login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nepokradneš! Ani u Židovky!

@ :: Poviedky ::     Dec 06 2009, 09:36 (UTC+0)

Niekdajšia židovská krčma v Koromli. Dnes opustený objekt, pritom ukážka typickej zemplínskej vidieckej architektúry 19. a začiatku 20. storočia.

Miesto: Koromľa, okres Sobrance
Čas: polovica tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Dzuro už dávno vedel, že Mária je tá najlepšia dievka na svete. Ani chudá ako trieska, ani tučná ako sud. V drieku taká akurát a aj všade inde ako má byť. A nie je ani hlúpa. Kedy bola, už dávno by si ju obmotal okolo prsta. Videl, ako často po ňom poškuľuje, ale keď na ňu pozrie priamo, ona sklopí zrak. Na priadkach jej zvykne schovať vreteno a vráti jej ho, len keď mu dá božtek. Každý z parobkov to takto robí, každý svojej milovanej. A všetci si pýtajú to isté. No Dzurovi sa zdalo, že Máriin božtek trvá tak krátko, veľmi krátko, určite kratšie ako zvyknú obdarovať iné dievky svojich nápadníkov. Keď jej povie, že ju odprevadí večer domov, ona súhlasí, ba určite sa i trochu raduje, ale vždy idú aj s Terkou, čo býva vo vedľajšom dome. Mária si naozaj dáva pozor, aby s ním nikdy a nikde nebola sama. Ani na chvíľku. Žeby jej nebol dosť dobrý? Žeby naň pozerala iba tak, že keď iný frajer nie je na obzore, tak kým sa neobjaví, môže je dvoriť, skladať lichôtky a nosiť čokoládu a neskôr sa uvidí? Naozaj je to len tou čokoládou, ktorej chuť by inak ani nepoznala?
       Dzuro tuho premýšľal. Čokoládu mal v kešeni, keď sa zakrádal hore Koromľou sledujúc Máriu, ako si to šinie do polí, až tam hore, kde rastú Kušmačove plánočky. Cítil príležitosť, v ktorej sa všetko ukáže, pretože išla sama. Bol večer, iný večer ako inokedy, posledný deň novembra, teda na Andreja. Čas, ktorý vraj dáva dievkam veľkú moc, ak poznajú tie správne kúzla a čary. Môžu si chlapcove srdce k sebe pripútať, urobiť z neho svojho poslušného milého, ktorý im bude po celý život kráčať verne po boku. Dzuro by tak urobil aj ihneď, ani čarovať by nemusela, veď také hádzanie kukuričných zŕn do okna či iné akože kúzla rozosmiali už aj jeho deda. Lenže namiesto po jej boku sa ešte len tajne zakrádal v jej pätách. A Mária už vyšla z dediny, prekračovala brázdy, až zastala pod dvoma stromami uprostred polí. Dzuro zatajil dych. Sledoval ju, ako sa obzerá na všetky strany, ako otáča hlavu tak prudko, až jej vrkoč podskakuje. Asi sa bojí. Isto verí tým hlúpym poverám, čo sa viažu k tomuto miestu. Ale načo sa sem teraz večer trepala?
       Mária pozrela na čiernu oblohu. Keby ju videl zblízka, zbadal by, ako od vzrušenia zhlboka dýcha. Priložila si dlane k ústam a oproti nebu zakričala: „Andreju, ukáž mi môjho ženícha!“
       To je chvíľa! Toto sa isto nebude opakovať! Len čo Dzuro začul jej slová, pred oči sa mu nahrnuli vytúžené obrazy. Príde k nej a ona uverí, že jej ho zjavilo samotné kúzlo. Prosté dievčenské duše! Veria na také povedačky! Ale najskôr ju trochu vystraší... Pri tejto predstave sa musel usmiať a hneď nato zaryčal ako divá sviňa. Zvuk, čo sa vydral z jeho hrdla, znel ozaj hodnoverne. V tej chvíli Mária nerozmýšľala, nebola toho schopná. Len výčitka ako výkričník v duši, že načo sem liezla, prečo si zahráva s tajomným svetom kúziel, ju popohnala vpred. S krikom sa rozbehla. A Dzuro jej vybehol oproti.

