login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Príbeh noci svätojánskej

@ :: Poviedky ::     Sep 19 2010, 09:04 (UTC+0)

Petrovce nad Laborcom - to je predovšetkým rovina, súčasť Východoslovenskej nížiny. Avšak príbehy, ktoré sa tam medzi ľuďmi tradujú, nie sú ani náhodou ploché ako okolitá zem. Poviedka Príbeh noci svätojánskej bola uverejnená v knihe Petrovské poviedky.

Miesto: Petrovce nad Laborcom, okres Michalovce
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Bola noc. Krásna a úžasná, s čiernou bezoblačnou klenbou, miliónmi hviezd a mesiacom lesklým ako dobre vymastený langoš. Vánok, čo ešte donedávna chladil, bol príjemne vlažný a lúky voňali, ako len zvyknú medzi dvadsiatym tretím a dvadsiatym štvrtým júnom. Áno, nebola to obyčajná noc, ale tá pred svätým Jánom, svätojánska. I keď tma rozprestrela svoju náruč, spať sa ešte nikomu nechcelo. Načo aj. Za Petrovcami zahorela vatra vyššia od každého chlapa, jej plamene šľahali priam až k nebesiam. Zišli sa pri nej parobkovia i dievky, ich hlasný spev a smiech doliehali až do dediny. Nikto nechcel chýbať. Veď bozk z lásky v takýto magický čas zažne oheň v srdci, ktorý nikdy nevyhasne a spojí duše i osudy milujúcich putom, čo odolá všetkým nástrahám času. Hlboké pohľady a tiché úsmevy, ktoré po sebe vrhali zaľúbenci, ale i tí čo na opätovanie svojich citov ešte len čakali, boli veľavravné. Táto noc patrí kúzlam a čarom a nad lásku väčšieho niet. Kto by odolal...
       Peter. On tam nešiel, či vlastne by aj chcel, ale už nemohol. Žena a päť detí, pomaly štvrtý krížik na chrbte, nie, on už nebol mládencom, ktorému prináleží takto slastne tráviť tento čas. To bolo len pre mladých a slobodných. Doma ho však tiež nelákalo trčať. Zvábila ho vôňa trávy, šelest lístia, načúvanie príjemnému čľapotu vody v Laborci ale i chvíľka vytúženej samoty, v ktorej si môže v hlave poukladať myšlienky, pokojne pouvažovať o všetkom, na čo cez deň neostáva čas. Tak kráčal potme medzi svojimi dvoma koníkmi, vedúc ich za ohlávky na druhú stranu dediny, ba ešte ďalej až za rieku. Tam Na rubaňke si ľahne, porozmýšľa. Občas takto chodieval a nebola v tom len túžba stráviť noc inak než doma. Malo to aj iný dôvod. Kone celý deň robili, ťahali vozy, nemali času poriadne sa nažrať a nočná pastva bola pre ne osožnejšia než suché seno v maštali. Chodilo takto viacero chlapov, neraz sa stretli, často rozprávali hlboko do noci a prespali len tak pod šírym nebom. Dnes však Peter dúfal, že chlapi ostanú doma a on si vychutná krátku samotu, po akej práve zatúžil.

       Zašiel o niečo ďalej ako inokedy, koníky nechal len tak voľne, veď ich priviaže o strom, keď pôjde spať a ľahol si pod strom. Všetko bolo, ako malo byť. Noc naň priam dýchala idylou stvorenou pre tiché rozjímanie. Pokojne privrel viečka a oddal sa svojim myšlienkam. Na chvíľu. Na chvíľku kratšiu než si želal. Ticho, samota, všetko po čom túžil, čo ho napĺňalo slasťou žiadaného osamotenia, zmenilo jedno jediné prasknutie konára. To sa ozvalo ako prvé, a len čo otočil hlavou a snažil sa v tme rozoznať, čo tento zvuk spôsobilo, ozvali sa ďalšie kroky. Približovali sa. Čakal. Oba kone hľadeli tiež týmto smerom, jeden si odfrkol, zaiste cítiac nový pach.
