login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Splnený sľub

@ :: Poviedky ::     Apr 16 2010, 09:41 (UTC+0)

V gotickom kostole zo 14. storočia v Hrušove. Spolu so samostatne stojacou zvonicou, ktorá sa nachádza na jeho nádvorí, zohráva v spracovanom tradovanom príbehu svoju úlohu.

Miesto: Hrušov, okres Rožňava
Čas: 1919
Autorka: Soňa Jakešová

       Lajo sa nevedel dočkať, kedy konečne zapadne slnko a na Hrušov padne noc. Sliepky už pozatváral, nakŕmil psa, vyumýval sa a nahladko oholil, a teraz sedel na lavici pred domom a hľadel na oblohu, ako sa zaťahuje do stále sýtejšej modrej farby. Ľudia už boli doma, oddávali sa večernému rituálu príprave večere, iba jeden gazda sa s motykou cez rameno ešte náhlil z poľa. Keď prechádzal okolo, muži sa priateľsky pozdravili zdvihnutými pravicami. Potom už ulica spustla. Na atramentovej oblohe sa rozblikali hviezdy. Lajo vstal a vyšiel z dvora. Svižným krokom sa pobral hore dedinou. Tma hustla rýchlo, akoby na povel a premieňala známe okolie na krajinu skôr tušených ako videných domov, polí a ciest. Ešte mocnejšie zatúžil po Boriške. Už aby boli spolu! Nevedel sa dočkať, až si ju konečne privinie, oblapí jej útly driek, perami poláska jej šiju a... Nikdy žiadnu ženu nechcel tak mocne ako ju!
       Lajo ovdovel mladý, krátko po svadbe, keď si jeho žena na druhý svet zobrala aj ich nenarodené dieťa. Vtedy bol driečny, šikovný, mohol si vyberať, ktorú prenesie cez prah izby a vpustí do svojho srdca. No on nechcel. Stačilo mu, že má doma matku, ktorá sa mu postará o domácnosť. Všetko zmenila až Boriška. Vstúpila mu však do života, až keď jeho hlava začala belieť šedinami.
       Keď bol takmer pred domom, v ktorom bývala jeho milá, zahľadel sa do osvetleného okna u susedov. Uvidel posteľ s vysokou perinou a ženu, ako pri nej kľačí. Hlava opretá o drevenú bočnicu, ruky zopäté v modlitbe. Unavený chrbát mala stočený do oblúka. Veľa oblokov osvetľovali mihotavé plamienky petrolejových lámp, čo nebývalo zvykom. Ľudia šetrili, kde sa dalo. To svetlo nebolo znamením, že sa im už darí lepšie a pre pár korún nemá význam ničiť oči temnotou. Naopak, značilo to, že im je zle, horšie než kedykoľvek predtým. Že nemôžu spať, musia strážiť, starať sa a modliť za svojich blízkych, ktorí sa práve zmietajú v horúčkach a zimnici. Z nosa im tiekla krv a dusili sa kašľom. Zubatá brúsila kosu rovno nad ich hlavami a tešila sa, že v tomto roku bude žať ako nikdy predtým. Nastali mrcha časy. Sotva prehrmela vojna, prišla ďalšia galiba. Chrípka. Nie hocijaká. Španielska chrípka, ktorej následky oznamovala zvonica pričasto. Takmer nebolo rána, aby tu neznel umieračik.
       Boriška! - vrátil sa Lajo v myšlienkach k milej. Isto už na neho čaká. Prstami si prehrabol vlasy a prudko mykol rukami, akoby tým chcel odohnať všetky obavy.
       Zastal pred kamenným domom. Nestačil ani zapískať, keď sa od jeho tmavej steny odlepil tieň a cez dvor k nemu po špičkách pribehla útla dievčenská postava. Lajovi sa rozbúchalo srdce ako nedočkavému žrebcovi, hoci on bol už skúsený muž.
       „Ty moja,“ zašepkal dievčaťu do rozpustených plavých vlasov. Nedočkavo si ju privinul, horúcou dlaňou podoprel jej zátylok a na pery vtisol nedočkavý bozk.
       „Už zaspal,“ Boriška sa odtiahla a ukázala k domu.
       „Dobre, poďme,“ Lajo ju oblapil okolo pliec a viedol preč.
       Nič nevraveli, len sa náhlivo bok po boku, šúchajúc o seba stehnami, sa pobrali za dedinu. Kráčali hore do vinice, kde dozrieval rizling. Tam bola ich skrýša, ktorá ich bezpečne ukryla pred neprajnými zrakmi.