       „Mária, stoj! Neboj sa, to som ja!“ utekal, až mu skoro spadol klobúk, ale namiesto toho, aby si pri stretnutí padli do náručia, Mária uhla. Bežala ďalej a výskala ešte viac. Naťahovala nohy cez hlinené hrudy, rozhadzovala rukami na všetky strany a naraz zmizla. Ona aj jej hlas. Bolo ticho. Len akýsi čudný vietor zavial od lesa cez pole až ku dedine a Dzuro sa preľakol, že kúzla ozaj jestvujú. On vstúpil do toho jej a všetko pokazil. Jeho milovaná sa prepadla niekam pod zem, teraz sa rúti do horúcich pekiel a jeho vinou už po nej naťahujú svoje chlpaté ruky s dlhými nechtiskami samotní rohatí. Zakričal, teraz už nie ako divá sviňa, ale ako zúfalec a rozbehol sa tam, kde ju videl naposledy. Mária sa našťastie pod zem neprepadla. Ležala na nej s rozbitým kolenom.
       „Stalo sa ti niečo?“ zalapal Dzuro po dychu, keď nad ňou zastal a srdce mu bilo zúrivo.
       „Čo tu robíš?“ prekvapila sa. Neusmiala sa naň, nebola toho schopná. Tvár mala skrivenú do plaču, z jedného oka jej už dolu lícom vytiekla slza. Oboma rukami držala koleno a pozerala, ako krváca.
       „Pomôžem ti? Môžem ťa vziať aj na ruky a odniesť domov, keď chceš.“
       „Netreba. Sama pôjdem,“ zaťala sa a pokúšala zdvihnúť. Márne. Bolesť jej presiakla celým telom a ona sa skrútila do klbka ako mača.
       „Čokoládu chceš?“ natiahol Dzuro ruku.
       „Daj,“ schmatla ju a znova sa pokúsila postaviť. Išlo to, až keď jej Dzuro pomohol. Tak sa oň oprela a krívajúc prechádzali z poľa na cestu a do Koromle.
       Dzuro si to takto nepredstavoval. Vždy túžil, aby na ňom priam visela, aby v objatí šli miestami, kde ich nikto nevidí, ale teraz, keď sa mu to splnilo, Mária tíško fňukala a chrámala na dodrúzgané koleno. I tak rozbalila svoj darček a zahryzla sa. Všimla si, že je v ňom dierka.
       „Ukradol si ju?“ ukázala na čokoládu.
       „Hej.“
       „Židovke?“
       Dzuro prikývol.
       „A keď ťa raz chytí?“
       „Nechytí. Nemá ako.“
       Mária namiesto otázky len prekvapene pozrela a Dzuro sa dal vysvetľovať: „Neberiem, keď jej pomáham v krčme. Však mi môže poprezerať vrecká. Ale čokolády jej ukladám na poličku pri okne. Nebojí sa, lebo zvonku to nikto nedočiahne. Ale ja tam mám v kríkoch paličku a cez ňu klinec. Keď odídem, vezmem paličku, obehnem krčmu a pozerám cez otvorené okno. A otvorené je skoro vždy, lebo chlapi fajčia, ako sa patrí. V správnej chvíli strčím ruku dnu, paličkou seknem do čokolády a rýchlo vytiahnem von. Keď seknem poriadne, prebodnem klincom aj dve čokolády naraz. Ak by zbadala, že niekto cez okno kradne, postavím sa zvonku k stene tak, že ma zvnútra neuvidí. A kým vybehne von, ja už budem dávno preč. Ale zatiaľ nevie nič.“
