login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Niekedy slovom, niekedy čižmou

@ :: Poviedky ::     Dec 17 2009, 04:52 (UTC+0)

Ikonostas v kostole v Koromli

Miesto: Koromľa, okres Sobrance
Čas: 1933
Autor: Soňa Jakešová

       Zuna trielila po prašnej ceste ako najrýchlejšie vládala. Cítila, že ju do chodidiel bosých nôh pichajú drobné kamene, ktoré jej spôsobovali hotové muky. Na prstoch, ale i na pätách ju koža pálila a každý ďalší krok bol pre ňu taký bolestivý, akoby tancovala po žeravých uhlíkoch. Líca mala rozhorúčené a sotva stačila chytiť dych. Na chrbte a medzi ňadrami ju šteklili stekajúce pramienky potu. Prebehla okolo viníc a polí, a ani na chvíľu sa neodvážila spomaliť, len sa hnala ďalej. Oči mala od hrôzy vytreštené, ústa pootvorené, strapaté vlasy farby sena jej poletovali okolo hlavy. Z vrkoča sa jej uvoľnila stuha, povolil, a tak mala na hlave čudesný účes s poletujúcimi dlhými strapatými kučerami. Chudera Zuna vyzerala nielen vydesene, ale azda aj trocha desivo zároveň. Jej na tom však teraz nezáležalo. Na mysli mala jediné. Dostať sa do bezpečia.
       Konečne uvidela strechy prvých koromľanských domov a vbehla do dediny. Bola rada, že v páľave letného dňa bola ulica pustá a nestretla nikoho, kto by si ju zvedavo obzeral alebo nebodaj zastavil so zvedavou otázkou, pred čím tak uháňa. Prefrnkla okolo drevenej synagógy, minula židovskú krčmu, ktorá bola teraz prázdna, no vždy podvečer ju zaplnila mužská vrava. Zuna zastala pri potoku, čo preteká stredom dediny. Najskôr sa poobzerala, či ju nebodaj dakto nesleduje, a keď sa ubezpečila, že je naozaj sama, rýchlo si vykasala sukňu a vstúpila do stredu chladnej vody. Látku zvierala v spotených prstoch, bolo jej pri tom vidieť spodnicu a biele stehná. Slastne zavrela oči a zaklonila hlavu. Len nakrátko dovolila vode, aby jej osviežila boľavé nohy. Hneď zasa vystúpila na breh a opäť sa dala do behu.
       Druhýkrát zastala až pri kostole. Náhlivo zodvihla ruky, dlane oprela o jeho bielu stenu a pomaly sa zosúvala na kolená. Pod prstami cítila drapľavú drsnú omietku. Keď už kľačala, sklonila hlavu, čelom sa oprela o múr a zopäla ruky. Prepletené prsty stisla tak silno, až sa z nich vytratila krv a hánky jej zbeleli.
       „Pane Bože, uchráň nás od temných síl...“ šepkala. Chcela pokračovať, odovzdať svoju dušu Najvyššiemu, no slová akoby jej padali späť do hrdla. Rada by sa modlila, no odrazu nevedela ako. Tak iba kľačala, snažila sa upokojiť a počúvala pritom tlkot vlastného srdca. Keď napätie zvoľna pominulo, nenáhlivo vstala. Rukami si pošúchala zašpinené kolená a zrak zodvihla ku kostolnej veži. Nad hlavou sa jej mihol tieň. Preletel ponad stromy a jeho stopa sa začernela na bielej stene kostola. Zuny sa zasa zmocnil nepokoj. Jasne cítila, že je tu niečo, čo nemožno vidieť ani uchopiť, a predsa to má akúsi konkrétnu, tiesnivú moc.
       Pomalým krokom sa pobrala domov. Ako kráčala, prstami si prečesala rozpustené vlasy. Zavanul slabý vetrík. Vlhká spotená blúzka ju teraz príjemne chladila na tele. Ulica bola stále ako vymetená. Zuna zastala a započúvala sa. Dedina bola nezvyčajne tichá. Možno za to mohla tá páľava, čo zahnala ľudí a zvieratá do chládku. Stále bola opantaná tým tiesnivým pocitom, že je tu niečo zvláštne, nepríjemné a ťaživé, čo jej naháňa strach a vzbudzuje obavy. Spomenula si na rozprávku, ktorú jej v detstve rozprávala starká. O zakliatom kráľovstve, ktoré sa jedného dňa, už si nevedela spomenúť prečo, ponorilo do tmy. Utíchli v ňom vtáky a zmĺkli všetky stvorenia, kým bolo v moci kúziel. Aj jej sa teraz zdalo, že Koromľu má v moci akási temná sila. Rukou sa oprela o plot najbližšieho domu. Len čo tak spravila, z rozjímania ju vyrušil nečakaný ostrý zvuk. Prudko odskočila a ruku si pritisla na hruď. Nakukla cez plot. Hľadela do očí koze, ktorá bola priviazaná o strom. Aký som len bojko! Zlostila sa sama na seba, keď zistila, že ju vyľakalo hlúpe zviera. V Koromli skoro v každom dvore chovali kozy. Keď jedna začala mečať, o chvíľu sa pridali ďalšie a potom sa ozývali z každej strany. Podobne ako sa k jednému brechajúcemu psovi postupne pridávajú ostatní.
