login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Za láskou aj do pekla

@ :: Poviedky ::     Aug 03 2011, 09:33 (UTC+0)

Veža kostola sv. Jána Nepomuckého - na Turíce z neho vždy vychádzal sprievod slávnostne oblečených dievčat, ktoré so spevom kráčali na pole, kde sa odohrávalo svätenie ozimín.

Miesto: Štós, okres Košice-okolie
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Ľubica Andrásiová

       Johann sa prebudil do tmy a prudko sa posadil. „Znova ten sen!“ zavrtel hlavou a utrel si z čela kvapky potu. Takmer každú noc sa strhával zo spánku; z postele s našuchorenou perinou, čo mu mala poskytnúť pohodlie, vstával celý upotený. Zakaždým sa mu zdalo o svetlovlasej Róze, čo mala oči hlboké ako dve studne, do ktorých chcel hľadieť a utopiť sa v nich, lenže z toho by mal byť veselý, či aspoň roztúžený. Ale potom vždy videl aj sám seba, ako sa k nej približuje, až počul jej zrýchlený dych, a keď už takmer cítil teplo jej tváre a chcel ju chytiť za ruku, premkol ho neznámy des a všetko skončilo. Zlostne odkopol perinu, nikdy to nedosníval do konca, nikdy ani netušil, čo ho tak vystrašilo. Vždy, keď sedel sám v tmavej izbe, ľutoval, že Róza čakala na jeho dotyk iba tam kdesi v jeho hlave, ale v skutočnosti si ho vôbec nevšíma.
       „Myslíš si, že ak si bohatý jedináčik, tak môžeš mať dievča, ktoré chceš? Keď budeš okolo nej vykračovať ako našuchorený a nafúkaný kohút, tak si ťa nevšimne. Alebo veríš, že sa stane zázrak a mihnutím kúzelného prútika sa do teba zamiluje?“ posmieval sa mu Andor, ktorého inak Johann považoval za svojho najlepšieho kamaráta. Andor sa len pred pár rokmi prisťahoval s rodičmi zo Smolníka do Štósu; taký tenučký, strapatý chlapčisko to bol. Teraz, keď podrástol a zaokrúhlili sa mu líca a zmužneli ramená, tak sa často tváril ako najväčší frajer, čo sa vo všetkom vyznal. Aj v dievčenských dušiach.
       „Čo mám teda robiť?“ zahundral Johann.
       Obaja sa vyhrievali na letnom slnku ako jašterice. Ležali za poslednými domami Štósu v tráve s nohami vyloženými na kameni. Andor žuval steblo trávy a Johann mal oči zatvorené a predstavoval si Rózu.
       „Na ženy treba ísť inak. Musíš im ukázať, že si niekto! Chápeš?“
       Johann sa posadil a zavŕtal sa pohľadom do Andora. „Že inak? Ako inak? Ja som podľa teba nikto?“
       „Samozrejme, že si niekto, ale iba taký maličký niekto!“ ukázal Andor prstami asi päť centimetrov, aby predviedol, že aký je Johann neskúsený v takých vážnych otázkach, ako sú vzťahy s dievčatami.
       „Teda!“ potiahol nosom Johann. „Mám už šestnásť, nie som ani špata, ani hlúpy!“
       „To nie si. Ale si len obyčajný chlapec, čo má trocha viac peňazí ako iní. Ničím zaujímavý.“
       „Nezaujímavý? To si myslíš?“
       „Johann, je nová doba, nevidíš to? Vojna skončila, je za nami. Teraz sa môžeš predviesť. Nielen pred Rózou, ale pred všetkými v Štóse, ba aj inde,“ vzrušene sa rozhovoril Andor a smiešne pri tom krčil nosom. „Komunisti sú naša budúcnosť, im patrí moc a život okolo nás sa mení. I ja chcem byť komunistom. Teda, budem ním. Uvidíš. Mám plány a chcem čosi v živote dosiahnuť. Komunisti zmenia spoločnosť a všetko bude spoločné. Zmizne rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Čím potom budeš ty, keď si všetci budú rovní?“ z Andora nadšenie priam sršalo, no Johann tomu akosi nerozumel.
       „To akože naše kravy dáme tým, čo nemajú? Otec by s tým nikdy nesúhlasil.“
       „A načo vám je toľko kráv, keď iným chýbajú? Vy sa podelíte, aj vám ostane, aj chudoba bude sýta. Nie je to veľkolepá myšlienka?“ nadchýnal sa Andor ďalej a uveličene rozhadzoval ručiskami.
       „No, možno na tom komunizme niečo bude, keď to tak veľmi chceš, len neviem, či politikou ohúrim Rózu.“
       „Nič sa ty neboj. Ja ti predvediem, ako na to,“ usmial sa Andor víťazoslávne a vzápätí si siahol do nohavíc po vreckovku, lebo kýchol a spod nosa mu vyskočila sopľová bublina. „V sobotu na zábave uvidíš! To je ten najlepší čas,“ dodal, keď sa vysmrkal a rozhovor považoval za ukončený. Johann však nie. Bál sa, aby z toho nebola hanba na celú dedinu. Veď na tancovačke ho všetci uvidia; keby ho tam Róza odbila, ostatní by sa mu smiali. Radšej by na ňu počkal niekde osamote, ale Andor ho zastavil tak, ako to mal vo zvyku: „Spoľahni sa na mňa a nechaj sa prekvapiť. Buď si istý, že ja viem, ako sa postaviť k životu!“

