login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Moskva je Moskva!

@ :: Poviedky ::     Jun 20 2010, 16:41 (UTC+0)

Knihu Petrovské poviedky, z ktorej pochádza tento skutočný príbeh, sme krstili v Petrovciach nad Laborcom na futbalovom štadióne

Miesto: Petrovce nad Laborcom, okres Michalovce
Čas: leto 1957
Autor: Slavomír Szabó

       Stalo sa to v roku, keď Antonín Zápotocký dožíval posledné mesiace svojho života, aby ho vo funkcii prezidenta Československej republiky vystriedal Antonín Novotný. Vtedy, keď Komunistická strana Československa prijala Zásady cirkevnej politiky ČSR, aby mohla ešte viac kontrolovať a podľa svojich politických zámerov usmerňovať cirkev. Práve vznikol aj Československý zväz telesnej výchovy a celý vidiek sa začal riadiť podľa záverov III. zjazdu jednotných roľníckych družstiev. Lenže pre Andreja z toho nebolo nič dôležité. Prečo aj. Správa, že do Čiernej nad Tisou zavítal zo Sovietskeho zväzu samotný Nikita Chruščov, nepohla ani jedinou jeho brvou. Zato zreničky sa mu rozširovali stále viac a viac, keď pozeral na hŕbu piesku, čo vŕšil každým dňom. Vedel, že raz sa ten piesok premení na peniaze, ktoré splnia túžby jeho štrnásťročnej chlapčenskej duše. Teraz zaboril lopatu do zeme, nabral na ňu, čo mu sily stačili a prehodil všetko cez rošt. Opäť na chvíľku znehybnel. Letné slnko mu pálilo rovno na hlavu a bolesť zo šije mu vystreľovala cez pravé rameno až k lakťu. Potreboval si trochu oddýchnuť.
       „No čo zasa? Keď budeš na kopu len pozerať, nič na nej nepribudne!“ naoko podráždene ho napomenul Ďuri. Chlapec ešte o rok mladší ako Andrej akoby netrpel únavou.
       „Pozerám, ale len tak hútam, teda, že keď sme ráno prišli, či sme tu nemali menej piesku ako sme včera nechali.“
       „Isto mali. A čo? Budeme tu aj prespávať? Počul som, aj mama mi tak hovorila, že po nociach tu chodí kde kto a z piesku berie. Na stavbu, na zarovnanie cesty, na čokoľvek. Každému z jeho kopy zmizne, ale pomôžeš si?“
       Andrej vedel, že Ďuri má pravdu. Lenže takto si to nepredstavoval. Hneď po tom ako si vybavili brigádu, tešil sa, že sa mu naplní jeho sen. Sen stať sa potápkarom. Rodičia by mu to len tak nedovolili, nedali by mu na to ani korunu, ale s vlastným zárobkom si urobí, čo chce. Celý breh Laborca, v časti, ktorú tu volajú Medživodami, bol rozdelený na sedemmetrové úseky. Každý patril niektorej dvojici. Dohoda bola jasná. Dvojica musí odkopať hlinu a spod nej ťažiť piesok. Prehádzať ho lopatami cez rošt a keď bude mať kopa aspoň päť kubíkov, naložiť ju na auto. Nákladiak z michalovských Cestných stavieb z času na čas prišiel, šofér skontroloval, čo sa už dá odviezť, potom dal brigádnikom za piesok akýsi papierik a odišiel. Andrej s Ďurim nevedeli, čo je to za papier, ktorý si každý tak dôkladne ukrýva. Oni ešte žiaden nemali. Naokolo boli od nich všetci starší, nebavili sa s nimi, nerozdávali im rozumy. Ba Andrej niekedy aj myslel, či mu po večeroch neodoberajú z piesku práve oni. Dôkazy však nemal, kontrolovať to nemohol. Len vždy ráno o šiestej vyšiel z domu, rovnako ako Ďuri, v červených trenírkach a tielku s plátenkami namiesto topánok a s lopatou cez plece. V druhej ruke držal chlieb natretý masťou. Potom celý deň robil v horúčave, pot mu zmáčal každý kúsok kože; od driny ho po večeroch boleli aj prsty na rukách. Takto hneď zaspal ako zabitý. Kdežeby nabral síl ísť ešte strážiť svoju kopu!
       „Čo? Zasa snívaš? Však sa už preber a pracuj! Na čo si zasa myslel?“
       Andrej pozrel spýtavo na Ďuriho a rozmýšľal, či povedať o tej bolesti v šiji, ale rozmyslel si to. Nie, takto predsa pred mladším nemôže. Ale vynašiel sa. „Nebude už obed? Vieš, môj žalúdok je ako hodinky. Keď som hladný, je poludnie. Odskočme domov, najeme sa.“
       „Keď nechceš poriadne robiť, budeš sa žalúdkom riadiť ešte pekne dlho. Čo má každý správny potápkar? No čo? Okrem iného aj hodinky!“
       „Hodinky!“ zopakoval Andrej a toto slovo mu ako magické zaklínadlo dodalo ďalšej sily. Zaboril lopatu do zeme, nabral piesok, prehodil cez rošt, zasa nabral a prehodil, znova a znova, bolesť si nepripúšťal.
       „A keď dnes príde nákladiak, spýtame sa šoféra, či už máme dosť,“ pustil sa do reči teraz Ďuri.
       „Myslíš?“
       „Veď už budú dva týždne, čo tu robíme. Môžeme sa skúsiť aspoň opýtať.“
       Andrej prikývol, očami prebehol po ostatných parcelách, kde pracovali ďalší Petrovčania a nakoniec zrak zastavil na ceste. Ďuro mal spomenúť zlatý poklad! Naozaj, akoby na rozkaz trinásťročného fagana sa spoza zákruty vynorilo auto, ktoré už dobre poznali. S vrčaním a rachotom jemu vlastným si to namierilo práve k nim a on mu ihneď zakýval. Nech zastaví. Sprobujú, či je už dosť. Lepšie, akoby im mal v noci z kopy zasa niekto čosi odobrať. A čierne pneumatiky nákladiaku po zabrzdení rozvírili prach presne pri nich.

