Nerozumiem, ale súhlasím...
@ :: Poviedky ::
Jul 04 2011, 21:18 (UTC+0) | 
História kostola sv. Jána Nepomuckého siaha do 13. storoèia a v súèastnosti je najstaršou stavbou obce Štós. Poves o jej založení si môžete preèíta v tejto poviedke. |
Miesto: Štós, okres Košice-okolie
Čas: povesť dejovo siaha do roku 1285
Autor: Slavomír Szabó
Jano je kamarát, za ktorého by som pokojne položil ruku do ohňa. Pamätám si, keď sme boli ešte deťmi, ako sme sa pretekali, kto vie presnejšie hádzať. Stačilo, ak jeden z nás ukázal na kmeň dákeho stromu a už sme vedeli, koľko bije. Hneď sme sa obaja zohli a schmatli najbližšie kamene. Niekedy hádzal prvý Jano, inokedy ja. To bolo jedno. A skoro nikdy sme neminuli. Hej, bývali časy. K šťastiu nám viac nechýbalo, než zasiahnuť strom a cítili sme sa ako statní bojovníci. Nikto nehádzal lepšie ako my, a ak sa náhodou stalo, že sa mi pomkla ruka, Jano sa mi nevysmieval. Naopak, vravel, nech skúsim ešte raz, že teraz to určite vyjde. A neboli to len stromy. Hádzali sme na všetko. Na šušky jedlí, na panáka, ktorého nám urobil môj otec z čačiny a z vriec na uhlie, v zime do snehuliakov, ba musím sa priznať, že aj do vtákov. Najmä ak sme nejakého zočili blízko a on namiesto toho, aby odletel, na nás dôverčivo hľadel. Raz som trafil dákeho hýľa a potešil sa. Lenže keď som ho zdvihol skrvaveného zo zeme, keď som ešte cítil v dlani unikajúce teplo malého opereného telíčka, radosť akosi vyprchala. Zasiahol som presne, ale už som sa neradoval. Bol krehký a mohol ešte lietať. Jano mlčal, možno sa cítil rovnako.
„No čo, veď vtákov je plný les,“ povedal som akoby na ospravedlnenie, ale veľmi presvedčivo to neznelo. Hýľ nie je prepelica, zjesť sa nedá. Zbytočná smrť. Odvtedy sme už do vtákov kamene nehádzali, i keď sa nám občas stalo, že ak sme voľajakého zazreli, zahrali nám žilky. No potlačili sme to. Potom lovecké nutkanie zmizlo a malé vtáčiky si zaslúžili naše uznanie. Stalo sa to tak, že raz sme schádzali z našej osady do Smolníka a z lesa vyletela sova. Bolo to za bieleho dňa, čosi naozaj nevšedné. Lenže nevyletela sama. Hneď za ňou kàdeľ toho najmenšieho drobizgu. Sýkorky, vrabce, pinky, ale aj tie hýle a ktovie čo všetko. A ako na ňu dorážali! Ako pravé dravce! Až sa mi nechcelo veriť. Veď sova loví vtáčence, nie naopak! Vari sa svet zbláznil?
„Štefan,“ oslovil ma otec, „to si ešte nevidel, čo?“
Pokrútil som hlavou, že nie. Vždy som si myslel, že takí malí operenci vedia len spievať a uloviť tak nanajvýš muchu či dákeho chrobáka.
„Sova vidí v noci a iné vtáky nie. No a cez deň sova vidí veľmi zle. Azda ju oslepuje svetlo. Tak jej to tie vtáčiky vrátia aj s úrokmi,“ vysvetľoval otec bez toho, že by som sa na to pýtal. „A viete, čo je na tom pekné?“
Jano i ja sme iba mykli plecami.