       Od pondelka sa Johannovi zdalo, že sa čas vlečie ako smola. Rána boli dlhé, poludnia nezáživné, večery nekonečné a všetky povinnosti, čo naň kládli rodičia, sa mu zdali zbytočné až neznesiteľné. Konečne prišla vytúžená sobota. V Štóse nebývali zábavy často. Preto na prišli vždy všetci. Ak niekto chýbal, každý si mohol byť istý, že ten človek musí byť chorý a nevie vstať z postele. Určite teda dôjde aj Róza, ona chorá nie je. Aj včera ju stretol, aj predvčerom a srdce sa mu zakaždým divo rozbúšilo, no okrem letmého pohľadu od nej viac nedosiahol. Ani nespomalila, keď sa míňali. Každý deň sa obzeral v zrkadle, aby zistil, čo je na ňom také nedobré, ale neprišiel na to. Mal čistú tvár a tmavé oči, z ktorých, ako veril, sršala vášeň do života. Čierne tuhé vlasy, hranatá brada a chlapský nos, s pod ktorého rašili prvé fúzy, čo bolo neklamným znamením, že je už takmer chlap. Ba ani postavu nemal cintľavú, aj keď bol skôr chudý než tlstý. No čo už. Na Rózu to nezaberá, bude sa musieť spoľahnúť na Andora. Tento nápad sa mu síce nezdal celkom presvedčivý, ale bola tu aspoň iskierka nádeje. Inak by mu ostal len ten des, čo vždy preruší jeho sen i spánok.

       Keď Johann s Andorom došli do parádne vyzdobeného kulturáku, hudba už hrala. Vysvietené bolo ako na Vianoce. Akurát skončila polka a muzikanti spustili rezký foxtrot. Sála sa roztancovala. Ženy boli krásne vyobliekané a ani chlapi sa nedali zahanbiť. Chlapcom len tak ihrali žilky. Podupkávali a obzerali sa. Johann čoskoro zbadal Rózu medzi ostatnými dievčencami. Dnes mala svoje svetlé vlasy rozpustené. Padali jej ako hodvábny vodopád až po jej štíhly driek. Mierne sa jej vlnili a vo svetle vyzerali ako zo zlata. Iba čo nad ušami ich mala jemne vypnuté farebnými hrebienkami. Usmievala sa na všetkých okolo a nahlas sa rozprávala s kamarátkami, ale na Johanna ani raz nepozrela. Hudba neprestávala, muzikanti, ako to tu bolo vo zvyku, prekladali slovenské piesne nemeckými.
       „Andor!“ otočil sa Johann ku kamarátovi.
       „Čo je?“ šepol.
       „Aha. Róza.“
       „A čo má byť?“
       „Veď si hovoril, že vieš, ako na ňu. Keby o mňa aspoň zavadila očkom,“ Johann zaúpel ako decko.
       „Aha,“ pľasol si Andor po čele, aby dal najavo, že na takú maličkosť celkom zabudol, ale vzápätí vyskočil na stôl a zakričal poriadne nahlas: „Héj! Čo to tu hráte?“
       Všetky hlavy sa otočili k nim. Johann neveril vlastným očiam a ani ušiam.
       „Čo to má byť? Prečo nám tu vyhrávajú po nemecky? Kde sme? Preč s nemčinou! Veď komunisti vám všetkým ukážu, ako to má byť!“
       Johann očervenel od korienkov vlasov až po päty. Toto mal na mysli Andor, keď vravel, že vie, ako upútať dievča? Najradšej by sa prepadol pod zem, ale nemusel sa ani prepadávať, ba ani utiecť. Chlapi ich vyviedli preč a tancovačka pre nich skončila. Najhoršie však bolo, že teraz si ho Róza všimla. Jej studničkové oči sa zahľadeli do jeho. Práve teraz, keď im Andor vyrobil hanbu na celý Štós. Doživotnú hanbu. Dúfal, že to bude celkom inak. Že bude pre ňu hrdinom a nie na smiech. Najradšej by sa nevidel.