       Bola už hlboká noc, keď nenáhlivo schádzali z Horného vrchu späť do Hrušova. Oblohu zahalili tmavé mraky. Krajina potemnela a nad vinicou sa zodvihol silný vietor. Listy na kríkoch šuchotali, do toho sa ozýval praskot konárov. Psy v dedine, ktorí túto noc štekali bez prestania, sa rozbrechali ešte zlostnejšie. Boriška sa tuhšie pritisla k Lajovi.
       „Bojím sa,“ zašepkala.
       „Ja ťa ochránim,“ upokojoval ju. „Nikomu nedovolím, aby ti ublížil.“
       „Ale Lajo, ani pred mojim vlastným otcom ma nevieš ochrániť. A pritom on mi ubližuje najviac zo všetkých, lebo nedovolí, aby sme boli spolu,“ pripomenula Boriška. „Ani pred ľuďmi z dediny ma neubrániš, pred ich klebetnými jazykmi a posmešnými pohľadmi. Dokedy sa budeme musieť ukrývať, len aby sme im neboli na očiach?“
       Lajo jej na to nepovedal nič. Dotklo sa ho, že v jej hlase začul výčitku. Doparoma! Boriška mala pravdu. Všetko by bolo inak, keby jej otec, ktorý bol hlavný správca grófskych viníc, súhlasil s ich svadbou. Ale ten chcel pre dcéru mladšieho ženícha. Len preto ho ten zadubený starigáň nechce do rodiny! Starigáň? Lajo sa zháčil, lebo Boriškin otec mal len o niekoľko rokov viac ako on. Pamätá časy, keď obaja hnali husi ku potoku a strúhali píšťalky z dreva...
       „Ľúbim ťa,“ zodvihla Boriška tvár k Lajovi. „Iného nechcem,“ zaliečaním sa snažila zmierniť predošlé slová.
       „Ja si na teba počkám,“ usmial sa na ňu Lajo.
       Boriška si s bôľom uvedomila, čo to môže znamenať. Buď jej otec ustúpi, alebo... Na tú druhú možnosť sa bála čo len pomyslieť.