       Zune trocha odľahlo, až keď konečne uzrela ich dom. Žiadna pevnosť. Drevené steny s omietkou z ílu, vybielený vápnom a so slamovou strechou, ale predsa miesto, kde sa môže aspoň trochu cítiť bezpečne. Vošla do dvora a sadla na lavicu pod oknom. Čerešňa, čo rástla pred domom, na ňu vrhala milosrdný tieň. Odniekiaľ sa vynorila ich mačka Mina a s neskrývanou slasťou sa jej začala obtierať o lýtka.
       „Ty malá potvora“, usmiala sa na ňu dievčina a zaborila prsty do strakatého kožúška. Cítila, ako sa jej pod nimi jemne chveje malé zvieracie telíčko, to Mina začala spokojne priasť. Mača jej vyskočilo do lona a na pokrčenej sukni sa jej skrútilo do klbka.
       „Kde toľko trčíš? Už aj poď sem, Malina sa bude teliť“, začula otcov napajedený hlas.
       Zuna zhodila Minu z kolien a vybehla dozadu do dvora, kde hneď za domom bola maštaľ.
       „Čo nejdeš bližšie, ale postávaš pri dverách?“ oboril sa na ňu Jozef. Hej, otec sa vedel dobre mračiť a presne na ňu tak hľadel i teraz. Zuna stála s rukami za chrbtom a zvesenou hlavou ako školáčka pred prísnym kantorom.
       „Kde je ujo Andrij? Myslela som, že ste sa dohodli a príde ti pomôcť, keď to na Malinu príde,“ spýtavo pozrela na otca.
       „Nech si robí čo chce! S ním už nechcem mať nič,“ zahrmel Jozef. Veľkou rukou si prehrabol prešedivené husté vlasy, čo sa mu spotené prilepili na čelo. Rozopnutá košeľa, ktorú mal vykasanú nad lakte, bola premočená potom a lepila sa mu na hruď.
       Zunin otec nebol vysoký, skôr územčistý gazda s mocnými rozložitými ramenami. Keby nebol taký mrzutý a zlostný a častejšie sa holil, azda by ho bolo možné považovať aj za celkom sympatického chlapa. Ale tá jeho prchká nátura, tá mu robila nepriateľov na každom kroku. S kadekým sa už rozhádal. A teraz aj s Andrijom, svojim najlepším kamarátom. Lenže Andrij bol ten, kto im stále pomáhal, keď Zuna prišla o matku a jej otec o svoju ženu. Zápal pľúc. Lenže život sa nezastavil, kráčal ďalej a nebyť častej pomoci vždy ochotného Andrija, žilo by sa im ešte ťažšie. Ba pomáhal aj vtedy, keď mal sám problémy. Ako i nedávno s tou kostolnou vežou, keď...
       „Prečo ste sa rozvadili?“
       „Hrali sme karty a Andrij podvádzal,“ Jozef zlostne prižmúril oči.
       „On už hral karty? keď len pred týždňom pochovali Jura...“
       V Zuninej mysli sa mihol tieň smutnej spomienky, keď Juro, Andrijov synovec, len pred pár dňami spadol z lešenia kostolnej veže. Možno sa mu pošmykla noha, to sa stáva pri takých opravách. Ako to naozaj bolo, to sa už nik nedozvie. To tajomstvo si chudák chlapec zobral do hrobu. Správa nešťastnej udalosti sa ihneď rozniesla po dedine rýchlo ako oheň v suchej tráve. Preskakovala z dvora do dvora, z domu do domu. Vzápätí po tom nešťastnom páde sa okolo kostola zhrčilo pol Koromle. Tetky hlasno lamentovali a zapaľovali sviece, deti sa bojazlivo krčili mamám za sukne a chlapi civeli pred seba meravým pohľadom s rukami bezradne spustenými pozdĺž tela. Od začiatku bolo jasné, že Jurovi nie je pomoci. Ležal tam bez dychu, s hlavou čudne vyvrátenou, z pootvorených úst mu vytekal pramienok krvi. Zuna sa pri spomienke striasla. Azda preto mala dnes, keď kľačala pri kostole, taký zvláštny tiesnivý pocit. Možno to nebolo iba tými prekliatými bosorkami...
       „A ty čo vyzvedáš? Je to len moja vec, čo sa stalo medzi mnou a Andrijom!“ oboril sa na ňu otec. „O seba sa staraj, nie o mňa. To sa nevieš ani učesať?“ zahrmel.
       Zuna zodvihla ruku a rýchlo si zachytila rozpustené vlasy za uši. Jozef na nej videl, že je akási
vyľakaná. Azda by som na ňu nemal tak kričať. Možno ju to tak vystrašilo, že odrazu vyzerala taká malá, zhrbená, akoby sa chcel schúliť niekde v kúte. Keby bola chlapec, bolo by to ľahšie. Syna by viac zapriahol do roboty, a keby bolo treba, aj by mu vyťal. Ale s touto je to ťažké. Všetko ju vyľaká. Nie je ako iné dievky, čo sa rehocú na celé kolo, robia si špásy z mládencov a na chlapcov hľadia priamo a s odvážne vystrčenou bradou. Zuna bola plachá ako veverica. Stačil pohľad a už utekala kade ľahšie. No, nemá to dievča ľahké. Jozefovi sa jej odrazu uľútostilo. Dobre vedel, že odkedy ostala bez mamy, v noci vzlyká do vankúša. Ani jemu nie je ľahko, ale pretĺcť sa treba. On si zvolil tvrdú masku namosúreného chlapa, za ktorú skrýval svoje vnútro. Je lepšie, keď ho ľudia berú ako rázneho, zlostného chlapíka, s ktorým sa neradno zahrávať, ako keby ho mali ľutovať. Často vybuchoval ako sopka, v hneve vychŕlil lávu pálivých slov, a tak sa mu viacerí radšej vyhýbali. Často aj jeho vlastná dcéra.
