login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zázrak modlitebnej knižky

@ :: Poviedky ::     Apr 08 2010, 14:16 (UTC+0)

Kaštieľ v Markušovciach. Po II. svetovej vojne ostal vyrabovaný vojskami oboch bojujúcich strán. Dnes sa v ňom nachádza múzeum.

Miesto: Markušovce, okres Spišská Nová Ves
Čas: leto 1945
Autor: Jiří Zaťovič

       To prvé leto po vojne bolo zázračné. Slnko svietilo dlho do večera, deti sa nevedeli nabažiť hier. Z každej strany sa ozýval smiech, smiech a smiech a spev vtákov. Hornád sa lenivo krútil v meandroch pod kaštieľom, vody v ňom bolo akurát tak žabe po kolená a na čľapkanie sa a miesenie blata, z ktorého sa dali na brehu tak dobre stavať múry nedobytného hradu.
       Keď už aj to fafrnkov omrzelo, zakrádali sa k plotu okolo kaštieľa. Striehli najmä na dospelých, aby im neprekazili výlety do tajomných zákutí. Lebo dospelí nič nevedia o zimomriavkach, keď sa pred vami otvoria so strašným vrzgotom staré dvojkrídlové dvere a vy netušíte, čo za nimi môžete čakať.
       Kristínka bola vždy odvážnejšia ako jej kamarátky. A vždy ich nahovárala, aby prekročili prísny zákaz vydaný rodičmi. Ani teraz nestála bokom, sama organizovala výpravu do kaštieľa.Lenže na deti čakalo sklamanie. Nebolo tu nič, čo by stálo za reč. Prázdne izby s vysokými múrmi, zopár dverí vysadených z pántov, pavučiny a prievan. Žiadny poklad, žiadny zázrak, len prach a nuda. Prehliadka vyprataného kaštieľa však zabrala toľko času, že kým sa dostali von, slnko zašlo a na dedinu sadala hustá horúca tma. Z nej sa občas ozval nespokojný pes, v konároch zašuchotali na noc usadené vtáky, mraučali mačky a kury v kurínoch poposedávali a kvokali.
       „Kristínkáá!“ ozval sa hlas Kristínkinej mamy. Deti stíchli, dobre im bolo vonku, nemali sa čoho báť a spať sa im ešte nechcelo.
       „Kristínka!“ ozvalo sa opäť, teraz už bližšie a dievča začulo v maminom hlase zlosť. Chvíľu váhalo, či sa ozvať a vyzradiť aj kamarátov, ale to už mama stála pred ňou.
       „Koľkokrát som ti vravela, že tu nemáš čo hľadať?! Že sa tu nemáte hrať, lebo veľkomožný pán prídu a uvidia, čo sa tu stalo a zo všetkého ešte nebodaj obvinia vás! To by musel byť zázrak, keby si ty raz poslúchla!“
       Mama síce hromžila, ale za ruku vzala Kristínku jemne. A Kristínka šla, nechala sa viesť mamou, lebo jej veľká teplá dlaň vôbec nebola nazlostená a sľubovala, že určite bude mať pre ňu nachystaný kus chleba a pohár mlieka, potom i pohladenie a ak nebude mama unavená, možno aj rozprávku alebo aspoň uspávanku.
       „To by sa musel stať zázrak, aby to dievčisko aspoň raz poslúchlo!“ naoko sa zlostil aj otec, starosta. Sedel za stolom a vyčitoval čosi z novín. „Ale ako všetci dobre vieme, zázraky sa nedejú a tak sa asi ani v starobe nedočkáme, že by nám toto neporiadne dievča aspoň raz urobilo radosť!“
       „Otec, nehovor tak. Zázraky sa predsa stali. A nie jeden!“
       „Kedy? A kde? Ja som žiadny nevidel, len som o nich čítal. A kedysi nám farár na náboženstve rozprával rozprávky z biblie. Ale to je tak pre deti, aby sa im lepšie spalo.“
       „Zázraky sa predsa dejú. Či to nebol zázrak, keď chlapov ktosi upozornil, aby sa poskrývali, lebo Rusi berú ľudí na ten maľeňkij rabót? Koľko ľudí sa tak už nevrátilo domov a zem sa po nich zľahla? Keby sa boli nechali naši chlapi pochytať, chytili by aj teba, čo by sme si počali?!“
       „To predsa nebol zázrak, to len niekto vzal rozum do hrsti a včas nás varoval!“
       „Ale kto to bol?“
       „Neviem. Niekto doniesol k nám a potom zasa niekto odniesol od nás do ďalšej dediny. To predsa nie je zázrak, to je včas podaná informácia a to predsa dokáže urobiť človek bez zázračných schopností. Len si spomeň, koľko klebiet roznesiete po dedine - a nikdy nie je toho vinníka, ktorý by sa priznal, že nejakú pustil do sveta! To mám tiež považovať za zázrak?!“
       „A keď mala Borka týfus a ty si s ňou musel do Levoče, do nemocnice? Keď vás za Harichovcami zastavili Nemci, vzali ti kone a nechali ťa uprostred zimy v divočine, medzi vlkmi a s blúzniacim deckom? Vtedy ti ostali iba oči pre plač, modlil si sa a lúčil s našou dcérkou a len čo si začul vyť vlky, rozžehnával si sa so životom aj sám! To nebol zázrak, že sa tam odrazu objavil akýsi cudzí gazda aj s tvojimi koňmi? Dodnes nevieš, kto to bol, nepoznajú takého gazdu ani v Harichovciach, ani na okolí. Hovor si, čo chceš, pre mňa to bol zázrak a ten gazda musel byť sám Pán Boh, ktorý nad vami bdel a nedopustil v tej strašnej dobe ešte jednu zbytočnú tragédiu navyše.“
       „Žena moja, ty si hotový výrobca zázrakov. Ale ani tentoraz sa ti to nevydarilo. Ten gazda mohol byť ktokoľvek zverbovaný odkiaľkoľvek zo Spiša a ktovie, či nie aj z iného kraja. Nemci kone potrebovali a keď využili ich silu, jednoducho ich vrátili. A že ich nepriviedli sami? Poslali ich po ňom. No, dajsamisvete, neubudlo z nás. Šťastne som Boru doviezol k doktorovi a ten jej pomohol.“
       Kristínka s Barborou sedeli pri stole a počúvali prekáranie rodičov. Potom sa s mamou pomodlili Otče náš a Zdravas, pridali Anjeličku, môj strážničku, dostali bozk od otca, krížik na čelo od mamy a zaľahli do perín. V noci už sa aj tak nič iné nedá robiť a tak šli spať, aby načerpali sily pre ďalší zázračný deň. Lebo nech sa otec s mamou všelijako o tom bavia, pre deti je každý deň zázračný, pretože každý deň objavia čosi, o čom doteraz vôbec nevedeli.

