login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Čechúňsky sliedič

@ :: Poviedky ::     Nov 06 2009, 12:17 (UTC+0)

Kríž na cintoríne v Koromli

Miesto: Koromľa, okres Sobrance
Čas: polovica tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Pavel si špičkou jazyka olizoval hornú peru a zatajil dych. Keby ho niekto takto uvidel, mohol by si myslieť, že ho očarili piesne, čo sa rozliehali celou Koromľou. To dievky prechádzali stredom dediny, držiac sa popod pazuchy a vyspevovali na plné hrdlo. Nebolo to nič nezvyčajné, skoro každý letný večer takto spolu chodievali. Lenže Pavlovi bolo celkom jedno, aj keby tadiaľ kráčali úplne nemo. Piesne? Nie, nezaujímali ho. Ale tie skvostné mladé dedinčanky! Šli bosé po kamennej ceste, až mal chuť k nim pristúpiť bližšie a poriadne im prezrieť chodidlá, či sa niekde nedoráňali. Dotýkal by sa ich jemne a citlivo. Nie ako tí parobkovia, čo chodia okolo toľkej krásy, akoby ju ani nevideli. A dievky? Samé za nimi bežia, volajú ich medzi seba. Bolo to ako taká hra. Aj teraz išiel okolo Vasiľ. Pod pazuchou akási doska, musela byť isto ťažká, ale on šiel vystretý, akoby ho neťažila a na spievajúce krásky pozrel, až keď ho zavolali. Potom vravel čosi, že sa ponáhľa a nemá na ne čas. Nechal sa chvíľku prehovárať a nakoniec, akože im robí veľkú láskavosť, prišiel rovno medzi ne a oblapil okolo pliec Terku. A Žuža sa z druhej strany sama nastrčila, takže držal hneď dve naraz. Stáli tam naprostred cesty a ďalej spievali spoločne.
       Pavel, krčiac sa obďaleč pod dulovým stromom, pozeral na všetko ako na zázrak. Vasiľ, posledný z posledných, ktorý by mohol priťahovať mladé ženy, tam vytŕčal uprostred hlúčiku bujarej mladosti a krásy a spieval s nimi. Taký napoly Slovák, napoly Ukrajinec, bez moci, teda ak nepočítame silné paže, takže, aby to bolo presné, bez úradnej moci, v nohaviciach a košeli z hrubého konope a bosý. Chudák z chalupy so slamenou strechou, kde sa tlačí s rodičmi, bratmi i sestrami v jednej chyži a jedia z jednej misy. A on, Pavel, člen finančnej stráže s dobrým a pravidelným platom, vo šviháckej uniforme a s puškou na pleci na všetko iba pozeral, akoby bol od Vasiľa horším. Vlastne aj bol. Pre dievky. Matky im to vraveli, aj otcovia tak hovorili, ba vlastne každý v Koromli rozprával, aby si dievčatá dávali na Čechúňov pozor. A Pavel bol Čech. Rovnako ako všetci v zbore finančnej stráže, čo sídlila v neďalekej Krčave i v Užhorode. Závidel Vasiľovi a pohŕdal ním zároveň. Keby tak bol na jeho mieste... Aha, ako sa tá Žuža k nemu tisne. Ako naň upiera svoje nebesky modré oči a usmieva sa, akoby prežívala chvíle najväčšieho šťastia! Pavel bol z toho celkom zronený. Popravil si kožený pruh, čo mu držal pušku na pleci a bez toho, aby ďalej na dievky pozeral, prešiel popri nich na dolný koniec dediny. Jeho úloha bola jasná. Pozrieť, či nezbadá v Koromli dákeho cudzinca a skontrolovať ho. Tak šiel a ani nevediac prečo, zabočil naľavo k cintorínu.

