login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Storočná omša

@ :: Poviedky ::     Sep 01 2010, 12:23 (UTC+0)

Tento príbeh sa traduje v obci Petrovce nad Laborcom a ako poviedka bol spracovaný a uverejnený v knihe Petrovské poviedky.

Miesto: Petrovce nad Laborcom, okres Michalovce
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       November bol studený a zasnežený. Gazdovia pritakávali, že len takto si polia oddýchnu, a oni tiež. Skončili sa práce v lese aj na poliach, mohli sa venovať činnostiam okolo domu, zhotovovať náradie, alebo stružlikať deťom hračky. Schádzali sa tam, kde boli priadky alebo páračky, rozprávali sa o politike, pili víno, počúvali klebety svojich polovičiek, alebo strach naháňajúce, zaručene skutočné príbehy o bosorkách a strašidlách.
       Priadky sa konali každý deň okrem soboty a nedele vždy jeden celý týždeň u jednej zo žien. Ďalší týždeň u inej, až sa všetky domácnosti vystriedali; a to od novembra po fašiangy. Dnešný utorok chystala kúdeľnú izbu Magda. Milan jej nanosil toľko dreva, že zapratal celý bok murovanej pece, i keď mu vravela, aby radšej pririchtoval dosť vína pre susedov, veď polienko prinesie každá priadka. Sama prichystala sušené jablká, pečené buchty, aj horúci bylinkový čaj. Očami prebehla po miestnosti a overila, či je všetko ako má byť. Naplnená petrolejka, príjemné teplo, prestretý stôl. Keď začula prichádzať ženy, vzdychla si. Nebol to povzdych úľavy, či šťastia. Vyznel skôr ako ľútosť, či obavy.
       No vítala ich s úsmevom na tvári. Dnes ich prišlo šesť. Každá doniesla so sebou svoj kolovrátok a konope. Za to, že mohli sedieť u nej v chyži, darovali jej chlieb, kyslú kapustu, alebo kus slaniny, klobásy, či výslužku zo zakáľačky. Pridali poleno, dve na oheň, aby bolo v izbe teplo. Posadali si na stoličky a lavice a jedna po druhej začali robiť na svojom. Muži si sadli rovno k peci. Mládencov nečakali, tí chodili iba v dievocké dni, keď si mohli aj zatancovať a robiť žarty z pýriacich sa mladých dievčat.

       Večer sa chýlil k polnoci. Izbou sa niesol smiech a vrava. Ženy ohovárali tie, čo neboli prítomné. Muži fajčili a klebetili o tých svojich. Občas sa k sebe priklonili, aby si tajnostkársky šepkali o tej, ktorá ich všetkých zaujala. Úzkym driekom, sukňami vlniacimi sa okolo bokov, či zubami bielymi ako husacie perie. Magda zazerala na Milana. Akosi rýchlo dolieval poháriky a zabúdal prikladať do pece. Ona už dávnejšie vydvihla knôt v lampe a izba sa vlnila v jej oranžovej žiare. Muž zbadal manželkin nespokojný pohľad a hmkajúc vstával zo šamrlíka. Len čo sa vystrel, izbu zalialo svetlo, ani čoby padlo z neba slnko.
       „Čo to je?“ skríkla jedna z priadok. V izbe nastalo desivé ticho. Aj drevo v peci prestalo praskať. Všetci ostali nepohnutí, akoby na mieste skameneli. Oči upreli na stred izby, kde sa odkiaľsi spod pece vykotúľala horiaca hlava! Bola to ľudská hlava, bez tela, bez končatín. Iba hlava. S očami, ústami, vlasmi, nepripomínajúca nikoho známeho, nikoho, koho by už niekto z prítomných bol videl. A horela. Bola v plameňoch, no nevydala ani hláska. Len sa vykotúľala, zjavila sa a predviedla to hrozné divadlo. Nebolo cítiť ani spálené mäso, nebolo počuť šušťanie plameňov, zamestnala len zraky zúčastnených. Trvalo to chvíľu, potom zmizla. Jednoducho sa stratila. Nenechala po sebe žiadne stopy. Ani zhorenú podlahu, ani popol, nič. Keby ju neboli videli všetci, mohli si povedať, že to bolo zdanie, iba predstava. Ale takto... Ako prví sa prebrali chlapi.
