login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nečakaná premena

@ :: Poviedky ::     May 04 2011, 13:56 (UTC+0)

Na rieke Hnilec v obci Stratená

Miesto: Stratená, okres Rožňava
Čas: povesť nie je situovaná do konkrétneho času
Autor: Slavomír Szabó

       Skúsili ste niekedy vziať do ruky krompáč a kopať ním skalu? V prvej chvíli vás začnú svrbieť dlane a bolieť prsty. Neskôr to prestanete vnímať, akoby prsty odumreli. Až keď pustíte porisko a pokúšate sa ich vystrieť, bolesť sa ozve znova. Pocítite, že v nich strácate cit a akosi vás neposlúchajú. Keby ste sa v tej chvíli rozhodli, že začnete šiť, nevedeli by ste uchytiť ihlu a nieto ešte navliecť niť. Šitie je pre ženy, baňa pre chlapov. Ako kopete ďalej, stuhnú aj svaly na predlaktí, šija začne zúfalo volať o pomoc a svoj chrbát prestanete cítiť. A keď vám probermajster povie, že na dnes už stačilo a skúsite sa vystrieť, rozbolí vás všetko. Takto to ide mesiac, dva, tri, ale asi po polroku začnete byť voči všetkým tým nepríjemnostiam nevšímavý. Možno si telo zvykne, možno nie, jednoducho nad tým nerozmýšľate a pocity, čo sa na začiatku zdali akokoľvek nepríjemné, zmiznú. Vraj sa potom vrátia naraz, keď udrie staroba a baníkovi sa trasú ruky, že sa nedokáže ani najesť. Kým si vloží lyžicu do úst, polievka je všade naokolo; na stole, na nohaviciach, na brade, ako hovorím, všelikde len nie v žalúdku.
       Takto nejako mi to vyrozprávali starší kamaráti, keď počuli, že idem do Dobšinej na banskú správu požiadať o robotu. Prácu som dostal, prečo nie... Veď zaplatia len za rudu, hlušinu si vraj môžem odniesť domov a nakŕmiť sa ňou, ak nič iné nenájdem. Čím viac baníkov, tým viac rudy, a to pánom vyhovuje. Ak tak som začal kopať na svahoch, čo tu voláme Vojnárka. Strmé kopce okolo Dobšinej i ďalej boli už samá štôlňa; keď do takej vstupujete, nevidíte nič len čiernu diernu, čo azda ani nemá dno a v nej miznú jeden chlap po druhom. Pamätám sa ešte na posledný večer, ako som nastúpil do roboty. To som sa stretol s Vierkou. Vyšli sme si za našu osadu, čo tvorilo len pár roztrúsených domov a sadli si na breh Hnilca. Ja by som aj ľahol, ale ona sa ešte akosi bála. Že až po svadbe. Povedané inak, až zarobím dáke peniaze, aby som k nim neprišiel na pytačky s holým zadkom. Stále klopila oči, no pritom sa usmievala tak zvodne, až som si dal nohy do vody, nech ma riečny prúd trochu schladí. Vierka! Keby len vedela, ako to je bývať s ostatnými chlapmi v jednom kráme. To je taký domček v lese, či vlastne hotový dom, akých je po celej hore naokolo viac než dosť. Jednu stenu tvorí svah kopca, ostatné sú z dreva. Baníci takto spolu žijú, aby sa nezdržiavali chodením domov, ale mohli robiť až do noci a potom od úsvitu. Je to tak. Keď je vonku svetlo, ideme do tmavých baní. Keď slnko zapadne, ideme von. Už štyri dni som ho takmer nevidel, iba pri vynášaní fúrika, ale to by nebolo to najhoršie. Po celý čas som nevykopal nič. Žiadnu rudu. Neviem, ako to robí starý Bartolomej alebo Ľudo, že zakaždým nájdu dosť. Pre mňa vyzerá skala ako skala. No keď probermajster prezrie môj fúrik, prikáže mi, aby som ho vysypal medzi hlušinu. Ešte i za tie zemiaky na večeru im ostanem dlžen. Ruky a chrbát ma v noci bolia, že sa zobudím i zo štyri razy, a keď na mňa konečne prichádza sladký spánok, treba vstávať. Čo poviem Vierke, keď dôjdem domov? Možno sa ti ani neukážem. Hanbím sa, i keď neviem, či mám za čo.

