login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Bebekov rozmar

@ :: Poviedky ::     Nov 13 2010, 12:24 (UTC+0)

Pahorok Háj nad obcou Slavošovce, kde sa podľa povesti konala Bebekova poľovnícka hostina.

Miesto: Slavošovce, okres Rožňava
Čas: okolo roku 1300
Autor: Slavomír Szabó

       Bola noc. Tmavá zhora, zdola, z každej strany, obloha zatiahnutá ťažkými mrakmi, bez hviezd a bez mesiaca. Búrka skončila len nedávno, ostal po nej ešte ostrý vzduch a cesta vedúca údolím proti toku rozbúrenej riečky bola samé blato. Dosť nato, aby nikto nevyliezal z domu, pokiaľ skutočne nemusí. No napriek tomu sa hukot vody a šum lístia miesili ešte s iným výrazným a pravidelným zvukom. Nočnou krajinou sa ozýval aj dupot konských kopýt. To Štefan klusal na svojej kobylke domov. On mohol, cestu by poznal i poslepiačky, tma mu neprekážala. Vyzeral spokojný, ba viac než spokojný; ak by sa mu niekto pozrel zblízka do tváre, videl by, že sa usmieva. A mal aj prečo. Veď sa už dlho snažil, poslušne skláňal pred panstvom chrbát, keď bolo treba, plnil každé ich želanie, robil všetko najlepšie ako vedel, ale vždy ho akosi prehliadali. Až pred niekoľkými mesiacmi mu samotný starý pán Bebek povedal, že ho vyšle, aby pod Ostrým vrchom neďaleko pahorku Háj založil kolóniu drevorubačov a uhliarov. Pridelil k nemu niekoľko poddanských rodín a tak začali klčovať stromy a stavať prvé chalupy. Odľahlé miesto uprostred prírody sa stalo jeho novým domovom, no otvárala sa mu i nádej, že ak budú Bebekovci s jeho prácou spokojní, zmenia kolóniu na dedinu a on, Štefan, bude jej šoltýsom. Už by bolo načase. Mal viac ako štyri krížiky na chrbte, vždy v službách panstva, väčšiu vážnosť medzi ostatnými by si zaslúžil. Lenže ako na seba upozorniť, aby sa tak stalo čo najskôr?
       Nápad navštíviť Bebeka priamo v jeho šľachtickom sídle v Štítniku dostal Štefan iba včera večer. Lesy novej kolónie boli plné života, nikdy nikde nevidel toľko medveďov a vlkov ako toho leta. Ba stalo sa, že niektoré zvery zaútočili na chudákov uhliarov, ani dym z milierov ich neodplašil. Tak skonal aj Andráš, mladý chlapec, ktorý v lese nechtiac vyplašil diviaka. Mal smolu. Andráš, nie diviak, čo zaútočil, zlomil mladíkovi nohu, z ruky odhrýzol niekoľko prstov, ale to nebolo to najhoršie. Kly kanca prešli Andrášovým bruchom ako nôž bochníkom chleba. Nebol to pekný pohľad, keď ho priniesli domov. Kričal od bolesti, krv sa z neho rinula, nie a nie ju zastaviť, až sa každý čudoval, že takto vydržal trpieť ešte dva dni. Potom skonal.
       Ľudia prosili Štefana, nech ide za Bebekom, nech mu povie čo sa stalo, a to skôr ako padne za obeť niekto ďalší. Ale čo povedať starému šľachticovi? Že sa poddaní boja lesa a chcú späť do svojich dedín, ktoré im nariadil opustiť? Tu mu napadla myšlienka, že sa dá i jedno i druhé, môže aspoň trochu upokojiť zverených ľudí a panstvu urobiť radosť.
       „Čo chceš? Je založenie kolónie nad tvoje sily, že si prišiel?“ spýtal sa večer starý Bebek. Celý deň nechal Štefana čakať na prijatie a teraz, sediac na širokej vyrezávanej stoličke, čo vyzerala takmer ako trón, sa tváril, že mu je i pár viet na obtiaž.
       „Pane, prišiel som, lebo chcem chrániť tvoj majetok,“ pokľakol Štefan na koleno, aspoň tušil, že sa to tak patrí.
       „Chceš byť žoldnierom?“
       „Nie, pane,“ prehltol Štefan naprázdno, keď vycítil Bebekov posmešný tón.
       „Tak čo? Hovor, zdržuješ ma!“
       „Lesy pod Ostrým vrchom sú plné medveďov, vlkov, diviakov a ohrozujú ľudí. Vaši poddaní sú váš majetok a aj včera dva dni po napadnutí skonal mladý uhliar, ktorý pre vás ešte mohol pracovať veľa rokov. Ponížene prosím o odpustenie, ale ak dovolíte, vedel by som ako vyriešiť tak, aby to bolo pre vás i zábavné.“
       Bebek mlčal a pozeral na kľačiaceho Štefana. Nevedno, čo sa šľachticovi hmýrilo hlavou, veď čo už len môže byť zábavné na ochrane poddaných. Keď dlhší čas vládlo ticho, Štefan pochopil, že má pokračovať a tak vravel: „Pane, rozmýšľal som, či by sa vám neráčilo usporiadať poľovačku a prizvať i šľachticov z okolitých panstiev. Vaši poddaní by vás za to milovali ešte viac, videli by vo vás dobrého ochrancu, šľachtici z okolia by takéto pozvanie prijali ako priateľské gesto, ocenili by to a vy by ste sa zabavili a pochutnali si na divine.“
       „Vravíš, že je tam ozaj veľa zveriny?“
       „Mnoho, skutočne mnoho, viac ako inde, inak by som sa neodvážil vás unúvať...“
       „Stačí,“ zdvihol starý Bebek ruku a Štefan zmĺkol. V tej chvíli sa cítil, malý, maličký, nevedel, či to neprehnal, že sa snažil radiť pánovi, ale Bebek mu prikázal, aby vstal.
       „O dva týždne od dnešného dňa tam prídeme. Všetkých poddaných stiahneš až dolu k rieke, nech sa nemotajú po lese, keď tam budú svišťať naše šípy. Budete pripravení pomôcť, keby sme chceli urobiť rojnicu a nahnať si zver. Ak všetko dobre dopadne, dostaneš za nápad usporiadať poľovačku svoje. Zatiaľ sa mi to páči. A skôr ako odídeš, zastav sa v kuchyni. Povieš, že som ťa poslal, nech ti dajú najesť.“
       Toľká vďaka! Štefanovi sa až hrnuli slzy do očí, skláňal sa, sľuboval, že panstvo bude s úlovkom spokojné, hovoril stále dookola to isté, až ho starý Bebek opäť napomenul, nech už ide a tak Štefan šiel. V kuchyni jedol ako nikdy predtým; všetky vône, aké doposiaľ poznal len zo stolovania bohatých, sa premenili na chute a on dostal šťavnatý kus mäsa a zahrýzal ho bielym koláčom. Zapil by to vínom, dali mu však len pohár vody, ale i tak sa cítil ako v nebi a teraz už klusal nocou predstavujúc si, ako v kolónii ostatným povie, že im vybavil u Bebekovcov ochranu, ba samotní šľachtici z celého okolia tu prídu, aby im pomohli.