       Keď sa rozlúčili, Boriška tíško vkĺzla do otcovho domu, Lajo pokračoval cez dedinu sám. Prešiel iba niekoľko krokov, keď naraz všetky zvuky, ktorými sa ozývala noc, stíchli. Ešte aj psiská zaliezli do búd a čušali. Prekvapený zastal. Je ticho, ktoré človeka napĺňa pokojom a povznáša zo sveta útrap do výšin blaženosti. Ale je aj ticho, ktoré rozochvieva dušu v predtuche čohosi blízkeho, no nedobrého. Jedno i druhé ticho znie rovnako, ale človek každé cíti inak a s určitosťou vie rozoznať, čo v sebe obnáša. A v tomto okamihu nebolo pochýb, že práve celé okolie zaplavuje zlo, ktorého pochopenie či odpor voči nemu je nad sily človeka. Ako ticho pred búrkou, ktorá onedlho zošle blesky so silou ničivého ohňa i potopu, čo v prúdoch zanesie studňu radosti bahnom smrti. Napätie neprerušilo, ba ešte zvýšilo nastupujúce jemné a hlboké hučanie. Najskôr akoby z diaľky, potom stále bližšie, až doliehalo zo všetkých strán. Valilo sa k nemu, dunelo a zvuk sa menil na stále prenikavejší, vyšší, až prešiel do naliehavého, ťahavého kvílenia. Lajo si oboma dlaňami zakryl uši a silno ich pritisol. V tom vzrastajúcom hukote, čo sa už doň zarezával ako píla do stromu, sa naraz ozvalo i strašné nariekanie, krik akejsi zúfalej duše, možno viacerých, možno tisícov duší, možno... Taká hrôza predsa musí ľudí zobudiť! Lajovi sa roztriasli nohy, najradšej by ušiel, alebo sa hodil na zem, zmizol, nebol tu, nejestvoval, no vo zvyšku triezvosti, čo mu ostala, sa obzeral, či sa začnú otvárať okná a objavia sa v nich zvedavé tváre prebudených spáčov. Nič také sa nedialo. Iba zazrel, ako sa tesne pri ňom mihol veľký čierny tieň. Od ľaku podskočil. Rozbúchalo sa mu srdce a na tele pocítil studený pot. Tieň rástol, obklopil ho, preletel ponad neho a vrátil sa, aby ešte niekoľko krát zakrúžil nad cestou a potom sa od neho vzďaľoval, až postupne zmizol. Pripomínal mu zhrbenú postavu ovinutú husto utkanou tmavou látkou rozkmásanou na franforce. Vanul za ním chlad, taký mrazivý, až sa ježili chlpy. Ako prízrak mizol, slablo aj to strašné kvílenie. Lajo akoby ešte z diaľky začul dievčenské hlasy, no nikoho nevidel.
       Toto už bolo priveľa aj na odvážneho chlapa. Len aby sa mi nič zlé nestalo! Obával sa. Rýchlo odtiaľto preč! Pustil sa do behu. Uháňal cez dedinu ku kostolu. Lapajúc po dychu prefrnkol okolo drevenej zvonice a napokon zastal pred bielou stenou božieho stánku. Oboma dlaňami sa oprel o drapľavú omietku a šúchal po nej rukami, až si ich rozodrel do krvi. Na bolesť nedbal, dôležité bolo, aby na seba dostal čo najviac prachu kostolných stien, lebo ten ochráni pred nedobrou mocou.
       Po chvíli pocítil úľavu. Zhlboka vydýchol, akoby vypustil všetku hrôzu, čo mu prenikala až do kostí a konečne pocítil úľavu. Z neďalekého dvora zabrechal pes, akýsi vyplašený vták vyletel z jednej z blízkych záhrad a odrazu bolo všetko okolo ako zvyčajne. Tiché domy, obloha s roztrhanými mrakmi, cez ktoré sa jagali hviezdy, ševelenie listov v korunách ovocných stromov. Lajo si utrel spotené čelo. Boľavé dlane, zakrvavené a špinavé od omietky si očistil do nohavíc. Čo sa to vlastne dialo? Najlepšie by bolo, keby mu ten hrôzostrašný zážitok celkom vyšumel z hlavy.
       Domov prišiel, ani nevedel ako, a rýchlo sa uložil do postele. Keď zaspával nahováral si, že to bol iba sen. Taký, z ktorého človek ráno precitne a už si naň ani nespomenie. Zlé tušenie vyháňal spomienkami na tuhé Boriškine objatia, na belosť jej pleti, oddané oči a jej dych, čo mu ešte prednedávnom znel ako rajská hudba. Taký krásny a celkom vzdialený tomu, čo ho postretlo potom...

       Ráno Laja zobudilo zvonenie umieračika. Precitol neskôr ako zvyčajne, s boľavou hlavou a opuchnutými očami. V dlaniach ho zaštípalo. Roztiahol prsty a prekvapene hľadel na rozodratú kožu.
       „Doparoma!“ zaklial a spomenul si na všetko, čo sa udialo minulej noci.
       Kým zo seba odhodil perinu, započúval sa do monotónneho zvuku, ktorý sa niesol od zvonice.
       „Tak už zasa!“ zasyčal vediac, že zubatá opäť kosila. V týchto dňoch boli niekedy i dva pohreby naraz. Kto to bol tentoraz?
       Lajo vstal, náhlivo si natiahol nohavice a košeľu. Tvár si len tak ošpliechal studenou vodou z lavóra a vybral sa ku kostolu. Tam sa schádzali ľudia, aby sa dozvedeli, kto už nie je medzi živými, oplakali nebohého a pomodlili sa za jeho dušu. Aj jeho matka tam už išla, lebo doma nebola.
       „Kde si bol dnes v noci?“ sotva Lajo vyšiel z bráničky, zaškrípal za ním trasľavý hlas.
       Otočil sa a uvidel zhrbenú starenu, ako na neho gáni vypúlenými bledomodrými očami. Bola to baba Erži, o ktorej sa v dedine vravelo kadečo, len nič dobré. Ľudia sa jej vyhýbali, v žiadnom dvore nebola vítaná. Iba niektorí za ňou občas chodievali, aby im čarami pomohla ku šťastiu.
       „Nikde,“ odsekol Lajo.
       „A čo si tam videl?“ vyzvedala ďalej.
       „Nič,“ odvrkol.
       „Povedz, čo si počul?“ neprestávala dobiedzať.
       „Však vravím, že som nikde nebol, nič nevidel ani nepočul!“ nahneval sa Lajo.
       „Ale ja som ťa videla,“ vystrúhala prefíkanú grimasu babizňa. „Lebo ja som tam bola s tebou,“ dodala tajomne.
       Lajo si ju premeral. V mysli sa mu vrátil obraz vznášajúceho sa čierneho tieňa, čo ho tak vyľakal. Skôr než stihol dačo povedať, Erži zmenila ostrý tón na prívetivý, ba dokonca sa naň aj trochu usmiala.
       „Dobre robíš, že neprezradíš tajomstvo. Ak stále budeš vravieť, že si nikde nebol, nič si nevidel ani nepočul, a ak mi sľúbiš, že sa nikdy pred nikým nepreriekneš, spravím, aby sa ti stalo dobre,“ prižmúrila oči do úzkej štrbiny, zaklonila hlavu a s otvorenými ústami čakala na odpoveď.
       Lajo videl, že v stareckých ďasnách jej zostalo iba zopár nepekných sčernených zubov.
       „Dobre,“ pritakal, len aby sa jej čím skôr zbavil. V duchu už rozmýšľal, či predsa by len nemal čosi povedať Boriši, nech sa má na pozore, ale čo by jej vlastne povedal?
       „Nezabudni, dobre sa ti potom povodí,“ Erži so zodvihnutým ukazovákom zdôraznila svoje slová a pobrala sa preč. Lajo za ňou ešte chvíľku nechápavo pozeral, ako kríva s boľavou nohou po prašnej ceste, ale potom prešiel pred zvonicu, kde sa už postretalo za pol dediny. Dozvedel sa, že uplynulej noci na chrípku zomreli dve sestry. Mladé dievky, krásavice, ktoré mali ísť pod čepiec, a nie do večnosti.