„Pozrite sa,“ ukazoval otec za miznúcou sovou, „farebné, čierne, svetlé, všetky vtáky sa spojili, aby sovu odtiaľ vyhnali. Jeden by proti nej nezmohol nič ani za dňa. Nezáleží na tom, že sa inokedy predbiehajú, ktorý prvý nájde na zemi červíka. Keď treba, spoja sa.“
Vtedy sme ešte presne nevedeli, skôr len tušili, že otec povedal niečo, čo má voľajaký hlbší význam. Lenže to už bolo dávno. Isto sme nemali viac ako po desať rokov. Preč sú tie časy, preč je i detstvo, ba aj môj otec. Jedného dňa sa prosto domov nevrátil. Hovorím, sme uhliari a donášame uhlie z našej osady až do Smolníka. V mechoch, na chrbtoch. Keď otec neprišiel, ľudia vraveli, že kdesi na ceste sa vraj objavili Kumáni. Neviem, ale som náchylný tomu veriť. On by ma nikdy neopustil. Len keby sme našli aspoň jeho telo.
V onen smutný čas Jano niekoľko dní nerozprával. Dobre tušil, čo sa vo mne odohráva a že každé slovo je teraz zbytočné. Stačilo mi, že bol pri mne a rozumel môjmu žiaľu.
Jano je kamarát, za ktorého by som pokojne položil ruku do ohňa. Povedal som to už možno aj tisíckrát kdekade a kdekomu. Lenže prišiel čas, keď som to musel hovoriť v duchu samému sebe, aby som sa presviedčal, že to tak ešte stále je. Poriadne ma nasrdil. Od smrti otca prešlo pár rokov a čas hier skončil. Aj my sme sa stali uhliarmi, rúbali stromy, stavali miliere, učili sa od starších kumštu, aby drevo zotlelo na uhlie, no nezhorelo. To miesto na okraji našej osady sme volali Peklisko, lebo sa tam stále dymilo. Robili sme v trojici so starým Jozefom, on nám všetko vysvetlil, ukázal, kontroloval nás. Vyzerá ako dedo klopkajúci na bránu smrti, ale zdanie klame. Má ešte dosť sily, aj jeho reč má hlavu a pätu; veľa pamätá, veľa vie, ba aj také veci, čo iní nie. Veď sám sa stal uhliarom len asi pred šiestimi rokmi. Dovtedy robil sluhu v Smolníku u akýchsi pánov, ale keď mu pozreli do tváre plnej vrások a s vačkami pod očami, čo mu už siahajú azda do polovice líc, isto si povedali, že taký starý nemôže mať silu a tak ho poslali preč. Veľmi sa mýlili. Naozaj. S naloženým mechom stále zbehne do Smolníka skôr ako my. ¼ahko sa mu ide, však je dlhý ako zimná noc, aj nohy má dlhé. On urobí dva kroky a ja musím tri. Viem to, chodievame tam všetci traja. Nemeckí baníci spotrebujú uhlia, akoby Smolník nebol jedno mesto, ale hádam desať dohromady.
Smolník je na druhej strane hory celkom v údolí, no naša uhliarska osada je pod hrebeňom vo svahu. Musíme najskôr stúpnuť do kopca, aby sme mohli zas klesnúť. I tak je to do Smolníka bližšie ako pre nemeckých uhliarov, čo majú osadu pod nami. No chýbajú nám kone i voz a oni ich majú. Dokonca viac vozov, ale zaujíma ma len jeden. Na ňom sedí ona. Neviem, ako sa volá, ale je krásna. Ba viac než krásna, ak by sa mi o takej deve snívalo, nechcel by som sa nikdy prebudiť. Lenže to nie je sen, ona je skutočná. Vysoká, s pásom úzkym až ma vždy zaplaví horúčava, keď na ňu pozriem a s krehkými ramenami. Plavé vlasy jej povievajú, keď zafúka vietor a noštek má taký malý, jemný. Často si nechávam o nej zdať, v mysli som sa s ňou rozprával už nespočetne veľa krát. Ale len v mysli. Viem však, že vždy keď ma zbadá, kútikom očka na mňa hľadí, lenže nemám ani zdania, na čo pritom myslí. Možno na mňa pozerá rovnako ako na srnca, či iné zviera, čo občas vybehne z lesa na cestu. Ani si nie som istý, či vo mne vidí mladého muža. Nie, také anjelské stvorenie a uhliar... O tom môžem ozaj iba snívať.