       „Hm,“ kývla hlavou Mária a rozhrýzla posledný kúsok. „Preto má každá čokoláda dieru? Od klinca?“
       „Tak je.“
       Dzura potešilo, že sa s ním pustila do rozhovoru. Také zlé to asi ani nebude. A ešte viac sa zaradoval, keď mu Mária povedala, aby nešli stredom Koromle, aby ich niekto spolu nevidel. Vybrali sa teda poza humná. Cítil, ako sa ho pevne drží, už aj zafňuká len občas. Jej dotyk v ňom vyvolával slastné pocity, i keď to bolo také divné. Teraz určite nie je čas, aby si ju pritúlil. Takto hútal, nevediac, či je to ozaj tou dodrúzganou nohou alebo vlastnou neistotou a nedostatkom odvahy. Tma už bola poriadna, išli pomaly, aby do niečoho nezakopli a nespadli obaja.
       „Bola si čarovať?“ opýtal sa po chvíľke ticha.
       „A ty si ma sledoval!“
       „Videla si ma?“
       „Možno.“
       „A prečo si išla práve pod Kušmačove plánočky?“
       „Si nepočul? Je to začarované miesto. Tam sa isto vyvolávanie po milom neminie účinku. Všetci to vedia, že sa tam zjavuje červené strašidlo. Svieti a žiari. Telo má priesvitné a v ňom horia pekelné plamene. Keď na takom mieste vyslovíš zaklínadlo, určite sa naplní.“
       „Vidíš, tak sa naplnilo! Chcela si poznať svojho milého a stretla si ma. Lebo ti už dávno chcem povedať...“
       Pri posledných slovách Mária zrýchlila krok, či skôr svoje krívanie a začala si tíško pískať akúsi pesničku, aby mu dalo najavo, že má zmĺknuť. A Dzuro ozaj stíchol. Až pri zadnej bránke do záhrady domu Máriiných rodičov mu povedala, že nevie, či pôjde zajtra na priadky. Takže sa možno uvidia až o dva dni. Že už ráno ide s otcom aj s mamou do Ungváru na trh. Na voze cez Husa a Nemešanský les.
       Dzuro stál pri záhradnom plote ešte dlho. Stál tam aj vtedy, keď Máriu celkom pohltila tma. Mohol ísť domov, ale ešte sa mu nechcelo. Premýšľal. Chvíľami sa usmieval, chvíľami si vyčítal, že to s tou divou sviňou prehnal. Nevedel si predstaviť, že ju zajtra neuvidí. Samozrejme, nie divú sviňu, ale že neuvidí Máriu. Mal chuť rozbehnúť sa za ňou, pritúliť si ju a vypýtať bozk, ktorý čakal na rozlúčku, ale nedostavil sa. Taká dievka! O pár dní bude mať sedemnásť, mala by už myslieť na svadbu. Bol by jej dobrým mužom. Už by mohla byť prívetivejšia. Zložil si klobúk a poškrabal sa. Musí niečo vymyslieť. Musí.

