login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Kôň

@ :: Poviedky ::     Apr 01 2010, 13:58 (UTC+0)

V poviedke sa spomína viacero známych i menej známych budov, ktoré stoja dodnes a môžete ich navštíviť. Okrem iného aj vidiecka kúria Andrášiovcov. Dnes sa v nej nachádza dobovo zariadená turistická ubytovňa s názvom Kúria u bociana.

Miesto: Hrušov, okres Rožňava
Čas: povesť nie je vsadená do konkrétneho časového obdobia
Autor: Slavomír Szabó

       Dnes v noci som pochoval svojho koňa. V záhrade. Vykopal som takú hlbokú jamu, že keď som sa postavil na jej dno, takmer ma nebolo vidieť. Nesmie ho vyhrabať žiaden pes ani vlci, ak by zbehli z planiny. To by bol koniec. Teraz sa modlím, aby moje strašné tajomstvo nikdy nevyšlo najavo. Nikto by mi neuveril. Odviedli by ma nad dedinu na Šibenú horu a tam by ma obesili hneď vedľa Rímskej cesty. Rímskej? Neviem, prečo ju tak volajú, nie je mi známe, že by sa ňou kedy prevážali Rimania. Vedie z Rožňavy cez Turňu do Košíc. Ale odsúdencov vždy vešajú pri obchodných cestách. To aby ich obchodníci videli a boli spokojní, že prechádzajú krajom, kde sa so zločincami nebabrú a nebáli sa o svoj tovar.
       Zdá sa vám kruté, že by mi niekto mohol stiahnuť slučku na hrdle len kvôli tomu, že som pochoval koňa? Nedáva to zmysel? Nuž, bol to aj nebol kôň. Hneď pochopíte sami.