       Prešlo niekoľko dní. Hrozno vo vinohradoch na južnom svahu Horného vrchu sa napĺňali sladkou šťavou, úrodné svahy sľubovali dobrú úrodu a kvalitné víno. Bobule nabrali zlatistú farbu a lákali škorce z celého okolia. Vždy musel ostať ktosi vo vinici, aby ich plašil. A Lajo bral takúto prácu rád. Zaľúbenci sa stále tajne stretávali. Pri plašení vtákov, no patrili im najmä noci neskorého leta.

       Zasa bola jedna z tých krásnych chvíľ pod hviezdnatou oblohou, keď už Lajo s Boriškou opustili svoj úkryt a schádzali do dediny. Rozlúčili sa, a ako vždy, zatiaľ čo sa ona tíško prešmykla domov, on sa vybral ďalej. Už bol takmer pred svojou chalupou, keď odrazu všetko okolo stíchlo. Rovnako ako predtým. Úzkosť, mrazenie a des opakovaním nezoslabli. Naopak. Už v prvej chvíli dávali jasne tušiť, čo bude nasledovať. Opäť začul ten strašný zvuk. Akoby sa mu nohy premenili na kamene. Aj by sa pohol, však domov mu stačilo prejsť iba zopár krokov, no nevládal. Celé telo mu oťaželo a ostalo ako bez života, zato zmysly mal bystrejšie ako zvyčajne. Nevedel sa obrátiť ani pohnúť, mohol len zízať do tmy. Naviac sa mu do duše vkradol pocit hraničiaci s istotou, že tu nie je sám. Kútikom oka zazrel, ako sa k nemu blíži čierny tieň. Zasa tá zhrbená postava! Ani teraz nekráčala, iba sa vznášala nad zemou. Jej obrysy sa rozmazávali a zasa naberali ostrejšie kontúry, akoby v mihotavej hre pulzujúcej černe udieralo srdce neznámeho posla smrti. Veď je to stará Erži! Až teraz spoznal tie ošarpané handry, čo viseli na jej chudom tele. Len čo si to pomyslel, strašný zvuk ustal. Tieň zastal tesne pri ňom. Lajo stále nevedel pohnúť ani malíčkom.
       „Vitaj,“ oslovil ho trasľavý hlas.
       Vypleštil oči, lebo naraz mal pred sebou starenu, čo mu hľadela rovno do tváre. Pocítil, ako sa mu do nôh i rúk vracia teplo. Vystrel pravicu, že ju skúsi schmatnúť pod krkom, keď vtom mu ona rýchlo do jeho otvorenej dlane vsunula rúčku od metly.
       „Čo to stvárate?“ Lajo takmer skríkol.
       „Poviem ti, ale aj to musí zostať našim tajomstvom. Som už unavená a chcem odísť z tohto sveta. Ale nemôžem, kým niekomu neodovzdám svoju moc. Cez metlu. Teba som si vyvolila,“ posledné slová zdôraznila, akoby mu prinášala dáky dávno očakávaný dar.
       „Nič od vás nechcem, dajte mi pokoj a choďte si svojou cestou,“ vytrhol Lajo metlu starene a zlostne ju odhodil do žihľavy.
       „Už ju máš, Lajo. Nie metlu, tá v tejto chvíli už nie je až taká dôležitá. Už si si ju z nej vzal. Vzal si si moc. Rozumieš? Máš moc. A ver mi, že je dobre byť mocným. Sám na to časom prídeš a začneš ju využívať,“ usmiala sa Erži, ale nebol to smiech z radosti. Potom zvážnela a dodala: „Ja sa teda poberiem, len ešte splním svoj sľub.“
       Lajo nestačil nič povedať, lebo Eržina tvár sa zaliala tieňom, čo ju nakoniec celkom pohltil a vznášajúc sa nad cestou zmizla v diaľke.