       Ráno sme dostali po dva krajce chleba a hrnčeku mlieka. Inak by mi aj stačilo, ale teraz nie. I to chce možno zvyk, lebo som si všimol starého Bartolomeja, že druhý krajec ani nedojedol, ale z neho odlomil polovicu a strčil si ju za halenu.
       „Zvyknete to tak robiť, že si kus z raňajok necháte na neskôr? Je lepšie jesť po troškách?“ opýtal som sa ho a ostatní chlapi, čo sedeli okolo nás, sa len usmiali. Sedemnásť nás bývalo v tom jednom kráme.
       „Možno,“ kývol plecom starý Bartolomej a pozrel na mňa zblízka. Akoby ma skúmal, či mi má voľačo povedať. Či tam vôbec vydržím, či po nedeli zasa prídem, či sa má so mnou vôbec o čom vybavovať.
       „Nič neboj, Maxo, keď tu pobudneš dlhšie, aj ty tak budeš robiť,“ zaškeril sa na mňa Ľudo, len neviem či úmyselne, lebo mám pocit, že on sa škerí vždy. Pri jedení, pri rozhovore, pri práci, možno aj v spánku. Jednoducho zvraští nos, horná pera sa mu oduje, až ukáže svoje žlté zuby a očami žmúri, akoby pozeral do slnka. Ešte aj tá jeho ryšavá štica na hlave sa mu zježí.
       „Neviem, neviem,“ pokrčil som ramenami, „mne lepšie chutí tu ako v bani.“
       „A už si nás videl jesť v bani?“ pozrel mi starý Bartolomej rovno do očí. Zdalo sa mi, že ich má bezfarebné. Núkala sa mi otázka, načo teda odkladá ten chlieb, ale radšej som mlčal.