       „Kto je tu?“ ozval sa z diaľky neznámy, či skôr zatiaľ nevidený, lebo Petrovi bolo hneď podľa hlasu jasné, kto ide.
       „A hľadáš niekoho?“
       „Peter? Ty si?“
       „Hej, Ďuri, ja.“
       Naozaj, bol to Ďuri. Jeho trochu neforemná postava, ktorej akoby chýbal krk, takže vyzeral, že má hlavu rovno na ramenách, sa vynorila z tmy rovno pred Petrom. Bolo po idylke. Aj Ďuri si priviedol svojho koňa, lenže na rozdiel od Petra isto netúžil po samote. Keď na kraji hájika nikoho nenašiel, išiel jednoducho hlbšie a teraz vyzeral naradostený, že sa bude mať s kým rozprávať. Lenže Ďuri! Práve on! Peter si až hrýzol spodnú peru pri predstave, čo bude nasledovať. Ten najuhovorenejší chlap z celých Petroviec, starý parobok, čo má reči ako koza bobkov, mu bude robiť spoločnosť. Ukradne mu chvíľu, ktorú chcel venovať len sebe, krátku vytúženú samotu, čo potreboval ako očistný kúpeľ. Ale povedať mu to? Nie, to by nemalo význam. Nakoniec, Ďuri patril k tým, ktorí také veci nepochopia, nikdy asi nemajú rovnakú potrebu. Predsa však len skúsil...
       „A ty si sa čo tu takto vybral? Všetky slobodné dievky teraz vystrájajú pri svätojánskom ohni, veď tam by si sa mal teraz zabávať.“
       „Koníka musím napásť,“ kývol rukou Ďuri, akože aká je to smola a potom si sadol na zem hneď k vedľajšiemu stromu.
       „No,“ vycítil akú takú šancu Peter, i keď v duchu vedel, že je to len výhovorka, „keď ti ide len o koníka, mne je jedno, či pasiem dva alebo tri. Pokojne nech tu ostane, ja tu aj prespím a ráno ti ho odnesiem až domov.“
       „Nechaj tak, popasiem tu s tebou. Aspoň nebudeš sám,“ vyhováral sa Ďuri ďalej, vediac však, že Peter naschvál vyrýva. Veď jeho ostych pred dievčatami bol všeobecne známy a často i terčom posmechu.
       „No, čo ja... Ale ty ostaneš sám. Koľko ti je rokov? Tridsať si už mal, nie?“
Ďuri prikývol.
       „Tak to je najvyšší čas, aby si si už našiel frajerku. Oženiť sa, potešiť zo ženy i z detí.“
       Ďuri teraz mlčal, čo bolo nezvyklé. Tma hustla, noc sa prehlbovala, odkiaľsi z diaľky zaškriekal čímsi vyplašený vták. „Ale mňa dievky nechcú,“ zamrmlal odrazu, ale potichu, sotva ho bolo počuť. „A už som aj starý.“
       „Starý? Si chlap v najlepších rokoch! Keby som bol na tvojom mieste, tak neváham. Vieš, že tie časy mladosti sú to, na čo chlap vždy najviac spomína? Keď láska ešte len vzniká ako taký puk, čo sa potom rozvinie do kvetu a omámi ťa svojou vôňou. Celkom ťa opantá a svet je naraz krásny, farebnejší, iný než ako si ho kedy videl.“
       „Peter, však ty rozprávaš ako taký básnik, alebo čo. Ale načo by som tam išiel? Mladí sopliaci, o desať rokov mladší sa zo mňa budú smiať a po nich aj dievky. Viem to, už som to raz skúsil.“
       „Čo si skúsil?“
       „Tancovať s dievčaťom. Ale som sa pošmykol, alebo čo, spadol som na ňu a potom obaja na zem. Všetci sa mi rehotali. Tak som hneď utiekol domov a už som viac na tancovačku nešiel.“
       „Bože, Ďuri! Ale však to sa tak bez ženy nedá byť. Čo je to za život? Viem, možno si povieš, že sa dá. Ale to len preto, lebo si ešte so ženou nežil. Hneď by si zmenil názor. Dokedy chceš visieť rodičom na krku?“
       Ďuri neodpovedal, opäť stíchol. Trochu sa zdvihol vietor, lístie zašumelo a Petrovi napadlo, či to trochu neprehnal. Predsa len, nemá komu čo vyčítať. Nechcel sa ho dotknúť, i keď mu rád nebol.
