login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

V tom pľuhavom novembri

@ :: Poviedky ::     Aug 02 2010, 02:02 (UTC+0)

Poviedka „V tom pľuhavom novembri“ sa nachádza v knihe v knihe s názvom Petrovské poviedky. I keď v nej zachytený skutočný príbeh z II. svetovej vojny je smutný, na krste knihy bolo veselo. Mali sme to aj s ľudovou muzikou. Foto: Pavol Busczuházy

Miesto: Petrovce nad Laborcom, okres Michalovce
Čas: november 1944
Autor: Slavomír Szabó

       Ľudí ako ja bolo veľa, i keď teraz je nás už stále menej. Som už starec azda i na pokraji života. Patrím totiž ku generácii, ktorá odchádza, opúšťa tento svet, aby poručila svoju dušu Bohu. Staroba je... – no, netreba o nej rozprávať, veď kto sa jej raz dožije, pochopí sám. Viem však jedno. Spolu so všetkými mojimi kamarátmi, ale aj s tými rovesníkmi, ktorých som poznal len letmo či nepoznal, odídu zo sveta aj mnohé spomienky na časy, kedy sa žilo celkom inak. Úplne inak. Myslím si, že kto neprežil vojnu, nemôže ju z duše nenávidieť tak ako ja. Na druhej strane – nech ju radšej nikto a nikdy viac neprežije. Chvíle strachu, v ktorých neviete, či ešte budete žiť zajtra, dnes večer, o hodinu... A ešte bolestnejšie je, keď viete ale čosi iné. Keď viete, čo vo vojne hrozí malému dieťaťu, ako bol v tom čase môj Miško. Mal len štyri roky, nemohol, nedokázal pochopiť všetky jej príčiny, súvislosti a dôsledky. Nakoniec, bolo to často aj nad chápanie dospelého človeka. Prečo ľudia proti sebe dvíhajú zbrane, človek mieri na človeka, zabíja, zhadzuje bomby na domy, ktoré si rodiny stavali ako hniezda svojho životného šťastia? Mení osudy po stovkách, tisícoch, miliónoch. Dieťa to nevie pochopiť, ale vycíti to. Vidí strach a bolesť v očiach matky, otca, cíti všetko naplno a naraz sa nevinne opýta: „Otec, a prečo nás chcú zabiť?“ Hej, presne takto sa ma spýtal Miško, keď sme sa v tom pľuhavom novembri štyridsiateho štvrtého roku schovávali v pivnici a doliehala k nám streľba. Guľky, ktoré nelietali priestorom len tak. Mali jasný účel. Zabiť. A keby zasiahli ženu, dieťa, muža, ktorý celý život nikomu nič zlé neurobil, len oral, sial a zveľaďoval svoju zem? Nestalo by sa nič výnimočné. Len ďalšia obeť, jedna z mnohých, ktoré nikdy nikto nedokáže presne spočítať.