       Tak sa aj starosta ukladal na oddych. Nestačil však ešte ani stíšiť svetlo v petrolejke, keď ktosi zabúchal na okno.
       „Starosta, doma si?!“
       „Jaj, či si ma preľakol!“ zahromžil. Ani v noci nemá mať pokoj? „Doma a spím, ty čertisko staré. Aj tebe radím, aby si šiel. Nájdeš ma ráno v úrade!“
       „Starosta, nebudil by som ťa, keby som nemal čosi vážne!“
       Starosta spoznal hlas žandára Serbina. Nazrel cez okno, vedľa neho stál Komár, druhý žandár. Keď sa zasa chystali klopať na sklo, zahriakol ich: „Čit! Deti mi pobudíte! Idem von, čo to nepočká do rána!“
       Myslel si, že dakoho chytili, ako kradne v kaštieli, lenže tam nebolo čo vziať. Čo neodviezli Nemci, to dokončili Rusi. Predstavil si ten rozdiel: Nemci narábali so vzácnym nábytkom v rukavičkách, každý kus starostlivo zabalili do hoblín, na stanici preložili do špeciálneho vagóna a odviezli kamsi preč. Zato Rusi... ako deti. Zapáčil sa im rám na obraze? Tak si z neho kúsok odlomili. Zničili obraz i rám, ale mali čačku. Okná zostali bez kľučiek, lebo vyblýskaná mosadz im pripomínala zlato. Ešte aj tie pánty povytŕhali z futier. V kuchyni neostal jediný medený kotlík, pustili sa dokonca aj do pece, vylámali kachlice, v maštali vytrhli zo steny aj kruhy na priväzovanie dobytka. Markušovčania nad tým krútili hlavami, ale čo mohli robiť? Hlavne, že sa front prehnal a ich nechal na pokoji, ba že sa im podarilo aj z tej nedobrovoľnej otročiny ujsť. Ako to hovorila žena? Maľeňkij rabót... počul, že podaktorí zverbovanci sa domov nevrátili. Že komisárovi nejaká dobrá duša zavše pošepla a prstom ukázala: „On Nemec - Šváb - Venger!“ a tým spečatila osud nešťastníka. Maľeňkij rabót – pozvanie na akúsi malú prácu za dedinou, kde ich pochytali a odviezli do Ruska na nútené práce.
       Lenže čo by dnes kto ešte v kaštieli našiel! - vrátil sa starosta do reality. Zatvoril dvere do izby a vpustil policajtov do chodby.
       „Ja z vás narobím kože na obecný bubon! Nedáte sa mi ani vyspať. Čert mi bol dlžen takú službu!“
       „Nemali sme cez deň čas, starosta, nehnevajte sa!“ čičíkal žandár Serbin.
       „Chytili sme dnes tuláka.“
       „No a? Tulákov je teraz plný chotár. Kým nekradnú alebo nerobia inú pliagu, máte ich nechať ísť. Tulákom je dnes každý, kto sa vracia z frontu domov. Ani často nevie, či vôbec ešte niekto z jeho blízkych žije. Netreba ich lapať, treba im popriať šťastnú cestu. Kvôli tomu ma duríte z postele?“
       „Aj sme tak urobili, starosta. Ale my sme ho vlastne ani nechytili. On prišiel sám.“
       „A čo?“
       „Vraj nám niečo priniesol.“
       Serbin siahol do vrecka a vytiahol modlitebnú knižku.
       „Páni moji! Mňa z vás porazí! Čo už ste sa aj vy dali k tým sviečkovým babám?!“
