login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zadymená bosorka

@ :: Poviedky ::     May 14 2010, 04:51 (UTC+0)

Niekdajšie ovocné sady pri Hrušove

Miesto: Hrušov, okres Rožňava
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autorka: Soňa Jakešová

       Ďusiho bolel stuhnutý chrbát, pichalo medzi lopatkami a dlane ho pálili, ako v nich stískal veľkú drevenú varechu. V kotle pred ním klokotala hustá čierna hmota. Ako rád by si konečne sadol, natiahol pred seba nohy, ruky len tak spustil vedľa tela, oprel sa a nerobil nič. Namiesto toho už niekoľko hodín miešal slivkový lekvár, od ktorého sa nemohol pohnúť. Žiadalo sa mu aspoň na chvíľočku vidieť Julišku. Ach, Juliška! Ďusi sa pousmial, aj pri tej lopote mu stačila jediná myšlienka na ňu a nálada sa mu zmenila. Spomenul si na jej smiech, keď si ho včera doberala, vybavil si jamky v jej lícach, ktoré sa jej vyhĺbili, keď ukázala pekné biele zuby, na voňavé vlasy orieškovej farby. Vzdychol si. Keby tak vedel, čo teraz robí jeho milá! Možno je ešte vo vinici alebo na poli a možno už pripravuje večeru. Škoda, že sa nedohodli, kde sa dnes stretnú. Musia byť opatrní, aby ich nevidela Juliškina mama. Baba jedna! Keby im tá stará nebránila v láske, všetko by bolo inak. Ale baba sa nedala obmäkčiť. Však mu aj nakričala, že on nie je muž pre Julišku. Nie sú si rovní, lebo ona je dievča z bohatého dvora a on iba synom želiara. Ale láska má svoje vlastné pravidlá. A tie sa, našťastie, neriadia podľa vôle dajakej babizne.
       Ďusi zodvihol hlavu a zahľadel sa von z dvora. Juliška, kde si? Pátravo upieral zrak na ulicu. K milovanej ho ťahala taká mocná sila, akú doteraz nezažil. Mal jej plnú hlavu, ťažko sa dokázal sústrediť na robotu. Ako by mu počarovala. Najradšej by s ňou bol stále, od rána do večera, hoci Juliška nebola nejaká krásavica. Možno za to mohli jej veľké čierne oči ohraničené dlhými riasami. Keď sa na neho uprene zahľadela, prestal vnímať ostatné – že je nízka a oblejšia, že nemá výrazný driek a stojí na trocha krivých nohách.
       Teraz však videl iba tetky, ako sa zhovárali naprostred ulice a zopár pobehujúcich detí. Jeho milá tam nebola. Zaumienil si, že večer za ňou zájde. Aj keby starú malo rozpučiť. Zohol sa po polienko a priložil pod kotol. Bol opásaný ufúľanou koženou zásterou, na bruchu cítil, ako ho páli horúčava, čo sálala z ohňa a vriaceho lekváru. Po tele mu stekali pramienky potu a nepríjemne šteklili. Vtom sa vietor otočil a do tváre mu vmietol štipľavý dym. Doparoma! Ďusi si hánkami pretrel zaslzené oči a opäť sa pustil do miešania.
       Zo sliviek sa už vyparila skoro všetka voda. Premenili sa na hustú lepkavú kašu, z ktorej stúpala lahodná vôňa ovocia. Ďusimu pri uchu zabzučala osa, zvábená sladkým lekvárom. Preletela mu okolo hlavy a chcela pristáť na okraji kotla. Len čo sa však dotkla rozpáleného kovu, premenila sa na nemohúcu obeť a zvalila sa rovno do bublajúcej hmoty. Ďusi nešťastnicu rýchlo nabral na varechu a vykydol do trávy. „Aspoň si mala sladkú smrť,“ zahundral.
       „No ako? Už je lekvár hustý?“ Ďusiho mama Ilona prišla zo záhrady a zvedavo sa naklonila nad kotol.
       „Myslím, že ho už môžeme zlievať,“ mládenec si do rukáva utrel spotené čelo a podal jej varechu, nech sama skúsi, či je to naozaj tak.
       „No......“ – zatiahla, „bude dobrý“. S pôžitkom nasala výraznú vôňu. „Keď stuhne, bude taký pevný, že si z neho budeme odkrajovať nožom. Uvidíš, na trhu nám ho hneď rozchytajú,“ spokojne pokývala hlavou, to akože namiesto pochvaly.
       Ďusi odstúpil, nech si aj mama chvíľu pomieša a posúdi, aká je to drina.
       Lekváru vždy varili veľa, pre seba i na predaj. Núkali ho na trhoch v Rožňave i v Košiciach a vozievali ho aj ďalej, niekedy až do Kežmarku. Každá koruna, ktorá sa im zakotúľala do domu, bola dobrá. Lebo zeme mali iba toľko, že ich sotva uživila. Ešte že slivky v Hrušove rodili, ako sa patrí. Toho roku sa naozaj vydarili. Modreli sa v záhradách, boli nimi obsypané aj stromy v slivkovom háji pri dedine.
       „Výborne,“ pochválila mama. „Môžeme zlievať.“
       Mládenec obrátil hlavu k oblohe. Slnko bolo stále vysoko. Potešil sa, že dnes ešte stihne zabehnúť k Juliške.