Ako sme tak okolo poludnia schádzali strmou cestou a Smolník ležal rovno pod nami, zasa zahrkotal voz. Starý Jozef naťahoval nohy a bol už ďaleko vpredu, ja som šiel s Janom, každý na pleci vrece s uhlím. Voz sa blížil a na ňom sedela ona. Plavovláska. Pri nej akýsi chlap, vždy bol pri nej on.
„Odstúp!“ hlesol Jano, keď videl, že som zastal a voz šiel rovno na nás. „Odstúp! Štefan, počuješ?“
Počul som, ale nebol som schopný žiadneho pohybu. Videl som, ako moja zbožňovaná otáča hlavu nabok, aby sa nemusela na mňa pozerať priamo, no zároveň som si bol istý, že ma i tak sleduje. Trošku nadvihla bradu, tým ešte zvýraznila svoje anjelsky krehké črty a ja som mal možnosť chvíľku na ňu pozerať ako na chrámovú sochu. Chvíľku. Potom sa jej výraz prudko zmenil, pozrela rovno na mňa a v strachu si dala ruku pred ústa. Ozaj som neustúpil ani o pol kroka a nevnímal nebezpečenstvo zrážky. Pohonič čosi zakričal, nerozumel som mu ani za mak a kone by ma už azda zhodili na zem, ale vtom ma ktosi schmatol zboku a stiahol k sebe. Bol to Jano. Vyvalili sme sa na kraj cesty a kolesá voza prešli rýchlo popri nás.
„Si zošalel? Štefan! Zabiť ťa mohlo! Videl si, ako išli rýchlo? Pohonič už nemohol nič! Ani zahamovať kone, ani ťa obísť!“ rozčuľoval sa Jano, keď sa dvíhal zo zeme, ale ja som ešte pozeral za vozom, či sa moja zbožňovaná obzrie. Či ju zaujíma, či sa mi niečo nestalo. Lenže sa neobzrela.
„Vstávaj rýchlo, musíme dobehnúť Jozefa!“ súril Jano ďalej a potom začal nadávať. „Do riti! Pozri sa, do riti, čo je s uhlím! Ako sme spadli, celé sa dolámalo! Vieš, že Nemci za malé uhlie platia menej ako za veľké!“
„To máš jedno. Keď je uhlie priveľké, beztak ho pred spálením roztlčú.“
„Tak im to povedz a možno ti aj budú rozumieť! Zabiť ťa mohlo, keby som ťa nezdrapil. A prečo? Pre tú chuderu, čo si na ňu zízal, akoby ti porobila!“
Hej, presne tak to povedal. Nazval ju chuderou. Pozrel som naň a mal som mu chuť stlačiť hrdlo. Zdvihol by som ho do výšky a poriadne ním otrepal o stromy. Už som sa aj chystal, že ho chytím, ale začal rozprávať.
„Štefan, spamätaj sa. Nemci nás k sebe nikdy nepustia. Nanajvýš za sluhov, ako bol Jozef. Lenže nie každý Nemec je pán. Veď to musíš vidieť. Smolníčania si žijú v radosti, ale ostatných takých, čo sem privandrovali bez majetku, poslali do lesov páliť uhlie. Nie sú o nič viac ako my, lebo nie je Nemec ako Nemec. Ale i tak sa tvária, akoby sme im neboli roveň. Preto som povedal, že je chudera, lebo aj my sme chudáci!“
Jano ešte vravel ďalej, oveľa viac mu toho vyliezlo z úst, ale už som ho nepočúval. Stačilo, že ju znova nazval chuderou a ja som si radšej vyhodil vrece s uhlím na chrbát a šiel rýchlo dopredu, aby som mu neublížil. Jano je kamarát, za ktorého by som pokojne položil ruku do ohňa – omieľal som si v duchu do nekonečna, snažil si spomenúť na všetky tie chvíle, ktoré nás spájali vrúcnym priateľstvom, ale márne. Spomienky sa vynárali len náznakovo a hneď aj mizli. Prekrýval ich neustále sa vracajúci obraz krehkej plavovlasej Nemky, ktorá sa mi zdala neuveriteľne krásna, no nedostupná.