       Tma. Zasa ma obliala zvonku, zvnútra, svetlým bodom bolo len svetlo z môjho kahanca. Opäť som kopal, nakladal do fúrika, vyvážal von a počúval to neustále sa opakujúce „žiadna ruda, vysyp všetko medzi hlušinu“. Čas v bani meriate len podľa počtu vyvezených fúrikov. Keď som hádal, že už som asi v polovici, pozrel som hlbšie do štôlne a zbadal som ešte jedno svetielko. To patrilo Bartolomejovmu kahancu. Nestukal, nevzdychal ako ja, kopal skalu bez ustania a pravidelne, ako keď dopadá voda na lopatky mlynského kolesa. Ako vychádzal von, musel vždy prejsť okolo mňa a vyzeral celkom spokojne. Veľa toho nenarozprával ani po večeroch, ale zdalo sa mi, že je dobrý človek. I keď by mi mohol byť otcom, cítil som, že je tu azda jediný, ktorému môžem dôverovať. A nemýlil som sa. Stala sa mi totiž veľmi čudná vec. Keď som sa zasa pobral so svojim nákladom von a vrátil sa nazad, krompáč nebol tam, kde som ho nechal. Otáčal som sa s kahancom na všetky strany, svietil, hľadal, ale zbytočne. Tak som zašiel k starému Bartolomejovi.
       „Krompáč ti zmizol?“
       „Nezmizol,“ krútil som hlavou. „Vari len môže krompáč sám od seba zmiznúť? Ale neviem ho nájsť.“
       „A koľko rudy si už nakopal?“
       „Nič. Stále nič a netuším, či vôbec do nedele dačo nájdem. Ako prídem domov? Bez peňazí a s dlhom?“
       „Počkaj,“ riekol starý Bartolomej pokojne a vybral sa tam, kde som doposiaľ robil. Lenže ja som nečakal a šiel za ním, dva páry očí uvidia viac. No na moje prekvapenie si Bartolomej zobliekol koženú zásteru, potom siahol pod halenu a vytiahol kus chcela. Ten, čo nezjedol pri raňajkách. Položil ho na zem a chytil ma za plece: „Poď za mnou. Chvíľku pri mne posedíš a potom sa tu prídeme pozrieť.“
       Myslel som si, že Bartolomej zošalel. Nedávalo mi to zmysel, ale skúste odporovať starému baníkovi. Tak som si pri ňom sadol a sledoval, ako kahancom osvetľuje stenu, prezerá, kde je aká puklina, ako kope. Inak ako ja. Aj kopať isto treba vedieť tak, aby sa človek nevysilil. Niekedy stačí udrieť i slabšie, no na dobré miesto a skala sa ľahšie lomí. To mi chcel ukázať? Dobre, potom narúbem viac, mám väčšiu šancu prísť na rudu, ale načo ten chlieb?
       Keď Bartolomej naplnil fúrik a šiel zasa von, kráčal som vedľa neho. Tak sme došli až na miesto, kam položil krajec, či vlastne pol krajca.
       „Aha, tamto je,“ ukázal Bartolomej rukou. Bol tam, no nie chlieb, po tom neostalo ani stopy. Môj krompáč ležal na zemi, hoc som si bol istý, že presne na to miesto som pozrel aspoň desaťkrát predtým.
       „To ako sa stalo?“ hľadel som, akoby sa odohral zázrak.
       „Trpaslíci.“
       „Čo?“
       „Trpaslíci.“
       „Čo trpaslíci? Akí trpaslíci? Z rozprávky, čo nám húdli matky a babky, aby sme zaspali?“
       „Trpaslíci z Vojnárky. Z našej bane. To je ich robota.“
       Starý Bartolomej sa opäť zaprel do fúrika a šiel by aj ďalej, lenže som ho zastavil.
       „To bude isto dáky žart. Dáka skúška pre nováčika. Obstál som? Alebo čo sa teraz odo mňa čaká?“
       „Ja nečakám nič. A nečakaj ani ty. Len poriadne počúvaj, či sa neozve klopkanie. Také akoby niekto klopal z druhej strany skaly. Potom vezmi krompáč a začni rúbať na tom mieste.“
       „Tak počkať,“ postavil som sa ešte Bartolomejovi pred fúrik, aby nemohol ísť ďalej, lebo som chcel mať všetko dopovedané, vysvetlené.
       „Nie je na také reči priskoro?“ ozval sa odrazu hlas spoza môjho chrbta. Obzrel som sa a zbadal Ľuda. Zasa sa škeril i keď v plamienku jeho lampy mu pre špinavú tvár bolo vidieť len prižmúrené oči.
       „Stratil sa mu krompáč. Musel som pomôcť. Takže priskoro to nie je, nenechám ho trápiť sa. Nech vie, čo má vedieť. A vidím aj, že sa snaží, len sa čuduje, že nemá šťastie,“ hodil Bartolomej ramenom a dodal: „A teraz, Maxo, odstúp. Ale pamätaj, že iba jedným si môžeš byť istý. Svet nie je taký, ako si myslíme. Viac nepoznáme, než poznáme. Mnohé v ňom jestvuje bez ohľadu na to, či v to veríme alebo nie. Ale škoda času teraz tárať, možno si sadneme na kus reči večer.“
       Keď Bartolomeja pohltila tma, skúšal som u Ľuda. Všetko som mu vysvetlil, aj o stratenom krompáči, aj o tom krajci chleba, ale on ma namiesto vysvetlenia zahriakol: „Keď tu budeš len krákať, pre vlastný hlas nezačuješ klopkanie. Rob, ako ti Bartolomej povedal.“
       A tak som počúval. Klopkanie, toho tu bolo dosť. Veď v štôlni sa nesie zvuk inak ako vonku a baníkov po jej dĺžke robilo nemálo. Napadlo mi priložiť ucho na skalu. Chvíľku som sa cítil ako hlupák. Ale len chvíľku. Potom so to začul. Klopkanie. Akoby prichádzalo z druhej strany, no nie presne tam, ako som mal ucho. Hľadal som to miesto, a keď som ho konečne našiel, klopkanie prestalo. Krompáčom som udrel do škáry, vylúpol kus kameňa potom zasa a znova. Bez zastania, bez myšlienky na únavu, zo zvedavosti. A keď som konečne vyniesol von plný fúrik, probermajster si prešiel prstom po fúzoch a kývol hlavou: „Dobre, toto vysyp na hentú haldu. Na rudu.“
       Myslel som si, že sa od radosti roztancujem. Naraz som pocítil toľko sily, že som vbehol do bane ako veverička a kopal, kopal, kopal. Večer, ako som odchádzal do krámu, bol som unavený, to hej, ale nie mrzutý. A po večeri, keď mi brucho zahrievala horúca polievka, som len čakal, kedy zájde starý Bartolomej trochu bokom, aby sme sa mohli porozprávať.