       Ďusi náhlivo vyšiel zo dvora. Pod košeľou mal ukrytú fľašu naplnenú teplým lekvárom. Bol pre Julišku, nech okoštuje, aký je fajný. Zohrieval mu kožu pri pupku a dlaň, ktorou ho k sebe pritískal. Príjemná horúčava ho po chvíľke zaliala celého. Možno to teplo nebolo iba z lekváru, veď horel túžbou po Juliške.
       Sotva za sebou zavrel bránku, videl ako k nemu po ulici unavene kráča starý muž. Chrbát mal zohnutý, pri chôdzi si pomáhal dlhou rovnou palicou. Tmavý široký klobúk mal stiahnutý do tváre, takže mu nebolo vidieť oči, iba mu spod okraja trčala brada zarastená bielym neupraveným strniskom. Bol to Pahér, obecný pastier a čudák, ktorý väčšmi miloval spoločnosť kráv a samotu ako ľudí. Ďusi už otváral ústa, že starca pozdraví, keď ten ho predbehol a rýchlo zo seba vysypal:
       „Z vášho dvora vyšla baba. Vzala vám drevo, takéto poleno,“ Pahér roztiahol ruky a ukazoval, aké bolo veľké. „Dávajte si pozor, aby sa vám nič viac nestalo,“ dodal záhadne.
       „Čo by sa nám malo ešte stať?“ zaujímalo mládenca. „Pomrzneme?“
       „To nebola obyčajná baba, ale bosorka!“ pastier zvýšil hlas a pohľad mu potemnel.
       „A ktorá to bola, ujko? Však mne sa zdá, že takých by sa našlo i viac,“ vyzvedal Ďusi, pričom si na tvár nasadil posmešný úškľabok a rozhliadal sa po ulici, či naozaj neuzrie nejakú čudnú ženu.
       „To ti nepoviem!“ odvrkol starý muž a špinavou rukou si posunul klobúk vyššie na čelo.
       Ďusi v diaľke zazrel susedku Róžu, ako rýchlo šibla do dvora.
       „Bola to Róža?“ zatiahol.
       Pahér mlčal, iba na chvíľu sklopil zrak, čo si mládenec vysvetlil ako súhlas.
       „A vy odkiaľ viete, že je bosorka? Počarila vám, alebo lietala na metle? To by mohla naučiť aj nás, lepšie ako drať nohy chôdzou,“ škľabil sa ďalej, mal dobrú náladu a chuť uťahovať si zo starca.
       „Vídavam ju často. Skoro ráno chodieva zbierať byliny a rosu do plachty. A to robia iba bosorky!“ trval pastier na svojom. „Také ženy ako ona sa stretajú za dedinou, keď mesiac bledne a slnko ešte nesvieti, a robia tam čudné veci... Nehodno sa tomu smiať, rozumieš?“
       „Radšej mi ani nevravte, čo tam stvárajú, lebo sa začnem červenať,“ zachichúňal sa Ďusi.
       „Len si doma dávajte pozor,“ starec varovne zodvihol palicu a robil sa, že nepočul poslednú poznámku. Potom sa bez pozdravu pohol ďalej, šúchajúc po zemi nohami v zaprášených vyčaptaných čižmiskách. Vyzeral mrzuto, možno sa mu to aj poplietlo v hlave, ako celý deň vylihuje pri kravách len so svojimi myšlienkami. Isto.
       Dedo bláznivý! - krútil Ďusi hlavou. Dáka tetka, čo nevládze vláčiť konáre z lesa, nám vzala poleno a on by ju najradšej strčil na hranicu a zapálil posvätenou sviečkou. Asi jej iba dohorievalo v peci, a potrebovala rýchlo podkúriť, aby dovarila večeru. Azda by si to drevo aj vypýtala, ibaže sa hanbila. Chudera...
       Slnko sa práve skotúľalo za obzor. Krajina okolo trocha potemnela. Kravy, čo sa vracali z paše samé a každá neomylne trafila do svojho dvora, bučali hlbokým hlasom a vzduch sa chvel koncertom ich plechových zvoncov. Ďusi prešiel cez dedinu a na konci ulice skoro pri poslednom dome sa vnoril do tieňa liesky. Pred ním stála na bielo omietnutá kamenná stavba s veľkou záhradou. Na dvore zazrel nízku dievčenskú postavu. Juliška! Jeho milá práve dávala žrať psovi. Ďusi sa z diaľky pozeral, ako veľké huňaté zviera ňufákom nedočkavo dobiedzalo do jej sukne. Juliška odstúpila od naplnenej misky. Pes začal hltavo chlípať svoju polievku. Ďusi skúmavo pozrel do okien, či Juliškina mama nestriehne, ale nevidel ju. Tíško zahvízdal a Juliška znehybnela, hlavu otočila do ulice a napäto načúvala. Zdalo sa jej to, alebo to bol naozaj...? Ďusi zošpúlil pery a opäť slabo zapískal. Juliška sa rozbehla cez dvor. Keď bola pri bránke, Ďusi vystúpil spoza kríka.
       „Kde je mama? Môžeš vyjsť?“ zatiahol nedočkavo.
       „Doma je. Zaspala. Teraz nás neuvidí,“ Juliška otvorila bránku a chytila milého za ruku. Nechal sa viesť ako poslušné decko. Zastali v záhrade za stodolou, kde boli ukrytí pred zvedavcami.
       „Čo to máš?“ opýtala sa, keď si všimla, že dačo ukrýva pod košeľou.
       „Pre teba,“ Ďusi jej podal hrejivú dobrotu.
       Juliška otvorila fľašu a slastne privoňala. Prst zaborila do lekváru a riadne si z neho nabrala. Privrela oči a s výrazom dieťaťa si vsunula prst do úst.
       „Výborný,“ na plných perách jej zostala troška lekváru. Ďusi sa k nej sklonil a pomaly ho jazykom zotrel.
       „Naozaj výborný,“ zopakoval.
       Obaja na jazyku cítili sladkosť ovocia a vláčnu hebkosť milovaných pier.
Juliške sa táto hra zapáčila. Opäť nabrala prstom teplú dobrotu a robila ňou po sebe sladké značky. Na lícach, na bielej šiji. Nakoniec si na blúzke rozopla vrchné gombíky. Tmavými očami pritom vyzývavo hľadela na Ďusiho. Neváhal a nežne si z jej tela ústami naberal opojnú sladkosť. Svet okolo nich prestal existovať. Bol tu iba on a Juliška. Všetko zmĺklo a znehybnelo.
       „Čo to tu stvárate?“ ozvalo sa znenazdajky a hlas zahrmel rázne, nahnevane.
       „Mama!“ Juliška podskočila ako zajac a razom sa odtiahla. Trasúcimi rukami si náhlivo zapínala blúzku. Slivkový lekvár, ktorý jej zostal na hrudi, jej zababral svetlú látku a spravil na nej tmavý fľak. Ďusi sa odtiahol, akoby ho poštípal sršeň.
       Pred nimi stála nízka žena s rukami bojovne opretými o boky. Jej oči metali blesky, spod šatky jej vytŕčali strapaté sivé vlasy.
       „Choď domov!“ prikázala dcére.
       Juliška sa bez slova so sklonenou hlavou odobrala preč. Na milého ani nepozrela.
       „A ty ju nechaj na pokoji!“ pohrozila zaťatou päsťou Ďusimu, ktorý stále držal v ruke otvorenú fľašu s lekvárom.
       Ani sa nepohol, iba sa bez slova díval za Juliškou.
       „Už tu viac nechoď!“ zaškriekala stará.
       Ďusi sa na ňu pozrel a premeral si ju prižmúrenými očami. Najradšej by si pred ňou odpľul; cítil, akoby kdesi v jeho hrudi udierali blesky a strhla sa búrka, ktorá potrebuje utíšiť. Nespravil však nič, aby to Juliške doma ešte viac nesťažil. Chúďa, však si aj tak vypočuje svoje! Iba sa bez slova otočil a pobral sa preč. Ešte ho nikto nepokoril tak, ako táto baba. Ako odchádzal, ukazovákom si nabral z teplého lekváru. Jeho chuť už nebola taká sladká, ako pred chvíľou.

