login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Hadie znamenie

@ :: Poviedky ::     Jan 13 2010, 03:37 (UTC+0)

Hrhovský vodopád

Miesto: Hrhov, okres Rožňava
Čas: rok 1910
Autor: Ľubica Andrásiová

       Jóži zatvoril oči a pomrvil sa ako malý psík, kým si našiel správnu polohu v posteli. Kostnaté kolená mal až kdesi pri brade a zadok vystrčil bratovi pod rebro. Pokiaľ zaspal, stále sa takto pokrútil. Mal šťastie, že mladší braček Paľko bol aj v najhlbšom spánku vždy natiahnutý v pozore ako vojak. Mama sa Jóžimu občas smiala, že má už deväť rokov, ale pod perinou sa vrtí ako malé bábo. No Jóži nedbal. Takto usínal najradšej. I teraz sa schúlil do klbôčka a spod veľkej periny mu trčala iba strapatá, neposlušná štica hnedých vlasov. Keď sa konečne pod teplou duchnou usalašil, ani nevedel kedy začal snívať.
       V tom sne utekal popri vodopáde a ďalej na planinu nad rodným Hrhovom. Bežal ľahučko, akoby bol vločkou, do ktorej fúkne nesmelý vetrík. Nohy sa mu ledva dotýkali zeme. Preskočil vodopád ako nič. Odrazil sa nohou od kameňa a už bol o poriadny kus vyššie a ďalej. Cítil sa ako kráľ, keď sa zahnal krivou palicou, ktorá sa mu sčista-jasna objavila v ruke a sťaby zlatou šabľou ňou švihal okolo seba. V tej chvíli bol z neho slávny kráľ Béla, čo sa kedysi dávno ukrýval v hrhovských lesoch pred Tatármi. Vo dne útly chlapček v platenej košeli, ale vo sne neohrozený hrdina v drahom pestrofarebnom plášti. Odrazu jeho nadpozemský beh zastavilo neznáme šušťanie v kríkoch. Keď pootočil hlávkou, aby videl, čo ho vyrušilo z výpravy, uvidel z kriakov vyletieť hada. Bol čierny, slizký, so žltou kľukatou čiarou na chrbte. Svetielkujúce zelené zlovestné oči sa zavŕtali do chlapcových modrých. Jóži sa preľakol a v strachu šmaril palicu do hada. A tu, akoby iba na toto čakali. Z kríkov vyletelo ďalších sto hadov. Ako besné lietali okolo chlapcovej hlavy a vyplazovali rozdvojené jazyky dnu a von a nahlas syčali. Boli tak blízko, že mávanie ich krídel mu postrapatilo vlasy. Vystrašene vykríkol a s rukami na tvári sa dal na útek. Bežal dolu kopcom ako zbavený zmyslov. Už sa nevznášal ako obláčik, ale padal, rútil sa nadol ako balvan, keď do neho niekto náhodou zakopne na vrchu kopca a nevie sa zastaviť. Chvatne mrkol dozadu, aby videl, čo sa mu deje za pätami a uvidel poskrúcaných hadov do klbka, ako sa ako lavína valia za ním. Hlavou mu zrazu prebleskla spásonosná myšlienka. Spomenul si, čo mu starká kedysi dávno rozprávala: „Ak stretneš hada s krídlami, či vo sne, či keď bdieš, nikdy pred nimi neutekaj nadol svahom. Stále sa im otoč tvárou a bež oproti nim hore. Hady zneistejú, hore kopcom ťa nedobehnú a dajú pokoj!“ Vtedy sa mu zdalo babkine rozprávanie smiešne, ale teraz to bola rada nad zlato.
       Jóži sa napriek strachu obrátil a začal utekať nahor. Trielil ako o život, lapal po dychu a celý upotený sa prebudil. Posadil sa na posteli, ešte z toho behu lapal po vzduchu, keď si pretrel oči a zistil, že už je ráno. Slnečné svetlo sa vlievalo do izby v silnom a jasnom prúde a on sa poobzeral, či sa niekde voľačo strašné neplazí. Alebo nelieta. Okrídlené hady, to nie je len tak. Ľudia na ne veria, kedysi ich tu vraj vídavali častejšie, teraz sa vraj stiahli niekam na planinu a ukážu sa, len keď sa má stať čosi výnimočné. Pre istotu mrkol aj pod perinu. Keď nenašiel nič a zdalo sa mu, že i pod posteľou je všetko v poriadku, zoskočil ticho na podlahu, aby neprebudil spiaceho Paľka. Hneď chcel mamke vyrozprávať, čo ho mátalo. Celou silou sa zaprel plecom do nepoddajných drevených dverí, lebo tie sa mu nikdy nechceli otvoriť len tak. Konečne sa prebojoval do kuchyne a už sa mu aj jazyk rozväzoval, keď uvidel, že majú návštevu. Návštevu? Len bláznivú Gizu. Stál a díval sa, ako sa mladá cigánka s očami ako uhlíky hrbí pri peci. Jednou rukou držala v náručí zafúľané decko, čo ešte nevedelo chodiť a druhou sa naťahovala za batôžkom, ktorý jej podávala jeho mať. Jóži tušil, že tam bude chlieb, slaninka, fazuľa a hádam i kúsok masla. Zamračil sa, keď to Giza chmatla a schovala pod roztrhanú zásteru ledabolo uviazanú na umastenej sukni, za ktorou sa skrývalo druhé úbohé cigánča. Bolo bosé a strapaté ako jeho mater. Keď bol uzlíček s jedlom bezpečne len a len Gizin, otočila sa a ako divá vybehla z domu. Drobča držiace sa jej sukne spadlo na kolienka a s veľkým plačom sa opäť postavilo, aby ju dobehlo.
       Jóži ešte chvíľu pozeral za tými čudnými ľudkami a potom sa začal vypytovať: „Mamka, prečo si im dala jedlo? Je to dobré rozdávať len tak, keď nič nerobí?“
       „Radšej jej dám, aby nemusela kradnúť. Cigáni sa nevedia o seba veľmi dobre postarať. A okrem toho sa s nimi neradno ťahať za prsty. Videl si jej oči?“
       Jóži prikývol.
       „Cigáni majú všetko čierne. Čiernu kožu, čierne oči a vyznajú sa aj v čiernych veciach. Volá sa to mágia. Nechcela by som veru, aby Giza použila čiernu mágiu na nás. Len po dobrom s nimi,“ skončila mať a lepšie sa na Jóžiho zahľadela. Mal mokré spotené vlásky i košieľku, v ktorej spával.
       „A ty si čo tak skoro vstal? Otec len teraz odišiel a už buntošíš. Ešte chvíľu si si mohol poležať. Hm?“ spýtala sa láskavo. Syn sa jej zdal vyplašený ako práve vyliahnuté kurča.
       „Mamka, mne sa snívalo dačo strašné. O hadoch. Také strašné, čierne hadiská s krídlami ma prenasledovali v kopcoch!“ vylial zo seba všetok, ako keď sa napitá jarná rieka z koryta vyleje a nevie sa zastaviť. „Bál som sa, utekal! Nevládal som, no bežal som hore kopcom, že by ma tie hady nedolapili! Presne to som urobil, čo mi stará mamka poradila.“
       Chlapča dychtivo rozprávalo. Znova prežívalo desivé chvíle. I slzičku si nenápadne zotrelo z rozpáleného líčka. Mať si sadla k nemu ku stolu. Chlapcov strach ju trocha vyľakal. Sny o hadoch nie sú dobré, ale prihovorila sa mu milo. Chcela upokojiť jeho i svoj nepokoj: „Neboj sa. Bol to len sen. Iba zlý prelud, na ktorý čoskoro zabudneš. V živote ťa prebudí ešte veľa snov. Škaredých, ale aj tých pekných. No a teraz utekaj sa umyť, pripravím ti niečo dobré, nech na to zabudneš. Dobre?“
       Jóži, trochu upokojený, pookrial a rozbehol sa na dvor. V sude ho chladná voda prebrala a slniečko rozšantilo a o pár minút mu lietajúce hady celkom vyfučali z hlavy.