       „Milan, dobre si to vymyslel... takto nás vystrašiť... poviem ti, bolo to lepšie ako ženské povedačky.“
       „Kde sa teraz tá potvora podela? Hľadajme všetci. Nemohla sa len tak zjaviť a zmiznúť. Nič nevzíde z ničoho a nič sa nestratí bez stopy!“
       Pozerali pod stôl, hľadali okolo pece, ženy sa pridali, aby sa ukázali ako nebojácne, no v skutočnosti sa báli ostať na svojich miestach. Čo keď sa to objaví opäť? Až keď bolo isté, že nazreli do každého kúta, nadvihli každú stoličku, ktosi navrhol pozrieť sa na dvor. Už je tma, oheň je vidieť z diaľky, neschová sa. Vybehli von. Hľadali na dvore, pozerali na strechu, až sa celá vec uzavrela s tým, že tá horiaca hlava sa isto schovala v komíne. Nikto tam predsa nevlezie, aby sa o tom presvedčil. Odchádzali s tým, že sa zajtra opäť stretnú. Magda ich vyprevádzala s väčšími obavami a strachom, než mala pri ich príchode. Rozplakala sa. Horiacu hlavu nevidela prvýkrát, no nikomu o tom nepovedala. Ani mužovi. Skôr si spytovala svedomie. Pátrala po tom, čo zlé vykonala, že ju teraz nebesá trescú. Takto v slzách ju našiel Milan. Jej opora. Muž silný a odvážny. Ten to vyrieši.
       „Žena, neplač. Tým sa to nespraví.“
       „Už k nám isto nik nepríde,“ žalovala sa. „Budú o nás po dedine hovoriť, že sme bosoráci. Odvrátia sa. Ostaneme sami.“
       „Zabudnú... Každý zázrak trvá tri dni... Nebudeme už o tom hovoriť... Zatiaľ...,“ dodal potichu a Magda cítila z jeho slov neistotu. Jej muž je nesvoj! Určite sa tiež naľakal. Veď to prišlo ako blesk z jasného neba. Nečakal to! Musí mu povedať, že ona to už zažila, že tá horiaca hlava sa nekotúľala po chyži len dnešnú noc. Avšak skôr, ako sa k tomu odhodlala, ozval sa Milan: „Musím ti voľačo povedať. Nestalo sa to prvýkrát. To, s tou hlavou. Ja som ju už videl horieť v plameňoch. Presne tak ako dnes. Myslel som si, že mám v sebe viac vína a marí sa mi...“
       „Aj ty? Prečo si mi o tom nepovedal? Možno sme mohli voľačo urobiť.“
       „Skúšal som. Modlitby, svätenú vodu, aj som chvíľu prestal popíjať, aj nadávať. Strúhal som dobrotu, no nepomohlo to.“
       „Čo budeme robiť? Zbúrame dom? Celý život sa budeme strachovať? Čo ak tá hlava raz nezmizne a podpáli všetko? Čo ak...“
       Milan jej skočil do reči: „Počkáme. Keby som ju oblial vedrom vody, možno by... alebo sa odkotúľa do iného domu... či dohorí a zhasne...“
       Nič z toho sa však nestalo. Prešlo pár dní a obaja zistili, že sa hlava znovu a znovu vracia. Okolo polnoci sa vykotúľa od pece, ticho, no o to viac desivo sa na nich škľabí, ani čoby im dávala plamenný prísľub čohosi strašidelnejšieho, neodvrátiteľne skazonosného. Milan sa zdržiaval v dome čoraz menej. Iba keď musel. Väčšinu dňa strávil pri práci okolo gazdovstva, s chlapmi v krčme, alebo v kostole. Magda chodila po špičkách, večne sa modlila, mala pocit, že ju niekto sleduje, prevrtáva pohľadom, až cítila ako jej celé telo spaľujú plamene, rovnako ukrutné ako tie, čo lemovali horiacu hlavu.