       Ako začala jeseň, prisťahovali sa k nám do dediny Nemci. Petrovce sú vlastne jednou zo vstupných brán do Michaloviec, bolo by naivné, keby sa ktokoľvek z nás predtým domnieval, že nás tu nechajú na pokoji. A Michalovce mali tiež iné postavenie ako dnes. Potom ako po Viedenskej arbitráži pripadli Košice v roku tridsiatom ôsmom Maďarsku, stali sa krajským mestom.
       Nemci bývali kdekade, no najmä priamo u ľudí v ich domoch. Mali sme dve izby. Prednú a zadnú. K nám prišli dvaja vojaci a vzali si tú lepšiu. Spávali na posteli, kde mi Mária, moja žena, priviedla na svet syna. Tam sa zrodil život mne najdrahšej bytosti a teraz tam spávala smrť. Nie, nevyhrážali sa nám priamo zabitím, ale ak k vám prídu vojaci armády, ktorá rozpútala vojnu, čo môžete očakávať? Že vás budú chrániť? Okrem nich k nám došli aj dvaja Ukrajinci. Patrili k tým, čo ešte v časoch, keď sa Hitlerovi darilo, prebehli na nemeckú stranu. Týmto sa ušlo miesto len v chlieve, ale vôbec neprotestovali. Nanosili si tam viac sena z pôjdu a prijali svoj údel. Prasa som už beztak nemal, miesta bolo dosť. V tom roku sa totiž nezakáľalo pred Vianocami, ako to býva zvykom, ale oveľa skôr. Každý kto mohol, zabil sviňu a mäso schoval. Boli sme predvídaví. Aj ja som mal plnú nošu klobás a slaniny. Našťastie, do komory nám Nemci neliezli, oni boli dobre zásobovaní a chodili jesť spoločne na jedno miesto.
       To zásobovanie mal vlastne na starosti menší z tých dvoch Ukrajincov, čo žili v chlieve. Volal sa Ivan a priviedol k nám aj koňa a voz. S tým chodil ktoviekam a vozil ktoviečo, ale vždy sa hrdil, že je zásobovač, teda veľmi dôležitá osoba. Lenže nebol. Dal sa ľahko nahradiť. Ukázalo sa to čoskoro, keď raz sedel u nás v kuchyni a čistil si pušku. Mária radšej kamsi odbehla. Vlastne nemala žiadnu robotu, čo by musela ihneď urobiť, ale nechcela ostať doma. Už dávno sme si obaja všimli tie Ivanove pohľady, keď kĺzal pohľadom po jej postave a neskrývane si pritom špičkou jazyka olizoval hornú peru. Očami jej priam liezol pod sukne a vždy keď ju videl, zdravil sa úctivo, akoby bola prinajmenšom jeho veliteľkou. Preto šla radšej pozrieť svojich rodičov, keď sa u nás Ivan rozvalil na stoličke, a hoci rozoberal a čistil svoju zbraň, pozeral vždy na stranu, kde máme okno, či sa už Mária vracia. Môj Miško sa o pušku zaujímal. Prezeral si všetky dielce, čo Ivan rozložil po stole a ten mu vysvetľoval, ktorý sa ako volá. Čo je úderník, pružina, závorník... Keď pušku skladal, vložil najskôr každý dielec sám, potom ho zasa vybral a kázal Miškovi, aby to urobil on. Môj syn sa na tom náramne bavil, najmä preto, že Ivan strúhal rôzne grimasy, pokyvoval hlavou, či to robí dobre alebo nie. Všetko komentoval: „Charašo“ alebo „Ňet, ňet, éto plócho“. A Miško opakoval: „Charašo“ alebo „Ňet, ňet, éto plócho“. Vyzeralo to ako hra, ktorej som bol i trochu rád, lebo ma vždy ťažilo, keď som na Miškovi videl, ako sa pri pohľade na vojakov trasie od strachu. Vtedy voľakto na ulici zakričal moje meno. Bol to sused, chcel vedieť, či som doma a tak som vyšiel na dvor. Sotva som s ním prehodil pár slov, zaznel zvuk, čo sa mi zapichol ako žeravý nôž rovno do srdca. Z môjho domu sa ozval výstrel a tiež krik! Bol to iba okamih, určite kratší ako lusknutie prstami a už som bol naspäť v kuchyni. Uprostred stál Miško, strašne vrieskal a pri ňom na zemi ležala puška. Ivan sa rýchlo postavil zo stoličky a rukami mával, že sa nič nedeje.
       „Vsjo v pariádke. Ničevo neslučilos, tóľka...“ – nedopovedal. Odstrčil som ho, ako sa pchal medzi mňa a Miška. Odstrčil je slabé slovo. Ivan preletel kuchyňou až na stôl, zvalil džbán s kyslým mliekom, ktorý sa hneď rozbil. Sám sa skydol na zem a dvíhal sa len pomaly, pomaličky, možno aby ma viac nepodráždil, možno od bolesti. Miška som zdvihol na ruky, prezeral ho, no našťastie mu nič nebolo. Tak som ho už len číčíkal, upokojoval. Videl som, kam puška vystrelila. Rovno do Máriiných čižiem, čo mala uložené pri stene. Do tých, ktoré dostala ako dar, keď sme sa brali. Z jednej teraz pozerala na svet diera. Urobila ju strela, čo mi mohla zabiť syna. Možno priamo, možno keby sa odrazila od steny.
       Výstrel začul aj sused, hneď dobehol, ale za ním aj dvaja Nemci. Tí, ktorí bývali u nás, akurát sa asi vracali do svojej – nesvojej izby.
       „Was ist los?“ zakričal prvý z nich, len čo vošiel dnu a uvidel Ivana, ako sa celý trasie. Veľa vysvetľovať nebolo potrebné. Tieto chvíle sa zapísali do mojej pamäte navždy. Nemec zdvihol pušku a pažbou udrel Ivana rovno do tváre. Ten opäť padol, snažil sa postaviť, krv sa mu rinula z nosa cícerkom. Chcel voľačo povedať, ale nestihol. Nasledoval druhý úder, po ktorom sa skľagal na zem a došlo na kopance. Obaja Nemci doň kopali, nedbajúc na to, či to prežije. Miško začal znova kričať. Čo som mal v tej chvíli robiť? Ešte pred chvíľočkou by ma nikto nepresvedčil, že som schopný Ivana chrániť. Musel som však zasiahnuť, aspoň som sa o to pokúsil a moje odťahovanie jedného germánskeho vojaka za plecia, našťastie, sa obišlo bez toho, aby sa postavil proti mne. Nechcel som, aby tu Ivan skonal. Sám by som mu možno dolámal hnáty, naložil koľko by zniesol, ale viac nie. Do konca života by som v každej chvíli strávenej v kuchyni musel myslieť na to, že tu zabili človeka.
       Vidíte, na začiatku som vravel, že si neviem predstaviť, žeby nás Nemci chránili. Toto však bolo iné. Možno tu nešlo ani tak o nás, ale o porušenie vojenskej disciplíny, ktorou priam chorobne trpeli. Na druhej strane, tiež nechceli, aby žili medzi ľuďmi v nepriateľskej nálade. O priateľskej sa síce nedalo hovoriť ani náhodou, ale predsa mali jedno. Rešpekt. Tiež náš strach. To nás držalo na uzde. Ale ak by ich správanie prekročilo určité hranice, pokiaľ by skutočne Ivan ako ich príslušník, Bože, radšej na to ani nemyslieť, teda ak by naozaj zabil dieťa, verím, že by vzbúrila celá dedina.
Nevládneho Ivana odtiahli ako vrece zemiakov von. Na podlahe po ňom ostal krvavý pás. Zavreli ho do chlieva, dali zadebniť aj to malé okienko, čo tam bolo a druhého Ukrajinca poslali, nech sa ubytuje v maštali. Takto to trvalo štyri týždne. Štyri týždne, počas ktorých sa dvere na chlieve otvorili len raz denne, ráno. To mu tam hodili možno krajec chleba, možno pol a misku s vodou. Po celý čas tam bol zatvorený vo svojej samote a obklopený vlastnými výkalmi. Zásobovača už robil voľakto iný. Potom, keď Ivana pustili, vyzeral ako celkom iný človek. Už nebol zásobovačom, na to určili kohosi iného. Nebol ničím. Ani človekom, pretože človek vyznáva aspoň niektoré hodnoty, pozná cenu toho, čo nazývame vlasťou alebo svojim národom. Ivan to však všetko zradil, opustil a ako sa vyvíjala vojna, mohol dobre tušiť svoje vyhliadky. Ak ho nezabijú, tak ho chytia Rusi a skončí v lágri kdesi na Sibíri. Je možné aj to, že sa stiahne s Nemcami do ich vlasti. Tam, ak vojna skončí, bude žiť do konca života vzdialený od svojich blízkych a v prostredí, kde budú Ukrajincov i Rusov na smrť nenávidieť. Zástupca národa, jedného z národov, ktoré rozdrvili ich sny o veľkej Tretej ríši.