       „Ja by som možno šiel do Ameriky,“ prerušil dlhú chvíľu ticha Ďuri. „Aj o tebe hovoria, že keď si sa tam vybral, bol si len taký chudý chlapec, vraj si vyzeral, že keď chodíš, akoby si sa mal zlomiť v pase a vrátil sa z teba chlap. Dievky pozerajú na svaly, tie vidia. Srdce nie.“
       „Srdce im musíš ukázať sám.“
       „Ale som aj počul, že v Amerike sa dá začať odznova. Že si tam veľa chlapov našlo ženy. Aj iné sa rozpráva, ale to ani neviem, či to vôbec pravda. Ľudia hovoria, že aj ženatí si tam našli druhé ženy a už sa im nazad na Zemplín nechcelo.“
       „Dobre si počul. Tak je. Veľa chlapov prestalo písať domov, posielať peniaze. Nemali by tak robiť, ale urobili. Našli si nové ženy a teraz majú deti tu i tam. Ale to zasa ukazuje na to, čo som ti vravel. Že muž nemá byť bez ženy, že to je len taký polovičatý život. Ja som svojej ostal verný, však som aj za ňou chodil, ako sa len dalo. Za tých štrnásť rokov, čo som bol v Amerike, som tu prišiel sedem krát. Teda štrnásťkrát som preplával oceán! A skoro vždy keď som došiel, som tu i čosi zanechal.“
       „Počul som. Že si tu chodil deti robiť. Päť detí za sedem návštev. Ale ja som toto chcel... V tej bani, ťažko bolo robiť? Ako je to v Amerike?“
       Peter sa vzdal nádeje, ktorú vkladal do dnešnej noci a dal sa rozprávať. Priblížil vzdialený svet z opačnej strany matičky Zeme. Hovoril o baniach, o pomeroch v štáte Ohio, ale aj o ženách, čo sú celkom iné ako tie zemplínske. Tiež o lodiach, ktorými sa plavil, o oceáne, o Indiánoch, o štrkáčoch, o kondoroch. Ďuri pozorne počúval, takmer ani nedýchal. Zvláštne. Bolo to naopak, než sa obával. Nemusel počúvať reči uhovoreného starého mládenca, teraz stále rozprával on a to spomínanie mu padlo i trochu dobre. Až do chvíle, kedy sa z tmy, z opačnej strany ako došiel Ďuri, ozval šuchot, ale tiež akési dychčanie.
       „Žeby zatúlaný pes? Počul si?“ spýtal sa Peter a postavil sa, či voľačo nezbadá.
       „Alebo bosorky!“ vyhŕkol Ďuri. „Teraz chodia zbierať žiľe!“
       „Pst!“ priložil si Peter prst na ústa a počúval. Zbytočne, už sa neozvalo nič. Iba kone znepokojneli, jeden dokonca poskočil, a to len tak pre nič za nič nezvykol. „Priviažem ich?“ spýtal sa Peter akoby sám seba a hneď aj k prvému vykročil, aby ho odviedol ku stromu. Vstal aj Ďuri a vzal toho svojho.
       „Čo si vlastne vravel o bosorkách? Že zbierajú ziľ? My teda nezbierame, ale mnohé ženy idú v dnešnú noc na bylinky. Veria, že každá, čo ju teraz odtrhneš, vylieči chorého skôr,“ prehodil Peter, keď priväzoval už druhého koňa a Ďuri sa neustále rozhliadal dookola.