       Johann sa hneval na Andora celý týždeň. Rozmýšľal však aj o tom, čo mu povedal. Že komunisti chcú, aby sa mali všetci rovnako dobre a niet inej cesty. Nerozumel tomu presne, tak sa doma pokúsil opýtať: „Otec, čo by si povedal na to, že by som sa stal komunistom?“
       „Nežartuj. Odkiaľ berieš také nápady?“ zdvihlo sa otcove husté obočie až kdesi ku korienkom vlasov.
       „Andor mi o tom hovoril. I on chce byť, len čo bude mať osemnásť.“
       „Ahá, Andor! Už viem. Počul som, ako vystrájal na zábave. Teda od neho to máš!“
       Johann videl na otcovi, že ho chytá zlosť, ba priam zúrivosť.
       „Komunistom sa ti zachcelo byť? Oj, vedia oni pomútiť hlavy takým hlupákom, ako si ty. Mladý, nezrelý, neskúsený, ale odhodlaný na všetko!“
       „Otec, čo je na tom zlé? Veď komunisti chcú dobrú a spravodlivú spoločnosť.“
       „Dobrú? Spravodlivú?“ opakoval zlostne a neveriacky pritom krútil hlavou. „A čo nám tu priniesli? Len nevraživosť! Nevieš, že komunisti zhabali Kompordayovi majetok? A Wlaszlovitsovi? Boli to ľudia, čo dávali prácu celému Štósu, ich nožíky sa predávali aj za morom!“
       „Komporday mal cez vojnu vo fabrike odloženú nemeckú muníciu!“ oponoval Johann, ale už nie s takým nadšením, ako začal rozhovor.
       „Áno, mal. Pravda. Lež Nemci ho donútili, aby im vydal sklady. A čo za to dostal? Vyhodili mu ich do vzduchu, keď nestihli všetko odniesť. Čo nezničili esesáci, dokončili komunisti. Komporday živorí so ženou a aj ona bola niekto. Vedkyňa, keď vieš, čo to vôbec znamená. Pracovala u slávnej madam Márie Curie, ktorú uznáva celý svet! Bola jej asistentkou. Vzdelaní ľudia a teraz po nich ani pes neštekne! A Wlaszlovits? Komunisti si privlastnili jeho podnik a jemu ostal iba smiešny dôchodok. Stosedemdesiat korún dostáva. Tak sa veci majú. Komunisti sú bezbožná čvarga, čo kostol obchádza na kilometre. Neuznávajú Boha, nič im nie je sväté! Hlavne cudzí majetok nie!“
       Johann bez slova odišiel z kuchyne. Neuvedomoval si to všetko, kým mu to otec tak jednoducho a jasne nepredostrel ako obrus na stôl.