       Mária od chvíle, kedy u nás v kuchyni vystrelila puška, od seba nepúšťala Miška ani na krok. Všade ho brávala so sebou. Vysvitlo, ako sa to všetko stalo. Keď som bol vonku, Ivan už do zloženej pušky kládol náboje, zatiaľ čo mu ju Miško držal. Potom môjmu chlapcovi ukázal, ako sa puška naťahuje a povedal mu, na čo slúži kohútik. Že to stačí potiahnuť a strelí. Miško to pochopil tak, že mu to káže urobiť, tak na kohútik zatlačil.
       Napriek všetkému mi naraz prišlo Ivana ľúto. Nie, nebol som presvedčený o jeho nevine, sám som sa vlastne nevyznal vo svojich pocitoch a možno, ako sa na to pozerám teraz, v tom zohrala určitú úlohu aj moja vášeň v karty. Jednoducho som v tom čase hral karty rád a často, dokonca sa mi o nich aj snívalo, ale akosi práve nebolo s kým. Ivan sa k nám do kuchyne už neodvážil vojsť, ale raz som ho vyzval sám, nech príde dnu.
       „Vazmóžno?“ pýtal sa placho, keď prechádzal dverami ako chlapec, ktorý sa bojí, či nedostane ďalšiu bitku.
       „Sadaj!“ ukázal som na stoličku. „Vieš hrať karty?“
       Očividne sa prekvapil. Snažil sa mi ešte vysvetľovať, že ten výstrel bola iba náhoda, že takto to neplánoval, ale ja som ho prerušil. Namiesto toho som mu navrhol, aby sme si zahrali o peniaze. Nejaké mal. A prehral ich ešte v ten istý večer. Na druhý deň som ho zavolal znova. Teraz došiel v dobrej nálade, hovoril, že už je znova zásobovačom.
       „Dobre,“ počúval som ho len tak na pol ucha. „A o čo chceš hrať teraz?“
       „U meňa ňet ničevo,“ rozkladal rukami, tváriac sa pritom priam previnilo.
„Hrajme o tvojho koňa,“ aby pochopil, hneď potom som aj zaerdžal.
„Lóšaď? Da?“
„Hej, hrajme o tvoju lóšaď,“ a ako protihodnotu som na stôl vyložil pár bankoviek. Len na chvíľu, lebo ma sám požiadal, aby som ich radšej skryl. Keby prišli Nemci, aby nevedeli, že hráme o peniaze. A tak sme hrali. Ivan nebol dobrý kartár. Koňa prehral za dva dni a za ďalšie dva aj voz. Išiel som si ho pozrieť. Bol to parádny maďarčák. Nie taký obyčajný rebrinák, akým sa zváža drevo či zrno. Parádny voz s pletenými bočnicami a dvoma lavičkami na sedenie pre kočiša i vezúcich sa. Už som aj na ďalší deň dumal, o čo budeme hrať, keď do kuchyne vbehla Mária.
       „Idem od rodičov, musíme k nim! Do pivnice! Nemci sa zberajú na odchod. Za dedinou na Michalovce už vytvárajú rady a vrčia tam ich autá. Rusi prídu, vraj možno ešte dnes!“ držala za ruku Miška a celá sa chvela.
       „Čo mám zobrať?“ vstal som, cítiac vážnosť celej situácie.
       „Nič, otec tam nanosil všetko. Ale poďme!“
       Keď som vyšiel na dvor, videl som, že Mária má pravdu. Nemci odchádzali. Možno odišli už aj tí, čo bývali u nás, neviem, do izby som im nechodil. Z domov, z dvorov, zo všetkých kútov vyliezali, ruksaky mali na chrbtoch a kráčali jedným smerom. Kráčali? Nie, bol to skôr poklus. Okupanti na úteku! Viete si predstaviť, koľko slasti v sebe skrýva táto jedna jediná krátka veta? Zbadal som aj Ivana. Práve vychádzal zo stajne a viedol koňa. Môjho koňa, pretože ja som ho predsa vyhral. Postavil som sa mu do cesty.
       „Prašú, gaspadín, ja vas prašú,“ padol nečakane na kolená a vzopol ruky ako pri modlitbe. Vysvetľoval mi, že voz mi nechá, ale toho koňa musí zobrať. Ak nie, že ho Nemci zastrelia. Ustúpil som. Viem, možno si poviete, že kôň je obrovský majetok a ľudia sa takého zvieraťa ľahko nevzdávajú. Ale ak by som mu teraz robil prieky, najbližší Nemec by zastrelil mňa. Možno by aj Ivanovo správanie bolo iné, keby mal zbraň. Ale od chvíle, čo ho pustili z väzenia, či vlastne z chlieva, pušku nenosil. Tak som sa mlčky otočil a potom bežal s Miškom a s Máriou ukryť sa do pivnice.