       „Veď aj moja mama išla. Na bylinky i na kvety do kytice. Tú potom vysuší, a keby nás alebo naše kravy uriekli bosorky, tak ju zapáli, jej dymom očmudí všetky kúty v izbe alebo v stajni a zlo vyženie. Ale keď nazbierajú žiľe bosorky, tak tým dymom vedia počarovať, uškodiť.“
       Peter si vzdychol. Zauvažoval, či má význam viesť tento rozhovor ďalej. Radšej sa ešte započúval do ticha noci, ale ten šuchot i dychčanie, čo ho nabádali k obozretnosti, sa už neozvali. Naopak, opäť ho ovanul teplý príjemný vánok, pri ktorom pookrial. Vtedy mu napadla myšlienka, ktorej sa potešil. Zazíval, to naschvál i keď sa mu nechcelo a povedal, že je veľmi unavený. Že určite by bolo o čom pohovoriť, ale už sa mu zatvárajú oči a ide spať. Takto bude Ďuri ticho a on môže rozmýšľať.
       „Keď tak chceš...“ len toľko povedal Ďuri a viac už nerozprával.

       Možno už bola i polnoc. Možno. Peter to nemohol vedieť, pretože čas nesledoval. Plán tváriť sa, že spí, mu nevyšiel. Naozaj zaspal, a to takmer ihneď ako si ľahol. Zem bola príjemná, tráva mäkučká, tak nečudo, že sa mu viečka zatvorili a teraz už len zhlboka a pravidelne dýchal. O zopár stromov vedľa spal Ďuri. Naschvál si ľahol ďalej, vedel že chrápe a bolo mu nepríjemné takto niekoho rušiť. Zasa by z toho boli len reči, keby to Peter v dedine porozprával a ľudia by sa na tom bavili. To naozaj nechcel. Tak spal, i keď z diaľky by sa podľa zvukov mohlo zdať, že píli drevo.
       Azda to bol Ďurov chrapot, čo prekryl všetky jemné zvuky noci. Tiché kroky troch žien, čo sa dlho krčili ukryté tmou, aby teraz pomaly, pomaličky došli najskôr k Ďurovi. Stáli nad ním, prezerali si ho a potom hľadeli mlčky na seba navzájom, akoby sa dohovárali iba myšlienkami. Po chvíľke sa všetky tri naraz otočili a prešli k Petrovi. Najstaršia z nich kývla hlavou, že áno, a potom si naň sadli. Všetky tri a obkročmo. Tá najstaršia rovno na hrudník, druhá, snáď o voľačo mladšia na nohy a tretia, mladučká s tváričkou lesklou ako porcelán, si sadla cez neho len trochu nižšie poniže pása.
       Peter sa prebudil. Nemohol inak. Skúšal sa pohnúť, skôr len zavzdychal ako zakričal, ženy ho ťažili a cítil, ako ho obopínajú rukami i nohami. Pokúšali sa ho zobliecť, ba tá, čo mu sedela na hrudi, ho chcela i bozkať. Chvíľku mu trvalo, kým si uvedomil, kde je a čo sa asi deje, ale potom sa vzoprel. Napäl svaly, tie mohutné, čo nabral v amerických baniach, pokúšal sa vytočiť na stranu, postaviť, ale márne. Ženy mali silu, akú by nečakal. Lomcoval sebou, metal sa, ako sa len dalo, až sa mu naraz podarilo uvoľniť ruku. Jednu, pravú. Nezaváhal, nemal prečo a zatvorenou päsťou udrel prvú zo žien. Zhíkla. Bola to tvrdá rana. A presná. Žena sa vykydla na zem, ukrývajúc tvár do oboch dlaní a bolo by čudné, ak by jej po takom údere neriekla z gámb krv cícerkom. Ďalej to už išlo Petrovi ľahšie. Nadvihol sa, oboma rukami zdrapil mladučkú dievčinu okolo ramien a hodil ju bokom, akoby bola iba ľahké pierko. Tú tretiu, čo mu sedela cez nohy a vyzeralo to, akoby sa ho chystala pohrýzť, tresol päsťou zvrchu priamo po hlave. Padla i ona a keď sa Peter postavil, nevedel čo ďalej. Hľadel na tie tri stvorenia, ako sa dvíhali, ale biť ženy? To by predsa chlap nemal. Miešali sa v ňom rôzne pocity, cítil, že ho obostrelo voľačo, s čím sa doposiaľ nestretol. Skočil teda k tej najstaršej, čo ju udrel rovno do tváre a pozrel jej zblízka do očí. Videl v nich strach i nenávisť. Naviac, a to ho poriadne prekvapilo, ženu spoznal. Bola to Róza, gazdiná z dolného konca, čo len nedávno ženila syna.
