login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Potok zo Zlatého stola

@ :: Poviedky ::     May 04 2011, 10:41 (UTC+0)

Smolník - kedysi banské mesto, dnes obec. Je obklopený Volovskými vrchmi a k jeho vzniku sa viaže povesť, ktorú nájdete v tejto poviedke.

Miesto: Smolník, okres Gelnica
Obdobie: dej povesti sa odohráva v polovici 13. storočia
Autor: Ľubica Andrásiová

       „Koľko to už pasiem? Zo pätnásť rokov isto. Pätnásť dlhých rokov,“ povzdychol si Johann, keď si sadal do trávy. Bol večer a on sadal ťažko, ako starý ubolený chlap. Aj sa tak cítil. Nie ako muž na vrchole síl, lež akoby bol starcom, čo vláči na chrbte batoh plný starostí, smútku a pochmúrneho bytia. Gniavil mu, drvil silné tvrdé ramená a nedal sa zložiť. Rád by zo seba striasol všetku ťarchu sveta, snažil sa ako len vedel, no nešlo to. Najmä nie odvtedy ako pochoval Hildu. Svoju ženu.
       „Hilda,“ šepol, „nechala si ma tu. Samého na naše deti, čo sa každé ráno na mňa dívajú s ustráchaným, plachým srnčím pohľadom. A ja na ne s výčitkou, či ich budem môcť nasýtiť.“
       Johann sklonil hlavu a pozrel na hrob na okraji lúky. Zem na ňom isto ešte ani neobschla, no pre hustnúcu tmu to nevidel. Aj údolie hlboko pod ním sa už celkom stratilo v čierňave a obloha pre mraky nevydala svetlo hviezd. Zahľadel sa kamsi do neznáma. Utiekol z chalupy pri ohrade s dobytkom, čo postavil tu na kopci ešte v časoch, keď žil rád. Teraz nechcel, aby deti videli, že sa trápi. Toľko hladošov. Osem detvákov. Drobizg, čo potrebuje opateru. Zhlboka sa nadýchol; vzduch bol ešte teplý, ako to počas letných nocí býva. Chcel popremýšľať, čo urobí. Byť pastierom, to nie je zlá robota, ale teraz...? Starať sa o stádo i o deti. Strach ho trýznil. Keď pásol, myslel na to, či sa nestalo niečo v chalupe; keď bol s deťmi, rozmýšľal, či mu vlci nestrhli ďalšie jalovičky. Už sedem tak skapalo, hoc predtým dlhé roky ani jedna. Nenažraté šelmy ich vytiahli z košiara. Teraz za ne bude musieť gazdom v dedine zaplatiť, neostane mu na obživu. Iba dlhy, z ktorých sa nikdy nevykúpi. Kým boli so ženou dvaja, žilo sa ľahšie. Aj veselšie. Hilda sa postarala o dom, o deti. I nejaký ten zemiak či kapustu dopestovala, mliečka nadojila. Prilepšili si aspoň čo to. Podelili sa o robotu. Samému mu nešlo nič...

       Johannovi rodičia sa prisťahovali do týchto nekonečných hôr s vidinou lepšieho života. Prichádzalo tu nemálo rodín potom, čo Tatári spustošili krajinu. Tá ostala takmer bez ľudí. Prežil to možno každý ôsmy či desiaty človek, no kráľ povolal Nemcov, len aby sa tu usadili a udelil im výsadu hľadať a ťažiť bohatstvo ukryté v horách. Tak prišli aj oni. Nie, jeho rodičia neboli baníkmi ako ostatní, len obyčajní sluhovia.
       V Johannových spomienkach sa vynoril obraz, ako si rodičia vydýchli, keď sa ešte celkom mladučký oženil a odišiel z domu. Rodičom práca dala sotva na to, aby sa uživili, nuž im prišilo vhod, že sa najstarší syn zaľúbil a rýchlo požiadal Hildu o ruku. Chlapcovi sa darilo, pretože po svadbe čoskoro získal miesto pastiera jalovíc. Tak s Hildou odišiel žiť na horské pastviny a otec s matkou mali o jeden krk na kŕmenie menej. Vtedy, keď videl ako sa radujú, cítil sa akosi nesvoj, no teraz ich už chápal. Keď sa rodičia nedokážu postarať o potomstvo, môže im z toho i srdce puknúť.
       Hilda mu priviedla na svet osem detí. Narodili sa do drsného, no krásneho kraja. Uspával ich jej spev a kolísku rozhojdával neposedný vetrík. Ryšavé veverice sa v tejto odľahlej samote stali ich kamarátmi a s jašteričkami sa hrávali skrývačky. Naháňali sa a bojovali palicami ako ozajstní vojaci, víťazili a boli kráľmi s korunou upletenou z lúčnych kvetov. Drobci poznali v lese každý kamienok či chrobáčika. Lepšie detstvo im nemohol ponúknuť.