       „Dobre teda, vidím, že sa nedáte zahanbiť. Bolo to poctivých päť kubíkov, takže vám dám potvrdenie,“ chváli ich šofér po tom, ako už obaja vyložili všetok piesok na korbu auta a teraz sedeli len tak na zemi, lapajúc po dychu a žmúriac oči pred žeravým slnkom. Šofér otvoril na nákladiaku dvere, vystúpil na schodík a nahol sa do kabíny, takže chlapci videli len jeho zadok v montérkach. Určite hľadal voľačo v aktovke, ešte postrehli ako ju stiahol spoza predného skla.
       „Povedzte mi svoje mená, nech si vás poznačím,“ vyzval ich, keď opäť skočil na zem. Potom vytrhol z malého bločku ružový papierik s akýmsi číslom a podal im ho.
       „Čo s tým máme robiť?“ opýtal sa Andrej bezradne.
       „Hneď začiatkom augusta prinesiete lístok do budovy Cestných stavieb. Dáte ho v pokladni a poviete svoje mená. Tam skontrolujú, či sú v mojom zápisníku presne tieto mená pri čísle, ktoré je na lístku a potom vás vyplatia.“
       Šofér, ktorý toto odmlel len tak na pol úst, pretože to už musel vysvetľovať isto kdekade a veľakrát, teraz Andrejovi pripomínal dobrého anjela, čo zvestuje šťastnú budúcnosť. Teda takto to funguje. Jednoducho a dobre.
       „Len aby nám za to aj ozaj niečo dali,“ zamrmlal Ďuri, hľadiac na malý papierik. Na rozdiel od Andreja bol sklamaný.
       „Nebrbli! Za dva týždne sme stihli jednu kopu. Iní možno viac, ale máme druhú polovicu júla pred sebou, ešte jednu kopu urobíme. Neverím, že by nás taký veľký podnik chcel všetkých oklamať. Však to by nastala hotová vzbura. A aspoň vieme, prečo si ten lístok každý ukrýva. Predstav si, žeby nám ho niekto zobral, odniesol do Cestných stavieb, povedal naše mená a dostal peniaze namiesto nás. Dám ho zatiaľ tuto pod kameň!“
       „Kam?“
       „Pod kameň. Kam inam? Alebo si ho mám nalepiť na zadok pod trenírky?“
       Ďuri len mykol plecom, nedopovedal. Nakladanie piesku na nákladiak oboch zmohlo.
       „Dnes je výnimočný deň, dáme si prestávku. Od zajtra začneme novú kopu a teraz sa poďme kúpať!“ navrhol ešte Andrej, ale na odpoveď ani nečakal. Zobul si plátenky a zbehol z brehu rovno do sviežej vody Laborca, čo razom schladila jeho rozhorúčené telo. Ďuri hneď za ním.