       Ďusi sa vrátil domov celkom bez nálady. Odložil načatú fľašu a išiel si nabrať mlieka. Nadvihol kanvu, ale tá bola prázdna. Že by mama ešte nepodojila? Vybral sa za ňou do maštale. Ilona práve vychádzala od kravy, no v ruke nedržala vedro.
       „Rohaňa nám ochorela,“ povedala sucho i smutne zároveň.
       Mali len jednu kravu. Keby o ňu prišli, bola by to pre nich priveľká škoda.
       „Ešte ráno dala zo šesť litrov a teraz mala vo vemene sotva na dno. Aj to bola skôr iba voda s krvou.“
       „Asi dačo zožrala, čo jej nespravilo dobre,“ hútal Ďusi. „Do rána jej vytrávi a polepší sa.“
       „Mne sa zdá, že je v tom dačo iné,“ povedala Ilona záhadne a skúmavo sa zahľadela na syna, akoby váhala, či mu to má povedať. „Rohaňa je počarovaná.“
       „Mama, hádam neveríte takým hlúpostiam!“
       „Keby som len vedela, ktorá bosorka tu bola... Hneď by som ju zdrapla pod krk,“ pajedila sa Ilona.
       „Pahér vravel, že tu videl nejakú tetku,“ spomenul si Ďusi na pastiera a aj na to, že vtedy zahliadol Róžu.
       „A vzala dačo zo dvora?“ vyzvedala Ilona.
       „Vraj nejaké polienko.“
       „Treba ju nájsť, nech ho vráti. Aby sa nám horšie nestalo,“ lamentovala mama.