       Slnko už zapadlo za vrchy, len jeho posledné lúče sa odrážali od mrakov a farbili ich dočervena, keď sme na vyvrátenom kmeni starej jedle sedeli traja. Batrolomej, Ľudo a ja. Les dýchal pokojným životom, vtáci z plných hrdiel spievali na rozlúčku dňa a odkiaľsi privialo ostrú vôňu živice. Čudoval som sa, že som si to doposiaľ nevšímal.
       „Keď toto porozprávam svojej Vierke, nevyjde z údivu,“ nadchýnal som sa, ale Bartolomej sa zamračil.
       „Kto je Vierka? Čo jej chceš povedať?“
       „Moja frajerka. A možno bude i mojou ženou. Keď dačo zarobím, nezaškodilo by, kedy som zarobil aj viac, potom ju pôjdem popýtať o ruku.“
       „A čo jej chceš povedať?“ znovu sa spýtal Bartolomej.
       „Čo, čo? Všetko. O krompáči, o chlebíku, o prvej rude.“
       „Aby ťa vysmiala?“ poklopkal si na čelo Ľudo. „Zdá sa mi, že si sa dozvedel veľmi veľa skôr, než by si pochopil.“
       „Pochopil čo?“
       „Pozri,“ poškrabal sa Bartolomej po strnisku na líci, „taký gazda to má ľahké. Zaseje raž, vidí ako mu klíči, rastie, napĺňa zrná, dozrieva. Všetko má pred očami. Nerozmýšľa o tom, že v bani je to inak. My nežneme, čo sme zasiali. My berieme to, čo nám hora dá. Človeku nie je súdené žiť pod zemou. No predsa sú tam drahocenné poklady, ktoré nás nútia kopať a vchádzať tam, kde je svet iný. Taký iný, že to okrem baníka nepochopí nikto. Vlastne ani baník nemusí všetko chápať. Stačí, ak vie, čo má robiť.“
       „A čo má robiť?“
       „Predovšetkým netárať! Keď začneš niekde rozprávať o trpaslíkoch, všetci sa z teba budú smiať. Smej sa ty, keď o nich hovoria iní,“ vyprskol Ľudo.
       „Nieže tak ostro, nie tak ostro!“ skúšal Bartolomej zachovať pokojný tón, krik isto nemal rád. „Sú veci, o ktorých by bolo hriechom rozprávať nahlas. Nikto z nás trpaslíka ešte nevidel. To však nie je dôležité, lebo predsa sa dejú čudá, čo nemožno inak vysvetliť. Dáš chlieb, chlieb zmizne a ozve sa klopkanie. Kopeš tam, kde to klopká a nájdeš rudu. Máš pred svadbou a potrebuješ viac peňazí? Uši šaty. Také pre trpaslíka, čo ti siaha dačo nad kolená. Nikomu ich neukazuj, inak prídeš na posmech. Len ich uši, prines a nechaj v bani. Keď zmiznú, budeš počuť klopkanie dlho a na takých miestach, kde je ruda najlepšia. Len to nemôžeš robiť často. Trpaslík nepotrebuje veľa šiat. Tak z času na čas, keď ťa ozaj prikvačí bieda.“
       „A vy ste to tak urobili?“ vyhŕkol som, Bartolomejove reči sa mi zdali ako sen.
       „Hej. Párkrát. Keď som sa mal ženiť, tiež mi to poradili. A tiež, keď mi ochorela dcéra a lekár bol drahý. Aj keď nám krava zdochla a nebolo na novú. Len tri razy, viac nie.“
       „A ty?“ obrátil som sa na Ľuda. Zasa sa zaškeril.
       „Nestaraj sa. Rob v bani rok, dva, potom sa o tom porozprávame.“
       Šitie je pre ženy, baňa pre chlapov - prišla mi na um myšlienka, s ktorou som sa voľakedy pohrával, ale už som si nebol celkom istý, či je ozaj správna. Bol som presvedčený, že sa doma potajme pustím do roboty. Ušijem šaty pre trpaslíka. Som blázon? Neviem. Urobím to len kvôli Vierke. Aby sa stala mojou...