       Aj nasledujúce ráno zvonil umieračik. Lajo už bol hore a v kuchyni si akurát natieral chlieb, lebo mama zasa vyšla ku kostolu ako prvá, keď niekto naliehavo zabúchal na dvere a hneď ich aj nedočkavo otvoril.
       „Boriška!“ vyskočil spoza stola. „Nemala si tu chodiť, cez deň nie,“ chytil ju za lakeť a ťahal dnu.
       „Musela som,“ rozplakala sa a hodila sa mu do náručia. Triasla sa, bola slabá. Lajo musel chvíľu počkať, kým nabrala dych. Zatiaľ ju držal v náručí a hladil, akoby bola malým, bezmocným vtáčatkom. Obrátila k nemu uslzenú tvár.
       „Otec zomrel,“ zasa ju premohol plač.
       „Bože môj. Ako?“
       „V noci sa mu spravilo zle,“ Boriške sa podlomili kolená.
       Lajo ju zachytil a usadil vedľa seba na lavicu. Tisol si ju k hrudi a chlácholivo hladil po vlasoch. Myslel na to, že už ich láske nestojí nič v ceste, zatiaľ čo ona vzlykala: „Takto som to nechcela. Nie, toto nie...“

       V tú noc sa z Hrušova opustili svet dvaja ľudia. Boriškin otec a stará Erži, ktorá splnila svoj sľub.

* * *

Poznámky autorky:

Epidémia španielskej chrípky -
Dej poviedky sa odohráva v roku 1919, kedy zúrila celosvetová epidémia španielskej chrípky. Jej príznaky boli také nezvyčajné, že ju často nesprávne diagnostikovali ako tropickú horúčku, choleru alebo týfus. Jednou z komplikácii bolo krvácanie zo slizníc, najmä z nosa. Aj v Hrušove si vyžiadala početné obete.

Gotický kostol - V texte sa spomína kostol, ktorý je unikátnou historickou pamiatkou. Ide o rímskokatolícky, pôvodne gotický kostol P. Márie z 2. polovice 14. storočia. Pri kostole je samostatne stojaca zvonica s dvoma zvonmi. Na väčšom je nápis z roku 1930, na menšom z roku 1905.

Vinice - V Hrušove, ktorý je na území Slovenského krasu, sa obyvatelia venovali poľnohospodárstvu, ovocinárstvu, pestovaniu hrozna a výrobe vína. V minulosti boli najrozsiahlejšie grófske vinice, ďalšie patrili aj mešťanom z Rožňavy a miestnym vinárom. Obľúbené boli vína z odrody rizling rýnsky, ktorý sa spomína aj v tejto poviedke. Tomuto hroznu sa darí najmä na kamenistých a suchých južne exponovaných slnečných svahoch. Vína z neho majú sviežu kyselinku a charakterizuje ich výrazná aróma s tónmi zeleného jablka, marhúľ, broskýň, doplnená vôňou lipového kvetu. V roku 1918, do ktorého je situovaný dej poviedky, grófske vinice v Hrušove patrili Andrássyovcom. Obrábali ich miestni obyvatelia, ktorí si tak privyrábali na živobytie. Ku vinici rozvážali hnojivo lanovkou, ktorá nad obcou stála do konca 40-tych rokov, kým ju nerozobrali.







***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 5855