       Ďusiho sa zmocnila zlá predtucha. Ten bláznivý starec mal možno nakoniec pravdu! Keď aj mama uverila.... Ústa v zamyslení stlačil do prísnej čiarky a vybral sa za Róžou. Rázne otvoril bránku a vošiel do jej dvora. Záclonka na okne sa pohla. Uzrel Róžinu prekvapenú tvár. Vyšla z kuchyne a zastala na prahu s rukami prekríženými na prsiach.
       „Čuš!“ okríkla psa, čo brechal ako zbavený zmyslov. „Choď do búdy,“ dodala miernejšie.
       Zviera sa hneď odpratalo. Tetka sa dívala na Ďusiho a čakala, čo zo seba vysúka.
       „Pochválen“, pozdravil úctivejšie, ako by chcel. Cítil, ako jeho zlosť slabne. Stará žena v ňom vzbudzovala rešpekt.
       „Vitaj,“ povedala bez štipky nevôle. „Čo potrebuješ?“
       „Videl som vás, ako ste si vzali poleno z nášho dvora,“ zaklamal napokon.
       „Hej, potrebovala som dovariť večeru. Drevo som nemala narúbané, tak som si bola požičať. Preto si prišiel?“ prenikavo sa mu zahľadela do očí.
       Ďusimu sa zdalo, že mu vidí až do žalúdka, že presne vie, na čo myslí a azda aj to, čo ho tu priviedlo. Pred ňou nemá zmysel vymýšľať si rozprávky. Rozhodol sa, že jej predsa povie pravdu.
       „Naša krava má porobené. Aspoň mama tak vraví.“
       „Chceš radu, ako ju vyliečiť?“ opýtala sa priamo Róža, lebo nechcela márniť čas dlhými rečami.
       „No,“ Ďusi kývol ramenami. Díval sa na tetku a vôbec sa mu nezdalo, že by mohla mať potešenie z ľudského nešťastia.
       „Pôjdeš s vedrom ku potoku na miesto, kde sa najčastejšie perie. Naberieš tam vody. Ale nie proti prúdu, po prúde ju musíš nabrať. Dám ti byliny a tie v tej vode povaríš. Potom ráno a večer vezmeš z tej medicíny do oboch rúk a pokropíš kravu. Od chvosta až po hlavu. Tak budeš robiť, kým sa napraví“, vysvetlila Róža a kývla mu, aby ju nasledoval.
       Spolu vošli do kôlne. Nebolo v nej však drevo, ani jediné polienko. Len po stenách samé police zapratané plnými vrecúškami stiahnutými špagátom. Na klincoch pozatĺkaných do drevenej hrady viseli zväzky vysušených bylín. Jeden z nich Róža vzala, privoňala k nemu a podala ho Ďusimu.
       „Tieto budeš variť.“
       Mládenca na jazyku tlačila otázka. Ak má Rohaňa porobené, kto teda, ak nie Róža, ublížil úbohému zvieraťu?
       „Ty chceš vedieť, kto má vašu kravu na svedomí,“ povedala s istotou tetka, hoci Ďusi nič také nevyslovil. „Poradím ti, ako sa to dozvieš. Nie preto, že si na to zvedavý, ale preto, lebo ti to pomôže. Zapamätaj si. Vezmeš nový hrniec, v ktorom sa nikdy nevarilo. Do neho naleješ mlieko z tej chorej kravy a zavesíš ho do dymu. Toho, kto ju opantal zlou mocou, budú v dyme štípať oči a tebe sa v ňom vyjaví, kto to je.“
       Ďusi od Róži odišiel s kyticou suchých bylín a odhodlaný, že o tých čaroch pred mamou ani nemukne. Spraví všetko, ako mu poradila tetka, ale tajne, nech nie je na posmech.