       „Tá knižka je od nás. Z dediny. A ten tulák kdesi z Rusi ide. Do Liptova.“
       „Ukáž!“
       Starosta vzal knižku, lenže v pitvore vládlo prítmie.
       „Tak poďme do cimry, pri svetle uvidíme viac.“
       Usadili sa k stolu. V kúte na posteli bolo počuť oddychovať deti, starostova žena ich lepšie poprikrývala, aby ich svetlo nerušilo, zahundrala na chlapov, nech sú tichšie.
       „Čo to máte?“
       „Modlitebnú knižku. Od nás, z dediny.“
       „Len nerozumiem, čo ste ju nedali, kam patrí. Napríklad do kostola. A ako ten tulák vedel, že je knižka od nás?“
       „Podpísaná je. Aha, tu,“ Komár otvoril knižku. Na titulnom liste, nad názvom v pravom hornom rohu čítali: Trela Jozef, Markušovce.
       „Ukradol ju?“
       „Tulák?“
       „Nie, to by neprišiel priamo k nám a nepodával nám ju, aby sme ju odovzdali,“ premýšľal nahlas Serbin.
       „Kde k nej prišiel?“
       „Vravel, že keď sa dostal na Zemplín, zastavil sa v jednej dedine...“
       „...len už si nevedel spomenúť, v ktorej....“
       „...toľko ich prešiel, že sa mu už pletú...“
       „Jaj, chlapi, dosť. Ste ako kofy na trhu v Levoči! Jeden hovorte!“
       „Tak hovor ty!“ ponúkol Serbin druhého žandára.
       „Teda, dali mu ju, že ak putuje cez Spiš, aby sa u nás zastavil a knižku odovzdal, kam patrí.“
       „Kde sa tam tá knižka vzala?“ premýšľal nahlas starosta.
       „Tulák vravel, že tam na konci vojny spadlo lietadlo. Kým prišli ratovať ľudí, všetko vraj zhorelo. Našli iba pár kostí a kusy plechu. Len tá knižka tam ležala nedotknutá, hoc bola uprostred zhoreniska. Aha - vidno, že je akoby popolom poprášená, ale plamene jej neublížili.“
       Starostova žena sa pokrižovala a kým sa chlapi skláňali nad knihou, na ktorú dopadalo svetlo z petrolejky, pomodlila sa za duše v očistci. Aká to musela byť strašná smrť, spadnúť z oblohy a ešte k tomu zhorieť.
       „Jedno mi ale nesedí,“ uvažoval starosta.
       „Jožko Trelov predsa nikde nebol. Ani ho neodviedli, čo má tú nohu z lesa dochrámanú, nebol dobrý ani vojne za ženícha. Povozníka robil a to je jeho robota aj teraz. Kde by mohla jeho modlitebná knižka spadnúť z neba kdesi pri Podkarpatskej Rusi? Taký vietor tu nebol, že by ju tam zavial!“
       „Ani jeho brat Jano nebol na vojne. Nedošlo na neho.“
       „No dobre, ale knižka je tu. Podľa rečí toho tuláka bola na východe.“
       „A čo Štefan?“
       „Aký Štefan?“
       „No Trela. Ten predsa narukoval.“
       „A nešiel on niekam na západný front?“
       „Ešte sa nevrátil domov.“
       „Možno bude niekde v zajatí, podchvíľou sa niekto vráti.“
       „Inak to nevidím, len že musíme ísť k tetke Trelovie.“