       Všetko začalo asi tak pred dvadsiatimi rokmi. To som bol ešte mladý chlapec, tiahlo mi na osemnásť. Matku som si nikdy nepoznal, zomrela pri pôrode. Môj otec bol kováčskym majstrom. Svoju vyhňu mal tuto v Hrušove. Viem, že ak by matka žila, kováčom by som sa stal aj ja. Ale otec na mňa veľa času nemal a vždy vravieval, že musím zastúpiť jej úlohu a starať sa o dom a pole. Za všetko môžu tie pravidlá. Človek sa tu nesmie živiť len tak, že vie remeslo a robí. Aby mu to bolo povolené, musí byť členom cechu. A to znamená, že sa najskôr začína učiť tri až štyri roky u jedného majstra. Bolo by to ľahké, keby ním mohol byť môj otec, ale i to je proti cechovým predpisom. Musel by som si nájsť iného kováčskeho majstra. Učeň za svoju prácu dostáva akurát najesť, peniaze nie. A okrem nedele robí každý deň od vidím do nevidím. Až keď si majster povie, že učeň už čosi vie, požiada najvyššieho cechmajstra, aby vystavil vandrovnú knižku. Tým sa učeň stane tovarišom a vyberie sa na vandrovku, čo je ďalších päť aj viac rokov. Za ten čas chodí po matičke zemi, navštevuje iných majstrov, predloží im vandrovnú knižku a pýta si robotu. Tam ukazuje, čo sa naučil doma a učí sa zasa, ako to robia inde. U každého majstra popracuje zopár mesiacov. Nejeden tovariš sa takto na vandrovke zatúla až do Talianska. Keď sa potom vráti domov, musí ukázať vandrovnú knižku s odporúčaniami toľkých majstrov, koľkých mu ešte pred cestou nariadia. Nakoniec dostane za úlohu zložiť majstrovskú skúšku. Napríklad vykovať železnú ružu alebo poriadny a krásny meč, niekto zas ozdobný plot. Keď skúšku zloží, až potom ho príjmu do cechu za majstra a môže začať robiť sám na seba. Aj to nie vždy. V niektorých cechoch si myslia, že mladý muž má po návrate z vandrovky ešte rozlietanú myseľ a mal by sa usadiť. Preto i po zložení majstrovskej skúšky robí ďalej s prideleným majstrom, kým sa neožení. Vraj až potom sa sústredí už len na prácu a môže pracovať bez dozoru.
       Priveľmi som sa rozhovoril o tom, prečo som sa nestal učňom. To azda preto, že dodnes cítim krivdu. Kovať a robiť so železom viem, ale nesmiem. A tiež preto, že tým chcem trochu ospravedlniť svojho otca, ktorému som občas pomáhal, ale nedal mi do rúk remeslo. Druhýkrát sa neoženil a dom i zem nemohli stáť len tak, to bola moja robota.
       Otec sa tešil, že má dosť práce, ale často keď slnko ešte len vstávalo, on už žeravil železo a kladivo pustil, až keď bola obloha plná hviezd. Veril svojim rukám a o iné sa nezaujímal. Všetko sa začalo meniť pár nedieľ predtým, než skonal. Odrazu bol často zlostný a do vyhne vybehol aj uprostred noci. Nie, vtedy nepracoval, len jednoducho vstal z postele, šiel tam a vrátil sa naspäť. Celkom jasne si pamätám, ako vykrikoval zo spánku, metal okolo seba rukami a ráno sa budil spotený a unavený. Krstná mama vravela, že mu azda niekto porobil. Možno dáka bosorka či bosorák. Vedel som dobre, že on na bosoráctva neverí. Ale raz ma prekvapil. To sme sedeli za stolom, jedli kyslú vajcovú polievku a hrýzli chlieb, keď pri jemnom šramote vyskočil zo stoličky a bežal sa kamsi pozrieť. Keď som sa ho po návrate opýtal, čo ho tak vyľakalo, rozhovoril sa.
       „Vždy som vravel, že človek má veriť len vlastným očiam. Reči dokáže trúsiť každý. Sú ľudia, čo si ani nemusia dopredu nič vymýšľať a ani sami nevedia, ako z nich lezú rôzne klamstvá. Ale asi budem musieť zmeniť názor. Lebo keď na vlastné oči vidím, o čom som len počul a neveriacky sa tomu smial, chápem, že bez vetra sa nepohne ani lístok na strome.“
       Bol som naozaj prekvapený. Ak tvrdím, že sa rozhovoril, tak si za tým stojím. Ešte som vám asi nepovedal, že on rozprával veľmi málo. Zvyčajne vždy priamo k veci, ale odrazu sa začal vyjadrovať v hádankách. Bolo to takmer to posledné, čo som od neho počul. V noci znovu zišiel z postele a utekal do vyhne. Už som si na to pomaly začal zvykať, tak som sa len otočil a spal ďalej. Ráno som ho tam našiel. Ležal horeznačky, oči vypúlené a v tvári úľak. Ústa mal otvorené v kŕči, akoby chcel kričať. Keď sme ho dali do truhly, museli sme mu sánku podviazať šatkou, aby sa ich mal privreté. Ľudia povedali, že ho trafil šľak. Mňa však najviac prekvapilo, čo držal v ruke. Zistil som to, až keď mu povolili prsty zovreté v päsť. V jeho chladnej dlani bola celá hrsť akýchsi zvieracích chlpov.