       Zahľadel sa na Zunu, na jej strapaté vlasy a doširoka otvorené modré oči. Jej sa v tej chvíli zdalo, že mu zmäkol pohľad a ... nie, to sa jej naozaj iba zamarilo, že sa na ňu otec usmial. V maštali bolo prítmie, nikdy tu nie je dobré svetlo, to nemohlo byť tak, veď on sa predsa nikdy neusmieva.
       Jozefovi sa na okamih naozaj žiadalo vykročiť k tomu trocha zhrbenému, ustráchanému dievčaťu a drapľavou mozoľnatou rukou ju pohladiť po vlasoch. Rád by jej povedal, aby sa už nebála, lebo naozaj nemá čoho. No zostal nepohnuto stáť. Iba on vedel, že v tej chvíli sa sám zľakol citu, ktorý pred dcérou nikdy neprejavil. Črty tváre mu opäť stvrdli, obočie stiahol ako pri veľkom hneve.
       „Čo je?“ Zahrmel. „Stojíš tu ako zmoknutá sliepka! Čo ťa tak vyplašilo?“
       „Videla som...“ Zune sa zatriasol hlas a stíchla.
       „No čo si videla?“ zatiahol Jozef trocha posmešne.
       „Bosorky!“ vyletelo zo Zuny.
       „Nevrav! Ak poletovali po dedine, tak mám pre to vysvetlenie.“
       „Nie, bolo to inde. Na krížnych cestách. S dievčatami sme sa vracali z Ungvaru, na trhu sme tam všetko popredali, vajíčka i maslo, a aj tie hríby čo sme nazbierali v lese. Už sme boli skoro pri viniciach, keď odrazu ...,“ dievčine preskočil hlas a len sťažka pokračovala: „... na krížnych cestách sme ich zbadali. Boli tam bosorky a ...“, nedopovedala, lebo otec ju rázne prerušil.
       „Prestaň! Ako môžeš veriť takým hlúpostiam?! Keby si bola malé decko, vedel by som to pochopiť. Ale ty máš pätnásť rokov,“ kričal a pľasol sa pritom do čela.
       „Šestnásť,“ tíško pípla Zuna.
       „A čo robili tie tvoje bosorky? Há? Lietali, vznášali sa nad zemou, mali vrecia do ktorých chytali neposlušné detiská? Alebo premieňali kamene na otrávené koláče?“
       „Tancovali. Držali sa za ruky, nohy sa im pri tom nedotýkali zeme a ...“ rozvravela sa dievčina.
       „To sa nedá počúvať! A potom čo? Naháňali vás, alebo volali, aby ste sa pridali, že vás naučia čáry-máry?“
       „Nie,“ odvetila Zuna a sklonila hlavu. „My sme sa vybrali inou cestou, aby sme ich nevyrušili a ony si nás ani nevšimli. Dohodli sme sa, že radšej pôjdeme okľukou, len aby sme sa im vyhli. Ale zbadali nás. Tak sme sa rozutekali na všetky strany. Jedna bežala do poľa, iná po ceste, ja cez vinice.“
       Jozef sa nadýchol, že dcére pekne od pľúc povie, čo si myslí o tých sprostostiach. Možno by to z nej mal vymlátiť, nech sa konečne prestane správať ako pochabá. Vtom sa ich krava pohla a bolestne zabučala. Zuna sa pozrela na jej brucho. Koža sa napla na vydutom brušisku a pod srsťou sa jej objavila hrčka, ktorá sa pomaly pohybovala. Isto to bola nôžka teliatka, ktorému už bolo v maminom lone tesno a začalo sa pýtať na svet. Malina nohou dupla o zem a zasa dlho zabučala.
       „Bež po vodu. Prines horúcu, plné vedro,“ prikázal Jozef dcére a už sa aj zohýnal ku krave.
       Zuna vybehla do kuchyne. Rýchlo spravila, ako jej nakázal otec. Keď sa vrátila do maštale, Malina už olizovala svoje teliatko.
       „Vidíš? Načo mi Andrija? Kým nahreješ vody, ja už aj porobím čo treba. Našťastie to išlo rýchlo,“ zazubil otec.
       „Je krásne,“ usmiala sa Zuna hľadiac na malý zázrak prírody, ktorým prišla na svet nová duša. Zvieracia, ale duša. Teliatko sa pokúšalo zodvihnúť hlavu, no bola mu priťažká. Tak mu iba bezmocne klesla na slamu rozprestretú na hlinenej dlážke. Malina sa na svoje maličké pokojne dívala, skláňala sa k jeho mokrému dengľavému telíčku a slastne ho ovoniavala.
       Jozef stál vedľa dcéry, obaja sa opierali o drevenú ohradu a kochali pohľadom na spokojnú Malinu a jej mláďa. Zuna pocítila, ako ju otec objal okolo pliec. Z nečakaného prejavu nežnosti sa cítila zmätená. Nebola zvyknutá na jeho prejavy priazne. Nikdy, ani keď bola malá, ju nebrával na kolená, ba ani nepohladil. Vždy sa k nej správal odmerane a prísne. Ako tam tak mlčky stáli, Zuna si bola istá, že hoci jej otec šetrí slovami a svetu radšej ukazuje mrzutú tvár, predsa je to jej najbližší človek, ktorý sa jej zastane, keď by bolo treba.