Neprešli ani dva mesiace, sotva začala klopať jeseň na dvere a náš život sa celkom zmenil. Pálenie uhlia už bola iba jedna práca, ktorú sme nestriedali oddychom, ale ďalšou robotou. Hory priam hučali, že sa blíži nebezpečenstvo, aké si ani nevieme predstaviť. Všetci z osady sme chodili do lesa, hlbšie a oveľa ďalej od Smolníka, kde sme na Jozefov popud stavali chyže. Potajme, bez povolenia pánov, ale ako Jozef hovoril, radšej porušiť pánsky príkaz, než prísť o život. V stráni vysokého kopca vyrastala osada nová, zatiaľ neosídlená. A keď sa raz zotmelo a my sme pri milieroch dávali pozor, aby dymili, ale nebodaj nezhoreli, starý Jozef sa rozhovoril.
„Tatár alebo Kumán, všetko je jedno. Voľakedy sme boli veľká osada. Hotová dedina. V Smolníku, ba ani v Medzeve nebolo o Nemcoch ani chýru. Lenže keď prišli Tatári, bola to hotová pohroma. Náš kráľ sa volal Belo a bol to dedo terajšieho kráľa Ladislava,“ vravel Jozef opretý o borovicu a kúskom dreva si čistil nechty. Jano i ja sme počúvali poležiačky, hľadiac na hviezdnu oblohu. Neprekážalo nám, že Jozef na chvíľku stíchol; bolo jasné, že bude pokračovať. Aj sa zhlboka nadýchol a začal nanovo.
„Skoro všetkých nás pobili. Aj mojich rodičov, aj vašich dedov, hoc to boli ešte súci a nie starí chlapi. Pred ich šípmi neunikol nik a tými krivými šabľami sekali tak, akoby sa s nimi už narodili. Veď porazili i samotného kráľa, musel utiecť až k moru. Všetko viem, možno viac, než aby som bol pokojný. Len čo Tatári odišli, kráľ sa vrátil a dal stavať kamenné hrady. Že tie sa osvedčili, aby mohol brániť zem. Ale čiu zem? Màtvych sme nachádzali aj dlhé roky neskôr, celé dediny ľahli popolom a potom prišiel hladomor. Každý desiaty človek prežil, možno ani to nie. Preto tu Belo zavolal Nemcov a dal im všelijaké výhody, aké sa normálnemu človeku nedostanú. Tiahli sem celé kolóny na vozoch, Nemci osídlili Smolník i iné mestá, zakladali dediny, našli tu nový domov. A sotva sa krajina trošičku vylízala z rán, možno ani to nie, Belo, ten náš kráľ, čo si kedysi ratoval vlastnú kožu, šiel do vojny proti Čechom. Aby ich porazil, zavolal si na pomoc Kumánov, ale hovorím, Kumán či Tatár, všetko jedno, rozdielu nepoznať. Belo Čechov nepobil, naviac sa od neho odvrátilo aj jeho dieťa, čo malo rovnaké meno ako ty, Štefan. Starý kráľ začal bojovať o svoju moc s vlastným synom, veď to je proti Bohu! Štefan sa nakoniec stal našim kráľom, no bol ním len dva roky, než pošiel. A teraz je na tróne jeho potomok. Ladislav. Ladislav Kumánsky, tak ho volajú. Lebo sa s tými Kumánmi až veľmi skamarátil; na hrade uňho sú ako doma, pohanské modly vzývajú, že aj kráľ sa už kostolu vyhýba ako čert krížu a oblieka sa ako tí divosi. A viete, čo z toho bude?“
Mlčali sme, počúvali, nevedeli.
„Šľachta sa vzbúrila, bojí sa, že sa kráľovstvo od kresťanstva odvracia. Samotný pápežský legát karhal kráľa a on, aby sa ospravedlnil, z peňazí gelnických baní dal sto hrivien na postavenie špitálu v Budíne. A druhý špitál pre baníkov dal postaviť tuto v Smolníku. No nespamätal sa z tých pohanských bludov, tak pápež, a to je zástupca samotného Boha na zemi, chystá do Uhorka krížovú výpravu! A čo na to kráľ? Zavolal si tatárskeho chána, aby mu prišiel na pomoc. Sú tu znova, a už v trojici. Nás kráľ, Kumáni i Tatári!“
„Keď ich uvidíme, utečieme do novej osady?“ opýtal som sa hlúpo.
