Posledný pohľad
@ :: Poviedky ::
Sep 11 2005, 10:42 (UTC+0) | 
Potom, ako mala Helena od bosoráka "porobené", sa jej zaèal kazi zrak a plameò svieèky nadobúdal rôzne nezvyèajné tvary... |
Miesto: Kavečany
Čas: 19. storočie
Autor: Alena Štrompová, Slavomír Szabó
Pod bradou si uviazala uzlík na šatke a ešte raz pozrela do zrkadla. Napravila záhyb na tmavej sukni, odtrhla malú nitku, čo vytàčala zo vyšívaného živôtika a bola pripravená. Slávnostnejšie, ako keď ide len tak po dedine, či na lúky, na Hrešnú za kravami, lebo teraz nadišiel čas na rozjímanie, kázeň a modlitby. Do kostola šaty nešetrila. Zrkadlo jej síce dávalo za pravdu , že už nevyzerá ako za mladi, ale niečo jej z tých liet predsa ostalo. Možno úsmev, čelo ešte stále takmer bez vrások, ale hlavne tmavé a živé oči. Tiež zdravie. Večne kdesi v práci, na statkoch, na chorobu nebolo čas ani príčiny. Jej život plynul ako voda v rieke, čo nepozná vodopády. Vždy večer za všetko ďakovala Bohu a každý deň prijímala ako dar hodný úcty.
"Do kostola, suseda, do kostola?" zakývala jej Mara, čo práve vešala prádlo na vedľajšom dvore. Omša mala síce začať až o hodnú chvíľu, lenže ona tam chodila častejšie ako tí, čo kráčali až keď sa rozhlaholili zvony.
"Hej, tak sa mi zažiadalo trošku sa pomodliť ruženec," odzdravila Helena. Zastavila len na chvíľku, zdvorilo prehodila, či už má všetko poprané, tiež niečo o včerajšom daždi, ako pomôže poliam, a potom už šla rovno. Kostol bol síce blízko, vežu mu videla aj priamo z izby, no cesta jej nikdy netrvala kratšie ako štvrťhodinku. V Kavečanoch poznal každý každého, nedalo sa prejsť okolo dvora len tak bez slova, bez povšimnutia.
Chlad. Nie strašný, mrazivý, ale predsa len chlad bolo to prvé, čo ucítila, keď vstúpila do Božieho chrámu. Slnko vonku poriadne pálilo; cítila ako jej steká pot z vlasov na spánky, a i po chrbte, ale zložiť si nejakú časť kroja, to bolo neprípustné. Prekročením kostolných dvier sa však všetko zmenilo. Prítmie ožaroval mihot plameňov oltárnych sviec, tiež farebné svetlo presvitajúce z ozdobného skla okien, čo na podlahe vytváralo zvláštny kolorit šera, tieňov a kontrastne jasných plôch . Helena škrtla zápalkou a pripálila knôt na ďalšej svieci. Nech horí ako viera, čo vnáša jas do sveta temnoty a ožaruje dušu večnou nádejou. Ticho si sadla na drevenú lavicu; oblial ju pocit pokoja, akoby vstúpila do iného sveta. Do sveta, v ktorom tróni dobro a pokora, kde sa zážitky, čo priniesol deň, vnímajú inak ako tam vonku a spomienky na všetko predošlé je možné precítiť nanovo. Chápať, čo sa udialo dobré, a čo zlé. Čím sa v budúcnosti riadiť a čoho vystríhať, ako si otvoriť srdce, čo iným tvrdne na kameň. Pod klenbami s freskami svätých sedela sama. Väčšina dedinčanov ešte pracovala na poli, chystali sa až na večernú omšu. Oddala sa modlitbe. Posvätné ticho kostolných stien a obrazy krížovej cesty z najväčšieho príbehu o nádeji nebadane vstupovali do vnútra človeka, ktorý otváral brány k vlastnému svedomiu. A uprostred z kríža na ňu hľadel ten, čo zvíťazil nad smrťou a dal nádej, pre ktorú žila i ona.