       V ten večer Andrej zaspával ťažko. I keď sa tak neunavil ako v predošlé dni, usnúť mu nedovolila predstava, že už isto bude mať vlastné peniaze, s ktorými naloží podľa svojich predstáv. Prvé zaborené peniaze! Stane sa z neho potápkar, moderný človek! Potápkarov každý poznal na prvý pohľad. Títo mladí muži mali vždy vlastné hodinky a rozhalenku s golierom, čo sa na špici upínal gombíkmi. Ale najdôležitejšie boli nohavice. Úzke, čo najužšie ako sa len dá, celkom na telo. Spomenul si, koľkokrát mamu prosil, nech mu dá zúžiť tie jeho. Odmietla. Vraj, čo sú to za nohavice, ktoré si musí človek obliekať aj štvrť hodiny. Pomaly, pomaličky, centimeter po centimetri, aby ich vôbec na seba natiahol. Úplne obopínajú nohy, vraj je to až nemravné! A zobliecť ich? Bolo známe, že potápkar si nohavice zvyčajne nevedel dať sám dolu, z členkov mu ich museli sťahovať iní. To pretože, keď sa už do nich tak navliekol, nedokázal sa poriadne hýbať, zohnúť nohy tak, aby si to odspodu stiahol. Správne potápkarske nohavice predsa nemôžu mať v členku viac ako pätnásť centimetrov! To je móda! Možno ako odmietavá odpoveď na tie večné montérky a tesiláky, čo núkajú v obchodoch. Potápkarske nohavice sú jasným znakom toho, že mladý človek sa má právo rozhodnúť sám a nezávisle, čo si obliecť, ako bude vyzerať, je to aj cesta ako dať iným najavo, že je osobnosť, ktorá o sebe rozhoduje sama.
       Nie, toto Andrej nemal z vlastnej hlavy, len o tom počul a páčilo sa mu to. Hneď sa na potápkarov pozeral inak a túžil sa dostať medzi nich. Otec s mamou ho nechápali. Boli preň stará generácia, čo všetky svoje hodnoty stavala len na zemi, na roliach, na hrdlačení počas orania, žatvy a čo z toho majú? Prišli družstvá, tie vzali ľuďom zem. Keď zistili, že vrchnosť v štáte je taká silná, že dokáže ľuďom odňať to, čo v každej rodine budovali celé generácie, rezignovali. Podrobili sa, prispôsobili. Mali rešpekt, úctu asi nie, ale i tak sa stali pred mocou úradníkov poslušnými. Potápkar ako človek s vlastným nezávislým názorom, hoc čo by len v oblečení, sa im zdal ako pichanie do osieho hniezda. Ale mama nakoniec súhlasila, že keď si na také nohavice zarobí a kúpi si ich, nosiť ich môže. V tom videl Andrej svoju šancu. Najmä teraz. Skončil základnú školu a prijali ho do Michaloviec na gymnázium. V septembri nastúpi do prvého ročníka. Nová škola, učitelia, spolužiaci ale najmä spolužiačky! Prvý dojem je dôležitý, to chápal veľmi dobre. Nepríde medzi nové dievčatá a chlapcov len tak ako dedinčan z Petroviec. Príde ako niekto! Ako potápkar.