       V letných mesiacoch boli Petrovce ako vymreté. Každý, čo mal zdravé ruky a nohy, pracoval na poli. Dedina žila svoj zabehaný kolobeh a aj keď už nikto nehovoril o strašidle u Magdy a Milana, oni dvaja viditeľne bledší, utrápenejší, mĺkvejší ako pred pár mesiacmi, čoraz viac túžili vykričať svoj bôľ do celého sveta. Zvažovali návštevu u vraža, či postavenie kríža na roli, aby sa zlé z domu vytratilo. Ale už boli unavení z hľadania príčiny hrôzy aj spôsobu jej odstránenia; tak zostalo len pri zvažovaní. Sami pred sebou to ospravedlňovali presvedčením, že možno je horiaca hlava zlo, čo má potlačiť ďalšie, pravdepodobne horšie zlo.

       Každý jeden ich rozhovor končil pri tom istom. Pri hlave. Milan sa za to hneval. Vraj, keby ju toľko nespomínali, azda by sa prestala zjavovať. Magda si preto radšej zahryzla do jazyka, než by čo i len slovkom zabŕdla do tej čudnej záležitosti. Aj cestou z trhu, z Michaloviec, sedela mĺkvo na voze pri mužovi na kozlíku a iba pohľadom hladkala kravku, čo ich ťažkopádne, sťaby z posledných síl ťahala za sebou. Boli už ďaleko za mestom, keď žene prišlo všetkého ľúto. Aj sa hnevala, aj sa hanbila, aj si vyčítala, že sa kvôli strašidlu v dome nevedia s mužom pozhovárať ako predtým.
       „Všetko som predala,“ začala nesmelo. „Aj sliepky, aj vajíčka, aj tvaroh a maslo.“ Milan sa zahniezdil, bolo vidno, že hľadá slová, ktorými by pokračoval.
       „To asi každá. Na to ste na trh išli. Nie?“
       „Predala som skôr ako ony. Chodila som núkať rovno do domov. K Židom.“
       „Samý lekár, notár, kupec... Tam sa dobre predáva. Kúpia ak potrebujú.“ Milan mal hlboký hlas, ktorý teraz znel tak neprítomne a bez záujmu, že Magda mala chuť zoskočiť z voza a ísť domov pešo. Ona nesmie hovoriť, ale ani v mysli držať horiacu hlavu a jej muž?! Iba sedí, žmúri oči pred slnkom a nič iné ako horiaca hlava ho vari ani nezaujíma.
       „Nekúpia hocičo. Aj Helena núkala svoju kuru v tom istom dome ako ja. Od nej nechceli.“
       „A to už prečo? Iste predávala živú, neočistenú.“
       „Čoby! No nevytiahla jej žilu od gágora. Vieš, tú hrubú. Modrela sa pod kožou, akoby ju niekto naschvál prikreslil. Židia chcú kóšer jedlo. Tak tomu vravia. Bez kvapky krvi. A ona tam nechala celú žilu! Trafená je tá Helena, trafená. Možno zabudla, to sa mohlo stať.“
       „Ja som si obzeral kone,“ odviedol Milan ženinu pozornosť iným smerom. V priamom strede Michaloviec boli na trhu ohrady pre statok. Niekto predával kravu, iný teľa, alebo koňa. A Milan tam dnes hodnú chvíľu postával. Obzeral, sledoval, hladkal, vyberal. No iba tak, akože. Ešte to chcel prebrať so ženou. Veď ktovie, či dom a roľu nepredajú.
       „Chcem jedného kúpiť. Krava ostane na mlieko, koník je silnejší, určený na ťažkú robotu. Našetríme na neho. Aj z dnešného predaja môžeme niečo odložiť. Či nie?“
       „Hej, hej. Môžeme,“ pritakala Magda. Aj sa trochu potešila. Ak jej muž plánuje kúpiť koňa, nebudú sa sťahovať. Kam by aj chodili? Kde by si odznova zvykali? Nehovoriac o tom, že ak je horiaca hlava súdená im, je aj tak jedno kam budú utekať. Stále sa bude kotúľať v ich dome. Toľkokrát prebrala ruženec medzi prstami, toľko modlitieb odriekala deň čo deň, že by sa niekto tam hore už ozaj mohol zľutovať a odpustiť im všetky hriechy. Alebo aspoň ten jeden, kvôli ktorému teraz trpia. Či naznačiť, prečo sa to takto deje. Akurát s nimi. Nikomu v živote neublížili, žijú bohabojným, usporiadaným životom. Neberú, čo nie je ich, v kostole sú na každej omši, nemajú v duši zlobu... tak prečo?