„Hej, na Osadník. Tam nevedie žiadna cesta a i cez húštiny sa ťažko predrať. Je to dobrý úkryt, nenájdu nás. Skryjeme sa azda i na celé roky, budeme loviť, prečkáme, možno prežijeme.“
Osadník. To meno pre vrch, sa mi zdalo priliehavé, i keď som ho predtým ešte nikdy nepočul. Možno si ho práve Jozef vymyslel ako miesto našej osady, azda nového života. Ale čo moja zbožňovaná? Nájde sa tam miesto pre plavovlasú Nemku? Neodvážil som sa to opýtať nahlas. Uvidíme, všetko vyrieši budúcnosť...
Budúcnosť je niekedy bližšie, ako si myslíme. Kráča svojim vlastným tempom a nezávisle od nás rozhodne, kedy to, na čo čakáme, alebo čo aspoň vedome či podvedome tušíme, sa stane skutočnosťou. Veľakrát tak urobí oveľa skôr, ako by sme hádali. A rovnako tomu bolo i teraz. V nasledujúce ráno som šiel s Janom i so starým Jozefom ako zvyčajne do Smolníka. Každý na pleci mech uhlia a myslel som si, že sa tak dnes otočíme ešte aspoň päťkrát. Nestalo sa. Sotva sme vyšli na vrch do sedla a uvideli v doline pod druhou stranou hory strechy smolníckych domov, prekvapilo nás dunenie kopýt. Mnoho kopýt to muselo byť, celé stádo alebo celá tatárska jednotka.
„Do lesa!“ kývol nám starý Jozef, ktorý bol ako vždy o voľačo viac vpredu. Sám sa aj rozbehol medzi stromy a my tiež. Bežali sme hore strminou, haluze nám praskali pod nohami, to nebolo dobré.
„¼ahnime, zatiaľ nás nezbadali...“ zachytil ma po chvíli behu Jano a ja som poslúchol. Z miesta, kde sme sa schovali, bol dobrý výhľad rovno na cestu. I tak som sa bál, nech nás neprezradím, lebo som dychčal ako pes. Nikdy som si nemyslel, že sa s tým ťažkým uhlím dá aj behať. Potom sa ukázali. Bolo ich možno dvadsať, možno tridsať jazdcov, rátať som nestihol. Malý oddiel Tatárov, isto predvoj, čo si prišiel obzrieť krajinu. Klusali a potom zastali, ukazovali na Smolník, o čomsi hovorili. Už to vyzeralo, že sa znova pohnú, keď sa zhora na ceste ozval hrkot voza. Tú plavú hlavu s povievajúcimi vlasmi by som si nepomýlil so žiadnou inou na svete. Sedela tam vedľa pohoniča, keď ten zatiahol opraty, chvíľu trvalo, kým voz zastal a potom obaja bežali do lesa. Ona vykríkla. Prvýkrát som počul jej hlas, ale takto som si to nikdy nepredstavoval. Tatári už cválali k vozu. Oddelili sa od nich len dvaja, tí šli za Nemcami do lesa.
Cítil som, ako sa ma zmocňuje triaška. Človek vraj urobí čokoľvek, aby prežil, ale ja som v tej chvíli túžil viac, aby prežila ona. Dvíhal som sa, nevediac čo urobím, lenže znenazdajky som ju uvidel znovu. Nebola ďaleko, utekala lesom aj s tým Nemcom rovno oproti nám. A za nimi hneď kôň s jazdcom. Jeden kôň a jeden Tatár, druhého vidieť nebolo.
„Pamätáš na tú sovu? Poď! Ako tí vtáci,“ schmatol som do ruky najbližší kameň a ukázal ho Janovi. Jano je kamarát, za ktorého by som pokojne položil ruku do ohňa. Schmatol kameň aj on, ba vzal ich viac, ale nebolo treba. Ako Nemec s plavovláskou bežali rovno k nám, tak k nám trielil na koni i ten Tatár. Všetci traja sa prekvapili, keď sa odrazu oproti ním vzpriamili dve postavy a kamene zasvišťali vzduchom. Neviem, kto hodil prvý. To bolo jedno. Ruka sa nepomkla nikomu a Tatár sa vyvalil na zemi s rozťatým ksichtom. Myslím, že už nežil, lebo sa ani nepohol, nevydal jediný ston. No Nemec zobral zo zeme ešte jeden kameň, oveľa väčší než ten, ktorými sme hádzali. Oboma rukami ho zdvihol vysoko a šmaril rovno na Tatárovu hlavu. Lebka mu praskla ako orech. Nemec s plavovláskou naň pozreli, potom znovu na nás, ale nebolo času nič vysvetľovať. Nakoniec, beztak by nám nerozumeli.