       Mamka pripravila obom synom raňajky. Sama nič nejedla, len si čosi narýchlo nahádzala do batôžka a chystala sa za otcom na pole.
       „Jožko, kým sa vrátim, dones z pivnice zemiaky a zeleninu, aby som mohla navariť večeru, keď sa vrátim z poľa. Paľko nech donesie drevo do kuchyne a pripraví štiepky.“
       Deti prikyvovali, že všetko porobia a mama spokojne odišla. Na chlapcov sa mohla spoľahnúť aj keď boli ešte malí.
       Keď ostali sami na dvore, Jóži sa začal naparovať ako mladý gunár. Chcel mať povinnosti čím skôr za sebou, nuž začal dirigovať brata ako gazda.
       „Paľo, choď do drevárničky po drevo. Ber to z kraja. Je tvrdé, bude dlho horieť.“
       „Čo mi rozkazuješ? Ha?“ nedal sa malý. „Ja donesiem drevo kedy ja chcem! Nemusím ťa počúvať!“
       „Aké – nemusím ťa počúvať?- utekaj po tie polienka. Čím rýchlejšie všetko porobíme, tým budeme mať viac času na zábavu, chápeš?“
       Paľo odul ústa. Zdalo sa mu celkom rozumné, čo brat hovoril, ale i tak si neodpustil, keď kráčal s veľkým košom: „A ty, čo budeš robiť?“
       „Ja idem predsa do pivnice, nevieš? Po zemiaky. Je tam tma, takže to nie je nič pre teba,“ zobral vedro a odvážne zišiel po schodíkoch vedúcich do čierneho chodu pod dom. Dolu mu udrela do nosa známa pivničná vôňa. Zmes kapusty, zimných jabĺčok a hliny, v ktorej bolo uložená zelenina a zemiaky na zimu. Vládlo tam prítmie a tak mu chvíľu trvalo, kým si oči privykli. Čupol si debne so zemiakmi a začal nakladať, keď ho odrazu vyrušil akýsi neznámy zvuk. Zodvihol sa a poobzeral. Najprv nevidel nič zvláštne. V rohu pri dverách stál sud s kapustou. Na dolných policiach boli úhľadne poukladané jabĺčka. Vyššie zasa sklenené poháre so sladučkým lekvárom do buchiet a uhorky. Celkom hore mala mať poskladané staré hrnce i handry, ktoré sa občas pridali, ako vravievala. A tam medzi tými handrami...
       „Had!“ šepol si Jóži sám pre seba. „Prišiel po mňa už sa ho nezbavím? Ale zbavím. Nebudú ma viac strašiť ani vo sne, ani cez deň!“
       Nenápadne, aby ho nevyplašil, sa zohol ku vedru a nabral do oboch rúk zemiaky. Potom sa rozohnal a začal ich hádzať. Trafil ho až na druhýkrát. Had spadol na zem a výhražne zasyčal. Jóži nelenil. Bystro schmatol motyku, čo bola opretá o debnu a začal doň mlátiť a sekať, čo mu sily stačili. Dobil ho raz dva. Naložil na lopatu a vyhodil na hnojisko. Triaslo ho od hnusu, aj keď to neskoršie rozprával večer rodičom.
„Jožko, ty si toho hada zabil? Či zabiješ hada, keď sa ti o ňom sníva alebo naozaj, nosí to nešťastie do rodiny. Smrť!“ vyľakaná mama sa rýchlo prežehnala. „Čo si to vyviedol!“
       Oči jej zaplavili slzy a jasne sa z nich dal vyčítať strach. Aj Jóži s Paľkom sa rozfňukali, keď videli maminu vyplašenú tvár.
       „Ticho, žena! Nefňukaj! Všetko sú to len babské reči. Taľafatky, výmysly a hlúposti! A nestraš deti!“ ozval sa otec nahnevane. „Je to obyčajné zviera, čo sa náhodou zatúlalo do našej pivnice! Buďme radi, že sa chlapcovi nič nestalo. Že ho to hadisko neuštiplo. Dosť už o tom! Chcem sa v pokoji navečerať!“ prisunul si tanier bližšie a začal jesť.