Keď jej pery došeptali posledné amen, rozhodla sa ešte chvíľu posedieť. Sviečka, čo zapálila, nezhorela ešte ani do polovice. Stekali po nej horúce kvapky vosku, malý plamenný jazyk sa plazil dovysoka. Či akosi privysoko. Na chvíľu akoby vyskočil až strop, svetlo sa odrazilo, odletelo kamsi do diaľky, stratilo sa potom opäť pristálo na svojom mieste. A zasa. Plameň osvietil celé okolie, vzápätí ho vystriedala tma. Zmizol oltár, kríž s Kristom i jej ruky, čo dvíhala, aby si pretrela oči. Keď tak urobila, nechcela veriť obrazu, čo sa jej zjavil pred očami. Jedna sviečka a dva plamene? Naraz začali meniť farbu a zasa sa zvláštne mihotali, ako keby na ne niekto fúkal. Prežehnala sa. Cítila sa naraz taká malá, slabá, akoby na ňu prichádzali mdloby. Dnes už toho bolo vážne dosť. Ešte dá mužovi najesť, zaženie kury a možno zvýši i trochu času na oddych. Darmo, už nevládze ako kedysi. Vstala, či pokúšala sa vstať, ale keby sa nechytila lavice, skončila by na kolenách. Skôr po pamäti než podľa zraku posúvala nohy krok po kroku, mierila von.
"Fero, Fero,.. preboha!" zdesene zakričala, hlas plný strachu a bolesti preťal ticho až doma na prahu, keď po pamäti nahmatala kľučku.
"No?" zahundral z lavice pri okne jej muž, a zdalo sa, že sa i vyľakal; poriadne ním heglo. Špinavým rukávom starej košele si utrel spotené čelo a čakal na odpoveď.
"No?" zopakoval, keď nič nevravela, len trasúc sa sadala vedľa neho a dlaňami si ohmatávala obe oči.
"Ja nevidím!" hlesla už nie hlasno, ale roztrasene, neveriacky tomu, čo prežívala.
"Čo to..." zasekli sa mu slová v hrdle. Jej pohľad do prázdna neveštil nič dobré.
"Som slepá! Nevidím! Fero, všakže je noc, že je taká tma. Fero, povedz...!“ horekovala neprestajne pretierajúc zrak, potom vytáčajúc hlavu k oknu snažila sa zachytiť aspoň kúsoček svetla. Aspoň lúč obrys, všetko to dôverne známe; veď to je predsa samozrejmé, že teraz musia byť muškáty, tam zasa stôl, police s miskami, krížik nad dverami. Topila sa však v tme.
Fero ju chytil sa ruky, potom prstom nadvihol bradu, pozeral jej do tváre zblízka a netušil, čo robiť.
"Musela si asi predsa niečo, neviem... Azda ti dačo spadlo do očí, alebo si sa nebodaj pozrela do slnka. Nemohlo to len tak, zrazu," objal ju okolo ramien, potom pozrel k dverám, akoby očakával, či niekto príde, ponúkne pomoc, vysvetlenie, alebo spraví zázrak. Nič. Len ženin plač a oči, ktorými gúľala na všetky strany, rýchlo, tak ako človek, čo v zmätku hľadá miesto úniku. Vstal a nervózne chodil okolo stola. Čo robiť? Skúšal ňou zatriasť, kýval jej dlaňou pred tvárou, či to naozaj, či nestiahne hlavu, ale nič. Trasúcimi rukami si pripálil fajku a opäť pozrel na Helenu. Sedela meravo, hlava sklonená, ruky zložené v lone, vzdychala unavene, ako človek sa poddá osudu. Povedala mu všetko. O modlitbe, sviečkach, plameni, čo lietal v kostole a slnko, čo zmizlo, keď vyšla z chrámu.
"Nie, nie, to sa vysvetlí. Musí v tom predsa niečo byť. Nemohla si zo dňa na deň, tak naraz. Skús si ľahnúť. Zaspať. Možno to len dáka choroba, čo prejde. Oči sa zapálili, alebo ja neviem čo, ale skús si ľahnúť," namietal Fero, ale potom sa zbadal, že aj on len nervózne melie, a možno ženu takým hlasom vystraší ešte viac. Na sucho prehltol a skúsil sa pýtať pokojnejšie: "A bolí to?"
"Trochu. Ale to asi preto, že som si ich veľmi pošúchala."
"Vypláchneš si oči. Povarím kamilku. A nič sa neboj. Možno prišlo a odíde. Ak ráno nebude lepšie, pôjdem k lekárovi. Opýtam sa, a keď bude treba, odveziem ťa k nemu."
Lenže prišlo ráno a Helena ho nevidela. Ani vápnom natreté biele steny, ani zrkadlo nad vedrom s vodou. Ani slnko, keď ju už Fero vyviedol za ruku na dvor a nastavila tvár tam, odkiaľ z oblohy sálalo teplo, aby vyskúšali, či aspoň niečo preruší tmu, čo zaliala jej svet.
