login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Lopta pre Katrinku

@ :: Poviedky ::     Mar 17 2010, 09:45 (UTC+0)

Historická budova školy, ktorá bola založená na popud Márie Terézie

Miesto: Jaklovce, okres Gelnica
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Ľubica Andrásiová

       Nad Jaklovcami i celým okolím rozprestrela krídla chudoba. Nastal čas prázdnych truhlíc, vreciek i žalúdkov, ktorý ktosi nazval múdro, vraj – hospodárska kríza. Ako vyziabnutá príšera sa rozťahovala po Hnileckej doline a chniapala po všetkom, čo mohla použiť na nasýtenie svojho bezodného, pažravého brucha. Brala ľuďom prácu, kradla im od úst chlieb, trúsila na zem neistotu, nešťastie a beznádej. Všetko sa jej málilo, nuž mnoho chlapov a otcov donútila odísť od rodín za prácou až za more do Ameriky. A tí, čo ostali, sa ťažko pretĺkali. Veľa osamelých žien cez deň živorilo a po nociach plakalo. Dediny stíchli a osmutneli. Ráno už nezvolával klopot z baní mužov do roboty. Ostali zatvorené. Len porozhadzované náradie pripomínalo, že ešte pred nedávnom tam vládol ruch a zhon. Ale aj v tejto šedivej dobe svitlo každé ráno slnko, deti sa rodili, rástli a chodili do školy, či bolo zle, či nie. Časy sa zmenili, ale čas nie. Po auguste prišiel september a naplnili sa Katrinkine očakávania.
       Katrina mala sedem rokov, dlhý vrkoč a preto sa cítila veľká. Ba priam dospelá. Bola predsa už prváčka, dievča s povinnosťami, čo prislúchajú školáčke. Pred deťmi, čo ešte nedorástli do školských lavíc, sa cítila nesmierne dôležito. Každý deň im po vyučovaní vysvetľovala, čo sa naučila. Do zeme ryla kamienkom háčiky a kľučky, ktoré pred ňou odomykali čarovné dvere vzdelania. Nie, na gríflik im to nepísala, ale do prachu. Kriedou predsa musela šetriť, všetkým sa šetrilo. Tešila sa, že tie malé decká na ňu pozerajú ako na najmúdrejšiu na svete. Už druhý týždeň hrdo každé ráno cupitala do kamennej školy pri kostole. I vlásky si už česala sama. Nechcela, aby jej mama pomáhala a tak sa jej vrkoč hompáľal spolu s pramienkami vlasov, čo sa jej nepodarilo zachytiť do mašle. V malých rúčkach ešte nemala maminu zručnosť, ale nedbala. Niesla sa hrdo ako pávica. V jednej ruke kanva plná mlieka a v druhej remienok od tanistierky, čo mala prevesenú cez plece ako všetky ostatné deti. Niesla v nej gríflik i kriedu na písanie. Jedlo nie. Obed bol, až keď prišla domov. Mama stále nechala na stole chlebík i mliečko. A keďže mali šťastie, že kravka vždy nadojila dosť, tak ho Katrinka nosila aj pani učiteľke. Peniažky potom dala mame. Pridali sa.

       Keď vošla do školy, najprv zaklopala na dvere malej učiteľskej izby. Smelo vkročila dnu, až keď sa otvorili a podala nádobu mladej žene. Ona ho preliala do svojej kanvy a tú Katrininu potom vypláchla čistou vodou, aby v nej cez deň zvyšky mlieka nekysli a nezapáchali. Múdro to robila. Katrina učiteľku obdivovala. Bola pre ňu stelesnením ľudského umu a krásy. Jej dokonalosť sa prejavovala najmä na prvý pohľad nepodstatnými, ale vskutku dôležitými maličkosťami. Sledovala, ako jednou rukou ladne vzala kanvičku a nadvihla ju a druhou rukou pridržiavala spodok nádoby s elegantne zodvihnutým malíčkom. Pri prelievaní nevyliala ani maličkú kvapôčku.
       - Toto s tým malíčkom si musím vyskúšať, pomyslela si Katrina.
       Učiteľka bola mladá a nosila pekné moderné šaty a nie staré háby a poplátané sukne a zástery ako dedinské ženy. Vedela mnoho vecí, o ktorých iní ľudia v dedine ani netušili, no i tak sa na všetkých milo usmievala. Katrina chcela byť presne taká. Úžasná ako učiteľka. Zdalo sa jej, že aj ona ju má rada. Musela ju mať rada. Veď sa vždy snažila urobiť a naučiť sa všetko čo najlepšie.

