login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 24, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(249)

vložiť obrázok do galérie

Hrušov: Na hospodárskom dvore

@ :: Historické foto ::     May 09 2010, 09:45 (UTC+0)

Hrušov, okres Rožňava: Táto fotografia vznikla začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia a zachytáva rodinnú atmosféru na hospodárskom dvore. Za povšimnutie stojí dlhé konope, ktoré sa nachádza na kope dosák a tiež hŕba travertínových balvanov pred stodolou.

V danom čase sa už konope pestovalo menej ako kedysi. Spôsobila to najmä cenová dostupnosť fabrických látok i celej konfekcie. Je dokonca dosť možné, že táto fotografia zachytáva maličkú časť poslednej úrody konope v Hrušove, pretože v roku 1952 tu vzniklo JRD, ktoré zabralo ľuďom ich pozemky.

Travertín v obci tvoril základný stavebný materiál. Je dostatočne pórovitý a ľahko opracovateľný, v niektorých lokalitách niekdajšej ťažby dokonca natoľko mäkký, že sa do požadovaného tvaru dá upravovať pílkou. Dodnes je tu z neho postavená veľká časť domov, i keď je už jeho ťažba vzhľadom na územie Národného parku Slovenský kras zakázaná.

V čase, keď bola táto fotografia vyhotovená, ale i dlhé roky pred ňou boli Hrušovčania najmä poľnohospodári. Zameriavali sa na pestovanie viniča a ovocia vo vinohradoch a sadoch, ktoré boli do vzniku I. Československa najmä vo vlastníctve Andrásiovcov (Andrássy) a bohatších rodín rožňavských mešťanov. Výrazné zmeny vo vlastníctve pôdy nastali až v roku 1920, keď Vláda ČSR pristúpila na radikálnu pozemkovú reformu. Dôvodov bolo niekoľko. Po októbri 1918, keď vzniklo Československo, mnohé bohaté rody hlásiace sa k Maďarom išli žiť za naše južné hranice a obrovské plochy ostávali bez obrábania. Aj niektoré majetné rodiny, ktoré tu ostali, ale počas I. svetovej vojny vyvíjali aktivity proti vzniku Československa, o svoje pozemky prichádzali. Ako tretí dôvod, ale významovo určite nie posledný, bolo sociálne postavenie maloroľníkov. Dedinská chudoba sa prehlbovala a veľkostatkári bohatli. V štýle „pôda patrí tomu, kto na nej pracuje“ sa vláda snažila predísť rastúcemu napätiu, ktoré sa mohlo prevaliť do otvoreného povstania. Pozemková reforma z roku 1920 prerozdelila statkárske pozemky maloroľníkom a bezzemkom, čím priniesla štátu pozitíva minimálne v tom zmysle, že sa opäť začala obrábať opustená pôda, zvýšila sa potravinová sebestačnosť krajiny, viedlo to aj k zvýšeniu príjmov z daní do štátnej pokladnice, klesol počet nezamestnaných, zlepšilo sa sociálne postavenie vidieka a ľudia obrábajúci vlastné pozemky boli jasným garantom toho, že prácu odvedú čo najdokonalejšie.

Zlom nastal po roku 1948 a „víťaznom februári“, kedy sa chytili moci komunisti. Začali vznikať jednotné roľnícke družstvá, ktoré najskôr ponúkali možnosť efektívnejšie hospodáriť na spojených pozemkoch, ale netrvalo ani rok a proces a zmenil na násilný. Aktívnu rolu v tom zohrávali tzv. agitátori, ktorí chodili z dediny do dediny presviedčať ľudí, aké má spoločné hospodárenie výhody, ale v prípade neúspechu koordinovali nátlakové akcie. Medzi bežné postupy patrilo vyhrážanie sa, že deti súkromníkov nebudú prijaté na školy, alebo vyhadzovanie zo škôl už študujúcich detí. Časté bolo vyťahovanie roľníkov z ich domov po nociach, kde ich potom naložili na nákladné auto a odviezli aj šesťdesiat kilometrov za dedinu. Tam ich v noci vyložili vedľa cesty a odišli. Na ďalšiu noc sa celý proces opakoval. Môžeme k tomu pripočítať aj vyrúbanie kontingentov, kedy roľník musel odvádzať štátu vysokú časť úrody zadarmo, tiež stanovený počet vajec, na chov a zabitie bravov musel mať úradné povolenie a potom odovzdať kožu (tzv. krupón) a masť. Ak bol neúrodný rok, rodiny odovzdali skoro všetko, čo mali a neostalo im na prežitie. Ak sa pokúsili niečo zatajiť a prišlo sa im na to, boli hneď kriminalizovaní a odsúdení ako nepriatelia štátu. Koho nezlomilo ani to, tomu nakoniec vzali pozemky a dobytok násilím.

Za všetko ešte jeden príklad. Dňa 22. októbra 1951 vydali ministri vnútra, spravodlivosti a národnej bezpečnosti tajné smernice, ktorými spustili tzv. Akciu K (ako Kulak). Akcia trvala až do júla 1953 a dávala štátnym orgánom možnosť vysťahovať z dediny odsúdené rodiny roľníkov na čo najvzdialenejšie miesto tak, aby im ich pozemky už neboli dostupné. Vytipovaných bolo 335 rodín zo Slovenska, z toho 207 rodín naozaj násilím presťahovali. Aby sa štát o presťahovaných na novom mieste „postaral“, dával im zásadne manuálne a zle platené práce. Kto odmietol, nebol nezamestnaným, ale rovno „príživníkom“ a mohli ho opäť postaviť pred súd.

Už v 14. storočí tu pestovali víno benediktíni a vyvážalo sa na okolité hrady. V 19. storočí bol Hrušov známy ako obec s jednými z najväčších ovocných sadov v Uhorsku a kvalitnými vinicami. Za I. Československa boli tunajšie pestovateľské aktivity všeobecne známe a uznávané. Dnes sa nad Hrušovom tiahnu vinice, ktoré patria malopestovateľom; ľuďom, ktorí to majú už len ako hobby namiesto záhradky. Je to iba zlomok odlesku toho, čo tu bývalo ani nie pred sto rokmi. Dobré víno a ovocie spracované v miestnej hrušovskej pálenici však ešte vždy stoja zato...


Slavomír Szabó




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 2440