Až vtedy bežal k susedom, nech pomôžu, že on musí do mesta, do Košíc za lekárom nech to stojí čokoľvek. Nech mu zoberú kravy na lúky, sliepky vypustil na dvor sám, ale potom už zapriahal, šibal koňa a spod kolies voza stúpal na ceste prach. Helena nešla. Vraj, že možno postačí len rada, i keď sa Fero zastrájal, že jej doktora dovezie až do domu.
Vrátil sa skoro, ešte pred obedom, no sám. A nemal žiadnu dobrú správu. Na otázku, či je jej lepšie, len pokývala hlavou, že nie. Teraz skoro neprítomne, takmer bez pohybu sedela na posteli a počúvala, ako doktori, a navštívil hneď dvoch, vraveli, že škoda cesty. Vraj to môže len očný lekár, taký, čo je odborník na zrak, a toho v Košiciach niet. Že musia do Budína, len tam.
"A čo? Deti už majú vlastné rodiny. A my? Načo budeme šetriť? Do hrobu?" rozčúlil sa Fero a zlostne prešiel do kuchyne, keď mu povedala, že taký lekár bude stáť celý majetok.
"Tu niet pochýb. Je ťažko jednoducho vysvetliť čo sa stalo, ale ľudia ako vy tomu hovoria, že máte vyschnuté očné nervy. Je to čudné, že to prišlo tak naraz, ale nerobte si zbytočné nádeje. Vám už žiaden lekár nepomôže " trochu bezcitne, takmer až pohàdavo konštatoval zavalitý chlapík v obleku na mieru a s hodinkami uloženými vo vrecku, odkiaľ sa mu tiahla zlatá retiazka už ku gombíku na veste. Helena ju však nevidela. Len tých pár viet, čo povedal, sa jej v hlave ozývalo stále dookola ako ozvena.
Konským záprah hrkotavo prechádzal námestím, z okolia bolo počuť mestský ruch a pokrik akýchsi rozšantených detí. Helena počúvala všetky zvuky, ktoré ju obliehali a skúšala im pripisovať obraz. Naľavo si predstavila preplnené trhovisko, napravo sa chichotala akási slečinka zjavne zaujatá novým flirtom, za vozom pobehovali deti a vpredu, áno, niekde vpredu odbíjali hodiny poludnie. Počúvala. To bolo to jediné, čo teraz mohla urobiť. Cítila každý kamienok, po ktorom prešlo koleso voza a dokonca i Ferov dych na svojom líci. Určite sa na ňu pozerá. Naklonila sa k nemu hlavu a pokúsila sa o úsmev.
On, očarený veľkomestom, budínskymi domami a námestím, tiež pozeral na všetky strany. Bolo to úžasné. Tie vysokánske stavby, hrad nad Dunajom, už viackrát chcel ukázať prstom a povedať: „Aha, pozri!“ No vždy sa zháčil, zahanbil, že na chvíľku pozabudol na jej bolesť.
"Neboj sa, tu som," šepol jej do ucha cítiac, že sa v myšlienkach obracia k nemu.
Rytmus dní sa zmenil. Aj dom, v ktorom už podlaha nebola vždy tak dobre zametená ako predtým. Snažila, prach bolo cítiť, ale nevidela ho. Stále viac vnímala svet rukami, hmat sa stal jej druhým zrakom. Teplo, drsnosť, tvar, všetko nadobúdalo nové rozmery, doposiaľ nepoznané, či nevšímané vnemy sa stali jej jedinou mapou na ceste tunelom bez konca.
"Fero, poďme k vražcovi do Košíc," prehovorila náhle. Ïalšia z nocí sa blížila k prostriedku, no ona nevedela zaspať a muž sa tiež hemžil.
„A to už prečo?" vyriekol až prekvapivo prudko, nikdy týmto ľuďom veľmi neveril a vravieval, že len zarábajú na ľudskej hlúposti.
"Nepýtaj sa a poďme. Možno mi pomôže. Niet inej nádeje."
„Ako myslíš,“ riekol ticho; odrazu bol ochotný pristať na čokoľvek, čo i keby nepomohlo, aspoň ženu na chvíľku upokojí. „Dohodneme sa ráno,“ ešte krátko zazíval, chcel čas, aby si to všetko zrovnal v hlave, aby necítila žiadnu zlosť, keď sa budú dohovárať na podrobnostiach. Tiež, aby si nemyslela, že má drsnejší hlas kvôli neochote pomôcť.