       Dzuro niečo vymyslel ešte v ten večer cestou domov. Keď to mame povedal, súhlasila. Potom za svitania vstal a nasypal sušené dubáky do plátenného vrecka. Nie všetky, ale takých poctivých päť litrov to bolo určite. Rýchlo sa obliekol a vybehol z domu. Vybral sa cestou, kadiaľ mala ísť Mária s rodičmi. Dúfal len, že nešli ešte pred svitaním. Ak hej, dôjde do Ungváru pešo. Tam ich nájde na trhu a prihovorí sa, či ho cestou neodvezú domov. Ale lepšie by bolo, keby ho s vozom dobehli už smerom tam. Bol by s Máriou dlhšie a ešte by nemusel toľko chodiť. A vlastne to ani netrvalo dlho, keď začul spoza chrbta kone a o chvíľu sa už aj viezol. Vpredu na kozlíku rebrináka sedel Máriin otec s mamou a on s Máriou vzadu. Nohy im viseli dolu a hompáľali sa. Chcel sa jej opýtať na to koleno, čo jej zakrývala sukňa, ale bál sa, aby ho jej rodičia nezačuli. Ako by vysvetlil, že o tom vie? Pozeral teda mlčky na Máriu, ale ona hľadela len na cestu, čo sa míňala. Po chvíli siahol do vrecka a vytiahol ďalšiu čokoládu. Mal ich doma viac, no dával vždy po jednej. Keď to Mária zbadala, bez slova a rýchlo ju schmatla, nech to rodičia nevidia. Ale videli. Mama sa práve na nich pozrela a hneď spustila: „Čo si jej to dal?“
       „Nič,“ mykol plecom Dzuro.
       „Nehovor mi tak! Videla som. Mária, ukáž!“ prikázala a na Máriiných lícach sa rozliala červeň.
       „No? Budem dlho čakať?“ nástojila mama ďalej a Mária ukázala. Na chvíľu od koní odtrhol pohľad aj jej otec. Keď uvidel čokoládu, zatiahol popruhy a zakričal: „Pŕŕŕ.“ Kone zastali. Nastala chvíľa, v ktorej sa Dzuro cítil naozaj trápne. Máriin otec totiž začal hneď, nech povie, či tu čokoládu kúpil. No odkiaľ by mal Dzuro toľko peňazí? Sklonil hlavu a mlčal. Nie dlho, lebo otec hneď na to vravel, že sa mu Židovka Bajla sťažovala, vraj kontrolovala tovar a chýba jej veľa čokolád.
       „A veď je to Židovka. Chodím tam robiť, keď ma zavolá aj dva razy do týždňa. A viete, koľko mi za to platí? Kúpil by som si tak jednu čokoládu za mesiac. A na vás zarába! Ja aj viem ako! Aj s ňou chodím do Ungváru. Kupuje tam čistý špiritus. Osemdesiatku. Aj esencie tam kupuje. Doma má kopec kadejakých fľaštičiek. Tam meria, riedi špiritus vodou, kvapká doň esencie a vám to predáva akože ražná alebo slivovica. Podvodníčka to je! V sobotu jej chodím upratovať celý dom, lebo Židia vraj v sobotu nemôžu. A musím sa zastaviť aj večer, keď sa stmieva, aby som jej zažal petrolejku, lebo vraj nesmú ani to. Aj kamaráti hovoria o Židoch rovnako. Jeden zavolal v sobotu cez okno Paľa, nech ide k nemu dnu. Potom mu kázal vybrať z pece žeravý uhlík a zapáliť mu cigaretu, lebo že sám v sovotu nesmie. Vidíte ich niekedy v našom kostole? Čo by tam robili? Majú tu vlastnú synagógu a ešte aj tie kúpele. Mike ich volajú, či ako. Načo sú im v dedine také kúpele, kde sa kúpu spolu? Aký je to poriadok, čo sa tam naozaj robí?“ Dzuro sa rozohnil, až sa sám čudoval. Akoby očakával, že v záplave slov skryje zlodejstvo, za ktoré ho odsudzujú.
       „Boh stvoril všetkých. Kresťanov aj nekresťanov. On ich bude súdiť, nám to neprislúcha. Vlastne bude súdiť nás všetkých. Aj teba. Poznáš desatoro? Spomeň si na ôsme prikázanie. Nepokradneš!“ schladil Dzura Máriin otec, potom sa zasa mlčky otočil ku koňom a trhol opratami. Voz sa pohol a Dzuro sa cítil hlúpo. Desil sa toto, že teraz až do Ungváru pôjdu mlčky, ale skutočnosť bola ešte horšia. Horekovať začala Máriina mama. Že ani netušila, že raz povezú zlodeja. Začala hútať, že kto vie o krádeži a nepovie o nej, či je to tiež hriech alebo nie. Márii nakázala, nech si príde sadnúť za nich, ďalej od toho zlodeja.
       Dzuro už myslel, že hádam aj zoskočí z voza a pôjde ďalej pešo, keď Máriina mama spustila: „Možno ani nebudeš čakať do súdneho dňa. Pamätaj si, že každé zlo sa človeku vráti. A niekedy rýchlejšie, akoby si myslel. A možno postihne aj nás,“ prežehnala sa, „lebo to si určite kradol pre Máriu. A my ťa ešte vezieme na trh predávať huby! Dzuro, počúvaš ma? Nepokradneš! Ani u Židovky!“