       Ešte v ten večer urobil všetko tak, ako mu nakázala. Do nového hrnca nadojil trochu mlieka. Ozaj len trochu a krvavého. Keď si bol istý, že mama zaspala, na záhrade zapálil oheň a do dymu zavesil nádobu s mliekom. Díval sa, ako dym začal zvláštne hustnúť a po chvíľke sa už stáčal okolo hrnca v čudnom vírivom pohybe. Ďusi videl, že sa v tom dyme zjavuje ženská postava. Bola stále zreteľnejšia, už mala hlavu, telo a spod hábov jej trčali nohy. Tmavosivá figúra trocha zjasnela. Mládenec rozoznával aj jej tvár s otvorenými ústami. Od ľaku sa roztriasol. Najradšej by zdupkal, no stál tam ako keby nad sebou stratil moc. Z kúdolov dymu odrazu vystúpila postava. Prstami si od bolesti driapala oči a lapala po dychu. Hľadel na ňu ako prikovaný s vytreštenými očami. Bola to Juliškina mama! Ďusi sa rýchlo zohol a na žeravé uhlíky, z ktorých vystúpila tá dymová podoba, vylial plný džbán vody. Pahreba zasyčala a prízrak sa razom rozplynul. Od hrôzy mu trepotalo srdce a na čelo vystúpil studený pot. Však on si aj myslel, že tá baba je bosorka, ale netušil, že až takáto! S ňou sa on veru nebude púšťať do sporu. Ešteže ho zatiaľ hnala iba slovom a neuriekla ho. Mohol začať krívať, chorľavieť, oslepnúť alebo zvyšok života stráviť nepohnute hľadiac do dákeho prázdneho kúta. Možno by mu privodila suchoty, dala scvrknúť sa na piadimužíka alebo nechala, aby sa v reči zajakával, až by bol všetkým na posmech. Veď v dedine si nájde aj krajšie dievča, ako je Juliška! Bosorkina dcéra!


