login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Druhá tancovačka

@ :: Poviedky ::     Dec 24 2008, 06:25 (UTC+0)

Kostol v Ruskove

Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Ďura sa od vzrušenia až triasol. Nie celkom, žeby to bolo na ňom vidieť, cítil to skôr kdesi v hrudi a možno i trochu v nohách, čo ho niesli v tento podvečer rovno do krčmy. Do ich, v Ruskove. Už tam mohol zájsť. Od dnes. Vlastne i od včera, lebo práve vtedy ho na tancovačke povýšili na parobka, ale kto by v taký čas utekal popíjať, keď konečne môže prvý krát tancovať s dievkami? Takže včerajšie popoludnie, vlastne až do neskorého večera vykrúcal raz Borku, potom Eržičku, Maňu, Ilonku, ale najviac Zuzku. A to bolo niečo! Nikdy sa im tak zblízka nepozeral do tvárí, ba niekoľko krát pocítil na krku ich dych. Mal veru čo robiť, aby sa ovládol a nepritisol si tú či onú tak tesne, žeby na sebe pocítil, ako pulzujú ich mladé telá. Ako len mohol bez toho doteraz žiť?! Byť parobkom je bomba! Teraz môže mať frajerku, keď bude šikovný, aj viac. Aké len majú dievky hladké dlane. Také malé, nežné a sála z nich teplo, ktorým pri jedinom dotyku dokážu rozohriať mužskú krv až do varu. Hej, to bolo, ale určite nie naposledy. Len keby do najbližšej tancovačky nemusel čakať celý týždeň! Ale veď o čo ide? Hneď potom ako si vypije v krčme, zájde za Zuzkou a zaklope jej na okno. Veď včera sa naň tak usmievala, cerila svoje biele zúbky, a keď jej sebavedomo pozrel do očí, sklopila viečka. Tá hanblivosť, či už skutočná alebo predstieraná, ho nakoľko rozrušila, že ju mal chuť ihneď zdvihnúť do náručia utekať s ňou niekam do stodoly, kde by sa ukryli pred celým svetom. Čo by v taký čas urobila? Bránila by sa mu, hanblivo ho odstrkovala? Začala kričať na ratu, keby videla, kam ju zatiahol? Alebo by sa mu vrhla okolo krku a namiesto sklopených viečok by doň zapichla pohľad plný túžby? Veď ho chcela, bolo jej s ním dobre. Videl to na nej, tým si bol istý. Celkom istý.
       Ďurovi sebadôvera nikdy nechýbala. Od svojich rovesníkov bol aspoň o pol hlavy vyšší, väčšinou o celú hlavu. Silné paže, ramená, hranatá brada, to všetko ho robilo na pohľad starším. Dievčatá po ňom pozerali oveľa skôr, ako ho parobkovia povýšili do svojho stavu, to si všimol dávno. Ale čo z toho, keď ony už chodili na tancovačky od štrnástich, mnohé mali i svojich frajerov, ale on k nim nesmel. Chlapec ostal chlapcom vždy dlhšie, aj keď z dievčat už boli dievky. Ak by sa k nim priplichtil, že si zatancujú, to by ho mládenci hnali! Jedného, možno i dvoch by prebil, pozametal s nimi zem, ale určite by doň skočili viacerí. A nakoniec by ho preto za parobka nepovýšili nikdy, na tancovačky by mohol chodiť do staroby pozerať iba z diaľky. Alebo Pešta. Jeho kamarát. Už ako malí chlapci chodili spolu pásť husi. Pešta mu siahal presne po rameno, ale bol o rok starší. Tak Peštu povýšili za parobka už vlani a on mu po celý rok závidel. Od včera už dobre vedel, že mu mal aj čo. Bože, Zuzka, zájde za ňou. Len si vychutná, ako je to s ostatnými posedieť v krčme, ale potom, len čo sa trochu zotmie, príde k nej a... A čo? Čo jej povie? S tým si teraz nelámal hlavu. Pred očami sa mu vynoril obraz, ako sa naň usmievala. Môže jej dnes povedať hocičo a jej to zaznie ako rajská hudba. Je to tak a dosť s tými predstavami! Nastal čas prvý krát zasadnúť za krčmový stôl. Už teraz, o pár krokov, lebo Ďura práve došiel ku krčme.