       Na voz si opäť prisadlo ticho. Usalašilo sa rovno pri strachu, keď Magde od malej radosti poskočilo srdce. Na ceste pred nimi kráčala akási žena. Milan ju zbadal tiež. Malá, útla ženička, s plachtou na chrbte. Čosi v nej niesla. Široké ako jej chrbát, no tenké, lebo sa plachta nevydúvala. Nebola to suseda, ani gazdiná, ktorú by poznali. Niekto cudzí, azda z ďaleka.
       „Vezmeme ju,“ zahlásil muž. „Aspoň nám bude veselšie.“
       Ako sa k nej blížili, zreteľnejšie videli, čo nesie. Z plachty trčal obraz. Portrét Krista s tŕňovou korunou na hlave. Magda si povzdychla, že to bude človek, ktorý má tiež svoje trápenie a nebude mu veselo. No mýlila sa. Žena, i keď vekom staršia, mala veselé oči plné nádeje a úsmev na perách. Zhrbená, no s rezkým krokom. V tvári so stopami ťažkého životného údelu, ktorý sa ako brázdy vryl do jej obličaja. Keď vyliezla dozadu na voz, pýtali sa jej kam ide, no namiesto odpovede počuli iba:
       „Ďakujem, že ma zveziete aspoň do Petroviec. Ďalej pôjdem pešo.“
       „Z trhu idete ako my?“ pokúšala sa Magda pokračovať v rozhovore, odpoveď však zasa nedostala.
       „Idem po tejto ceste,“ zaznelo spoza jej chrbta. „Teplo je. Chcela som si odpočinúť tam ďalej, v tieni pod stromami. Som rada, že ste ma vzali. Aj si posedím, aj prejdem kusisko mojej púte.“ Plachtu si z chrbta nezložila. Sedela tak, že sa neopierala o rebriny voza. Bolo jasné, že svoj náklad chráni. Znamenal pre ňu viac ako iba obraz. Občas sa aj obzrela, akoby chcela na vlastné oči vidieť, že ho ešte má, že ho nestratila, že je celý a poslúži účelu, za ktorým si ho zaobstarala. Možno ho ide niekomu darovať. Možno si ho zavesí nad posteľ. Ktovie. Magda sa nechcela ďalej vypytovať. Aj tak by sa nič nedozvedela. Táto žena sa jej videla byť iná ako je ona. Keby nemala na chrbte portrét Spasiteľa, tak by ju považovala za prezlečeného fiškála. Rozpráva veľa, ale neobjasní veci dôležité. Necháva na tých, čo ju počúvajú, aby si domysleli. Alebo aby sa nedozvedeli? Je tajnostkárka. Ale celkom milá.
       Hodný kus cesty pokračovali v tichosti. Ani tá kravka pred vozom nezabučala. Milan držal opraty a nepoháňal ju. Len tak sedel, pozeral pred seba a viezol sa. Ktovie, čo sa mu v hlave premieľalo. Magda, sediac po jeho boku, už neotáčala k ženičke hlavu. Aj pokúšať sa o reč bolo pre ňu ťažké. O čom? Na obyčajné otázky neodpovie, neobyčajné jej nepoloží.
       „Čo vás trápi, že ste tak ticho?“ vyzvedala teraz ženička.