       V triede sa šírila vôňa dreva. To sa Katrine páčilo. Krčila špicatý noštek a ňuchala zmes drevených lavíc, stoličiek i čiernej tabule ako psík. Sadla si za stolík a zložila z pleca tanistierku. Naokolo bol hurhaj. Prváci sa miešali so štvrtákmi, dva ročníky sa tu učili spolu. Veľkí zlostili malých, chlapci naháňali dievčatá a dievčatá otravovali chlapcov.
       V tej zmesi kriku a dupotu, začula Katrina nový, neznámy a pravidelný zvuk. Pozrela v tú stranu. Štvrtáčky Haňa a Zuza stáli pri sebe, smiali sa a každá mala krásnu, novú, lesklú loptu, ktoré hádzali o stenu. Haňa modrú a Zuza červenú. Dievčence sa namyslene vyškierali a náročky udierali do múra tak silno, aby si ich všetci všimli.
       „Pozri na ne!“ drgla Katrinu kamarátka Marča. „Také veľké a hrajú sa s hračkami. Pche!“
       Katrina sa na ne zahľadela, avšak zasnene. Povzdychla si a vlastne im aj trochu závidela.
       „Pozri, ako sa od nich odráža slnko. Rada by som mala takú peknú vec. Ale mama mi nekúpi. A okrem toho, ja sa už nehrávam. Mám veľa úloh a musím pomáhať. Nemám času nazvyš,“ posťažovala sa kamarátke, akoby už sama bola mamou a nie sedemročným dievčatkom. Posťažovala sa vlastne aj sama sebe. Bol to jej vnútorný boj, ktorý zvádzala. Reči o tom, že je už hotová pomocníčka, na ktorú sa možno spoľahnúť, ju napĺňali hrdosťou. Ale túžba vyrovnať sa iným a bezstarostne sa hrať, sa ešte nemohla vytratiť. Bolo na to priskoro. Nakoniec jej detské srdiečko vyhralo nad snahou byť veľkou. Vypudila pomocníčku z hlavy, pretože tam nepatrila a odrazu všetok priestor vyplnili obyčajné detské túžby. Nevedela odtrhnúť zrak od lesknúcich sa lôpt. Rada by si jednu chytila do ruky, chvíľu ju podržala a vyskúšala si, aký je to pocit prechádzať dlaňou po jej hladkom povrchu. Predstavovala si, že by si ju priložila k lícu. Chladila by. Musí to byť príjemné. Možno by tam aj videla svoj odraz. Bol by trochu pokrútený a s Marčou by sa na tom mohli smiať. Chcela skúsiť, či by aj ona vedela tak ľahko odbíjať loptičku od steny a počítať, koľkokrát za sebou sa jej to podarilo.
       „Haňa, požičaj mi na chvíľu,“ prihovorila sa, keď podišla k dievčatám bližšie.
       „Loptu? Nepožičiam! Nech ti kúpia, keď sa chceš hrať!“
       „Zuza, aspoň chytiť do ruky...“ prosíkala teraz druhé dievča. Nespoznávala sa.
       „Nedám! Choď preč, malá!“ odohnala ju aj Zuza. „Čo by si ešte nechcela? Veď by ti ešte vykĺzla na zem a oškrela by si mi ju. A čo potom? Doniesla by si novú? Odkiaľ by si ju vzala, keď nemáš na vlastnú?“ pokrikovala ešte za Katrinou, keď odchádzala so zvesenou hlavou.