       Dni plynuli a nestalo sa nič. Nikto sa nestratil, neochorel a ani neumrel. Jóži už dávno zabudol na príhodu s hadom. Prišla jeseň a s ňou iné starosti. Do pivnice sa im nasťahovali pažravé potkany a otec si s nimi nevedel rady. Boli prefíkané ako šelmy a prekukli každú pascu. Vypytoval sa kadekoho, lámal si hlavu, ale nevymyslel nič. Až nakoniec s nápadom prišla jeho vlastná žena. Stáli pred otvorenými dverami do pivnice a nechcelo sa im nazrieť dnu.
       „Viem, že nemáš rád povedačky, no napadlo mi, či by si nezašiel do jaskýň za Ďurim-báčim. Cigáni poznajú všelijaké zaklínadlá, možno nám pomôže,“ ozvala sa nesmelo a pozrela naň.
       „Nie! Neverím na čary! A už vôbec nie na cigánske!“ nechcel sa dať otec presvedčiť.
       „Otec, treba to skúsiť, veď o chvíľu nám v pivnici neostane nič. Tie potvory čoskoro všetko vyžerú, no a potom sa nám nasťahujú do domu. Nakoniec im bude málo, možno sa pustia i do kravky!“ začala vymenúvať hrôzy, ktoré by ich mohli postihnúť.
       „Nestraš deti!“ hundral otec už menej zaťato.
       „Otec, skúsme to, prosím...“ - pripojil sa Jóži. Veľmi túžil po tom, aby videl ako bude Ďuri-báči zaklínať ich pivnicu. To by bol zážitok.
       „Dobre, dobre. Skúsime,“ povolil odrazu otec, lebo na nič lepšie v tejto chvíli neprišiel. „Zajtra sa pôjdem s Ďurim-báčim zjednať.