       Magdou trhlo. To je až tak vidieť? Pomrvila sa a pokúšala sa nájsť tú správnu odpoveď: „Vždy sa niečo nájde, čo človeka pritlačí k zemi.“
       „Úroda? Rodina? Nebodaj susedia? Alebo ste na trhu nepochodili tak, ako ste plánovali?“
       Čo to zase hovorí? - čertila sa Magda. Vraj plánovali! Nikdy nevie, či na trhu všetko predá. Pripraví vždy len to najlepšie. Potom ponúka, zjednáva cenu. Ale ak je zlý deň, tak polovicu predá lacnejšie ako chcela. Ešteže má dobré meno u Židov. Tí väčšinou kúpia. „Čo som odniesla, to som predala.“
       „Tak niečo doma? Ste obaja akoby preľaknutí, utiahnutí...“
       Magda pozrela na muža. V jeho očiach nevidela nič, iba nezáujem. Keď povie o horiacej hlave, bude hundrať. Ale niekomu to povedať musí! Toto je cudzia žena, nepozná ich, nebude ich ohovárať, nemá to komu povedať. Teda nie tomu, kto ich oboch pozná. Už to nevie držať v sebe. Rozhovorila sa. Posťažovala sa ženičke so všetkým, čo jej kvárilo myseľ. O horiacej hlave, o Petrovčanoch, ktorí sa ich domu vyhýbali, o prebdených nociach, bôli a nádeji, čo sa azda nikdy nenaplní. O modlitbách, svätenej vode, dokonca sa priznala aj k tomu, že vydymila celú chyžu bylinkami. U nich doma sa zväzku sušenej byle mäty, bedrovníka, paliny, nevädze a iných tráv s liečivými účinkami hovorí žile a zbierajú sa v noci na svätého Jána, potom posvätia v kostole. Každá gazdiná ich suší, aby ochránila svoj príbytok od bosoriek. Že nič nepomohlo a tá hlava sa im kotúľa po podlahe čoraz častejšie. Ženička počúvala, neprerušovala Magdu otázkami ani híkaním, akoby o tom všetkom vedela. Prehovorila až keď Magda stíchla, lebo už mala pocit, že povedať ďalšie slovo by znamenalo opakovať sa.
       „Poradím vám. Choďte na najbližšiu faru a žiadajte, aby farár odslúžil storočnú omšu. Nevysvetľujte, nehovorte prečo. Len za ňu zaplaťte. To je riešenie na vaše starosti.“
       Magda si uvedomila, že síce urobila všetko, na čo si len spomenula, ale toto jej neprišlo na um. Sama sa v kostole modlila, no farára o pomoc nežiadala. Hej, dá odslúžiť omšu. Akúže to povedala? Storočnú? Nikdy o takej nepočula. Otočila sa k ženičke, že sa opýta: „To je aká, tá...,“ nedokončila. Voz bol prázdny. Drgla do Milana, aby sa obzrel tiež. Ženička s obrazom zmizla. Nebola na voze, nebola na ceste za ním, nebola nikde. Stratila sa ako dym zo sviečky. Ako horiaca hlava. Bola tam a už jej niet.

       Faru navštívila Magda spolu s Milanom. Veľa nepremýšľali. Nebolo o čom. Obaja privolili, že peniaze dajú za omšu, neodložia na kúpu koňa. Na toho si ešte nasporia. Teraz bolo dôležitejšie zbaviť sa strašidla v dome. Farár peniaze vzal, i keď sa tváril akosi čudne. Viackrát sa pýtal, či naozaj storočnú omšu a prečo takú. Nepovedali. Trvali na svojej požiadavke. Keď od neho odišli, duchovný sa chvíľu díval na peniaze v dlani a rozhutoval, čo tá storočná omša je. Nevedno, či kvôli peniazom, alebo z dôvodu pomôcť svojim ovečkám, omšu odslúžil. „Keď tak, tak tak,“ hundral si. Bola to síce taká všakovaká pobožnosť. Ani obyčajná nedeľná, ani za pokoj mŕtvych, ani na oslavu života. Či skôr proti všetkému zlu a za všetko dobré. Svoj účel však splnila. Odvtedy sa horiaca hlava v dome Magdy a Milana už neobjavila. Nebolo počuť, že sa zjavila u niekoho iného. Ľudská hlava v objatí plameňov zakapala. Ostal tento príbeh a otázka, či sa s ňou nestretne niekto teraz. Od času, kedy bola videná naposledy, ubehlo takmer storočie. Sto rokov, storočná omša... Je to iba hra so slovami?
čitateľov: 3491