       Už na pohrebe za mnou prišli krstní rodičia, že si splnia svoju povinnosť a vychovajú ma, kým na nepostavím na vlastné nohy. Že sa k nim môžem nasťahovať. Ale ja som nechcel. Tým, že som vyrastal bez matky a odmala bol môj život plný povinností, cítil som, že sa budem vedieť o seba postarať aj sám. Nakoniec povedali, že ak by som si to rozmyslel, mám sa ozvať a aspoň z času na čas mi prinesú voľajaké jedlo.
       Pohreb bol pre mňa strašný. To hádam ani nemusím hovoriť. Trápil ma hlboký žiaľ, ale najviac zo všetkého ma hnevalo, že už tam sa mi snažil kdekto radiť, čo ďalej. Vraj nech už myslím na to, že by som sa mal čoskoro oženiť. Iní vraveli, vraj nech to skúsim u vojska. To sa mi zdalo úplne hlúpe. Sily som mal dosť, ale predstava, že by som sa mal živiť zabíjaním vo vojnách, sa mi priečila.
       „Vincúrom by si sa mal stať. Zájsť za správcom Andrášiho viníc, poprosiť, aby si mohol pracovať pre pána grófa,“ vravela krstná mať. „Alebo za niektorými pánmi z Rožňavy, tiež tu majú vinice. Naučíš sa, ako sa robí s rizlingom, ako s lipovinou, aj iní sa naučili. Alebo aspoň popýtaj o miesto strážcu v ovocných sadoch...“
       Počúval som ju len tak na pol ucha. Nebol som ešte schopný zapodievať sa týmito myšlienkami. Taktiež pretože už dávno som vedel, že ak by som voľačo robil rád, tak furmana. Možno to bolo dané tým, že som sa od mala poriadne nepohol z domu. Túžil som ísť niekam ďalej, vychutnať si chvíľu, keď budem poháňať koňa a viezť plný voz cestami, ktoré ma zavedú aj do iných krajov. Ale bol to vždy len sen. Koňa sme nemali, aj keď jazdiť som už vedel. Na oranie sme zapriahali vola. Ten má sily dosť, ale je pomalý a na furmančenie nestačí.
       Prišla prvá noc osamote. Pozeral som do truhlíc s otcovými šatami, potom som šiel do vyhne a hľadel na železné prúty, dúchadlo, nákovu, kladivá, kliešte... Toľko vecí, čo ostalo... A načo to teraz bude? Myšlienka, že by som to mohol predať a kúpiť koňa, ma obletovala ešte len vo veľkých okruhoch. Umyl som si pri studni tvár a išiel spať. Rovnako ako predtým, teda do svojej postele v rohu izby. Otcova uprostred ostala prázdna.

       Bolo to okolo polnoci, to presne neviem, ale myslím, že v takú hodinu sa dejú podivné veci. Zobudil som sa na to, že počujem šramot. Prvé, čo mi napadlo, bol otec. Vraj duše tých, čo odchádzajú s dlhmi voči tomuto svetu, sa vracajú. Necítil som sa príjemne, ale vedel som, že zažmúriť oči a nasilu sa snažiť zaspať, by skončilo nezdarom. Nakoniec som si povedal, že možno sú za všetkým iba myši, a keď sa o tom nepresvedčím, bude ma mátať do konca života predstava, že v deň pohrebu sa tu dialo voľačo nadprirodzené. Vstal som a len tak ako som bol, vydal som sa bosý za zvukom. Von z domu na dvor a potom tam, kde ma ťahali uši a tušenie. Keď som už stál pred dverami do vyhne, bol som si istý, že šramot ide zvnútra. Opatrne som sa ešte vrátil domov po sviečku a potom zasa naspäť. Keď som prudko otvoril dvere a pozrel dnu, vyľakal som sa. Azda pre ten škrek, čo sa vydral z hrdla mačke pri nákove. Nebola ako iné, čo tu po nociach skáču cez ploty zo záhrady do záhrady. Táto vyzerala oveľa väčšia, možno dva razy taká. Isto divoká, veď v okolitých lesoch ich žije hromada. Ale i tak. Udivujúci bol jej výraz. Zdvihol som ruku, aby ju poriadne osvetlilo. Zježila sa, hľadela na mňa a zasa vydala ten zvuk, akoby čosi medzi mňaučaním, škrečaním a čímsi, čo neviem vysvetliť. Znelo to zlostne, výhražne i naliehavo. Schytil som do ruky motyku, jednu z tých, čo ešte ukoval môj otec a hodil po nej. Netrafil som. Uskočila kamsi bokom. Nech som však pozeral kdekoľvek, mačky nikde. Vyparila sa ako gáfor.
       Na druhý deň som prezrel celú vyhňu, všetky miesta a škáry, kadiaľ mohla ujsť som zatĺkol doskami a upchal handrami. Nech tu nelezie a nešramotí. Zbytočne. Ďalšiu noc sa však všetko opakovalo. Ibaže som sa ešte viac preľakol. Nebola tam mačka, ale pes. Mohutný, čierny s lesklou srsťou a očami, ktoré priam svietili a vpíjali sa mi do tváre. Pri dverách som mal nachystané vidly, vzal som ich, ak by sa na mňa chystal skočiť. Vrčal, ceril zuby, ale bál sa. Chvostisko mal stiahnuté medzi zadnými labami a po chvíli začal cúvať. Vybehol som von a zabuchol dvere. Zavrel som ich na zámok, veď ráno prídem, prípadne si zavolám niekoho na pomoc, aby sme psa vydurili. Lenže ráno bolo vo vyhni nezvyčajné ticho. Pozrel som teda dnu a bola prázdna. Nepáčilo sa mi to, nemal kadiaľ ujsť a rozmýšľal som, o čom mi to rozprával otec: „Keď na vlastné oči vidím, o čom som len počul a neveriacky sa tomu smial, chápem, že bez vetra sa nepohne ani lístok na strome...“
       Čo som mal pochopiť? Otec určite vedel oveľa viac, ja som len videl, ale on aj predtým voľačo počul! Už som tušil, že tu nie je všetko s kostolným poriadkom, že možno prichádzam na kĺb niečomu, čo otca odnieslo z tohto sveta.
       Nikomu som nič nepovedal. Rozmýšľal som, že vlastne ani neviem, s kým každým sa otec stretal, kto a čo si dával u neho kovať; chýbala mi akákoľvek stopa, ktorá by ma privádzala k príčine celého čuda. Ak teda nemôžem nič zistiť z minulosti, mal by som začať tým, čo je teraz. Lenže okrem tých zvierat, čo sa zjavovali ako prízraky, tu nebolo nič. Možno ich niečo ťahá práve na toto miesto, ale príčina mi ostane utajená. Iba ak... Pri tejto myšlienke som sa usmial, ale zároveň mnou prebehli zimomriavky. Iba ak by som to zviera chytil. Nevedel som ešte presne, čo bude ďalej, ale rozhodol som sa. Do vyhne som priniesol dlhú drevenú tyč a pripevnil na ňu lano tak, aby bola na konci veľká slučka. Neraz sme takto chytali ovce, keď som chodil pomáhať bačom, ba takto sme chytali aj býka. Pripravil som si aj bič, sekerku ak by prišlo na najhoršie a otcove kladivá poukladal pekne vedľa seba na pričňu pri dverách, aby boli poruke. Rozhodol som sa, že nepôjdem spať, ale ostanem ukrytý blízko vyhne, aby som videl, kedy zviera príde.