       Dvere na maštali sa náhle otvorili. Dnu preniklo svetlo a závan voňavého letného vzduchu. Vošla k nim chudá ženská postava v čiernych šatách prepásaných svetlou zásterou. Drevené dvere sa za ňou so škripotom zacapili. Jozef cítil ako sa Zuna roztriasla.
       „To je ona. Bosorka! Jedna z tých, čo boli na krížnych cestách,“ zašepkala a vyľakaný pohľad uprela na otca.
       „To nie je striga. Už ani nepoznáš našu susedku? Marišu?“ zahundral Jozef ticho pod nos, keď zhrbená postava podišla bližšie.
       „Pekný deň vinšujem,“ spustila žena. „Aká radoštná udalošť, počula som bučanie a hľa, máte príraštok,“ zašušlala a zoširoka sa pri tom usmiala. Dievčina si všimla jej odhalený štrbavý chrup, v ktorom chýbalo niekoľko horných zubov.
       „Nech odíde, pošli ju preč,“ naliehavo zašepkala Zuna do otcovho ucha.
       Jozef však len stál a hľadel na starenu. Nezvykla k nim chodievať, bol zvedavý, čo jej treba, keď tu tak nečakane dokvitla, hoci ju nik nevolal.
       Mariša prešla okolo nich a vstúpila do ohrady ku krave a teľaťu.
       „Nedovoľ jej to, prosím ťa, nesmie sa ich dotknúť, inak bude zle,“ ťahala otca za rukáv Zuna a teraz si už ani nedávala záležať, aby stará Mariša nepočula, čo vraví.
       Jozef stál, akoby mu nohy zapustili korene a sledoval susedkino počínanie.
       Mariša si kľakla ku zvieratám. Jednou rukou si napravila šatku, čo sa jej skĺzla do čela, druhou s roztiahnutými prstami sa pomaly približovala k teľaťu.
       „Nerobte to, tetka!“ vykríkla Zuna.
       Starena akoby nič nepočula a pokračovala. Správala sa tu ako vládkyňa, nie ako nevítaný hosť na cudzom území. Zuna cítila, ako jej zmeraveli ruky i nohy. Ako opantaná cudzou mocou len hľadela pred seba uprenými očami a nemala silu pohnúť sa. Videla, ako Mariša opatrne vystrela chudú ruku s dlhými kostnatým prstami a celou dlaňou hladila teľa. To náhle zodvihlo hlavu a trhlo ňou, akoby ho dačo poštípalo. Jeho malé telo sa začalo nepokojne vrtieť. Tetka ho niekoľkokrát potľapkala po zadku. Potom sa obrátila ku krave a tiež ju pohladila. Malina, ktorá ležala vedľa svojho potomka a oddychovala, sa odrazu postavila na všetky štyri nohy a začala okolo seba nepokojne dupať. Suseda rýchlo vstala, zvrtla sa a dlhými krokmi vyšla z maštale. Len čo sa za ňou zabuchli dvere, Jozef sa spamätal. Vbehol ku krave, schytil ju za povraz, čo mala uviazaný okolo krku a ťahal ju preč. Nech si nerozdupe mladé.
       „Posuň ho, rýchlo, Zuna, než sa dačo stane,“ zvolal na dcéru.
       Tá vbehla do ohrady a chytiac teliatko za predné nôžky potiahla ho ďalej od jeho nepokojnej matky.
       „Čo sa ti porobilo, Malina?“ Jozef sa snažil udržať krave hlavu, aby ňou toľko nemykala a nebodaj ho nezranila svojimi rohmi. Sotva sa stačil uhnúť kopytám besniaceho zvieraťa, keď zlostne koplo.
       „Otec, to ona, bosorka, počarovala jej, vravela som ti to,“ vyrážala zo seba Zuna. „Musíš ísť za ňou, inak bude zle. Malina príde o mlieko a teľa zahynie. To tá striga, donúť ju, aby zrušila svoju kliatbu!“