       Myšlienky zmätene lietali, chvíľami sa Johannovi zjavoval obraz rodičov, potom Hildy, hneď nato vlkmi rozkmásaných jalovíc, zasa Hildy a napokon detí. Úlohu matky prevzala najstaršia dcéra. Aspoň tak ako vedela. Trinásťročné dievča už predsa musí čosi o práci v domácnosti vedieť. Hilda, tak je jej meno. Po mame.
       Hustnúcu tmu Johannovej samoty odrazu preťalo vitie vlkov. Zaznelo znenazdajky a prebralo ho ako švihnutie bičom. „Potvory prašivé!“ zahromžil, i keď necítil strach. Nespočetné noci vybiehal z domu, zapaľovať vatry, aby tie beštie odplašil. Niekedy aj tri, ba i štyri veľké ohne urobil. Striehol na vypĺznuté šelmy, ktoré sa opatrne zakrádali okolo ohrady s dobytkom. Občas sa im v tme zablysli oči, ba hľadel aj na ich biele tesáky. Keď ich prikvačil hlad, nebáli sa zísť ani nižšie k ľudským obydliam. Prázdne bruchá z nich robili dobrých lovcov a dodávali im odvahu. Ale on musel byť lepší, prefíkanejší ako celá prekliata svorka. Nesmel dopustiť, aby mu čo len jeden kus zo stáda skapal. Ťažko by mu už niekto dal pásť. Kým mal po boku Hildu, všetko ustriehol. Vtedy nechýbal ani chĺpok. A teraz...
       Vlčie vitie zrazu prestalo. Les ostal tichý ako vtedy, keď Hilda prvýkrát nevládala vstať z postele. Horúčka sa jej perlila na čele, ruky horeli, nebové oči stemneli ako pred búrkou. Mysleli si, že slabosť do rána prejde a ďalší deň už bude dobre. Nebolo. Sťahovalo jej hrdlo, kašľala, strašne kašľala... Deti sa tíško tmolili okolo domu a dožadovali sa matky. Johann sa ich bál k nej pustiť, ani Hilda nechcela, aby ju takú videli. Ráno už blankytné oči neotvorila. Smrtka si ju vzala rýchlo, kruto a bez milosti.
       Vyniesol ju z domu ľahučkú ako dieťa. Ešte teraz cítil chlad zeme, keď hĺbil hrob a potom rukami vŕšil hlinu. Smútok a výčitky sa mu drali z hrdla, keď znášal ťažké kamene z celého hrebeňa hôr, aby nimi hrob zasypal, nech ju nevyhrabú vlci. Vtedy sa rozpršalo a Johann túžil, aby do neho udrel blesk. Chcel byť mŕtvy ako ona. Zahrabaný a studený. Blesk však neudrel, iba čo mokrý a špinavý došiel domov. Rýchlo sa poutieral a ľahol k deťom. Tie sa k nemu pritúlili a on počúval ich pravidelný dych. Nenapodobiteľný, dôverčivý, bezmocný.
       „Mamičku už nič nebolí, však?“ ozvala sa tichým hláskom najstaršia dcérka Hilda.
       „Nie, nebolí. Už je jej teraz dobre.“
       „Myslíš, že nás z neba vidí? Vieš, je to veľmi vysoko. Keď hľadí z takej výšky, asi sme pre ňu veľmi maličkí. Možno nás ani nerozozná. Aspoň nebude vidieť, ako plačeme. Nikdy nechcela, aby sme plakali,“ šepla.
       „Vidí nás. My budeme na ňu myslieť a ona nám bude pomáhať a tešiť sa, ako nám to tu všetko ide,“ chcel dcérku potešiť, ale sám potreboval útechu. Celé dni iba strážil stádo, teraz bude musieť myslieť i na to, ako sa postarať o deti.