       Starosta si založil klobúk, ale než vyšiel z domu, vkĺzla mu do dlane detská rúčka. To Kristínka, ktorá sa prebrala a so zatajeným dychom počúvala, o čom sa bavia žandári s otcom. Rozhodla sa, že si tú zázračnú knižku chce pozrieť. Nie, že by ešte nevidela modlitebnú knihu, aj doma mali a v nedeľu ju práve Kristínka niesla mame, keď šli na omšu, ale ešte nevidela knižku, ktorá by spadla z neba. Nedala sa zavrátiť späť do postele, nuž ju mama obliekla do sukničky a prehodila jej cez plecia šatku. Kristínka sa držala otca ako kliešť a tak sa tento nočný sprievod vydal cez dedinu k domčeku tetky Trelovej. Svietil na nich mesiac, vrhali tiene, ktoré sa naťahovali a strácali v tme. Kdesi zavyl pes. Vyšli na kopček, pod nimi sa tiahla strieborná niť rieky; aj tá však akoby spala, nebolo vôbec počuť šum vody.
       „Tetka, doma ste?“ zabúchal starosta na oblok, keď prišli k domu. Dnu sa ale nič neozývalo. Chvíľu počkal, zaklopal znovu. Zdalo sa mu, že zazrel nejaký tieň, potom škrtla zápalka a blikotavo sa rozhorela sviečka. Z vnútornej strany okna na nich pozerala podsvietená tvár. Kristínka zjojkla, také strašidlo ešte nevidela. Tvár sa zachmúrila.
       „Čo nedáš ľuďom spať, starosta!?“ ozvalo sa od dverí.
       „Tetka, dačo sme vám priniesli, ale celkom tomu nerozumieme,“ bral sa žandár Serbin dnu.
       „Doniesli? Skôr ste mi spánok odohnali, koťuhy. Buntošíte po nociach, vartášov ste mali robiť a nie žandárov! Čo máte?“
       „Ani nás nepozvete ďalej?“ spýtal sa starosta, ktorému sa neveľmi chcelo úradovať takto medzi dverami.
       „A či sa teraz chodí na návštevu?“ odbila ho tetka Trelová.
       „Pozrite. Žandári dnes lapili tuláka a ten im dal toto,“ vystrel starosta ruku a podával tetke modlitebnú knižku.
       Tetka vzala knižku do rúk, ale ešte skôr, než si ju lepšie pozrela, spoznala ju. Zalesklo sa jej v očiach, stihla len hlesnúť: „Jaj, Božíčku!“ a zviezla sa na zem. Sviečka jej vypadla z ruky a zhasla. Všetci sa opäť ocitli v tme. Kristínka pevnejšie stisla otcovu labu. Nie, že by sa bála, ale lepšie jej bolo, keď cítila, že má pri sebe takého ochrancu.
       „Nože posvieť!“ oslovil starosta žandára. Serbinovi sa triasli ruky, kým zapálil zápalku, vyškrtal pol škatuľky.
       Potom sa dali kriesiť tetku. Komár ju poťapkal po lícach, ale nezaberalo to. Serbin zatiaľ priniesol pohár vody a chrstol ho tetke do tváre.
       „Och, či si ty hlúpy!“ zlostil sa starosta. „Aj vlastnej materi by si tak urobil, keby odpadla?!“
       „Účel svätí prostriedky,“ mrdol plecom žandár. „Len nech sa preberie, žeby sme nemuseli bežať po doktora.“