       Bola tma. V pivnici pod domom už tak býva. Sedeli sme na perinách, k spánku sme mali ďaleko. Výbuchy a streľba z diaľky k nám doliehali už niekoľko dní, ale teraz to bolo blízko. Pekelne blízko, voľakde za dedinou, i keď sme v pivnici nevedeli určiť z ktorej strany. Od toho sveta, v ktorom kosila smrť v celých radoch, nás delili len malé drevené dvere zbité z niekoľkých dosák.
       „Otec, a prečo nás chcú zabiť?“ položil mi vtedy túto pamätnú vetu Miško. O tom som už však vravel. Rodičia by mali poskytnúť dieťaťu odpoveď na každú otázku.
       „To je vojna. Vojna,“ len toľko som povedal. Neviem, či pochopil, akiste nie, ale raz pochopí, tým som si bol vtedy istý.
       Mohlo byť nadránom, keď som zvonku začul hlasy. Reč, ktorá mi bola dostatočne známa. Hovoril ňou aj Ivan. Dvierka do pivnice sa otvorili a zasvietil lúč svetla z baterky. Hneď za ním sa ukázala hlava vojaka Červenej armády.
       „Germánov ňet?“
       „Ňet,“ snažil som sa mu ukázať v dobrom, hovoriť jeho jazykom.
       „Lóšadi? Jesť u vas lóšaď?“
       Pochopil som, že chce koňa. Mal som mu povedať, že nemám, lebo mi ho vzal Ukrajinec? Nie, to by bolo veľa vysvetľovania. Povedal som len, že mi koňa vzali Nemci. Vojak zabuchol dvierka a viac sa neukázal.