       Bola noc. Dosť chladná a čiernočierna, až mi bolo nepríjemne. Ležal som pod orechom a skoro ani nedýchal. Odspodu ma oziabalo, vietor mi fúkal priamo do tváre, ale vravel som si, že to je azda i dobre, lebo ak by fúkalo odo mňa, zviera by ma zacítilo. Čas sa vliekol neuveriteľne pomaly, celý Hrušov už spal a mňa začali tlačiť i tie najmenšie kamienky a steblá trávy. A čo ak sa nestane nič? Ak tu takto preležím až do rána? Uisťoval som sa, že i to by nebolo na škodu, aspoň by som vedel, že všetko predtým bola len náhoda. Ale nebola.
       Stalo sa to o polnoci. To už viem presne, pretože z horného konca dediny som začul strážnikov hlas, ktorý vykrikoval, že všetko je v poriadku a noc sa prevalila na druhý bok. Z vyhne išli akési zvuky. Akoby ktosi nahlas dýchal, potom do niečoho buchol až zahrkalo železo. Už som neváhal a bol na všetko pripravený. Vybehol som ako blesk, prudko otvoril dvere, lenže som nemal sviečku. V tej sme som zbadal iba voľačo veľké. Hneď potom, ako sa ozvalo erdžanie, som si bol istý. Je to kôň! Ani neviem, ako som nastavil palicu so slučkou a tá sa mu stiahla okolo krku. To bolo rachotu! Dodnes sa čudujem, že sa nikto nezobudil a nepribehol. Kôň sa staval na zadné, kopytami prevracal všetko naokolo. Potom zasa naopak. Staval sa na predné a oboma zadnými nohami kopal do steny naraz, až hrozilo, že ju prebúra. Keď som sa k nemu priblížil, chcel ma uhryznúť. Fŕkal a prskal na všetky strany, ale ja som nepovolil. Čím viac sa hádzal, tým sa lano doťahovalo pevnejšie a pevnejšie. Chvíľku mi to trvalo, ruky sa mi triasli, keď som druhý koniec uviazal o drevený trám. Ako som zapálil sviece a chcel ma zas kopnúť, všimol som si, že nie je podkutý. To bolo naozaj zvláštne. Ani neviem, čo mi to napadlo, ale už som založil oheň. Otec mal podkov veľa, dali sa vybrať také, čo boli akurát. Keď kôň zistil, že sa zo slučky nevyvlečie, upokojil sa a pozoroval ma. Dokonca si potom nechal zdvihnúť nohy a najskôr vyčistiť kopytá. Teraz sa mi veľmi hodilo, čo mi otec ukázal. Podkova musí byť horúca, ale nie žeravá, aby kopyto nezničila. Priloží sa, trochu sa dnu zapečie sama, zviera to nebolí. Klince sa cez podkovu zatĺkajú od strán, aby zboku kopyta vyšli ich špičky. Potom sa ohnú, aby nevypadli von a konce špičiek odštiknú kliešťami.
       Bol to prvý kôň, ktorého som podkul sám a cítil som sa, akoby som zložil majstrovskú skúšku. Medzitým sa už začalo rozvidnievať a odviedol som ho ku krave a volovi do stajne. Dal som mu žrať, piť a isto mu to padlo dobre.