       Teplý vánok zavial tak slabo, že ani listy na stromoch poriadne neševelili. Odniekiaľ priletel k hrobom kŕdeľ vrabcov a inak nič. Celkom nič sa nedialo. Pavel rozmýšľal, čo ďalej. Vrátiť sa na veliteľstvo bolo priskoro. Z myšlienok ho vytrhol pohyb. To sa pred veľkým starým cintorínskym krížom otočila stará tetka Erža a šla preč. Prekvapilo ho to, veď doposiaľ ju nevidel.
        „Koho či som nestretla? Špióna? Maďara alebo Poliaka? A čo by tu robil, ha? Pomodliť som sa bola. Nech ma anjel chráni pred ľudskou zlobou a bosorkami,“ pohŕdavo vychrlila, keď sa jej začal Pavel vypytovať na neznámych ľudí, potom mávla rukou a šla do dediny. Pozeral ešte za ňou, skúšal odhadnúť, či má oblečených osem alebo dvanásť sukní, ako sa jej starom tele natriasali.
       Akí sú len tí dedinčania prostí! Vraj pomodliť sa, nech má pokoj od bosoriek! Stará Erža to má azda v hlave pomotané. Veľké veci sa stali! Maďari sa v Československu združili, už aj začali vydávať vlastné noviny Esti Újság. Ktovie, čo chystajú! Aj Židia sa spájajú, založili svoj zväz a v Prešporku mali prvý zjazd. Kdekto kdečo strojí, aj preto vláda založila Najvyššiu radu obrany štátu, ale títo tu sa boja len bosoriek! Pavel krútil hlavou, keď zrazu zbadal, že od dediny rovno k nemu beží Vasiľ. Aj tú dosku niekde nechal, akoby mu išlo o život.
       „Stoj!“ vykríkol Pavel, keď sa už Vasiľ rútil blízko, akoby chcel naň skočiť. Lenže Vasiľ sa zrazu otočil a vbehol na cintorín. Rovno pred veľký kríž, tam padol na kolená, voľačo šepkal, rozumieť mu nebolo.
       „Neposlúchol si príkaz! Pohŕdaš štátnou mocou!“ vysoptil Pavel, keď dobehol za ním a pušku už držal v rukách, akoby sa chystal strieľať. Ale Vasiľ naň ani nepozrel. Len začal objímať kríž, o voľačo šeptom prosil, aspoň to tak znelo.
       „Vstaň! Pôjdeš so mnou!“ zakričal Pavel panovačne.
       Vasiľ vstal a pozrel udivene na Čechúňa.
       „Prečo si nezastal, keď som ti rozkázal?“
       „Choď na Čechy a tam si rozkazuj. Čo som ti urobil? Nevidel si, že som sa tu prišiel pomodliť?“
       „Tak to mi vysvetlíš na veliteľstve. Pôjdeš rovno predo mnou a nieže ti napadne ujsť! Potom by som musel strieľať!“
       Pavlov príkaz bol stručný a jasný. Vasiľ prešiel mlčky pred hlavňou pušky zopár krokov, ale naraz chcel hovoriť. Nech Pavel nerobí sprostosti, veď sa nič nestalo. Vedel však, že nech by povedal čokoľvek, bolo by to ako mlátiť prázdnu slamu. Uvažoval, ako nestratiť pol dňa a z predvedenia na vypočúvanie sa vykrútiť.
       „Nemáš náhodou strážiť hranice a kontrolovať, aby ľudia neskrývali nezdanené víno?“ opýtal sa potichu.
       „Po tom ti nič nie je!“
       „Hej, ťažko sa ti musí robiť v Koromli, keď tu žiadnych hraníc niet. Využiť by si to mal a nie si vymýšľať zbytočnú prácu. Potom sa ti ľudia budú vždy vyhýbať. Aj dievky. Myslíš, že som nezbadal, ako si na ne pozeral? Ja by som ti vedel pomôcť. Ako kamarát. Ale keď ty vo mne vidíš nepriateľa...“
       Pavel zneistel. Čo teraz? Naokolo nebolo nikoho, kto by ich videl alebo počul. Ten prostý Vasiľ má vlastne pravdu. Ak ho predvedie na veliteľstvo, beztak mu nedokáže žiadnu vinu a už vôbec nie pašeráctvo, ukrývanie vína či schovávanie špiónov. Ale ak sa s ním skamaráti, ktohovie, či mu azda nepomôže dostať sa bližšie k Žuže.
       „Takže kamarát, hej?“ hľadel na Vasiľa sebaisto. „Dobre, prestanem na teba mieriť, ale najskôr si sadni na zem. Vedz, že kým by si vstal, stihnem zacieliť aj streliť. A začni hovoriť!“
       Vasiľ sadol, Pavel si prehodil pušku cez plece a stojac nad ním počúval.
       „Teda, neviem, čo okrem toho kontrolovania dokážeš. Napríklad bieliť domy vápnom alebo viazať slamené kyčky na strechy vieš?“
       Pavel nerozumel, prečo mu to hovorí, ale pokýval hlavou, že nevie.
       „Alebo aspoň narúbať drevo, opraviť koleso na voze, pomôcť postaviť plot, čokoľvek. Tu si ľudia pomáhajú. Pri práci sa zblížia, tak si začnú dôverovať. Ja kdekade pomáham. Keby som šiel do nejakej rodiny, kde majú mladú dievku, zavolal by som ťa so sebou. Prišiel by si bez uniformy, keď budeš mať voľno. Potom by v tebe videli človeka, nie iba českého financa!“
       Pavlovi sa nápad nepáčil. Aký by potom mali pred ním ľudia rešpekt? Určite jestvuje aj iný spôsob, Vasiľ začal nedobre. Lenže Žuža? Stačilo mu na ňu spomenúť, na jej biele nohy, vydutú blúzku, na jej oči, pery a už by bol ochotný rúbať drevo.
       „Aj k Žuže chodíš? Pomáhaš jej rodičom?“ prelomil odpor a spýtal sa priamo.
       „Na Žužu zabudni! Dobre ti radím. Čo myslíš, prečo som sem utekal? Videl si, ako sa ku mne túlila? A ako na mňa pozerala! Len som sklopil oči, aby sa naše pohľady nestretli.“
       „Tak toto už nechápem vôbec. Však si to povedzme ako chlapi. Je pekná, nie?“
       „Pekná, ale...“
       „Ale čo? Má frajera? Koho? Nejakého z dediny, čo celé dni orie a večer kydá hnoj?“
       „Nemá žiadneho frajera. Nik si s ňou nezačne.“
       Pri týchto slovách Pavel pocítil úžasné uvoľnenie. Viac ho nezaujímalo. Taká dedinčanka by mohla výskať od radosti, keby ju poriadne objal a vystískal.
       „Tak ma dostaň k Žuže!“
       „Nemyslím, že je to dobrý nápad,“ zasmial sa Vasiľ, či skôr zaškľabil, až to Pavla urážalo.
       „Mne je jedno, čo si o tom myslíš alebo či vôbec niekedy dokážeš myslieť. Pustím ťa, ale vymyslíš, ako sa k nej dostať!“
       „Chcel by si ju vidieť holú?“
       „Čože?“
       „No, či by si ju chcel vidieť tak, ako ju Pánboh stvoril. Bez šiat.“
       „Hovor!“ prikázal prekvapený Pavel. Mohla v tom byť dáka lesť, ale za to riziko to stálo. Cítil, ako sa mu od vzrušenia roztriasli kolená. Mal chuť sadnúť si na zem vedľa Vasiľa, ale dôstojnosť mu to nedovolila.
       „Dnes večer, keď sa zotmie, choď oproti Koromľanskému potoku. Ale už dnes, lebo bude spln mesiaca a potom by si zasa musel dlho čakať. Choď hore nad dedinu, stále proti prúdu, potom cez les až dôjdeš na lúčku. Tam v taký čas chodia niektoré ženy. A zobliekajú sa.“
       „Tam sa chodia kúpať? Zaujímavé.“
       „Keď myslíš?“ Vasiľ vstal a pošúchal si zaprášené ruky o nohavice. „Len si daj pozor, aby ťa nezbadali. Financ – nefinanc, nedobre by si pochodil. A ja teraz, ak dovolíš, pôjdem ešte ku krížu. Ľudia hovoria, že ten kríž chráni pred zlom z pekiel. Tak sa trochu pomodlím, že ak by mi do očí pozrela dáka bosorka, nech ma neuriekne.“
       „Božia prostota!“ plesol si Pavel dlaňou po čele. „Tak bež a modli sa. Ale pamätaj, že si mi dal sľub, čo dnes uvidím. Ak si ma oklamal, spoznáš, čo je to úradná moc!“ pohrozil prstom a odobral sa späť do dediny na pochôdzku, kým mu neskončí služba. Ale keby mu aj práve popred nos prebehlo tridsať špiónov alebo rad vozov s pašovaným tovarom a nezdaneným vínom, nevšimol si to. V predstavách už bol ukrytý kdesi za kríkmi, odkiaľ pozoruje nahé dievky, ako sa kúpu a mesiac svojim strieborným svetlom osvecuje ich krásne a pomilovania hodné telá. Tešil sa na večer ako decko na Kračúna.