       Leto preskočilo do jesene a jeseň sa prehupla zimy. Po zime sa opäť začalo usmievať na Štós jarné slnko, štósania zabudli na Andorov škandál na zábave a Johannova láska k Róze bola aj po necelom roku stále beznádejná. Už aj chcel na ňu zabudnúť, no nedalo sa. Vídaval ju denne. Aj dnes pôjdu s Andorom do kostola a potom na jarný obrad. Na Turíce sa svätia oziminy. Dievky sa pochytajú za ruky a budú vyspevovať na celú dedinu. Určite tam bude aj ona. Túžil ju vidieť, no túžil by aj videný.
       „Johann!“ prebral ho z dumiek zadychčaný Andor. „Poď! Kostol čaká.“
       „Musím ešte pozamykať dom. Otec s materou už šli. Povedal som im, že pôjdem s tebou, ale meškáš. Budú nadávať, že som nestihol omšu,“ hundral, kým vstal z lavice. Cesta im potom ubehla v tichosti, rýchlo, bez rozhovoru.
       „Poď sem nabok!“ šepol odrazu Andor a stiahol ho za ruku k ružovému kríku. Samozrejme, prichádzali neskoro a od kostola už kráčal dievčenský sprievod, ako bolo na Turíce zvykom.
       „Pozeraj čo bude,“ rukou tlmil nezastaviteľný smiech.
       „Čo si zase...“
       „Len sa dívaj a čuš!“
       Dievčatá už boli celkom blízko pri chlapcoch, keď zrazu Róza spadla na zem ako hruška a za ňou všetky ostatné. Andor sa teraz už otvorene rehotal a Johann na neho škaredo pozrel.
       „To ty?“
       „Natiahol som drôt medzi lipu a plôtik! He, he! Taký tenký, nevidno ho. Pozri teraz na svojho anjela. Padlý anjel je to,“ smial sa až mu slzy tiekli a ukazoval na Rózu. Tá ležala na zemi s rozodretou rukou. Chcela sa postaviť, ale na bielej sukni sa jej urobil krvavý fľak presne na kolene. Po tvári sa jej kotúľali slané potôčiky hanby, poníženia a bolesti. To už Johann nevydržal. Pribehol ku nej ako mladý srnec a pružne sa nad ňu nahol: „Vstávaj Róza, ja ti pomôžem.“ Pevne ju chytil za ruku a pomohol jej na nohy.
       „Ďa-ďakujem ti, Johann,“ začervenala sa ako čerešňa. I Johann cítil, že mu líca priam horia. Konečne stál vedľa nej, díval sa jej do očí a zabudol na všetko a všetkých okolo seba. Nepočul chichot dievčat a ani Andorov krik. Bolo to presne ako v jeho sne, ba ja ďalej, tam kam až nedosníval. Prebral sa až na Andorov vreskot, to keď sa za ním rozbehli dievčatá. Niektoré schmatli palice, iné kamene, lenže hrozilo, že sa čosi ujde obom. Rozbehol sa a závidel Andorovi jeho náskok. Hnevať sa naň však nehneval. I v tom úteku mu bol vďačný, že si ho aspoň na chvíľu Róza všimla.