       „Čo ste chceli? Hovor, lebo ti zlomím väz!“ ani sám nevedel, ako mu tie slová vyšli z úst. „Kradnúť ste prišli?“
       „Pusť ju!“ ozvala sa druhá zo žien, tá čo padla na zem ako posledná. Prizrel sa jej a čudo, spoznal i ju. Haňu, možno len o desať rokov staršiu od neho, ale vlastne i matku Rózinej nevesty, čiže Rózinu kmotru.
       „Prosím,“ zaznel jemný hlas, za iných okolností i veľmi ľúbezný a Peter pozrel v tú stranu. Stála tam tretia zo žien, mladučká Terezka, krásne žieňa ako lusk, čo sa len nedávno vydalo. Bola Hanina dcéra a Rózina nevesta. Vpíjala sa doň svojimi nebesky modrými očami, ktoré akoby v tú chvíľu priam svietili a zdalo sa, že sa v nich odráža všetka nevinnosť tohto sveta. To ho načisto odzbrojilo.
       „Zmiznite!“ pustil Rózu a voľačo mu napovedalo, že ženám sa uľavilo. Nepoďakovali síce, ba ani nepovedali nič na vysvetlenie, ale rýchlo sa zvrtli a v tichosti stratili v tme medzi stromami.
       Peter už zaspať nevedel. Zdalo sa mu to všetko neskutočné, neuveriteľné. Ale veď ich videl, udrel, hovoril s nimi. Čo od neho chceli? Hádam len nie to, čo chcú vydaté ženy od svojich mužov? Ale tri naraz a v takom zložení? Dcéra s matkou i svokrou? Bože, čo je toto za svet? Čo je toto za noc? Aké sú jej čary, moc, aké nástrahy ešte prinesie? Tak Peter sedel opretý o kmeň a rozmýšľal až do svitania. Do jeho myšlienok sa v pravidelnom rytme miesil len Ďurov chrapot.

       Ráno bolo ako každé iné. Zo všetkých strán sa s brieždením rozozvučal vtáčí spev, slnko rozprestrelo svoje lúče, čo presúšali rannú rosu a príjemne pohládzali na koži. Laborec žblnkotal a kone sa opäť pustili obhrýzať trávu. To ich už však Peter odväzoval, zatiaľ čo sa i Ďuri dvíhal zo zeme. Spal celú noc ako zarezaný, nezobudilo ho nič. A tak, ako bol včera večer nezvyčajne mĺkvy, možno pretože by sa radšej ozaj videl niekde pri dievkach okolo svätojánskej vatry, tak teraz rozprával bez prestania. Vraj aká pekná noc, že dobre urobil, keď tu prišiel, ale teraz musí domov, lebo ho čaká robota. I Peter sa pustil do rozhovoru, teraz chcel rozprávať o hocičom, len nemyslieť na to, čo sa stalo v noci. Tak sa zhovárali. O všetkom možnom, aj o bosorkách, čo vraj k uplynulej noci patria. Ďuri sa dušoval, že sám o niekoľkých vie, ale radšej ich mená ani nespomenie, lebo tým by ich k sebe privolal a zle by sa mu povodilo. Že žijú v každej dedine, a to aj u nich v Petrovciach. Peter by ho za iných okolností vysmial, ale teraz nie. Jeho prvá skúsenosť mu stačila. Len ho počúval a skúšal zistiť, či sa neprezvie voľačo bližšie. Boli to však iba také reči, že bosorky žijú vlastným životom, v ktorom je všetko prekrútené. Stretávajú sa na krížnych cestách, tam naberajú silu, aby pobosorovali kravy, či pripravili voľaktorého muža o rozum. Nakoniec sa Peter rozhodol zvrtnúť reč inam a začal radšej znova o dievčatách. Že v tento večer bude u Žida v krčme tancovačka a tam sa zídu všetci. Mladí i starí. Navrhoval Ďurovi, nech neotáľa a príde i on. Inak strávi život len v predstavách a čakaní na lásku, čo nakoniec vôbec nepríde. Ďuro rozhutoval, vykrúcal sa, ale nakoniec súhlasil s jednou podmienkou. Že príde aj Peter, aby sa mal prinajhoršom aspoň s kým porozprávať, aby tam nestál len ako taký kôl v plote.