Zrazu sa ukázal starý Jozef a vyhàkol čosi po nemecky. Len on to z nás vedel, u pánov sa naučil. Pozrel i na mňa a prikázal: „Bež aj s Janom k našim, varujte ich a odveďte na Osadník. Nech neberú nič, čo by ich zdržalo! Ale pozor, je tu ešte jeden jazdec! Ja pôjdem s Nemcami do ich osady. Musíme si pomáhať! Prídeme za vami!“
To ostatné si pamätám skôr len matne. Ako som sa nechcel odlúčiť, ako na mňa plavovláska prilepila oči, akoby sa ma pýtala, kam idem a prečo ju opúšťam. No rozbehol som sa, keď som pomyslel na uhliarov a ich rodiny. Utekal som ako besný, hlavou mi vírili myšlienky a pocity, čo sa v človeku inak nezrodia a azda ich lepšie ani nepoznať. Strach o moju milovanú ma ovládal i vtedy, keď sme všetci dorazili na Osadník. Nezbadal ich druhý Tatár a nezabil? Neprivolal posily a vpadla na nich celá jazda? Obavy spľasli až s príchodom zástupu Nemcov, na čele ktorých kráčal starý Jozef. Videl som, že niektorí z našich sú prekvapení. Veď nemeckí uhliari nám brali prácu, bez nich by sme mohli páliť viac uhlia. A boli aj namyslení, akoby sa cítili byť nad nami; veď o nás nikdy ani nezavadili, hoc naše osady neboli ďaleko. Lenže kam by sme ich poslali? Na smrť? Núdza ľudí zblíži alebo rozdelí. Nás zblížila. Najmä keď predo mňa i Jana predstúpil ten Nemec, čo ma nedávno takmer zrazil vozom a pri ňom stála plavovláska. Normálne sa nám poklonili. Nie od drieku, ako sa skláňa pred vysokými pánmi, ale hlavou. I tak pre mňa nikdy nikto nič takéto dosiaľ neurobil. Nemec sa predstavil, že sa volá Johann. Teda ako Jano, ale po nemecky. A potom ukázal na ňu a povedal: „Vilma.“ Bola to jeho dcéra.
Zvyšok jesene i zimu sme prežili ako lovci. Toľko mäsa som v živote nejedol a asi už ani jesť nebudem. O niekoľko dní potom, ako sme ušli, sa síce vrátili niektorí chlapi pozrieť osadu, ale prišli naspäť so správou, že i tá naša i tá nemecká sú vypálené, niet tam jediného koňa, ani kravy, ani kozy, ničoho. Len zopár prikrývok a vecí, čo by sa zišli a tak tam šli viacerí ešte raz, ale potom už nie.
„To nič, všetko je dobré. Čo by dali vaši dedovia za to, kedy Tatárov prežili,“ utešoval ľudí Jozef, keď si začal niekto zúfať. Zúfania bolo najviac v zime, keď sa mimo kontroly pascí na zverinu a poľovačiek s nedobrými lukmi nesmel nikto nikam vzdialiť. Stopy v snehu prezradia mnohé, nemohli sme si dovoliť riskovať, že nás Tatári objavia. Ale potom, keď prišla jar, padlo rozhodnutie. Vrátime sa. To už som vedel trochu po nemecky, veľa ma naučil Jozef , no najmä Vilma. Nie, nebola namyslená i predtým to isto len hrala. Veď čo si mohla o mne myslieť, keď ma videla iba špinavého od uhlia, a to od hlavy až po päty a vždy iba vláčiť vrecia do Smolníka a nazad? Teraz sme kráčali vedľa seba a cítili svoju blízkosť i dôveru.