       „Tak ty neprestaneš?“ skríkol Jozef na zúfalú dcéru. Mal čo robiť, aby utíšil kravu, nemohol sa sústrediť aj na Zunino vystrájanie. „Nielen krava sa mi zbláznila, ale aj dcéra!“ zvolal.
       „Pôjdem po vražca, nech pomôže, aj on vie sňať kliatbu, keď nechceš ísť za Marišou.“
       „Už aj prestaň s tými hlúposťami! Viem dobre, čo sú zač! Takí čudáci, čo si vymýšľajú, že kravy majú počarované. Videl som takých bláznov, čo kravám robia ryhy do rohov a uväzujú na ne červené šnúrky. Ale ja nestrpím, aby sa mi smiala celá dedina, že som zošalel!“
       „Ocko, prosím ťa,“ naliehala Zuna.
       Na Jozefa už toho bolo priveľa. Besniaca krava, čo sa vrhá na vlastné teľa a do toho dcérine reči. Ký čert to tu poslal tú šibnutú babu Marišu, čo sa jej aj malé deti boja? Nik ju nevolal, tak prečo tu prišla obsmŕdať? Vybehol von, aby si vyvetral hlavu a vypustil svoj hnev. Pozrel do susedného dvora a uzrel tetku Marišu, ako pokojne kráča k svojmu domu. Ako tam stál, tvár červenú od zlosti, videl, ako sa suseda pomaly k nemu obrátila a zasmiala sa na neho zablýskajúc pritom tými troma zubami, čo jej ešte zostali.
       „Tak ty sa mi budeš ešte posmievať?“ zvolal a vbehol do jej dvora.
       Prekvapená Mariša zostala stáť akoby skamenela.
       „Už aj poď do maštale a utíš tú kravu, ktorú si tak vydesila!“
       „Čo by si nechcel? Takto sa rozpráva so starou ženou?“ nedala sa starena.
       „Prečo ľakáš moju dcéru? Nevidíš, že sa ťa bojí a ty jej nedáš pokoja!“
       „Ale čo nevravíš? Tak koho mám tíšiť? Kravu alebo dcérenku? Alebo hádam najskôr teba?“
       „Ty bosorka jedna!“ zrúkol Jozef. „Okamžite odvolaj čo si povedala, lebo...“ zohol sa a zodvihol jednu z kožených čižiem čo boli položené pod lavicou pri dome.
       „Lebo čo? Hádam by si...“ zavrešťala Mariša a už si aj rukami chránila hlavu.
       Nestačila ani dopovedať, keď sa na ňu zniesol celý Jozefov hnev. Zodvihol ruku s čižmou a mlátil ňou tú odpornú jazyčnicu, kým nezačala prosíkať.
       „Prestaň, však ma dolámeš. Dobre, odvolám všetko, čo len chceš“, privolila, len aby už mala pokoj, a na chrbte necítila jeho údery.
       Jozef odhodil čižmu. Mariša sa zložila na lavicu. Sedela tam chvíľu so sklonenou hlavou a zavretými očami. Jozef si spomenul, že táto striga aj jemu strpčovala život, keď bol ešte malý fagan. Báli sa jej všetky deti z ulice. Keď šarvanci prechádzali popred jej dom, všetci razom stíchli, lebo detská vrava a nebodaj krik, túto ženu veľmi rozčuľovali. Vždy mala pri dverách vedro so zhnitými jablkami, a len čo začula, že niektoré zo susedových detí robí hurhaj, triafala do neho tými zapáchajúcimi guľami. Alebo v zime, len čo si deti spravili blízko jej domu kĺzačku a tešili sa z ľadu, vybehla von a chodník, na ktorom sa šmýkali a posypala ho popolom. Teraz sa mu to všetko nanovo vybavilo, a tak s tou zlou ježibabou nemal zľutovania. Jeho dcéru nik trápiť nebude!