       Zotmelo sa. Nebola to taká čerň, ako keď sa vyleje smola, až krajina stratí všetky farby a tvar. Obloha ostala bez mráčika, posiata miliónmi žiariacich hviezd a tučný mesiac vylieval svoje svetlo na zem tak, až všetko vrhalo tiene. Pavel už vyše hodiny ležal vo vysokej tráve, ba ešte za vidna si vytipoval miesto, kadiaľ by utiekol, keby náhodou ženičky zistili, že ich niekto špehuje. Bol si na istom, že je na správnom mieste. Vyzeralo ako stvorené pre nočné šantenie a kúpanie v jarku.
       Po chvíli začul praskať suché konáre. Ktosi prichádzal a isto nebol sám. Lenže v tichosti, bez spevu. Najskôr ho to zarazilo, veď dievky spolu vždy spievajú, ale hneď mu došlo, že to isto pretože nechcú, aby sa o nich vedelo. Zatajil dych. Na druhej strane čistinky zažiarili biele blúzky a sukne, už sa vynorili z lesa. Pavel počítal a bolo ich sedem. Nevedel ešte rozoznať, či je medzi nimi aj Žuža, ale nádejal sa. Veď predsa Vasiľ hovoril, že isto bude. A dievky prichádzali rovno k nemu. Dievky? Nie, teraz ich už rozoznal. Staré baby a vdovy, čo nikdy nevidíš inak než vždy čiernom, tu prichádzali ako nevesty. A na konci ich radu kráčala ona. Žuža. Tak predsa. Lenže čo robí v takej nerovnej spoločnosti? Toto predsa nie sú jej rovesníčky na zábavu...
       Ženy zastali len na pár metrov od ukrytého Pavla, až sa mu zdalo, že počuje aj ako dýchajú. Vyľakal sa, aby mu nebodaj o chvíľu nešliapli na hlavu, ale nestalo sa. Ženy sa rozostúpili do kruhu a Žuža stála uprostred.
       „Tretí raz je mesiac v splne, tretí raz sme tu s tebou a to je noc, na ktorú sme čakali. Prijmi, čo má prísť,“ prevravela akási baba, tú Pavel nepoznal. Isto nebola z Koromle ani z Krčavy.
       „Staň sa,“ odpovedala Žuža a ženy okolo nej sa pochytali za ruky. Kruh sa pomaly pohol, obchádzali ju dookola. Žuža si rozplietla vrkoč a rozpustené vlasy jej padli na ramená. Bola krásna. Ba po chvíľke ešte krajšia, ako si cez hlavu zobliekla košieľku a začala rozväzovať šnúrku na sukni. Vasiľ neklamal. O chvíľku tam stála nahá a Pavel si od vzrušenia hrýzol pery. Mesačný svit sa odrážal od jej bielej pokožky, akoby svietila. Len keby tie baby okolo nej nechodili stále dookola! Prekážali mu vo výhľade. I tak pomedzi ne zbadal, ako sa celá chveje, ako zakláňa hlavu a trasú sa aj jej mladé, šťavnaté a pootvorené pery. Ako tam takto hľadela do nekonečného vesmíru, zdvihla ruky a jej plná hruď, ten symbol ženskej krásy, sa jej napla, až Pavel zovrel prsty do pästí a cítil, že takto ležať už dlhšie nevydrží. Chcel vstať, podísť bližšie a kľaknúť pred Žužou ako pred bohyňou plodnosti, pokorne skloniť hlavu, ale potom vstať, vystrieť paže, vziať ju do náručia, aby prežili chvíle nekonečnej nehy a slasti. Netúžil po inom, predal by i dušu, len aby sa tak stalo.
       Ženy okolo Žuži si začali voľačo mrmlať. I keď boli len na pár krokov od Pavla, nerozumel im. Ba neporozumel by im, aj keby stál tam uprostred kruhu so Žužou, pretože tie hlasy zneli viac ako chrapčanie než reč. No koho by to zaujímalo? Radšej hladil Žužu očami od jemných čŕt je tváre až po členky. Nevynechal ani kúsoček tela. Bola bezchybná, dokonalá. Ale kedy tie baby prestanú zavadzať? Nedokrúžia už? A teraz ešte zrýchlili, takže Žužu bolo vidieť stále menej a menej. Hej, menej a menej, ale to i kvôli svetlu. Pavel len na chvíľočku zdvihol zrak a pozrel nahor. Nič. Obloha bola ako predtým. Bez mráčika, s hviezdami, s tučným mesiacom. No napriek tomu po zemi preletel čierny tieň. Čo ho vrhlo? A teraz ďalší. A ďalší! Odrazu to vyzeralo, akoby nad čistinkou lietal obrovský kŕdeľ neviditeľných vtákov. Bez hlasu, bez tiel, len tie tiene dávali tušiť ich prítomnosť. Lietali rýchlo, nepokojne, rovnako ako nepokojne a stále rýchlejšie sa točili tie baby a ich hlasy zneli stále hlasnejšie a hlasnejšie. Tieň vyletel z lesa, zakrúžil nad nimi a zmizol. Druhý padal z oblohy ako čierna hviezda a rovno medzi ne. Zopár ich zosadlo priamo na Žužinu tvár a prekrývali ju. Nebála sa. Naopak. Začala sa smiať. Divo a besne. Žiaden jemný dievčenský chichot, ale hrdelný smiech tak vzdialený kráse, ktorú ešte pred chvíľou vyžarovala.
       Bosorky? Len čo to Pavlovi prišlo na um, jeho pocity sa zmenili. Nastúpila úzkosť a strach. Naozaj bosorky? Už na ne ani poriadne nevidel. Tiene krúžili okolo nich, akoby chceli vytvoriť veľký čierny vír.
       Pavel stal a utekal. Neobzeral sa, či je sám, či za ním bežia ženy alebo letia tiene. Bál sa i obzrieť. Hnal ho strach o život. Ako sa brániť? Prečo mu Vasiľ viac nepovedal? Čo teraz? Srdce mu bilo v sluchách ako armádny bubon, na žeravom železe by človek našiel viac vody, než mal v ústach. Úplné sucho. Nohy ho niesli samé; že by mohol zakopnúť, na to ani nemyslel. Ani v lese, ale ani v Koromli, keď už dobehol medzi prvé domy, nezastal. Len dole ulicou, dole dedinou a potom zabočil na poľnú cestu. Na cintorín, ku krížu. Ľudia hovoria, že tento kríž chráni pred zlom z pekiel – tak mu to Vasiľ povedal. Isto vedel prečo.