       Nasledujúce dva týždne sa Štefanovi zdali dlhé ako nikdy predtým. Najskôr bolo pár dní ticho, ale potom sa objavil polesný, vraj má pozrieť okolie. Tesne predtým, než sa určený čas takmer minul, prišli dáki muži na koňoch, hľadali vhodné miesto a keď našli malú čistinku skoro na vrchole Hája, na ceste už hrkotali vozy. Čistinka sa zmenila na malú jedáleň s drevenými stolmi i lavicami, Štefan s ostatnými mužmi nanosili hromadu dreva k postaveným ohniskám. A presne v sľúbený deň od rána prichádzali pod les lovci na koňoch, nadháňači zveri so psami a nakoniec páni azda z celého Gemera i Malohontu. Rozoznať ich bolo možné na prvý pohľad podľa honosných šiat i najlepších paríp.
       Štefan cítil, že teraz sa život zmení k lepšiemu; priam narástol, keď ho pred všetkými oslovil starý Bebek menom. Každý musel od údivu zatajiť dych, že si on, šľachtic pamätá, ako sa volá. Len o jedno sa Štefan bál. O svoju dcéru Zuzku. Ešte kým žili v Štítniku, videl ako sa za ňou obzerá nejeden muž; veď bola krásna, každému zdravému chlapovi sa musela vtierať do snov. Ak je dievka pekná no chudobná, a ak si nedá pozor, stane sa ľahko obeťou náruživých pánov. Je to tak, nemajetnej žene je prílišná krása iba na obtiaž a naviac Zuzka... Štefan sa zamyslel. Pred očami sa mu vynorili obrazy z čias, keď bol ešte mladý a jeho dcéra malým dieťaťom. Vtedy mu zomrela žena a jej mama. Teraz, keď Zuzka podrástla a z dievčatka sa stala nádherná dievka, nevedel jej poradiť tak, ako to vedia len matky. Cítil sa nesvoj. Najmä počas posledných mesiacov v Štítniku, keď si všimol, ako párkrát na Zuzku pozrel aj mladý pán Ján Bebek. Až mu v očiach zažiarili iskry. Rovnako ako keď zazrie na poľovačke lovenú zver. Dokonca sa jej prihovoril a keď pred ním skláňala v rozhovore hlavu, prstom jej nadvihol bradu, aby mu hľadela priamo do tváre. Úbohé dievča, taká sa nechá pánskou noblesou ihneď očariť, zbaviť rozumu, nadobro opantať a nedokáže šľachticovi povedať nie.
       „Jodo!“ obrátil sa Štefan na muža, ktorý sa mu staral o kobylu, ale aj kone drevorubačov.
       „Volal si ma?“ otočil sa Jodo, i keď už už chystal za ostatným poddanými, že pôjde na lúku, odkiaľ vidieť na cestu. Skoro všetci z kolónie tam išli, aby videli ako ešte od Štítnika prídu honosné koče s manželkami, snúbenicami a milenkami šľachticov.
       „Jodo, mám pre teba úlohu,“ kývol mu Štefan, nech sa k nemu poponáhľa. Až keď ten krívajúci a starý koniar zastal priamo pri ňom, Štefan vravel ticho ďalej: „Svoju Zuzku som nechal, nech sa ukryje trochu vyššie pri rieke. Tam ako rastú vŕby, z ktorých nosia ženy prútie na košíky.“
       „Mám ísť k nej, aby sa sama nebála?“
       „Čerta starého sa môže báť! Nebojí sa a nechcem ani, aby vedela, že si k nej prišiel. Musíš sa tam voľajako priplichtiť, priplaziť a potajme dávať pozor, aby ťa nezbadala. Ak by ju tam náhodou našiel nejaký chlap, príď mi to hneď povedať.“
       „A nemám mu dať rovno po papuli?“ usmial sa Jodo, až Štefana ovanul pach z jeho čiernych zubov.
       Štefan si utrel nos a vzdychol. Tušil, že ak by Jodo, hoc i neznajúc o koho ide, udrel dákeho šľachtického synčeka, ušiel by sa povraz jemu i Zuzke. Nechcel mu to však hovoriť, prostoduchému Jodovi určite nedošlo, že to môže byť nebezpečné.
       „Zuzka je môj najväčší poklad, ale nechcem aby vedela, že ju dávam strážiť. Keby niečo bolo, len mi prídeš povedať. Rozumieš?“
       Jodo prikývol a pobral sa proti rieke.