"No, možno aj áno," prikývla Helena sediac na drevenej stoličke. Vražcov byt voňal bylinkami a kvetmi, v kúte sa dymila zhasnutá svieca, okná boli zatienené hrubým závesom, čo vnímala i ona, pretože cez sklenené tabule nesálala žiara. Tu sa rozhodla vyjaviť pravdu. Doma to nespomínala, nevidela v tom význam. Teraz už hej. Veď kto iný ako muž, čo sníma bosorácke kliatby a predpovedá budúcnosť, jej pomôže a nevysmeje ju? V dedine by ju azda obvinili i z pohanstva a povier.
"Áno, keď som sa vtedy šla pomodliť, zbadala som čosi rozliate na ceste. Akoby niekto prevrátil hrniec. Asi hrach, fazuľa a možno ešte niečo. Už neviem, čo v tom bolo. Rozum som mala po susedkách, len som to prekročila a išla sa do kostola. Viete, na také veci neverím. Teda, možno, že by niečo? Neviem, počula som, že tak nejako sa robí zmes, teda, že bosorky tak čarujú, keď chcú uškodiť. Neviem. Neverila som. Doteraz."
Helena pocítila na líci mužov pohľad. Čo si asi teraz myslí. Obviňuje ju z bláznovstva, hnevá sa, že mu to nepovedala, alebo nechce uveriť?
"Ach, pani zlatá, máte šťastie v nešťastí," prehovoril náhle vražec. Ruky jej položil na hlavu, cítila teplo jeho dlaní. Jeho hlas bol pomalý a hlboký, pripísala by ho statnému mužovi po štyridsiatke. "Ten, kto to na cestu rozsýpal, sa vyzná v čaroch. No takéto veci vedú do hrobu. Určite nad tou urieknutou brečkou najskôr preletel vták. Tým zmiernil časť kliatby, prevzal ju na seba. Keby tak nebolo, už dávno by vás muž oplakával. Zomreli by ste."
Slová vražca sa Helene zapichli hlboko dovnútra. Obliala ju horúčava, začalo sa jej zle dýchať. Komu kedy ublížila? Kto by bol schopný takého zla?
"Dá sa kliatba nejako zrušiť?" opýtal sa nečakane Fero. Miestnosť zaplavilo ticho. V kúte zabzučala akási mucha, za chrbtom puklo drevo starej skrine.
"Kadečo iné sa dá, ale toto nie," povzdychol vražec.
Helena sedela nehybne ani skala. Odteraz bude žiť vo tme. Navždy. Neuzrie svetlo, tvár muža, deti, slnko a hory, Spasiteľa na kríži. Už nikdy viac. Jediným svetlom bude jej pevná vôľa. Nie, nesmú o nej v Kavečanoch hovoriť ako o podlomenej žene a ľutovať ju na každom kroku. Nie! Začne nový život. Slepé oči sa naplnili slzami. Predsa však až nečakane pokojne vstala, vystrela ruku a čakala, kedy ju Fero chytí, aby ju odviedol domov.
Helena ostala slepá do konca života. Nikdy sa nedozvedela, kto jej ublížil, ani ako sa voči nemu previnila. Až jej muž, keď už žil zopár jarí sám, dostal návštevu.
"Aj tebe Fero, aj mne roky pribúdajú," priam šepkal sused Jozef, keď si k nemu sadol v kuchyni na lavicu. "Hej, Ty sa stretneš s Helenou v nebi. Určite, lebo Boh tak sľúbil. Ale ja? Ja som jej nechcel ublížiť! To ja som to bol, to ja som počaroval strukoviny, rozsypal ich po zemi, to ja som chcel kliatbu, ale nie na ňu!"
Jeho tvár sa náhla zmenila, v očiach mu svietili čudesné plamienky. "Zhrešil som. Nenávidel som, závidel, túžil ublížiť! Ale Fero, to nie jej! Nie ona mala tadiaľ prejsť!"
Fero sa zhlboka nadýchol, sťažka sa oprel o stenu, ale mlčky pozeral ma suseda so sivými vlasmi. Vedel, že zlosť a krik, či nebodaj bitka nič nezmenia. Všetko patrí minulosti. Náhle vstal a otvoril dvere. Jozef pochopil. Má odísť. Potiahol nosom, klobúk chytil za obrubu končekmi prstov a prekročil prah. Ešte raz sa obzrel za Ferom.
"Ty mi nič nepovieš?" ticho a predsa naliehavo položil otázku, akoby čakal, že azda krik a poníženie odčiní jeho hriech.
"Mne to Helenu nevráti. Tá si už svoje vytrpela. Ale nech tebe Boh urobí to, čo si ty porobil," zasipel Fero a zabuchol dvere.
|
|