       V ten deň to Katrine v škole nešlo. Nedávala pozor, myšlienky jej blúdili úplne iným smerom. Háčiky na grífliku boli nevydarené a za celý deň ani jediný krát nezodvihla ruku, keď pani učiteľka dávala otázky. Celkom podľahla kúzlu hračky, aj keď vedela, že sa nemôže stať, aby mala vlastnú. Opýtať sa mami, či jej nekúpi? A načo? Nikdy nemala pekné veci. Ani ona, ani mama, ani mladšie sestry. Vraj to nešlo. Stále bolo niečo súrnejšie a potrebnejšie. Napríklad, aby bolo čo jesť, čo si obuť, či zaplatiť doktora, keď niekto ochorel. Čosi museli odložiť bokom. Pre istotu. V kuchyni na polici stál starý hrnček bez uška, ktorý zdobili ošúchané modré kvietky. Nikto z neho nepil. Tam mama odkladala drobné, aby raz zaplatili obecnému pastierovi a pripustil kravku k býkovi. Za tie peniaze by sa dalo kúpiť i šesť loptičiek. Ale nie. Katrina to videla tak, že i tá krava je dôležitejšia ako ona. Zdanlivý pokoj a zmierenie jej duše s tým, že ľudia sú rôzni a môžu si dovoliť rôzne veci, sa vytratil.
       Po vyučovaní mĺkvo obišla malých, čo ju každý deň čakali na ceste, aby im ukázala, čo nové vie. Úhľadne utľapkaná zem dnes ostala nepopísaná a deti sklamané. Katrine bolo jedno, čo si decká pomyslia. Na dnes stačilo nepríjemných chvíľ a pretvárka, že je všetko v poriadku, jej bola tiež nepríjemná . Ponáhľala sa. Jej tanistierka poskakovala a udierala ju do chrbta. Nebolelo to. Nič necítila. Telo stratilo schopnosť vnímať také nepodstatné veci, keď sa rozcitlivela duša. Prečo práve ona musí byť chudobná? Haňa so Zuzou tiež nežijú nad pomery, ale loptu dostali. Čo by ona za to dala. Aj by im ju požičala, keby sa chceli zahrať. Nebola by skúpa ako tie dve bosorky. Hej, tak by sa to malo stať, že raz si dáko zaopatrí hračku, ktorú jej budú všetci závidieť. A ona bude milá, zahrá sa s každým.

       Prešla uprataným dvorom a zamierila rovno do maštale. Nevšimla si starú mamu, ktorá akurát vychádzala spoza rohu. Katrina vošla dnu a zachmúrene sa zadívala na kravu.
       „Si spokojná?“ prihovorila sa zvieraťu. „Máš všetko! Kde bývať, čo jesť, každý sa o teba stará, pekne ťa potľapká i vyčistí. Nič ti nechýba. A ešte k tomu aj tie maličké peniažky mama odkladá pre tvojho býka. Vraj, aby si mohla mať teliatko. Načo je nám teľa? Len ďalšia robota! Žiadne hry. Za tie koruny by som mohla mať niečo pre seba. Aspoň jednu malú malilinkú loptičku. I obe sestry by sa potešili. No tebe je to jedno! Tebe je dobre! Ty si len hlúpa krava!“ smutne skončila, lebo nevedela, čo škaredé by ešte povedala. „Bééé!“ vyplazila jej aspoň jazyk, otočila sa a vybehla z maštale.
       Katrina nevedela, že stará mama spoza dverí načúvala. V jej detskej hlave neskrsla myšlienka, že veci, ktoré sú často deťom zakazované, dospelí robia. Babka by to určite ospravedlňovala dobrým úmyslom, záujmom spoznať, čo jej vnučku trápi, keď sa tak zamračene tlačila cez maštaľné dvere, ale i tak... Lenže to, čo si starká vypočula, ju ohromilo. Ani len netušila, že Katrina môže takto rozprávať. Prišlo jej ľúto vnučky, čo bola tak skoro zapriahnutá do života. No musela. Všetky deti pomáhali. Ale ako to, že jej nenapadlo, že Katrina sníva o hračkách? Že detská duša ešte nezatvorila dvere do zákutí, v ktorých túžby nespočívajú len na tom, že je potrebné, ale tiež čo je pekné, milé a radostné. Všetci sa tešili, že je taká zodpovedná, skromná a pomáha. Nevedeli si ju preto vynachváliť, ale urobilo ju to šťastnou?