       Vzduch sa priam chvel od napätia, keď z lúčky na pahorku Háj vyrazili honci so psami i páni na koňoch, ktorým sa pri sedlách hompáľali tulce plné šípov. Dámy si zatiaľ posadali na čistinke za stoly a lokaji im podávali voľačo, nevedno čo, to práve nebolo dôležité. Štefan aj s ostatnými poddanými ostali poslušne pod kopcom a čakali. Prešlo hádam i pol dňa, veď slnko sa už vyštveralo na vrchol oblohy, keď uvideli prvých nosičov, ako ťahali na nosidlách z konároch ulovených vlkov a líšky. Potom sa vracali späť za pánmi a zasa naspäť. Keď hádam zo šesť silných chlapov dovlieklo prvého medveďa, Štefan mal chuť pribehnúť k nim a pozrieť sa na tú obludu zblízka. A onedlho prinášali divé svine. Prvú, druhú, tretiu, nevedno koľko a ďalšieho medveďa. Trvalo ešte hodnú chvíľu, kým všetko naznášalo a potom zem zadunela. To sa páni vracali cvalom na svojich koňoch, už z diaľky znel ich smiech a výkriky.
       „Zranil sa niekto? Sú všetci v poriadku?“ oslovil Štefan jedného honcov, čo viedol pri sebe dvoch psov, ale ten len pokýval hlavou, že nevie o žiadnom nešťastí a to bolo všetko. I tak sa Štefanovi trochu uľavilo. Bál sa, že ak by sa nebodaj niekomu zo šľachticov voľačo stalo, Bebekovci by mu to mohli zrátať, veď poľovačka bol jeho nápad. Vždy sa musí nájsť voľajaký vinník. Lenže jeho strach nebol namieste. Práve naopak. Starý Bebek, ktorého pre veľkú kožušinovú čiapku skoro ani nepoznal, ukázal naň pred všetkými prstom: „Toto je muž, ktorý vybral miesto pre lov. Štefan, vybehni do kopca na čistinu, nech vidíš, aký máme úlovok! Tu sa už zverov nemusí báť nikto!“
       Štefan bežal. Nechcel veľmi zaostať za šľachtickými koňmi, keď mu už dal pán príkaz, nemal by naň hore dlho čakať. Tak sa dostal až na lúčku, kde sluhovia už rozštvrtili niekoľkých diviakov a ako samé prvé kuchári pripravovali pečeň. Vyzeralo to tu ako na ozajstnej hostine. Veď to aj hostina bola. Na stoloch strieborné poháre, taniere a vedľa stolov sudy s vínom. Páni naň zazerali, ale vtedy ho samotný starý Bebek opäť vyzval, aby si s ním pripil. Toľká česť! Štefan ani nevedel, čo na to povedať. Ostatní šľachtici sa dali do reči so ženami, chválili sa, kto čo ulovil, rozprávali svoje zážitky, len starý Bebek si doprial ešte za ďalší poriadny hlt červeného, potom pozrel naokolo a kývol plecom: „Už je to tak. Všetci sú tu odo mňa mladší. Ešte nepochopili, že pohár vína je niekedy lepší ako objatie ženy.“
       Pri týchto slovách sa Štefan zarazil. Zuzka! Ako mohol na ňu čo by len na chvíľu zabudnúť? Hádam len bude v poriadku, keď sa Jodo neukázal. Alebo nie? Pozrel na kraj čistinky a Jodo tam naozaj stál. V tvári sivý, až takmer splýval s kôrou stromov a hrbil sa, neodvažujúc vstúpiť medzi pánov. Ešteže sa starý Bebek komusi prihovoril a Štefan mohol odísť. Počas tých niekoľkých krokov sa ešte rozhliadol, či niekde neuvidí mladého Jána Bebeka, ale toho tu nebolo.