       Slnečný kotúč prekráčal oblohou vo svojom pravidelnom rytme, jeho lúče po dni opäť mierne pohasínali a nastal súmrak, keď cigáni v Židovej krčme spustili prvú pieseň. Ako inak – čardáš. Začala sa zábava, dedinská tancovačka a išlo sa tu za pol dediny. Peter došiel len pred chvíľou. Doma musel stihnúť hromadu práce, naviac nechcel vynechať popoludňajšiu omšu. Tá bola venovaná spomienke na apoštola Jána. Kňaz vo svojej kázni citoval mnohé pasáže jeho evanjelia, ale Peter sa na jeho slová nedokázal celkom sústrediť. Pohľadom stále odbiehal do miest určených v kostole len pre vydaté ženy. Tam sedeli všetky tri vedľa seba. Róza, Haňa i Terezka. Chvíľami sa mu zdalo, že aj ony po ňom viac pozerajú, ale potom už nie. A ešte jedno si všimol. To, čo mu medzi iným ráno tiež povedal Ďuri. Že keď sa bosorka žehná, nedotkne sa pritom prstami svojho tela. Tiež, že sa nikdy priamo nepozrie na sviatosť oltárnu. A bolo to tak. Náhoda? Alebo nie? Nevedel si dať odpoveď.
       To už však bolo a teraz nadišiel čas veseliť sa. Parobkovia sa dali s dievčatami do tanca, začali rezkým čapašom. Peter sa neustále obzeral, hľadal Ďura, chcel splniť svoj sľub, že pri ňom strávi večer, aby si ho mladí priveľmi nedoberali, ba zaumienil si aj, že mu možno trochu pomôže zblížiť sa s nejakým dievčaťom. Ako, to ešte nevedel, ale veď sa príležitosť nájde. Naozaj by sa našla, tým si bol Peter istý, len keby Ďuri prišiel. Nebolo ho však nikde. Azda sa ho znova zmocnili pochybnosti o vlastných schopnostiach, možno aj uveril, že mu je súdené prežiť život bez ženy. Určite sa znova niekde schoval. Alebo išiel zasa pásť svojho koňa a Petra tým sklamal.
       Cigáni hrali dobrú polhodinu. Stále jednu a tú istú skladbu dookola, ale vždy inak. Primášove husle chvíľami zneli ako slávičie trilky a basa dunela, až nohy samé skákali do rytmu. V tej hudbe bol žiaľ i radosť, oheň i rieka, cukor aj bič. Peter už aj čakanie na neschopného Ďura vzdal, keď ho ktosi potiahol za rukáv.
       „Vytancujte ma!“
       Pozrel a pred ním stála Terezka. Práve tá, čo naň sadla v noci, ktorú vtedy od seba prudko odhodil na zem, ako ho vyľakala. Bolo to nezvyklé, veľmi nezvyklé, aby mladá žienka, čo len nedávno vliezla pod čepiec, sama popýtala iného ženatého chlapa o tanec. Peter sa jej prizrel lepšie a musel uznať, že bola krásna. Jej jasná pleť, zvodné oči s dlhými mihalnicami; keď naň zaklipkala viečkami, až sa v ňom voľačo pohlo. Útle plecia a spod lajblika sa v lákavých krivkách vydúvali skryté ale určite nádherné prsia. Pás, ako sa hovorí, tak presne do dvoch dlaní, ktoré by určite najradšej skĺzli o voľačo nižšie na jej rozširujúce sa boky.