       Na druhý deň ráno vstala starká ako prvá. Spala zle. Nemôže spokojne líhať ten, kto vie, že sa trápi niekto blízky, čo si zaslúži jeho lásku. Celú noc rozmýšľala, čo urobiť. Aj na niečo prišla. Nevedela sa dočkať, kým svitne a vyskúša, či to pôjde. A potom, keď slnečné lúče predbehli žeravý kotúč, ktorý sa ešte nestihol vystrčiť spoza hôr, bol dom síce ešte tichý, ale na dvore to už žilo.
       Krava nepokojne bľačala, kým vráskavé ruky nezačali pevne stáčať struky plného vemena. Mlieko striekalo do žochtára, stúpalo, až ho naplnilo celý. Potom vzala z rímsy kefu a začala kravu čistiť. Poriadne pritlačila, aby jej premasírovala stuhnuté telo a zároveň zbavila špiny. Robievala tak každé ráno. I teraz ju vyčesávala, no z vypadnutej srsti začala robiť guľôčku. Najprv ju len gúľala medzi prstami, no o chvíľu ju musela zobrať do dlaní a šúľať medzi nimi. Tak sa jej to zapáčilo, že si ani nevšimla Katrinu za svojím chrbtom.
       „Stará mama, čo to robíš?“ ozvala sa a starká sa tak zľakla, že jej guľka vypadla na zem.
       „Juj! Čo ma strašíš strapatá ako strašiak do maku? Ha?“
       „Prišla som po mlieko. Chystám sa už do školy. No čo robíš?“ nedala sa Katrina len tak odbiť a zohla sa po guľatý šúľanec. Zvedavo si ho obzerala. „Čo je to?“
       „To je… pre teba,“ povedala nakoniec starká. „Počula som, ako si sa vadila s kravou, že ona zato môže, že nemáš hračky. Nuž som ťa chcela potešiť. A toto, hľa, mi napadlo!“
       „Starká, ty pre mňa vyrábaš loptu? Naozaj? Ach, starká moja najdrahšia!“ zvolala Katrina, hodila sa jej okolo krku a vybozkávala ju na tvár. „Ty si to pre mňa vymyslela? Tak veľmi sa teším! Každé ráno budem s tebou vstávať a pomáhať ti!“
       „Ber kanvu a utekaj do školy, ty jašo,“ posúrila ju starká a srdce jej pookrialo, keď videla toľkú radosť.