       Posadali si v kuchyni okolo stola. V jeho strede ležala modlitebná knižka. Podpísaná Štefanom, synom tetky Trelovej. Svetlo petrolejky tancovalo po stenách, z prítmia sa zavše vynoril obrázok na stene, výšivka nad umývadlom, kríž medzi oknami a pod ním Panna Mária, donesená dávno z púte z Levoče.
       Tetka pohladila knižku mozoľnatou dlaňou. Všetka energia z nej vyprchala, sedela tu pred nimi stará unavená ženička, ktorej sa zrútil posledný sen.
       „A tak som sa za teba modlila, syn môj,“ vzdychla.
       „Tetka, nejako mi to neštimuje. Jozef je predsa doma, do žiadnej vojny nešiel. Furmančí. Aj Janko je tu. Len Štefan musel narukovať, ale pokiaľ viem, šiel kdesi na západné Slovensko a potom... potom neviem.“
       Starosta pozeral na tetkine ruky, ktoré stále mechanicky pohládzali knižku.
       „Jaj, Števko môj, už sa len na onom svete stretneme. Mala som to vedieť, keď sa mi prisnilo...“
       „Teta, ako to teda je?“
       „Prisnilo sa mi, že sa na mňa môj Štefan usmieva. Okolo neho bola taká veľká žiara. A potom mi len odrazu kývol, pokynul, aby som šla za ním. A ja mu hovorím, ako by som mohla ísť, synček, veď ja tu mám ešte čo robiť. Čakám na teba, že sa vrátiš z vojny. Ale on iba hlavou pokrútil a zasa mi pokynul. Bola by som šla, ale nohy som mala celé zdreveneté a tak mi iba zakýval a stratil sa v tom svetle. Mala som to vedieť,“ tetka opäť ťažko vzdychla.
       „No, ako som vravel, žandári chytili tuláka. Či skôr, sám sa prihlásil, že ide domov, na Liptov, ale že sa tu musel zastaviť, lebo mu kdesi na Zemplíne dali túto knižku. Rád by ju odovzdal, ale po zlých skúsenostiach s ľuďmi šiel rovno k našim žandárom.“
       „A kde sa tam vzala?“
       „Vyzerá to tak, teta, že spadla z neba.“
       Žandár Serbin znovu rozpovedal, čo sa od tuláka dozvedeli. Tetka sedela, občas ťažko vzdychla, cípom sukne si utierala slzy.
       Keď žandár skončil, ostalo v izbe visieť ticho. Kristínka sa natiahla po knižku, chcela v nej listovať, chcela si prečítať meno, kvôli ktorému sa tu ocitli neskoro v noci; veď už poznala všetky písmenká a na jeseň, keď pôjde do školy, bude najšikovnejšia z celej dediny. Lenže teta ju predbehla, vzala knižku do dlaní a pohládzala ju.
       „Tak som sa modlila k Pánu Bohu, aj svätého Krištofa som prosila, nech môjho Števka ochránia, nech ho šťastne nazad dovedú. Prosila som Panenku Máriu, nech mi nejaké znamenie dá, nech viem, ako to je s mojím synom. A dočkala som sa...“
       Po chvíľke ticha sa ozval starosta: „Nuž, knižka je vaša, hoci mi nie je celkom jasné, ako sa sem dostala. Ideme spať a vy, teta, prídite ráno na úrad. Nejako to doriešime.“
       Hoci, čo tu ešte riešiť - pomyslel si. Tetke syn zahynul a vyzerá to tak, že na samom konci vojny, možno, keď sa už vracal domov.