       Keď sa Jozef vrátil do maštale, oproti mu vybehla vysmiata Zuna.
       „Pozri, čo sa stalo. Kliatba pominula,“ naradostená ukazovala do ohrady. „Vidíš, neveril si a predsa je to bosorka.“
       Jozef zostal stáť ako obarený. Neveriacky hľadel na starostlivú kravu, ako pokojne gúľa tými hnedými očiskami a láskyplne sa skláňa k svojmu drobcovi. Malina teliatku oblizovala čelo a potom začala starostlivo čistiť aj jeho chrbát. Malé pohlo chvostom a Jozef by prisahal, že malo dobrú náladu. Naviac, teľa sa začalo stavať na nohy.
       „Ako si to dokázal?“ naliehala Zuna.
       „Niekedy postačí dobré slovo, inokedy zaberajú iné metódy,“ tajomne odvetil Jozef.
       Dcére, hoci ho o to prosila, nemienil o nich povedať nič bližšie. Za nič na svete by sa jej nepriznal k tomu čižmovému tancu na Marišinom dvore. Zbiť starenu? Každý by ním opovrhoval. Zamrmlal iba niečo o tom, že na niektoré bosorky najúčinnejšie zapôsobí zopár dobre mierených rád.


* * *

       Poznámky autorky:

       Synagóga – okolo ktorej behala Mariša, bola ešte v tridsiatych rokoch drevená, potom ju zbúrali, aby postavili kamennú. V Koromli v časoch I. ČSR, kedy sa príbeh odohral, totiž bývalo deväť veľkých židovských rodín, ktoré tu okrem iného prevádzkovali aj v poviedke spomínanú krčmu. Po synagóge v dnešnej obci nenájdete ani stopy. V roku 1944 bola tunajšia židovská komunita deportovaná do koncentračných táborov, kamenná synagóga ostala nedostavaná a po vojne zanikla aj hrubá stavba.

       Kostol – patrí gréckokatolíckej cirkvi a bol postavený okolo roku 1870. Jeho zasvätený Svätému Michalovi Archanjelovi. V roku 1933, ako sa v príbehu spomína, keď sa rozširoval a celkovo rekonštruoval, spadol z veže jeden z robotníkov a zomrel. V kostole sa nachádza nádherný ikonostas, ktorý tu bol dovezený z Ukrajiny.


***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 5708