       „Prečo si prišiel?“ spýtal sa skoro šeptom Joda.
       „Tak si mi nakázal. Že ak sa objaví pri Zuzke dáky muž, mám prísť.“
       „A je tam s ňou niekto?“
       „Hej.“
       „Spoznal si ho?“
       „Spoznal.“
       „Kto je to?“
       „Mladý pán Bebek, syn nášho pána.“
       Štefanovi sa až zahmlilo pred očami a roztriasol sa v kolenách. Presne toto nechcel! Keď rozmýšľal, či Zuzku ukryť alebo nechať medzi ostatnými, bál sa, že šľachta nakáže, aby poddaní robili rojnicu a plašili zver a tam ju mladý Bebek uvidí. Preto ju poslal do vrbiny. Lenže páni rojnicu nepotrebovali, i tak ulovili viac než čakali a Zuzka je s mladým šľachticom osamote.
       „Vrav, čo všetko si videl!“
       „Mladý pán Bebek ju našiel ešte pred poludním, keď šiel popri rieke. Lenže to sa poľovalo, tak sa nezdržal. Teraz však prišiel znova a doniesol so sebou lutnu. Kázal jej, nech si k nemu sadne na zem a hral jej. Vieš ako krásne hrá? Až sa mi odtiaľ nechcelo odísť. Prvýkrát som počul ako znie lutna a je to voľačo nádherné.“
       Štefan cítil, ako mu po spánku stiekla kvapka potu. „A ďalej, čo sa dialo ďalej?“
       „Môžeš byť spokojný. Mladý pán Bebek je veľmi zbožný človek.“
       „Čo ty o tom môžeš vedieť?!“
       „Viem, veď som počul, čo jej hovorí.“
       „A čo vravel?“
       „O panenke Márii rozprával.“
       „Čože?“
       „No, pozrel na Zuzku a povedal jej, že je krásna ako Madona.“
       Božia prostota! Jodo ešte nikdy nepočul, ako dokážu šľachtici dvoriť, ak si chcú nakloniť ženu. Nepochopil úmysel, ešte sa tu bude nadchýnať pobožnosťou mladého pána! Štefan sa rozhodol, že tam musí ísť, akože hľadá Zuzku, aby ich vyrušil. Musí, a to hneď! Hádam nie je neskoro.
       „Hej ty, Štefan, poď ešte sem!“ zakričal odrazu spoza stola starý Bebek. Taký príkaz nedá sa neposlúchnuť, i keď práve neprišiel vhod. Štefan sa teda rozbehol a už bol takmer pri pánovi, keď zakopol o zem a spadol rovno na jeden zo sudov. Prevrhol ho, ba čo viac, sud plný vína sa začal kotúľať dolu svahom. Ešteže bol zatvorený. Lenže pomôže to? Narazí na kameň, narazí do stromu, do čohokoľvek a v tej rýchlosti sa rozbije. Bič, žalár a zatratenie čaká Štefana namiesto odmeny. Už sa aj chcel vrhnúť k Bebekovým nohám, ale starý šľachtic vstal a zakričal: „Páni, zver pred nami neušla a víno ujde? Ukážte sa, kto prvý dobehne a uloví sud!“ Smial sa a nechal si priviesť koňa. Ostatní šľachtici alebo povyskakovali do sediel, alebo rovno utekali. Aj Štefan bežal v nádeji, že ak sa stane zázrak a sud sa nerozbije, možno sa z toho dáko vykrúti.
       „Bočka! Ide bočka!“ ozývalo sa odkiaľsi zdola, Štefan naťahoval nohy, kone ho predbiehali jeden pod druhom.
       „Ide bočka! Ide bočka!“ kričali všetci naokolo, každému okrem neho sa to zdalo ako neuveriteľná zábava.
       „Ide bočka! Ide bočka“ vracala sa ozvena z okolitých hôr.