       Katrina odvtedy vstávala každučký deň spolu so starkou a pomáhala jej v maštali, len aby bola loptička čím skôr hotová. Znova chodila do školy s tanistierkou a kanvičkou usmiata a veselá. Písmenka na grífliku zasa nadobudli pekné tvary a začali počúvať. Už jej nebolo ľúto, keď videla Haňu alebo Zuzu, ako si hádžu lopty. Nech si ich len majú a chvastajú sa nimi. Ona bude mať svoju. Nie takú krásnu, ale bude jej.
       Trvalo to asi týždeň, no prišiel deň, keď bola guľka konečne poriadne veľká. Katrina sa nevedela dočkať a hneď ju chcela vyskúšať.
       „Starká, pozor!“ hodila Katrina babke guľku spletenú z kravskej srsti, akoby to bola lopta. Tá ju chytila a hodila jej ju nazad.
       „Drží pohromade! Nerozpadla sa, ale drží! Naša lopta!“ vykríklo dievčatko a s radosťou sa rozbehlo do školy.
       Keď si sadala do lavice, štuchla Marču.
       „Pozri, čo mám. Nejdeme ju skúsiť?“ hneď ťahala kamarátku ku stene, kde sa hrali aj ostatné deti a začali si hádzať.
       „Aha na Katrinu!“ všimla si ich zrazu Haňa. „Pozri Zuza, s čím sa tá malá dotrepala do školy!“
       Začali sa rehotať.
       „Ber sa s tým preč a nezavadzaj!“ odohnali ju.
       Ťažko opísať pocit malého dievčaťa. Smiech štípal a znel ako plieskanie bičom, ranou sa stala krivda a obranou nič. Len bezmocnosť.
       Odrazu vošla do triedy pani učiteľka. Hneď zahliadla zvláštnu loptu, s ktorou sa Katrina s Marčou hrali.
       „Ukáž, Katrinka, čo to máš. Čo je to za vynález?“
       „To je, prosím, lopta,“ odvetila Katrina a nesmelo ju ukázala pani učiteľke.
       „Toto je lopta? Nikdy som takú nevidela. Aká je len smiešna,“ zasmiala sa aj učiteľka.
       Katrine v tej chvíli zrútil svet. Slzy stekali, nevedela sa im ubrániť. Ak je chudoba hodná posmechu, taký svet nestojí za to, aby človek žil! Celý týždeň vstávala so starkou a pomáhala jej. Ruky ju boleli od ťažkého vedra s mliekom, s ktorým sa plahočila, aby mali čím skôr čas na vyčesávanie kravskej srsti. Prišlo jej všetkého ľúto, veď čo vlastne vytvorili? Škaredú guľu pre škaredé dievča? Asi áno, keď sa ešte i pani učiteľka posmieva. Tá, na ktorú sa chcela podobať! Sklamane stiahla ruku s loptou na chrbát a cúvala do lavice. Hnevala sa na celý svet a závisť, že Haňa a Zuza majú to, čo ona nie, prerástla do nenávisti. Zlostila sa na pani učiteľku, že sa bola ako všetci ostatní, vôbec nie výnimočná, čo všetko pochopí. A najviac zo všetkého si to odniesla v ten deň krava, lebo jej prišla Katrina povedať, aby si to svoje mlieko nechala, že ona ho už do školy aj tak nosiť nebude. I tak z tých peňazí nemá žiadnu radosť.

       Katrina sa naozaj zaťala a viac nenosila. Darmo sa mama hnevala. Aj by ju vytrieskala za neposlušnosť, ale babka nedovolila. Vysvetlila, čo sa stalo. Vedela, čo jej vnučka prežíva, preto odteraz nosila mlieko učiteľke ona.
       Ako to býva, čas zacelí ranky i rany. Aj Katrina postupne zabudla na hnev i hanbu, čo utŕžila. Na loptu už radšej nemyslela. Nebola jej súdená, prestala o nej snívať. Poníženie ostalo ako scelená jazva, dalo sa vycítiť, ba i priamo zbadať, ale už tak nebolelo. Nakoniec súhlasila aj s tým, aby si starká oddýchla a opäť začala nosiť učiteľke mlieko. Naoko išlo všetko po starom, i keď nič nie je dva razy také isté.
       Čas poskočil o pár mesiacov vpred a nadišiel koniec školského roka. V posledný deň prišli deti do školy vyfintené a vytešené, že budú mať prázdniny. V triede vládol bzukot ako stále, až kým neprišla učiteľka. Pod pazuchou držala vysvedčenia. Vyvolávala deti po mene, prichádzala k nej, prezerali svoje známky a každému okrem nich udelila i dáku radu. Keď si vzala vysvedčenie Katrina, radu nedostala žiadnu. Pani učiteľka jej však pred celou triedou podala krásnu zelenú nablýskanú loptu.
       „Katrinka, zaslúžiš si ju. Nech ti pripomína prvý rok v škole.“

* * *

Poznámka autorky:

Kamenná škola - ktorá je spomínaná v poviedke, stojí vedľa gotického kostola sv. Antona Pustovníka a je najstaršia v okolí. Keď sa pod vedením ostrihomského arcibiskupa v roku 1753 v Jaklovciach spisoval cirkevný majetok – vizitácia, tak škola už bola založená. Za svoj vznik vďačila šľachte, ktorá na podnet Márie-Terézie podporovala vzdelanie a školstvo. Zaujímavosťou bolo, že šľachta darovala škole aj les, kde sa rezalo drevo na kúrenie. Inde na Slovensku si drevo nosievali deti. V súčasnosti je v budove bývalej školy katechétske centrum.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.







čitateľov: 5566