       Na lavičku pred domom, tam kde Johann sedával rád, padol popoludňajší tieň. Od obeda bol doma sám. Otec s materou šli pozrieť tetku Zuzu, ale jemu sa nechcelo. Odpočíval, či skôr rozjímal, sníval s otvorenými očami, ako to mal vo zvyku. Ako opäť zažiť ten čarovný moment? Čarovný? Čary! Že mu to skôr nenapadlo. Hneď nad dedinou bola Čertova diera. Pekliskom to volali. Vraj je to brána do pekla, na miesta, kde žijú diabli, ktorým sa každý vyhýbal. Hej, komunisti by sa asi tomu smiali, ale mnohí starí ľudia tomu stále veria. Bolo to už dávno, keď ho i mať strašila, že ho čerti vezmú, ak nebude počúvať. Ale keď jej povedal, že nech si poň prídu, prežehnala sa. Musí tam ísť, hoc by ho to stálo i dušu. Diabli vraj keď chcú, tak aj pomôžu. Možno bude mať šťastie a on bude vyvolený, ktorému poradia, akými trikmi získať Rózu. Načo mu je duša, ktorá ho beztak bolí? Ak treba, nech si ju berú! Rýchlo sa postavil, že ide skôr, než si to rozmyslí, no práve vrzgla bránička a otec s materou sa vrátili. Mama sa smiala, otec len krútil hlavou.
       „Johann, poď!“ kývla naň mama. „Poviem ti, čo som videla.“
       Johann bol zvedavý, veď mame málokedy sadol smiech na pery. A len čo vošiel do domu, mama začala: „Prídem do kuchyne za tetkou a ona sedí pri peci a rozbíja orechy...“
„Orechy, orechy a čo?“
       „Rozbíjala orechy vojenským granátom! Rozumieš? Granátom. A pri peci mala odložené ďalšie štyri. Pýtala som sa, že prečo ich neodovzdala, keď vojsko zbieralo muníciu, veď mohla vyhodiť do luftu pol Štósu. Len si predstav tetku, ako sedí na šamerlíku a mláti granátom do orechov.“
       Kým sa otec s materou smiali, Johann len kývol plecom. Už ho to nedokázalo pobaviť, hoc si tetku živo predstavoval. Nie, kým nezíska Rózu, nezaujíma ho už nič! Nenápadne sa vytratil. Bol presvedčený, že musí nájsť pekelnú bránu. Čím skôr. Ešte dnes v noci. Keď však došiel ku Peklisku, niečo sa v ňom zlomilo a vracal sa naspäť. Potom zas ku Peklisku, zasa naspäť, zbieral odvahu. Predstavoval si, aké to bude. Koľko ľudí videli diabla? Koľko s ním rozprávalo, koľkým pomohol? Nevedno. Niet sa o čo oprieť, niet si od koho nechať poradiť, musí sa spoľahnúť len na seba. Odvaha bola lákavá, ale... Už začal aj sám sebou pohŕdať, že takto sa predsa chlap nespráva, keď sa tam vybral naposledy s presvedčením, že teraz sa nevráti. Bola takmer tma, keď obchádzal dieru raz z jednej, raz z druhej strany, ale nič zvláštne nevidel.
       Hádam o polnoci - pomyslel si a vliezol otvorom pod zem. Nenašiel žiadne dvere, žiadne nekonečné chodby, len akúsi starú pivnicu a nepreniknuteľnú čerň. Trpezlivo čakal, nakoniec ho však zmohol spánok. Spal, kým ho neprebral ranný chlad a kýchol. Precitol a vyliezol von. Slnko práve vychádzalo na svoju dennú púť a jeho svetlo odkrylo Johannove zablatené šaty. Žiadny čert sa mu neukázal, nezobudil ho, ani nenechal znamenie. Len to, že neprišiel večer domov, mu dávalo istotu, že teraz bude zle a vypočúvanie, bitka a trest ho neminú. Určite ho už hľadá pol Štósu. Vykročil teda, ale nech ho už čaká čokoľvek, mal pocit, že táto noc ho posilnila. Kto iný by sa na niečo také odvážil? Nie, žiadne finty, žiadne kúzla, žiadne čary. Nepomôžu ani čerti, ani komunisti. Chce to len odvážne srdce. Také musí mať, týmto to skúsi, to mu dodá silu osloviť Rózu a zavolať ju trebárs na prechádzku. Odvaha, statočnosť. Za láskou sa oplatí ísť aj do pekla! A Andor? Johann sa usmial. Veď Andor je ešte len také zasnívané decko...

* * *

Poznámky autorky:

Peklisko
– chotárny názov miesta medzi súčasným Štósom a Štóskym sedlom, kde bola podľa povesti slovenská uhliarska osada. Ako Peklisko sa v niektorých materiáloch uvádza aj dolina, z ktorej do Štósu priteká Štósky potok.

Kostol – spomínaný v poviedke, svojimi dejinami siaha až do 13. storočia. Bol postavený v gotickom slohu a v súčasnosti je najstaršou stavbou Štósu. Patrí rímsko-katolíckym veriacim a jeho patrónom je svätý Ján Nepomucký.

Johann – v Štóse kedysi bežné meno, pretože prevažnú časť obyvateľov Štósu tvorili najmä „mantácki“ Nemci, ktorí tu žijú už od 13. storočia.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 3963