       Bolo by to strašné, rovno trestuhodná krádež, ak by páni nemali dobrú náladu. Keď Štefan dobehol nadol, videl, že sud sa síce nerozbil, ale dokotúľal sa rovno k poddaným z kolónie. Tí sa naň vrhli, už ho aj otvorili. Víno, ten šľachetný nápoj kráľov, pili akoby im patrilo, akoby boli zbavení rozumu a nemysleli na budúcnosť. Okolo nich stáli šľachtici v kruhu, rehotali sa a zabávali.
       „Hej, to nemôžete piť len tak, lebo sa vám pomútia hlavy! Víno treba zajedať pečeným mäsom!“ krútil v smiechu hlavou starý Bebek a takmer tlieskal ako pri dobrom divadle.
       Poddaní naň pozerali, nič nechápali. Ani Štefan nechápal, až kým neprišiel na to, že starý Bebek práve prežíva akýsi rozmar veľkorysosti. To najmä keď nakázal, aby ozaj priniesli ľuďom z kolónie mäso z poľovačky, veď je ho až až, i po hostine ostane toľko, žeby ho páni neuniesli. Len na kožušinu nech dajú pozor a uložia ju bokom. To už ale Štefana prestalo zaujímať, pretože práve videl prichádzajúcu Zuzku. Šla sama a usmievala sa. Usmievala! Mal sa jej voľačo opýtať? Ale ako? Nie, to nevedel, tak len prehodil na pol úst, či je všetko v poriadku a ona kývla, že áno. Uľavilo sa mu, i keď červík podozrenia, čo sa v tej vrbine pri riečke odohralo, mu v hlave vŕtať neprestal.