Muži, čo šli napred, vraveli, že Smolník je v poriadku, vraj si tam všetci mysleli, že je už dávno po nás. Po mesiacoch som opäť stál na Peklisku, ale nebol to pekný pohľad. Vlastne iba jedno zhorenisko, čo začalo zarastať prvou jarnou trávou. Nemeckí uhliari nás volali, nech ideme k nim, ale v ich osade sa nám naskytol rovnaký pohľad. Tak sme zišli až do doliny. Bola široká, potok plný rýb, miesta dosť na novú osadu. Rozhodli sa tam ostať.
„Zusammenstoss,“ vravel Johann Jozefovi a ukázal na všetkých ľudí naokolo, ale Jozef sa tváril neisto.
„No čo... Nerozumiem, ale súhlasím. Štós, Štós,“ rozrehotal sa na plné hrdlo.
„Štós, Štós,“ opakovali sme po Jozefovi a smiali sa, keď sme nakoniec pochopili, že Nemci chcú, aby sme sa zrazili dohromady a založili spoločnú dedinu. Smiech, čo po krutej jeseni a dlhej zime znel neuveriteľne krásne, bol prejavom očakávaných nádejí. Dral sa z našich hrdiel sám, akoby vytváral hranicu medzi krutou minulosťou a novým začiatkom. Ešte v ten deň sme šli s Nemcami do Smolníka žiadať povolenie založiť spoločnú osadu. Ešte v ten večer padli na zem prvé zrúbané stromy a začalo sa stavať. Ešte v tú noc som vedel, že už Vilmu nikdy neopustím. Nebudem musieť. A Jano? Jano je stále kamarát, za ktorého by som pokojne položil ruku do ohňa.
* * *
Poznámky autora:
Kumáni – kmeň, ktorý obýval územie medzi Kirgizskom a Karpatmi. V 11. storočí Kumáni prenikli do Európy, pamätný sa stal ich boj so svätým Ladislavom medzi Moldavou nad Bodvou, Drienovcom a Debraďou. Nakoniec sa stiahli do oblasti Čierneho mora, ale kráľ Belo IV. im umožnil usadiť sa medzi Tisou a Dunajom.
Peklisko – chotárny názov miesta medzi súčasným Štósom a Štóskym sedlom, kde bola podľa povesti slovenská uhliarska osada. Ako Peklisko sa v niektorých materiáloch uvádza aj dolina, z ktorej do Štósu priteká Štósky potok.
Osadník – vrch s nadmorskou výšku 1 183 metrov, ktorý sa nachádza vo Volovských vrchoch v podcelku Pipitka. Tento hrebeň oddeľuje doliny, v ktorých sú Štós a Smolník. Zo Štóskeho sedla vedie na Osadník turistická značka s dåžkou výstupu 2 hodiny a 10 minút.
Belo IV. – uhorský kráľ z rodu Arpádovcov, ktorý panoval v rokoch 1235 až 1270. V roku 1241 utrpel od Tatárov porážku v bitke pri rieke Slaná, ale podarilo sa mu utiecť až do Dalmácie. Po odchode Tatárov sa vrátil a dal najmä v hraničných oblastiach Uhorska budovať líniu kamenných hradov. (Preto má väčšina našich hradov počiatky v 13. storočí.) Vyľudnené územie nechal osídliť prisťahovalcami, ktorým udeľoval rôzne výsady a privilégiá; medzi prisťahovalcami dominovali Nemci.
Belo IV. ďalej viedol boje s Přemyslom Otakarom II. o tzv. babenberské dedičstvo, na ktoré si robili nárok Arpádovci aj Přemyslovci. I keď sa vlády Bela IV. vyhrával Přemysl Otakar II., ten nakoniec zahynul za pomoci uhorských vojsk osem rokov po Belovej smrti v roku 1278 v známej bitke na Moravskom poli.