       Z pivnice som vyšiel neskoro, možno niečo pred obedom. Dovtedy sme počuli veľa hlasov, ale Mária ma stále nabádala, nech nikam nejdem, že tu máme aspoň trochu pokoj. Keď som však už naozaj nevydržal a vyšiel von, zamieril som rovno domov. Ľudia sa pristavovali, rozprávali, dedina bola plná aj Rusov či skôr Ukrajincov. Tak som sa dozvedel, čo sa stalo v Michalovciach. Že Nemci vyhodili do vzduchu oba mosty na Laborcom. Ale Rusi tam došli s tankami i kaťušami. Kaťuše rozostavujú hneď za našou dedinou a spustia paľbu na Pozdišovce. To preto, že Nemci vyhodili do povetria aj most cez riečku Duša a obrnili sa tam. Naviac, z Michaloviec vzali množstvo ľudí, mužov, žien, detí. Nimi sa obkolesili, urobili si z nich živý štít a takto sa vydali na Pozdišovce, chrániac sa nevinnými, aby do nich Rusi nestrieľali. Ďakoval som Bohu, že sme aj my takto neskončili. Pozdišovce vraj Rusi dobijú, o tom niet pochýb, ale potom sa bude bojovať na Dargove, kde je výsledok neistý. Nemci sa tam v priesmyku usalašili, vykopali bunkre, z ktorých kontrolujú celú oblasť, cítia sa tam vraj nedobytní. Až po vojne som sa dozvedel, že dargovskú nemeckú operáciu, čo nazvali Gizella, naplánoval samotný führer Hitler.
       Veľké prekvapenie ma čakalo, keď som prišiel domov. Dom som mal plný vojakov. Ani sa neunúvali ísť si po drevo do šopy. Nalámali si ho z plota, lebo ten bol o voľačo bližšie. Keď som vošiel do kuchyne, videl som akéhosi Ukrajinca, ako na peci pečie fánky. Vraj pre veliteľa, že mu dobre padnú po toľkom mäse. Hej, tušíte správne. Po mojom mäse, čo som mal v komore. Chcel som sa sťažovať veliteľovi, veď to bola krádež, to nerobili ani Nemci! Ale vojak mi to vysvetlil. Vraj, ak mi chýba len mäso z prasaťa, musím vedieť jedno. Že oni nám dali oveľa viac. Máme slobodu. Pre Petrovce vojna skončila. A ja som uznal, že to, čo hovorí, je vlastne pravda.
       Možno som vás sklamal. Možno ste čakali príbeh hrdinu, ktorý sa staval v boji proti nepriateľským tankom, viedol osloboditeľské šíky, hnal nepriateľa z tejto krajiny. Nie, toto nie je žiaden hrdinský epos. Je to len môj príbeh. Človek nemusí byť hrdina, aby dokázal posúdiť neľudskosť vojny. Nakoniec, súďte sami...


čitateľov: 4389