       Nie rok, nie dva, ale takmer ďalších dvadsať rokov som potom robil v bani. S Ľudom sme už boli dobrí priatelia, aj na to jeho škerenie som si zvykol. Naozaj, niektoré veci som začal chápať až časom. Napríklad i to, že starý Bartolomej, mal pravdu. Nie je dôležité, či niekto z nás trpaslíka videl, aleže určité veci sa dejú bez toho, či poznáme ich príčinu alebo nie. Hej, bol som si istý, trpaslíci žijú, lenže nie sú všemohúci. Viac než oni sú samotná hora. Občas sa stalo, že sa trpaslíkom začalo máliť. Klopkanie za chlieb sa neozývalo, zato krompáčov mizlo viac a viac. Ba niekedy odrazu na lampe zhaslo svetlo a lampy viac nebolo. Keď sa baníci nahnevali, začali riadne chlapsky kliať. Odrazu sa začal sypať kameň, a to aj na takých miestach, kde na to ozaj nebol dôvod. Hrubé podpery praskali, akoby boli zo slamy, nejeden muž tak zahynul.
       Všetko vyzeralo ako obchod. Baníci sa potom medzi sebou v tichosti dohodli, že nebudú dávať chlieb, šaty, nič. Aj trpaslíkov treba vychovávať. Pravda, dlho nenašli žiadnu rudu, ale potom ukladali do šachty zasa len po pol krajci a vykopali toho viac ako kedykoľvek predtým. Lenže nakoniec prišiel deň, keď sme i napriek chlebu, ba i trpasličím šatám, čo sme všetci potajme šili, nenašli už vôbec, vôbec nič. Ba čo viac, z noci do rána v hore vyschli všetky pramene, zmizli i potoky, dokonca sa stratil aj samotný Hnilec. Na mieste, kde voľakedy tiekla rieka, ostalo len suché koryto s mŕtvymi rakmi a rybami. Ľudia hovorili kadečo. Niektorí, že to sa hora nazlostila na chamtivých trpaslíkov, čo namiesto stráženia jej poklady rozdávali baníkom a preto si vzala všetku vodu. Pred ostatnými sme sa z toho smiali. Nasilu, hoc sme vedeli, že i na tom čosi môže byť.
       Celé rodiny začali odchádzať z osady, kde som sa narodil, kde som spoznal Vierku, kde som sa s ňou oženil, ba kde už stál aj náš dom a v ňom naše štyri deti. Miesto bez vody nie je pre život, je nanič. A rodina s chlapom bez roboty takisto. Osada stratila svoj význam. Veď tak ju i začali volať. Stratená. I my sme tam museli všetko zanechať a odísť do Dobšinej, hoc sme tak urobili medzi poslednými.
       Prešlo ďalších pár rokov, keď na dobšinský jarmok došiel akýsi furman. Postavil sa na voz a na plné hrdlo kričal, že sa stal zázrak. Vraj v Stratenej opäť tečie rieka i potoky, ba aj svahy hôr popri ceste sú posiate prameňmi, akoby to tak bolo odjakživa.
       „Idem tam,“ len toľko som povedal Vierke a Ľudo, čo tam bol tiež, že sa vraj pridá. Šli sme. Pešo cez Dobšinský kopec, a i keď sme poriadne dychčali, nespomalili sme, nezastavili sa ani na chvíľku. Veď len nedávno sme spolu spomínali na Bartolomeja, to keď sme mu boli na pohrebe. Zomrel ako starec veku hodného úcty. Do poslednej chvíle rád rozprával o tom, ako strávil najkrajšie roky na Vojnárke. Bolo mu ľúto, že zem vyschla. Isto by sa teraz potešil.
       Lenže Ľudo ani ja sme nevedeli, či je ozaj dôvod na potechu alebo na strach. To keď sme prechádzali druhou stranou hory až na Vojnárku a zišli až do údolia k Hnilcu. To, čo sme videli, by nám neuveril nikto. Všade naokolo, pri prameňoch, pri potokoch, na brehu Hnilca, všade stáli trpaslíci. Nie desať, nie sto. Bolo ich omnoho viac. Tisíce. Stáli tam v starých dotrhaných šatách, v tvárach sa im zračil des, ani sa nepohli, len ich oči nás sledovali.
       „Vidíš to, čo ja?“ neveriacky som sa opýtal Ľuda.
       Prikývol.
       „Skúsime sa im prihovoriť?“
       Ľudo len mykol plecom.
       „Alebo sa vrátime nazad? Utečieme?“
       „Aha, pozri...“ vystrel Ľudo ruku a prstom ukazoval kamsi pres seba. Ten pohľad sa zapísal do môjho života navždy. I teraz, keď zatvorím oči, pamätám si všetko presne. Ako zažiarilo slnko, ako sa jeho lúče trblietali na vodnej hladine, ako zavial vietor a ako sa všetci trpaslíci začali naraz premieňať na skaly. Na kamene, čo sú roztrúsené kdekade po lesoch medzi Stratenou i Dobšinou i na brehoch Hnilca a potokov. Neviem, prečo skameneli. Neviem, prečo sa tak stalo práve vtedy, keď hory opäť vydali vodu a naplnili pramene. Neviem, kto a za čo ich potrestal. V tej chvíli som si bol istý len jedným. Nikdy a nikomu to nepoviem, nevystavím sa posmechu, možno až v starobe, kedy mi bude celkom jedno, či sa budú ľudia smiať alebo nie. A rovnako rozmýšľal aj Ľudo.