* * *

Poznámka autorky:

Povery – Medzi obľúbené tradované príbehy zachované ústnym podaním patria tie, v ktorých sú zachytené mystické zážitky a povery miestnych obyvateľov. V niektorých obciach sú jedinečné, v iných sa opakujú podobné motívy. V týchto príbehoch často vystupujú ženy s tajomnou mocou, o ktorých sa verilo, že sú bosorky. Väčšinou sa im pripisovali nedobré vlastnosti ako závisť, alebo potreba vnucovať udalostiam podobu vlastných predstáv. Preto aj ostatným škodili. Proti tejto moci ľudia používali rad rituálov. V Hrušove napríklad okrem spôsobu, ktorý je opísaný v poviedke, v dávnejších časoch na svätú Luciu natierali rámy okien cesnakom a pred dvere sypali mak, aby bosorka nemohla vojsť, kým ho nepozbiera do posledného zrniečka...

Slivkový sad – V poviedke je spomenutý slivkový sad a aj to, že v Hrušove sa veľmi dobre darí slivkám, ale tiež aj hroznu. Prospievajú tomu najmä slnečné stráne a zloženie pôdy. Z listiny z prvej polovice 19. storočia vieme, že bolo údajne najviac sliviek z celého Uhorska. Pestovalo sa tu aj iné ovocie, o čom napovedá názov obce – Hrušov, ale aj názvy dvoch susedných dedín – Silická Jablonica a Jablonov nad Turňou. Zvyšky kedysi rozľahlého slivkového sadu sa nachádzajú pri vstupe do Hrušova, no slivkového lekváru tam už varia menej ako v minulosti.

Vinice - V Hrušove, ktorý je na území Slovenského krasu, sa obyvatelia venovali poľnohospodárstvu, ovocinárstvu, pestovaniu hrozna a výrobe vína. V minulosti boli najrozsiahlejšie grófske vinice, ďalšie patrili aj mešťanom z Rožňavy a miestnym vinárom. Obľúbené boli vína z odrody rizling rýnsky. Tomuto hroznu sa darí najmä na kamenistých a suchých južne exponovaných slnečných svahoch. Vína z neho majú sviežu kyselinku a charakterizuje ich výrazná aróma s tónmi zeleného jablka, marhúľ, broskýň, doplnená vôňou lipového kvetu.

* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 4885