       Stáva sa, že keď človek svoj život celkom prispôsobí potrebám cesty kráčania za svojim snom, jeho túžby sa naplnia. Chce to odvahu, vytrvalosť, ale najmä zbúrať všetky predsudky, ktoré ho obmedzujú. Niekedy si človek splní sen do mesiaca, niekedy do roka, niekedy tomu prispôsobí celý život. V závislosti od veľkosti sna, okolností ale i od šťastia, ktoré je azda darom osudu. Takto to cítil aj Andrej, a nie zbytočne. Ráno čo ráno, rovnako ako prvé dva týždne i potom kráčal s lopatou k Laborcu, tvrdo robil, zatiaľ čo jeho rovesníci iba pásli husi a kúpali sa. Presne na konci júla mali dosť piesku na celý druhý nákladiak a dostali lístok s ďalším číslom. Všetko ostatné vnímal ako v sne. Ako s Ďurim prišiel do Michaloviec, budova Cestných stavieb naň pôsobila ako kolos, v ktorom sa chlapčenská duša ľahko stratí nevypočutá. Chvel sa pri nedôverčivom pohľade vrátnika, ktorý ich najskôr ani nechcel vpustiť dnu. Asi mu bolo zrejmé, že ešte nemali pätnásť, tak nemali čo dostať prácu brigádnikov. Rovnako prekvapené boli oči chlapíka v pokladni na prízemí, ktorému dávali lístky s číslami a jeden cez druhého mu vraveli svoje mená, aby sa pozrel, že sú tam zaznačení a majú dostať peniaze. Koľko, to ešte nevedeli. Keď pokladník nakoniec zahundral „dobre“ a dal im na ruku dovedna celých tisícsto korún, mysleli si, že im patrí celý svet.
       Prišiel čas nákupov. Išli radšej do vlakom Humenného, vraj tam majú lepší výber a urobia si aj výlet. Teraz sa vracali nazad a dym z parnej lokomotívy pod náporom vetra prechádzal zvonka cez otvorené okno do vagóna. Obaja držali v rukách plátenné tašky so svojimi nohavicami a rozhalenkami. Takými aké chceli, len nohavice ešte bude treba zúžiť. Potápkarsky. Najviac však hľadeli na svoje zápästia, ktoré im zdobili nové hodinky. Nie hocijaké ale značky Moskva. Dokonca aj so sekundovou ručičkou! To už bola ozajstná frajerina, také nemal hocikto. Dali za ne po tristošesťdesiat korún, ešte im zvýšilo na ostatné i čosi ušetrili. Sen vystúpil zo sveta predstáv do skutočného života.

       „Čo doma?“ spýtal sa Ďuri ešte stále celý rozrušený, keď už v neskoré popoludnie kráčali na okraj Petroviec vykúpať sa v Laborci.
       „Mama ani nechcela uveriť, ako veľa sme zarobili. A pochválila ma, že sme nakúpili rozumne,“ jasal Andrej. „Dokonca tých pár drobných, čo nám ostalo, vraj to bude stačiť. Že zájde za tetkou Eľkovou, veď vieš, dcérou toho kováča, nech mi za tie peniaze zúži nohavice. Tak ako chcem!“
       „A máme pred sebou celý voľný august!“ rozbehol sa Ďuri do rieky. Oblečený iba v trenírkach, len si zobul plátenky. Andrej za ním.
       Voda príjemne chladila, z jej prúdu pozerali na breh, kde niektorí postarší chlapci ešte lopotili, naberali a preosievali piesok. Oni už nemuseli. Ponárali sa, špliechali na seba, smiali sa na plné hrdlá, až ich odrazu prekvapil výkrik. To Miľo, chlapec o pár rokov starší na nich zavolal čosi, pričom im stuhla krv v žilách.
       „Hej! To sa je dobre kúpať aj s hodinkami?!“
       Naozaj, doma im ani na um nezišlo, zložiť si takú vzácnosť čo len na minútu a pri zobúvaní na to zabudli.
       „Preboha!“ hlesol Andrej a hneď vybehol z vody, rozopínajúc remienok na zápästí. Ďuri za ním. Sklíčko nad ciferníkom sa zvnútra ešte nezahmlilo, no zvonka po ňom stekali veľké kvapky.
       „Čo teraz? Čo teraz?“ opakoval stále dookola Ďuri, tvár sa mu skrivila a k plaču nemal ďaleko.
       „Dajme ich na kameň, nech na ne svieti slnko. Idú ti ešte? Mne sa sekundová ručička stále hýbe.“
       „Aj mne. Zatiaľ...“