       Otec sa na druhý deň pobral do jaskýň. Neboli to skutočné jaskyne, to si len cigáni za Hrhovom pod planinou vykopali v mäkkom vápenci do svahu celé izby. Ba čo izby. Hotové podzemné domy a tak tam žili. So starým cigánom sa rýchlo dohodli. Mal prísť v nedeľu ráno ešte pred prvým zvonením kostolného zvona.
       Keď sa septembrové slnko zobudilo, vyparádený Ďuri-báči kráčal do dediny. Obliekol si svoje najlepšie nohavice i košeľu. Aj keď už vyzerali staré, ako bol on sám, boli čisté a diery vzorne poplátané. Na hlave mal klobúk s pierkom. Došiel až do Imrovho dvora a zaklopal na dvere.
       „Gazda, hore ste? Už som tu.“
       Imro vyšiel z dverí: „Hej, som Ďuri-báči, čakám na teba.“
       Za otcom vybehla mater aj obaja chlapci. Jóži si nemohol nechať ujsť takúto udalosť. Až sa mu brada triasla od vzrušenia. Nevedel si ani predstaviť, ako robia cigáni mágiu a tak pozorne starého pozoroval.
       Ďuri-báči sa postavil pred pivničné dvere a ticho nepohnuto stál, pokiaľ sa neozval zvon z kostola. Potom vzopäl ruky, zahľadel sa do neba a spustil hlbokým hlasom ako farár na kázni: „Prvýkrát zvoní do kostola, choďte preč potkany, máte málo času!“
       Jóži bez dychu čakal čo sa stane, ale nestalo sa však nič.
       Zvony sa zahlaholili druhýkrát a cigán sa znova zapozeral do nebies a opäť sa hromovo ozval: „Druhýkrát zvoní do kostola, choďte preč potkany, máte veľmi málo času!“
       Zase sa však nič nedialo. Potkany čušali v pivnici, akoby nevedeli, že ich vyháňa starým cigánskym zaklínadlom.
       Zvony hlaholili po tretí a poslednýkrát a Ďuri-báči pokračoval: „Tretíkrát zazvonilo do kostola! Váš čas už vypršal!“
       Otec, mať, Jóži aj malý Paľko ani nedýchali, aby neprerušili kúzlo, na ktoré čakali. Ibaže sa zatiaľ nič nedialo. Naraz sa starý Ďuri-báči rozrehotal, až mu kosti vo vychudnutom tele začali hrkotať. Smial sa tak, až sa prehýbal, až sa Jóži bál, aby sa nezlomil na polovičku.
       Potom sa pozrel priamo na Jóžiho otca: „Gazda, ako ste prišli na to, že práve ja dokážem vyháňať potkany? Nič také neviem. Ba ani som nepočul o tom, že by hrhovskí cigáni vedeli čarovať.“
       Znova sa rozosmial až mu z takmer bezzubých úst fŕkali sliny všade naokolo.
       Otec sa chytil za hlavu. Takto naletieť. Ako bude teraz vyzerať pred celou dedinou? Dal sa nahovoriť na kúzla, aj keď bol presvedčený, že nič také neexistuje. Zrazu mu to celé prišlo smiešne, ale cigánov smiech bol taký nákazlivý, že o chvíľu sa smiali nad svojou hlúposťou všetci.
       Keď sa konečne upokojili, tak mu Ďuri-báči poradil: „Gazda, možno by pomohlo, keby ste vynosili všetko z pivnice preč, aby nemali potkany do čoho zahryznúť. Možno to pomôže, možno nie. No je to rozumnejšie, ako robiť čáry-mary-fuk nad ich hlavami.“
       „Ej, báči, dávno som sa takto nenahneval i nezasmial zároveň. Dobre si mi ukázal. Hlavu treba používať, zdravý rozum a nie veriť na bosoráctvo. Koľko som ti dlžný?“ spýtal sa otec.
       „Ja nič nechcem, gazdíčko. Nič som neurobil, tak za čo by som mal dostať plácu?“ vyceril riedke zuby a pobral sa preč.