       Do osady pri Hnilci sa postupne vrátil i život. Len názov jej ostal ako v časoch sucha – Stratená. Opäť sa otvárali šachty, opäť kopalo, ťažila sa ruda. No z okolitých baní zmizli trpaslíci, hádam navždy...

* * *

Poznámky autora:

Hnilec - pramení na úbočí Kráľovej hole v nadmorskej výške 1 705 metrov; v blízkosti sa nachádzajú aj pramene riek Hornád, Hron a Čierny Váh. Do Košického samosprávneho kraja vstupuje v oblasti Dobšinskej ľadovej jaskyne. Odtiaľ prechádza obcou Stratená. Celková dĺžka toku Hnilca je 89 kilometrov a jeho povodie – z časti juh Národného parku Slovenský raj – pokrýva 665 štvorcových kilometrov. V oblasti Dediniek sa vlieva do vodnej nádrže Palcmanská Maša. Tu je umelo prečerpávaná časť vody z jeho toku do Dobšinského potoka pre potreby elektrárne Vlčia Dolina - Dobšiná, takže za priehradou je v čase prevádzky eletrárne prietok Hnilca výrazne nižší. Približne od dediny Mníšek nad Hnilcom opätovne naberá na sile. Pri obci Jaklovce sa vlieva do Ružínskej priehrady a tvorí tak prítok Hornádu.

Vojnárky – chotár v katastri obce Stratená v smere na Dobšinú, kde sa voľakedy nachádzali bane.








***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 6384