       Keď Pavel zastal pri kríži, celý sa triasol. Natiahol ruky dopredu, tak sa oň oprel, sklonil hlavu a skúšal nabrať dych. Pevne sa ho chytil, inak by isto spadol. Svet sa s ním krútil, ale dúfal, že to o chvíľku prejde. Už je tu, už je azda dobre.
       „Doniesol som ti vodu vo fľaši. Reku, keď dobehneš, isto budeš smädný,“ ozval sa zrazu hlas a Pavel pozrel v tú stranu. Bol to Vasiľ. Podal vodu a Pavel ju vypil hltavo a naraz.
       „Spoznali ťa?“ začal naraz Vasiľ šeptom.
       „Neviem,“ pokrútil Pavel hlavou, pot mu stekal z vlasov na čelo.
       „Ak hej, radšej žiadaj, aby ťa odtiaľ rýchlo preložili robiť inam. Ak nie, i tak o tom nikde, nikdy a nikomu nehovor. Vraj stačí o nich povedať hocičo nahlas a donesie sa im to. Len tu pri kríži sme vraj v bezpečí.“
       „Vasiľ, čo to bolo? Prečo si mi nepovedal všetko?“
       „Božia prostota – tak si sa mi smial a ešte si si pritom aj tľapol po čele. No, ty vystrašený čechúňsky sliedič, videl si Žužu holú? Určite hej. A podľa toho ako vyzeráš si videl aj oveľa viac. Svoj sľub som teda splnil. Takže už ti nie som nič dlžný a ty sa tu pomodli. Pekne popros, nech ťa chráni sila kríža. Lebo tvoja úradná moc ti je teraz na prd...“