       O poľovačke pri kolónii pod Ostrým vrchom a pahorkom Háj sa medzi panstvom hovorilo ešte dlho. Starý Bebek uznal, že Štefanov nápad bol dobrý, priam skvelý. Presne ako predpovedal. Poddaní si za pomoc vážili Bebekovcov ešte viac, utužili sa vzťahy medzi okolitou šľachtou a dokonca onedlho prišla aj očakávaná odmena. To keď sa Štefan dozvedel, že z kolónie sa naozaj stane nová dedina a on bude jej šoltýsom. Dedina musí mať meno. Už nevedno, kto dostal nápad, aby sa volala Šla-bočka. Neskôr sa názov zmenil na Slavoška a z toho vzniklo dnešné pomenovanie Slavošovce. Meno pre dedinu v historickom panstve Štítnik.

Poznámky autora:

       Háj – malý pahorok na severozápade Slavošoviec. V súčasnosti je dobre rozpoznateľný podľa telefónnej veže. Podľa povesti sa hostina po poľovačke konala na čistinke uprostred pahorku.

       Ostrý vrch – výrazný kopec nad Slavošovcami, z obce naň vedie žltá turistická značka. Ďalším prechodom hrebeňom hôr po zelenej turistickej značke do Sedla Kohúta je pekný výhľad na celé okolie.

       Šoltýs – muž poverený osídlením neobývaného územia. Poverenie mohol získať od zemepána. Po založení obce získal právo na dedičné richtárstvo, majetkové výsady a do určitej výšky trestov aj na obecnú súdnu právomoc. Dohliadal na odovzdávanie všetkých daní.

       Bebekovci – významný šľachtický rod, ktorý v stredoveku sídlil na Gemeri. Od polovice 14. storočia sa spája najmä s hradom Krásna Hôrka. I keď v tejto povesti vystupujú Bebekovci skôr pozitívne, do dejín sa zapísali aj ako lúpežní rytieri.

       Datovanie povesti – tradovaná povesť hovorí, že sa opísané udalosti stali okolo roku 1300. Prvú písomnú zmienku o Slavošovciach poznáme z roku 1318. V tom čase sa nachádzala v panstve Štítnik, ktoré v roku 1243 získal rod Bebekovcov od kráľa Bela IV. (pravdepodobne za pomoc v bojoch proti Tatárom). I keď má povesť viac-menej idealistický až rozprávkový charakter, datovaniu jej deja nemožno nič vytknúť.

       Štítnik – názov pre obec i rieku, ktorá preteká tiež Slavošovcami. Prvú zmienku o obci Štítnik ako centre Štítnického panstva poznáme z roku 1243, od roku 1320 to už bolo mesto s trhovým právom.

       Genéza názvu obce Slavošovce
- uvedený príbeh je povesť a jej spojitosť s názvom dediny nie je v súlade s realitou. Prvý dochovaný názov z roku 1318 bol v skutočnosti Sceduries, v roku 1346 Slavosfalva (dedina Slavoš), v roku 1367 Slauoshaza (usadlosť Slavoš), v roku 1378 Zederyes a až v roku 1551 názov Slaboszowcze, ktorý sa blíži súčasnému pomenovaniu obce.

***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 6950