       „Ideme?“ spýtala sa ešte, ale na odpoveď nečakala. Ťahala ho za rukáv od steny doprostred miestnosti, do toho víru tanca, v ktorom sa všetci veselili. Aj ona. Jej úsmev žiaril, ako začala preberať nôžkami a on sa dotkol jej pliec. Cítil, že mu horia dlane, červeň sa valí do tváre a srdce mu bije ako zvony na kostolnej veži. Jeho pohľad sa vpíjal do jej a naraz všetko mizlo. Ľudia, ktorých tu bolo nemálo, krčma, muzikanti, všetko. Nevidel nič, len Terezu. Terezku, Terku. Jej dokonalosť, ba teraz by zaprisahal aj na Bibliu, že i jej nevinnosť, milotu a zmyselnosť. Potom zmizol aj tento pohľad a nebolo už nič. Vôbec nič, len čierna tma a pocit blaženosti.
       Peter netušil, ako dlho ostal v tomto očarujúcom ošiali. Nevedel nič. Do skutočného sveta sa prebral, až keď cítil, že ho voľačo tlačí. To už nebol v krčme, netancoval, ale ležal na zemi. Napriek tme zbadal, kde je. Pri plevni hneď za krčmou. A to, čo ho tlačilo, bola opäť Roza. Terezkina svokra mu zasa kľačala na hrudi a strhávala z neho košeľu, Terezka obkročmo poniže drieku a Haňa na nohách. Presne tak ako v noci. Opäť sa mykal, trhal, znova sa mu podarilo vymaniť ruku zo zovretia a búšiť do tých žien, čo ho držali a ohmatávali s priam zvieracou chlipnosťou. Najviac si to odniesla zasa Róza. Stlačil jej hrdlo z plnej sily až zachrapčala, ostatné dve potom z neho radšej zoskočili samé.
       „Čo chcete? Čo po mne chcete?! Mám zájsť za vašimi mužmi a povedať im to? Hej, pôjdem!“ rozohnil sa, keď sa už postavil. Tu sa však Róza, čo ešte chrčala od bolesti, postavila pred neho.
       „Dobre, Peter. Môžeme uzavrieť dohodu, chceš?“
       „Akú dohodu, čo za dohodu? Pobláznili ste sa? Či ste ozaj bosorky?“
       Pri týchto slovách sa mu zdalo, že Terezka zbledla a pozrela do zeme.
       „Pozri, ozaj sa môžeme dohodnúť. Ty budeš mlčať. Dokonca ani na spovedi nič nepovieš. A môžeš si byť istý, že sa ti bude dobre vodiť. Tebe, tvojej žene i tvojim deťom. Ani statok ti žiadna pliaga neskántri. Ale ak voľačo niekde vyzradíš, bude to presne naopak. Najskôr budeš plakať za kravami, potom za ženou a nakoniec i za deťmi. Ani ty nezomrieš na starobu a buď si istý, že nevravíme do vetra. Niečo za niečo. Tvoje mlčanie za ďalší bezstarostný život. A necháme ťa už tak. I keď... No, mohlo nám byť spolu dobre...“
       Peter sa chytil za hlavu. Odrazu ho rozbolela, hučalo mu v ušiach, zakrútil sa s ním svet. Róza k nemu pristúpila ešte bližšie a hľadela mu do očí. „Tak čo? Sľubuješ?“
       „Sľubujem,“ prikývol, ale hľadel už len na zem. Potom sa otočil a pobral sa preč. Domov. Bolo mu zle a chcel už len spať.
       Svoj sľub dodržal. I keď tento príbeh rozpovedal až v starobe na smrteľnej posteli, mená bosoriek neprezradil.

čitateľov: 4681