       „Nespíš, žena?“ spýtal sa starosta, keď sa natiahol na posteľ.
       „Nie, čakala som na vás. Uložil si Kristínku?“
       „No.“
       „Chúďa, len aby sa jej nesnilo niečo zlé.“
       „Neboj sa. Zaspala, len čo som ju prikryl.“
       „A čo ty?“ pritúlila sa žena k starostovi.
       „Premýšľam. Žiadne zázraky predsa nie sú. Uvidíš, že sa všetko vysvetlí. Ktovie, kde Štefan o tú knižku prišiel, ktovie, kto ju našiel, komu ju dal. Alebo v tom lietadle bol možno aj samotný Števo Trela, aj keď neviem, prečo by letel do Ruska...“
       „Predstavil si si, aký to musel byť oheň, keď lietadlo spadlo? Aj Serbin vravel, že tam všetko zhorelo - len tej knižky sa plameň nedotkol. To nie je zázrak?“
       „Mohla ležať niekde pod nejakými troskami, oheň sa k nej nedostal. Alebo vietor sa otočil a plameň v poslednej chvíli zmenil smer. Čo je na tom zázračné? To je jednoducho náhoda!“
       „Ty sa nedáš presvedčiť. Si horší ako neveriaci Tomáš. Aj ten, kým Ježišovi nepoložil prsty do rán, nechcel veriť.“
       „Čo to splietaš? Verím tomu, že lietadlo letelo a spadlo, verím aj tomu, že tam všetko zhorelo a verím aj tomu, že sa tej knižke nič nestalo. Ale to neznamená, že verím na zázraky. Ale nech je to akokoľvek,“ a tu starostovi zmäkol hlas, „hej, priznávam, myslím, že to Pán Boh tak zariadil. Vypočul tetkine modlitby a dal jej znamenie.“


* * *

Poznámka autora:

       Štefan Trela
– sa už po vojne domov nevrátil. Pravdepodobne zahynul pri páde lietadla. Jeho meno sa nachádza aj na pamätníku obetiam II. svetovej vojny, ktorý stojí pri obecnom úrade. V poviedke spomínaná modlitebná knižka sa zachovala do súčasnosti.

       Kaštieľ – ktorý sa spomína v poviedke, dali v Markušovciach postaviť v polovici 17. storočia Mariášiovci. Pôvodne bol v renesančnom slohu. Slúžil ako rodinné sídlo šľachtického rodu, ale do jeho priestorov sa nasťahovala aj humanistická škola, ktorú Pavol Mariáši založil už v roku 1567.
       V druhej polovici 18. storočia pri vtedy módnej rokokovej prestavbe kaštieľa vznikla v jeho záhrade ďalšia stavba – letohrádok Dardanely.
       V kaštieli je v súčasnosti múzeum nábytku, kde Múzeum Spiša predstavuje rozsiahle fondy nábytkových solitérov, bytových doplnkov a interiérových celkov od 17. storočia do začiatku 20. storočia. V letohrádku Dardanely sa nachádza expozícia historických hudobných nástrojov.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 5998