       V Ungváre na tržnici sa Dzuro od Márie a jej rodičov smutne oddelil. Huby predal rýchlo, nestaral sa už, či ho odvezú aj naspäť, vlastne si ani nebol istý, či to chce. Túžil byť ba chvíľku sám. Prekážalo mu to množstvo hlučných ľudí, čo ho práve obklopovalo. Obchodníci, z ktorých každý vychvaľoval svoj tovar, dobytkári, čo hnali kravky tak, až zapchali ulicu, cigáni s rybami na predaj, hrnčiari, kožušník, nožiar s nožmi, kdekto. Bokom ešte videl, ako Mária pomáha naložiť rodičom na voz kanvy na mlieko, vedel, že ich chcú kúpiť, a tiež akési džbány. Ani naň nepozrela, tak sklonil hlavu a vybral sa naspäť. Cesta cez les bola cesta kratšia, ale on šiel dedinami. Takto príde domov až za tmy, nikto na ňom nezbadá, akú má náladu. Nebol už ďaleko od Koromle, keď padol súmrak a jeho predbehol voz. Viacero už takto prešlo okolo, nikoho neprosil, aby ho odviezol. Len tak ledabolo zdvihol zrak a videl, že vzadu sedí Mária. Vpredu – no kto iný ako jej otec s mamou? Napodiv voz zastal.
       „Chceš sa odviezť?“ pozrel naň Máriin otec.
       „Keď ma vezmete...“
       „Vezmem. Vieš, rozmýšľal som, čo si hovoril,“ pošúchal si otec nos. „Nemôžem povedať Židovke, že tam kradneš, keď ona kradne viac. Možno jej tak treba, ale už to nerob! Viem však, že si nekradol, aby si ju trestal, ale aby si dal čokoládu mojej dievke. A to nie je dobre. Takže ja ťa odveziem a viac o tom nebudeme hovoriť. Ale tu mi ihneď sľúb, že už viac nič nekradneš.“
       „Sľubujem,“ vyhŕkol Dzuro rýchlo ako malý chlapec, čo tvrdí, že už bude dobrý a potešil sa. Vyskočil na voz a zaváhal, či môže sadnúť rovno vedľa Márie, alebo radšej trochu ďalej. Keby naň pozrela, sadol by hneď natesno. Ale ona, ako mala vo zvyku, hľadela kamsi inam. Tak sa usalašil medzi kovovými kanvami na mlieko. Bolo ich veľa, možno dvadsať.
       „Môžem sa opýtať? To načo ste toho toľko nakúpili?“ zaklopal prstom na jednu z nich.
       „Na predaj. Brat mi ide na budúci týždeň na trh až do Kežmarku.“
       „A oplatí sa to?“
       „Oplatí,“ odpovedal otec. Vyzeral pokojne, zato mama nie. Stále čosi ticho hundrala, nebolo jej rozumieť. Tma zhustla, voz spomalil, už ostával posledný kúsok do Koromle po ceste vedľa poľa s Kušmačovými plánočkami, keď mama vykríkla. Len tak, znenazdajky.
       „Červený diabol!“
       Dzuro ani nestihol otočiť hlavu k plánočkám, keď sa kone splašili. Odrazu to vozom trhlo. Kone bežali ozlomkrky, akoby ich hnal strach o život, Máriin otec s mamou sa držali kozlíku, aby nespadli. Aj Mária sa zakvačila o bočnicu rebrináku a na Dzura sa navalili všetky kanvy. Hegalo s nimi poriadne, hrkotalo to, čo kone plašilo ešte viac. A keď sa cesta zvažovala, ešte pridali. Márne Máriin otec kričal svoje pŕŕŕ, márne sa snažil zatiahnuť opraty. Splašený záprah vie urobiť svoje. Dzuro cítil, ako mu divoko bije srdce, Mária sa nezdržala a začala výskať. Už aj vbehli do dediny a kone sa bezhlavo rútili ďalej. Nedali sa ovládať. Až neskôr, a to rovno pred Židovkinou krčmou spomalili, nakoniec i zastali. Prvý dolu zoskočil otec. Chytil oba koníky za ohlávky naraz, tíšil ich, čičíkal. Mária sa stále držala bočnice, Dzuro si všimol jej veľké vystrašené oči. Aj jej mama koktala, keď zdvihla ruku a ukázala na krčmu: „Vi-vidíš, kde sme za-zastali? To-to je zna-znamenie!“
       „Teta, to ste prečo tam hore kričali? Vy ste pri plánočkách dačo zbadali?“ opýtal sa Dzuro nesmelo.
       „A ty nie? Len sle-slepý by to nevidel! Vravela som ti, všetko zlo sa člo-človeku vráti! A teraz už choď! Choď domov a modli sa!“
       „Nehnevajte sa, ja som...“ začal ešte Dzuro prosiac, ale Máriin otec ho zastavil: „Už choď, nič nehovor. A druhýkrát, keď mi chceš dcéru potešiť, dones jej radšej jablko!“
       Napriek všetkému, čo si dnes musel Dzuro vypočuť, napriek výčitkám a príkoriu, ktoré znášal, keď sa priznal ku krádeži, napriek splašeným koňom, čo sa vraj naľakali červeného diabla, mu toto znelo ako rajská hudba. Druhýkrát má Márii radšej doniesť jablko! Teda súhlasia, aby sa s ňou ešte niekedy stretol! A ona? Pozrel na v tú stranu. Usmiala sa naň. Jemne a nenápadne, ako zvyknú opatrné dievky, ktoré chcú dať svojmu vyvolenému prísľub. Pochopil a domov bežal radostne, akoby mu patril celý svet...