* * *

Poznámky autora:

Drevený cintorínsky kríž – ktorý sa v poviedke spomína, stojí v Koromli na cintoríne dodnes. Žiaľ, nepodarilo sa nám zistiť, kto a kedy ho postavil. Najstarší obyvatelia obce nám tvrdili, vraj už ich rodičia hovorili o tom, že ten kríž je veľmi starý. Nachádzajú sa na ňom vyrezané znaky jednotlivých remesiel (cechov?), ktorými sa Koromľa v minulosti vyznačovala. Novšieho dáta je snáď len vyobrazenie Krista, ktoré je namaľované na pribitom plechu...

Kračún – v poviedke sa spomína „tešil sa ako decko na Kračúna“. Ide o starobylé pomenovanie Vianoc, ktoré sa v mnohých oblastiach na vidieku používa dodnes. Kračún má svoje korene v predkresťanskej ére, no v rámci zvykov slovanských starovercov tento sviatok nespadal presne na Vianoce, ale na 21. december, teda na najkratší deň v roku.

Koromľa a hranice – v poviedke Vasiľ vyčíta členovi finančnej stráže, že čo tam hliadkuje, keď pri Koromli nie sú žiadne hranice. V tridsiatych rokoch naozaj neboli, pretože súčasťou vtedajšieho Československa bola aj Podkarpatská Rus, teraz známa ako Zakarpatská Ukrajina. Prirodzeným centrom obyvateľov celej oblasti bol Užhorod, kam chodievali ľudia na trhy. Dnes je ukrajinská hranica od Koromle vzdialená asi 4 kilometre.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 8095