       O niekoľko dní už celý Hrušov hovoril o tom, že som predal nejaké veci po otcovi a v Rožňave na trhu kúpil koňa na furmanku. Presne tak, ako som si to vymyslel a povedal niekoľkým klebetným tetkám. Ale pridávali k tomu aj to, že je to žrebec nad všetky iné. A mali pravdu. Nezabudnem, ako som ho prvý raz osedlal a hnal až na Sorošku. Cválal rýchlo, nespomaľoval. Veľmi som sa tešil, aj keď som s ním šiel ponad vinice až na planinu. Viete, ako sa rozozná múdry kôň od hlúpeho? Keď ide po ceste, pri ktorej rastie strom a z neho konár, čo by mohol zhodiť jazdca, múdry kôň také miesto obíde. Hlúpy kôň, ak je konár nad ním, nezavadzia mu, ale jazdca môže zhodiť, ide ďalej. A ten môj nebol hlúpy. Nikdy, naň nedám dopustiť. Dal som mu meno Víchor. Niektorí, čo to počuli po prvýkrát, sa pritom zaškerili, ale po čase mi dali za pravdu, že som ho ani inak nazvať nemohol.
       Najskôr som si našiel prácu v lese a pri viniciach. Nie ako vincúr, ale ako furman! Ráno sme sa stretávali pri kostolíku svätej Anny, tam rozdeľovali robotu. Zvážal som drevo, potom vozil sudy, prázdne aj plné do kúrie Andrášiovcov, čo stojí uprostred dediny. Každý sa čudoval, ako som vždy s prácou hotový, len ja nie. Svoje tajomstvo som, samozrejme, nevyzradil. Tak sa stávalo, že som dostával viac roboty ako iní. Aj som zarobil viac. Už nie len do lesa a viníc, ale vozil som víno aj na Krásnu Hôrku a do Betliara. Dokonca zopárkrát, keď gróf Andráši pobudol vo svojej kúrii u nás v Hrušove, mi zverili aj jeho listy. Raz do Moldavy, potom do Turne a zasa do betliarského kaštieľa, niesol som dôležité písma kdekade.
       Po čase som dokúpil ďalšie polia a aj som sa oženil. Moju radosť z koňa prekryl spoločný život so Šarlotou a príchod detí. Štyri nám Pánboh požehnal. Majetku sme mali dosť, aby sme sa už živili ako gazdovia. To ma zasa pripútalo k domu. Musím sa priznať, že vtedy som na celé dni i týždne zabudol na to, ako som Víchra získal. Nikdy už nebudem mať takého koňa. Brázdy oral hlboké a rovné, ťahal aj vozy, ktoré sa pod nákladom div nerozpadli...