* * *

Poznámky autora:

       Židovská krčma – teda krčma, ktorú prevádzkovali v Koromli Židia, stojí opustená uprostred obce dodnes. Predstavuje typickú zemplínsku vidiecku architektúru, i keď honosnejšieho typu ako bývali radové domy. Postavená je z drevenej kostry, pričom na koly v rohoch a nosné trámy boli použité trámy z kmeňov stromov. Steny zvyčajne neboli stavané ako pri zrubových objektoch, ale použili sa na ne dosky a tenšie konáre. V tomto prípade však boli aj na steny použité trámy, čo stavbu robí výnimočnejšou a pevnejšou, možno aj vďaka tomu prežila do týchto čias. Bežný rodinný dom mával vpredu len jedno okno. Keďže tu išlo o krčmu, bola väčšia a vpredu má až tri okná. Steny boli omurované ílovitou hlinou zmiešanou so slamou. Na murivo sa teda použil rovnaký materiál ako pri váľkových domoch, avšak s tým rozdielom, že sa nestavalo z váľkových tehál, ale materiál sa nanášal priamo na drevené steny. Tie sa potom zabielili vápnom. Neďaleko Koromle sa nachádza aj opustený a neudržiavaný židovský cintorín.
       Židovská komunita bývala v obci taká početná, že tu mala aj svoju synagógu. Tá bola postavená z dreva, dnes ju tu už však nenájdete. Rovnako ani v poviedke spomínané židovské rituálne kúpele zvané mike. V novembri 1938 pripadla Koromľa pod územie Horthyho Maďarska, v čase vojny v roku 1944 boli Židia deportovaní do koncentračných táborov.

       Kušmačove plánočky – plánky stojace uprostred polí označovali miesto, o ktorom si mnohí obyvatelia Koromle mysleli, že je magické. Dodnes niektorí tvrdia, že na tom mieste sa údajne zjavovala bytosť, z ktorej šľahali plamene. Stromy, ktoré mali v živote obce aj určitý rituálny význam, vyrúbali v čase kolektivizácie, keď vzniklo JRD a spájali sa pozemky.

       Ungvár – niekdajší názov Užhorodu. Toto mesto bolo prirodzeným centrom celého regiónu. Až do roku 1944 patrilo k územiu Československa ako súčasť Podkarpatskej Rusy. V roku 1944 na základe referenda sa Podkarpatská Rus oddelila a premenovala na Zakarpatskú Ukrajinu, čím de facto splynula s Ukrajinou.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 8519