       „Čo do čerta s takým životom!“ vyskočil zrazu Johann od zeme a zakričal do neba. „Najlepšie by mi bolo hniť v studenom hrobe ako toto tu! Hej, teraz som si už na istom! Smrť by bola pre mňa dobrá! Nikto by ma nesúdil, že mi pokapali jalovice a dokonca i pre deti by to bolo lepšie! Ujali by sa ich ľudia v dedine. Poľutovali, nachovali, pomohli by im. Tak sa k sirotám správa! Nikto by si ani nespomenul, že im ich otec zašantročil majetok. Žiadny trest by sa nekonal. Boli by na poriadku! Otec s mamou v nebi a deti by dostali šancu prežiť. Smrť potrebujem, smrť, smrť!“
       Johannov hlas sa rozliehal nad horami, letel do nebies, vracal sa ozvenou a on kričal ďalej, až mu navreli žily na sluchách. Keď skončil, uľavilo sa mu. Aspoň trochu, veď myšlienka vykúpenia odchodom zo sveta, sa mu zdala ako rúhanie, až sa ju bál priznať aj sám sebe. Teraz už nie. Ľahol si do trávy a na chvíľu zatvoril oči. Rozhodnutie umrieť tu, hneď teraz, ho akoby vyslobodilo. Zhlboka dýchal a odovzdane čakal, kým smrť urobí svoje dielo, prosil ju v duchu, nech ho odvedie tam, odkiaľ niet návratu.
       Odrazu sa ozval čudný lomoz. Smrť alebo vlci. Ak ostane ležať, aj vlci sú smrť. Takto rozmýšľal, no pritom sa ho zmáhala neistota z neznáma, akú prežíva azda každý človek v posledných chvíľach života.
       „Som pripravený! Ber ma za Hildou, nech som tam čím skôr!“ vyriekol so zatvorenými očami a potom sa rozplakal ako dieťa.
       „Smrť? Na smrť máš ešte času dosť!“ zaznel z tmy akýsi hlas. Johann sa ihneď posadil, akoby naň vyliali vedro vody.
       „Kto je tu?“
       „Meno nie je dôležité, beztak ma nepoznáš. Mal by si sa skôr opýtať, čo tu robím. Ja som ti totiž prišiel pomôcť,“ milo sa ozval ktosi, koho Johann nikdy predtým nevidel. Celkom blízko vedľa neho stálo chlapča. Nie, nie chlapča. Malý mužíček. Škriatok. Siahal mu ledva po kolená. Na veľkej sivovlasej usmievavej hlave mal nasadenú dlhú smiešnu čapicu a biela košeľa, čo na ňom tak visela, bola opásaná koženým opaskom. Červené nohavice zasunuté do čižmičiek a v ruke zvieral kladivko.
       „Pomôcť mne? Mne pomôže iba smrť,“ povedal Johann a ani sa nečudoval zo zvláštneho stretnutia. Veď kto čaká už len na prievozníka na druhý svet, toho ozaj nič neprekvapí.
       „Áno, tebe som prišiel pomôcť. Tvoj bôľ a bezradnosť sa nedá nepočuť. Pritiahli ma až sem, aby som ti povedal, že ty si neurobil žiadnu chybu. Bojuješ s osudom, ako len vieš. No občas sa ľudia vysilia a nevedia, čo si počať. Ja ti dám čosi, čo ti pomôže. Poď za mnou!“ povedal škriatok tak sebaisto, akoby nebolo ľahšej úlohy.
       Johann ani nevedel ako vstal. Chytil drobnú rúčku, ktorú mu škriatok podal a nechal sa viesť. Nešli dlho. Len zopár metrov vyššie nad miesto, kde doteraz ležal. Mužíček zodvihol ruku a kladivkom trikrát poklopal po zemi. V tej chvíli sa stal zázrak. Zem sa začala pomaly otvárať. Puklina sa s hrmotom a praskotom zväčšovala a z jej útrob začala vytekať voda. Najprv iba malý pramienok. No kým sa zem otvorila úplne, bol z toho utešený potôčik.
       „Nazri dnu!“ súril škriatok. Johann sa zohol a ostal kľačať nad dierou s otvorenými ústami. Vnútri uvidel jaskyňu so stenami zo zlata. A nielen steny. Všade kam sa pozrel, boli kopy zlata.
       „Vojdi a naber si koľko potrebuješ. Jaskyňa bude otvorená do polnoci.“
       Johann dnu ozaj vliezol a najprv sa iba neveriaco okolo seba obzeral. V podzemí bolo svetlo, akoby nastalo pravé poludnie. Dotýkal sa stien, zohýnal sa po kamene a snažil sa nenamočiť si nohavice v zurčiacej vode, čo tu tak cinkotavo tiekla. No i tak do nej šliapol. Zohol sa, že si vysúka nohavice až nad kolená, no prekvapene zistil, že spodky nohavíc sa zmenili na zlato.
       „Je to sen? Zomrel som a som v nebi?“ pýtal sa. „Veď tá voda mení veci na zlato! Prečo sa aj moje nohy nezmenili na zlato?“
       „Nohy sa nezmenia. Ani tráva, po ktorej teraz preteká voda na zemi. A vieš prečo? Je v tebe život. Aj v tráve, v stromoch, v kvetoch je život, preto ich voda nezmení. Nemôže. Život je vzácnejší než zlato, nik nemá právo vziať ho sebe či inému. Ale rýchle naberaj. Ber zlata, koľko chceš a pomôže ti prežiť,“ uklonil sa škriatok, akoby bol poctený, že môže Johannovi pomôcť a naraz kamsi zmizol. Navždy. Johann naberal zlaté kamene za košeľu, potom ich vyniesol von, zasa vošiel pod zem, opäť bral, myslel len na deti, na Hildu ako by sa potešila, bral kameň po kameni, nehľadel na únavu, až kým neprišla polnoc a zem sa zatvorila. To už Johann stál na lúke vedľa veľkej kopy najvzácnejšieho kovu. Bol bohatý, i keď ešte presne nevedel, čo prinesú ďalšie rána.