       Kôň starne rýchlejšie ako človek. Prešlo skoro dvadsať rokov a Víchor oslabol. Keď som ho zapriahol, cítil som, ako sa chveje. Vedel som, že sa blíži jeho koniec. Včera večer zaznievali zo stajne čudné zvuky. Skákal, erdžal, doslova ryčal a potom len ticho ľahol na bok a ani už nedvíhal hlavu. Hladil som ho po jeho hnedočiernej srsti, prosil ho, nech neodchádza, že už nebude musieť robiť, ale dochovám ho. Zbytočne. Keď som ešte pred spánkom naň zašiel pozrieť, zalial ma pot a premohol des. Strašne som zakričal a potom sa len chytil dreveného stĺpa, aby som nespadol. Na slame, presne tam, kde donedávna odpočíval môj Víchor, ležal muž. Nahý starec s vlasmi bielymi ako sneh a hlbokými vráskami v tvári. Bol nahý, jeho mŕtve oči bez lesku. Na dlaniach i chodidlách mal priklincované podkovy. Neviem, kto to bol, neviem, čo mal do činenia s mojim otcom a ako s ním súvisela jeho smrť. Viem len, že dnes v noci som ho pochoval. Či skôr... Dnes v noci som pochoval svojho koňa. V záhrade. Vykopal som takú hlbokú jamu, že keď som sa postavil na jej dno, takmer ma nebolo vidieť. Nesmie ho vyhrabať žiaden pes ani vlci, ak by zbehli z planiny. To by bol koniec. Teraz sa modlím, aby moje strašné tajomstvo nikdy nevyšlo najavo. Nikto by mi neuveril. Odviedli by ma nad dedinu na Šibenú horu a tam by ma obesili hneď vedľa Rímskej cesty.


* * *

Poznámky autora:

Šibená hora – miestny názov pre vrch pri ceste na Sorošku. Podľa dochovanej ústnej tradície to bolo miesto, kde vešali odsúdených na smrť.

Kaplnka svätej Anny – gotická kaplnka zo 14. storočia, nachádza sa asi 3 kilometre od centra obce Hrušov pri viniciach.

Kúria Andrášiovcov – sa nachádza uprostred obce Hrušov. Dnes je v nej dobovo zariadená turistická ubytovňa s názvom Kúria U bociana. Patrí k nej aj podzemná vínna pivnica.

Krásna Hôrka – jeden z najkrajších hradov na Slovensku. Pochádza z 13. storočia, časom prešiel mnohými prestavbami. Dnes je plne rekonštruovaný a turistom prístupný. Nachádzajú sa v ňom expozície z histórie fortifikácie, dejín rodov obývajúcich hrad, vzácna zbierka chladných a strelných zbraní, galéria starých obrazov, dobového nábytku, mučiareň a hrobky šľachticov.

Kaštieľ Betliar – kaštieľ v obci Betliar, ktorého najstaršie časti pochádzajú zo 16. storočia. Nachádza sa v rozľahlom anglickom parku a množstvom vzácnych drevín. V 18. storočí bola stavba výrazne zmenená, rovnako aj v osemdesiatych rokoch 19. storočia do súčasného barokovo-klasicistického slohu ako poľovnícky zámoček. Kaštieľ je verejnosti prístupný a nachádzajú sa v ňom zbierky historického nábytku, obrazov, vzácna knižnica, poľovnícke trofeje a predmety z celého sveta, ktoré sa sem dostali vďaka cestovateľským a zberateľským záľubám Andrášiovcov.

Andrášiovci – ( rod Andrássy) patrili medzi najvýznamnejšie uhorské šľachtické rody. Prišli sem zo Sedmohradska, prvým predstaviteľom rodu na našom území bol Peter Andráši, ktorý bol v roku 1577 vymenovaný za kapitána pevnosti v Komárne a od roku 1578 pôsobil ako hradný kapitán Krásnej Hôrky.

Datovanie povesti – i keď v úvode uvádzame, že povesť nie je vsadená do konkrétneho časového obdobia, vzhľadom na vyššie uvedené poznámky je možné predpokladať, že sa odohráva najskôr v 17. storočí. Ostáva veriť, že sa v skutočnosti odohrala len v hlave rozprávača a ďalej sa ústne tradovala...

***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 9013