       Prišla nedeľa. Deň sviatočných šiat a topánok, slávnostnej bohoslužby, štedrejšieho obeda i zábavy medzi chlapcami rovno na ulici. Andrej kráčal vo svojich nových zúžených nohaviciach, čo ho obopínali ako obväzy múmiu a v novej parádnej rozhalenke. Von takto vyšiel prvýkrát. Obzeral sa na všetky strany, chcel sa ukázať, ale prišiel skoro. Ostatní ešte ani nevstali od nedeľného stola. Jeho pozornosť upútal nečakaný zvuk. Motorka. A nebola to Zetka, čo si ešte pred siedmimi rokmi kúpili Maskaľovci. Ba ani Biháriho Jawa, obe predsa poznal dobre podľa zvuku už na diaľku. Odrazu sa na stred dediny dovalil Miľo, práve ten, čo na nich pred pár dňami kričal, že sa kúpu s hodinkami. A viezol sa na akomsi celkom novom modeli. Aspoň tuto v Petrovciach. Bola to motorka Pionier.
       Miľo tiež videl, že na ulici okrem Andreja niet nikoho, nuž zastal pri ňom.
       „To je tvoja?“ s úctou siahol Andrej na kormidlo.
       „Skoro. Otec kúpil,“ prehodil Miľo, akoby to bolo voľačo samozrejmé a fúkol si do ofiny. „Chceš skúsiť?“
       „Ja?“ prekvapil sa Andrej.
       „Už si sa niekedy viezol?“
       „Hej, aj v aute,“ zaklamal.
       „Myslím tak, či si už niekedy šoféroval. Pozri sa, ja ti ju nakopnem a tu máš plyn, s tým pridávaj na rýchlosti, ale opatrne aby si sa nevykydol. A toto je brzda. Nesmieš ísť veľmi pomaly, aby si nestratil rovnováhu, ale ani ako šialenec. Ťažko sa to vysvetľuje, treba rovno skúsiť. Chceš?“
       „Tak hej,“ od vzrušenia Andrej takmer ani nedýchal, keď pomaly, opatrne prekladal nohu cez sedadlo, ako mu to len jeho úzke nohavice dovolili. To už motorka vrčala a po chvíli sa s ním dala do pohybu. Od školy ku cintorínu, tak ako vedie cesta, sa viezol a hoc prežíval nový, doposiaľ nepoznaný pocit, prišla mu na um myšlienka. Myšlienka hraničiaca s istotou. Stačí sa len potápkarsky obliecť a aj starší chlapci, čo sa doposiaľ k nemu nehrnuli, sa začnú správať inak. Ako Miľo, keď mu hneď ponúkol novú motorku. Neuveriteľné!
       K cintorínu to ešte šlo, jazdou sa nadchol. Lenže bolo potrebné otočiť a vrátiť sa naspäť. Andrej prudko trhol kormidlom, nemal v rukách cit jazdca a výsledok sa hneď dostavil. Bolesť! To ako padol na zem, keď koleso zabalansovalo na kameni a on sa roztiahol ešte s vrčiacou motorkou navrchu. Rýchlo sa spod nej vytiahol a pozrel na nohu. Na nohaviciach, na jeho nových potápkarských nohaviciach naň civela diera ako päsť, rovno na kolene, z ktorého sa rinula krv, stekajúc nadol v niekoľkých pramienkoch.
       „Do šľaka! Do šľaka!!! Prečo ja?!“ zúfal si, no nielen od bolesti. To smútok, pocit neuveriteľnej osudovej krivdy ho naplnil hnevom. Vstal, vystrel sa, zdvihol i motorku a pokorne ju tlačil vedľa seba, škaredo krívajúc späť k Miľovi. Potápkara v poplátaných nohaviciach ešte nevidel. Nikdy. A dnes si ich obliekol prvýkrát! Takže už je jasné, že on potápkarom teraz nebude, takto predsa nemôže prísť na gymnázium! Ale hodinky, tie aspoň stále idú. Ešte v Humennom im vravel hodinár, nech ich doma najskôr vytrú do handry, lebo nové sú od oleja, ale kto by čakal? Hneď si ich tam dali na ruky a nezložili. Možno to ich zachránilo vo vode pred zničením. O nohavice prišiel, ale aspoňže s kvalitnými hodinkami sa bude môcť hrdiť naďalej. Hej, s kvalitnými – utešoval sa. Veď Moskva je Moskva!


* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Petrovské poviedky, ktorý podporila obec Petrovce nad Laborcom.





čitateľov: 5471