       Johann spokojne sedel pred svojim statkom a sledoval, či služobníctvo urobilo všetku prácu, ako im nadelil. Urobili, akoby nie. Chlievy a stajne vyčistené, kravy mu vyháňali na stráne a jalovice sa pásli vysoko vo vrchoch, kde kedysi sám pásaval. Každý chcel u neho slúžiť. Platil dobre, lepšie než iní a mnohí mu boli aj zaviazaní. Keď voľakto ochorel, či už sluha alebo sluhove dieťa, peňazí nešanoval. A keď si potom pred ním až kľakali a bozkávali mu ruku, že toto mu nikdy nebudú môcť splatiť, že lekár bol drahší než si vôbec mysleli, vždy iba povedal, že žiadne peniaze, bohatstvo, ba ani všetko zlato sveta nie je viac ako život. Že len dobre chcel, nech sa teda tešia, že sú zdraví. Isto, boli aj takí, čo si ťukali po čele, že tento muž isto zošalel, že zbohatnúť môže kdekto, ale hlupák dlho bohatým neostane. Netušili, aký je jeho majetok, že celé rody by z neho vyžili v prepychu a bez roboty. Nikdy sa nikomu nezveril, ako prišiel k bohatstvu. Iba dcéra Hilda o tom vedela, lebo vtedy ráno pred piatimi rokmi spolu s ňou prenášal kopu zlata z lúky do skrýše a potom, keď si kúpili dom a zem, po troškách domov do tajnej pivnice. Už neživoril. Žil teraz so svojou veľkou rodinou vo vlastnej dedine, čo vyrástla okolo jeho statku a iní pre neho pásli. Správa o tom, že azda našiel zlatú baňu, sa rozchýrila po krajine a do okolia začali prichádzať aj chlapi, čo chceli taktiež zbohatnúť. Trochu zlata našli, tiež striebra, ale najmä rudu, čo z nej vytavili dobré železo. Dedina sa rozrastala viac než iné.
       Johann sa zahľadel na Hildu. Vyrástla, dospela, vyzerala ako jej matka v časoch, ktoré on sám nazýval zlatými. Hotová dievka na vydaj. I ostatné deti zosilneli, všetko sa zmenilo a on už bol spokojný a zmierený so svojím osudom.
       „Johann!“ prerušil jeho rozjímanie sused; furman, čo sa terigal okolo na voze.
       „Čo je? Dačo sa stalo, že tak reveš?“
       „Ja len, či si niekde nevidel Bebekových vojakov.“
       „Nevidel som nikoho, celý čas som doma. Prečo?“ spozornel Johann. Zmienka o vojakoch ho vytrhla z pokoja. Vedel o nich svoje ako aj všetci naokolo. Že i sám Bebek sa rád prezlieka za zbojníka, s rovnako prezlečenými vojakmi prepadáva dediny a odnáša si korisť, aby sa jeho bohatstvo znásobilo. Pliagou je taký pán, čo zbíja vlastný ľud. Na Johanna nemal, on i s ostatnými Nemcami patril k bol slobodným ľuďom, ale inak Bebekovi patrilo naokolo naozaj všetko.
       „Vraj sa tu na potulujú, zbadali ich.“
       „Ozbíjali dakoho?“
       „Nie, hľadajú zázračnú bystrinu.“
       „Čo?“
       „Zázračný potok. Vraj keď prechádzali horami na koňoch a prebehli cez dáku vodu, podkovy na kopytách sa zmenili na zlato. A nielen to. Jedného z vojakov práve vtedy padol do potoka meč. Vzal ho späť, nepozeral na neho, ale cválal za ostatnými, a že do rána mal zlatá meč aj čižmy! Až doma na to prišli.“
       „Zdá sa mi, že Bebekovi sa už celkom pomútil rozum, keď verí takým rozprávkam! A teraz tu čo chcú? Nepamätajú, kde bola tá bystrina?“
       „Hej, presne tak. Vraj niekde na vrchoch a tak ju hľadajú.“
       „Nie, nie, ja som tu žiadnych vojakov nevidel. Našťastie,“ Johann sa urobil nevedomý, o potoku mlčal. Nikdy nikomu nezjaví, že čosi vie. Že pozná miesto, kde vyviera prameň a kam jeho voda smeruje. Nech ho radšej Bebekovi vojaci nikdy nenájdu. On zlato použil na záchranu svojich detí. Chce z nich vychovať statočných ľudí, nič viac a nič menej. Pomáha nešťastníkom v núdzi, čo nemali toľko šťastia ako on. A to je ešte väčšie bohatstvo, ako celý poklad v podzemnej jaskyni na vrchu, ktorý sám nazval Zlatým stolom. No nech si to už chcel priznať alebo nie, zároveň vedel, že táto správa všetko zmení. Príde sem ešte viac ľudí, budú hľadať, kopať, vzniknú nové bane, nové domy, možno i mesto. Mesto, čo sa dnes volá Smolník.