       Čas utekal ako voda, čo odplaví detstvo, neskôr i mladosť. Ubehli dni, mesiace a roky. Z malého Jóžiho sa stal mládenec, ktorému už rástli fúzy. Zmocnel a vedel sa postaviť ku robote. Aj teraz koncom novembra pomáhal otcovi zvážať drevo na zimu. Nachystali veľkú kopu, už to len bolo treba narúbať a pekne poukladať do drevárničky.
       „Jóži, nože zájdi po sekery. Obe som nechal včera vo vinici,“ nakázal otec a Jóži poslúchol. Farebné lístie zo stromov už dávno odpočívalo na zemi a poddávalo sa pod nohami. Slnko mu vytrvalo svietilo do očí a ani sa mu nechcelo veriť, že o mesiac by mali byť Vianoce. Bol takmer pri vinici, keď uvidel pod stromom ležať hada. Pokojne sa vyhrieval na kameni. Do Jóžiho akoby udrel hrom. Spomenul si odrazu na sny, čo ho tak trápili i na to, ako sa s takým podobným stretol v pivnici. A teraz toto. Na konci novembra, keď by už mali všetky hady dávno spať kdesi v dierach, tento sa tu vyvaľoval s papuľou plnou jedu! Od zlosti na neho skočil a čižmami ho rozdupal na kašu. Keď si uľavil, vybehol po tie sekery a ponáhľal sa za otcom. Cestou dolu ho však čosi zarazilo. Pod čerešňou nebolo nič. Žiadny had. Ani živý, ani mŕtvy. Ani stopy. S čudným pocitom došiel k otcovi. Rozpovedal mu, čo sa stalo.
       „Synak, toto nie je dobré,“ povedal otec vážne.
       „Otec, veď som ho zabil. Čo nám môže spraviť mŕtvy had?“ pýtal sa. „Ani predtým sa nič nestalo. Ani keď sa mi snívalo, ani keď som jedného dotĺkol v pivnici. Aj teraz bude všetko v poriadku, uvidíš.“
       „Chlapče, ale vidieť hada v takú nezvyčajnú ročnú dobu, to je znamenie. Zlé znamenie. Mal si mu dať pokoj a obísť ho.“
       Jóži nebol rád, že otec viedol také reči. Veď to nikdy nemal vo zvyku. Pomyslel si teda, že azda už zostarol. Doposiaľ ho poučoval, že treba veriť vlastnému úsudku a nie táraninám a pletkám. A naraz toto. Nechal to teda tak a nepriečil sa mu. Iba prikývol, že naozaj hada zabiť nemusel. Veď mu nič neurobil. Ešte si len vypočuje kázeň, keď to otec rozpovie materi. Tá bude bedákať.

       Otec to však už nestihol. Ledva zaťal do prvého klátu, sekera mu vypadla z ruky. Chytil sa za srdce a padol mŕtvy na zem. Jóži do smrti premýšľal nad tým, že keby novembrového hada nezabil, otec by mohol ešte dlho žiť. Niektorí ľudia asi vedia, prečo určitým poverám hodno veriť...

* * *

Poznámka autorky:

Hrhovský vodopád - spomínaný v poviedke sa nachádza priamo v dedine Hrhov. Je 14 m vysoký, ale nie je to výtvor prírody. Je napájaný z blízkej vyvieračky, ktorá sa nachádza hneď nad dedinou. Tento vodný zdroj patrí k najbohatším v Slovenskom krase. Vodopád preteká travertínovým skladným odkryvom, kde v minulosti ťažili obyvatelia kameň na výstavbu domov. Podľa spomienok miestnych obyvateľov našli pritom veľké množstvo fosílií, najmä odtlačkov listov. Priamo pri vodopáde sa nachádza jeden pekný odkryv s týmto typom vápenca. K vodopádu v Hrhove vedú smerové tabule.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.








čitateľov: 6215