Štefan V. – uhorský kráľ, syn Bela IV. Jeho kráľovský otec mu za svojho života udelil veľké právomoci nad Uhorskom, dokonca v roku 1262 ho nechal korunovať za mladšieho uhorského kráľa a dal mu spravovať veľkú časť Uhorska. To sa Belovi vypomstilo, keď si Štefan V. začal nárokovať na celé Uhorsko. V roku 1265 proti sebe bojovali vojská Belu IV. a jeho syna Štefana V. v bitke pri Isaszegu. Boj vyhral Štefan V. a s otcom uzavrel mierovú zmluvu, ktorá mu však i tak celé Uhorsko nezabezpečila. Tomu začal Štefan V. vládnuť až po smrti otca, keď bol v roku 1270 korunovaný z mladšieho uhorského kráľa na uhorského kráľa. O dva roky na to však zomrel.
Ladislav IV., zvaný Kumánsky – uhorský kráľ v rokoch 1272 až 1290, syn kráľa Štefana V. Nechal sa obklopovať Kumánmi, stal sa nielen obdivovateľom, ale možno povedať aj súčasťou ich kultúry. O období jeho vlády sa hovorí ako o prerušení kontinuity kresťanských kráľov Uhorska. Cirkev vedená Vatikánom však mala v 13. storočí obrovskú silu, ktorá z času na čas kráľa čiastočne „skrotila“. Od roku 1279 bol Ladislav Kumánsky neustále pozorovaný pápežským legátom Filip, ktorý Vatikán vždy podrobne informoval. Ladislav Kumánsky z toho dôvodu občas vykonal nejaký skutok, ktorým by preukázal dobrú vôľu, ako keď vzal 100 hrivien z výnosu z baní na striebro v Gelnici a nechal za to v Budíne postaviť a každoročne dotovať nemocnicu pre chudobných. V roku 1280 zasa zložil základinu pre vybudovanie baníckej nemocnice v Smolníku s prísľubom ďalších ročných dotácií v hodnote 100 strieborných mariek. Pre podporu pohanských Kumánov, nerešpektovanie cirkevných sviatkov a zhabanie veľkej časti majetku uhorskej cirkvi, ako i z údajného prenasledovania kresťanov, ale i pre hárem kumánskych konkubín a väznenie vlastnej manželky, ktorá bola kresťankou pripravoval pápež Honor IV. križiacku výpravu proti Uhorsku. Nikdy na ňu nedošlo, i keď k prehreškom kráľa sa pridalo aj pozvanie Tatárov na potlačenie „neposlušnej uhorskej šľachty!. V roku 1290 v jednej hádke zavraždili kráľa Ladislava Kumánskeho samotní Kumáni a na trón nastúpil posledný kráľ Arpádovskej vetvy Ondrej III.
Zusammenstoss – v nemčine znamená zrážka (aj vo význame slova havária), rovnako má však hovorovo význam aj v zmysle „stlačme sa vedno - spojme sa dohromady“.
Povesť o založení Štósu a fakty - V 13. storočí po tatárskych nájazdoch bolo Horné Uhorsko vyplienené a mnoho obyvateľov padlo, prípadne boli odvlečení do otroctva, alebo zomreli na následky hladomoru, ktorý ovládol bojmi zničenú krajinu. V niektorých územiach chýbalo až 90 percent pôvodného obyvateľstva. Kráľ Belo IV. sa rozhodol územia čo najskôr zaľudniť a tak začal udeľovať prisťahovalecké privilégiá. Sám prostredníctvom listín prizýval najmä Nemcov, aby využili nerastné bohatstvo hôr ako baníci a zveľadili aj tunajší obchod. Takto začalo nemecké osídľovanie. Tomu, že Štós bol obcou, ktorá zabezpečovala potreby mesta Smolník, nasvedčuje skutočnosť, že do roku 1465 bol Štós poddanskou obcou Smolníka. Štós zo smolníckeho poddanstva svojim nariadením vymanil až kráľ Matej Korvín. Štós potom dokonca v roku 1696 získal štatút slobodného kráľovského mesta. Povesť o založení Štósu taktiež hovorí, že po spojení Nemcov a pôvodného slovenského obyvateľstva sa obyvatelia rozhodli na znak toho, že už nie sú iba uhliarskymi osadami, ale riadnou dedinou, postaviť kostol, ktorý taktiež pochádza z konca 13. storočia a stojí tam dodnes ako rímsko-katolícky kostol sv. Jána Nepomuckého.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