* * *

Poznámky autorky:

Zlatý stôl - so svojou nadmorskou výškou 1 322,4 metrov je najvyšším kopcom Volovských vrchov. Nachádza sa medzi obcami Stará Voda, Henclová, Úhorná a Smolník. Na vrch vedie niekoľko turistických značiek. Je prístupný aj zo Smolníka, no najkratšia cesta naň vedie zo sedla Úhornej. Na vrchole sa týči železobetónový pilier, ktorý bol postavený v prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia ako jeden zo 17tich bodov trigonometrickej siete I. rádu. Samozrejme, potok meniaci predmety na zlato sa tu (podľa všetkých dostupných a hodnoverných informácií) doposiaľ nájsť nepodarilo.

Bebek – šľachtický rod, ktorý bojoval po boku kráľa Bela IV. proti Tatárom. Po skončení tatárskych nájazdov za pomoc kráľovi získali Bebekovci panstvo Štítnik. Ich moc mohutnela a výrazne bohatli aj pretože sa napriek svojmu stavu živili aj ako lúpežní rytieri a v prezlečení zbíjali aj vlastný ľud. Známi sú ako zakladatelia hradu Krásna hôrka a vodného hrádku Betliar, na ktorého mieste dnes stojí známy kaštieľ.








***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 4371