login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 24, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(249)

vložiť obrázok do galérie

Smolník: Tabaková továreň v čase rozkvetu a po ňom

@ :: Historické foto ::     May 30 2011, 09:54 (UTC+0)

Smolník, okres Gelnica: Táto historická pohľadnica pochádza zo začiatku 20. storočia, teda ešte z čias Rakúsko-Uhorska a ponúka nám pohľad na niekdajšiu tabakovú továreň. Budova stojí na svojom mieste dodnes, je však opustená. V novembri 2008 totiž po 136 rokoch nepretržitej výroby fabrika ukončila činnosť. V čase svojho najväčšieho rozkvetu dávala prácu až 1 200 ľuďom, v sedemdesiatych rokoch 20. storočia pre 600 robotníkov, v roku 2007 ešte aspoň 150 zamestnancom, v závere roka 2008 bránu opustilo posledných 30 pracovníkov. Dnes je celý rozľahlý objekt na predaj.

Tabaková továreň v Smolníku bola špecifická. Nikdy v nej nešlo o skutočne továrenskú (čiže strojovú) výrobu, ale skôr o dielenskú, možno povedať i manufaktúrnu. Cigary sa tu vždy vyrábali ručne.

Podľa spomienok najstarších obyvateľov i mladších niekdajších zamestnankýň bola takáto práca určitou formou majstrovstva a novým pracovníkom trvalo niekedy celé týždne, kým sa z tabakových listov naučili ušúľať cigary, ktoré by mali predpísanú dĺžku, hrúbku a váhu. Zle ušúľaná cigara sa už nedala rozobrať, nemohla ísť teda na predaj, ostala ako nepodarok. Pritom samotný tabak nebol lacný, dovážal sa z Jávy, Brazílie, Ekvádoru, Kolumbie, USA i z iných krajín.

Fabrika zamestnávala predovšetkým ženy, čo bolo najmä v časoch Rakúsko-Uhorska a I. ČSR dosť atypické. Ženy vraj majú na šúľanie cigár väčší cit a viac sa im darí. Predstavte si takú pracovníčku, ako sedí za stolom, vezme tabakové listy na vnútro cigary, preloží ich tabakovými listami na povrch cigary a šúľa ich tlakom prstov a dlaní o stôl, kým sa prirodzene nezlisujú do požadovanej veľkosti a tvaru. Keď to takto robia osem hodín denne a niekoľko desaťročí, nečudo, že tieto pohyby prejdú aj do ich podvedomia. Všetky hovoria o tom, že aj po práci vyzerali, akoby mali nepokojné ruky a vždy v nich krčili nejaký papierik, či aspoň pri sledovaní televízie šúchali špičkami prstov o seba bez toho, aby si to uvedomovali. Zbaviť sa takého zvyku po odchode z továrne vraj trvalo aspoň rok, niektorým ženám na ešte prsty „behajú“ stále aj po takmer troch rokoch.


Slavomír Szabó









***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 3374