       Hustý dym z fajok i cigariet sa vznášal pod stropom neveľkej miestnosti, v ktorej okolo rozheganých dubových stolov posedávali chlapi. Niektorí ešte v bielych konopných nohaviciach alebo v čiernych pričoch, iní v montérkach, čo bola medzi chlapmi novota. Tiež nohavice, ale len na prácu a do krčmy. Ďura prišiel v pantalónoch, veď včera ich obliekol prvý krát, taká mestská móda k čerstvému parobkovi jednoducho patrí. Aj košeľu mal novú, nie z domáceho plátna ale z obchodu. Nech všetci vidia, že je už niekým a mama na ňom nešanovala, kúpila čo treba.
       Za pultom stál krčmár, fúzy mal žlté od cigariet, na dvoch mäsitých bradách strnisko ako na čerstvo pokosenej lúke. Hlava, čo mu sedela na ramenách, akoby nemal krk, sa hneď otočila smerom k dverám, len čo ich Ďura otvoril.
       „No? Tak čo si dáš?“ zaškeril sa úprimne, vediac, že už bude mať o zákazníka viac.
       „Anízovku,“ šplechol Ďura prvé, čo mu napadlo a hneď sa pozrel, či je už v krčme aj Pešta. Bol. Sedel v rohu pri okne, práve si zo škatuľky Bystríc vytiahol cigaretu, ale nechal ju medzi prstami, nepripaľoval, len sledoval, či ho už Ďura zbadal. Ten zaplatil a trochu rozmýšľal, či si má ten poldecák ihneď prevrátiť do hrdla a vypýtať ďalší ku stolu, ako to počul o starších chlapov, ale peňazí mu bolo ľúto. Vzal teda pohárik do ruky a sadol si ku kamarátovi.
       „Anízovka?“
       „Hej,“ prehodil Ďura len tak letmo, akoby si ju dával každý deň.
       „Pálenka pre čerstvých parobkov,“ utrúsil rovnako ledabolo Pešta.
       „To ako myslíš? Keď pijem anízovku, každý vie, že nie som dlho parobkom?“
       „Asi tak.“
       Ďura pozrel na Peštu a chcel si to zrovnať v hlave. Cítil, že voľakde urobil chybu. Peštovi, oveľa menšiemu i keď sedeli, bolo jasné, že kamarát potrebuje poučiť.
       „Akú pálenku pije tvoj otec doma?“
       „Samohonku. Lavórovicu. Sám si ju robí.“
       „Myslel som si. Vieš, Ďura, to je tak. Chlapi si pre seba robia chľast sami. Škoda dávať peňazí za ražnú alebo slivovicu. Len keď chcú urobiť ženám radosť, napríklad na svadby alebo na Vianoce, kúpia im anízovku. Keď je doma dobrá nálada a deti škemrú, že chcú ochutnať, otec im naleje z tej sladkej pálenky na dno pohára, veď taká chutí i malým chlapcom a tí sú spokojní. A potom, keď chlapca povýšia za parobka, ten príde do krčmy a objedná si poldeci anízovky, lebo zatiaľ poznal len to. Preto som povedal, že to na tebe vidieť. Od krčmára pýtajú pálenku len tí, čo sem prídu, že potrebujú dačo tuhé hneď a zaraz, lebo ich inak roztrhne alebo čo. Kúpia poldeci a sú spokojní. Ostré však zvyčajne pijú doma, také čo sami urobili. Ale inak chlapi v krčme popíjajú pivo. Aha,“ ukázal Pešta na svoj krígeľ.
       Ďura sa nenápadne pozrel okolo seba a zistil, že Pešta má pravdu. Až na dvoch mužov s poldecákmi ostatní mali pivo. Zrozpačitel. Nevedel, či to má do seba hrknúť ihneď alebo rovno pohárik schovať. Zlosť, čo sa v ňom z toho nepochopiteľne zrodila, namieril voči Peštovi.
       „To mi chceš povedať, že nie som tu ešte hoden chodiť? Že si môžem len doma uchlipkávať na Vianoce, keď mi otec odleje na dno?“
       „Ja som nič také nevravel.“
       „Aby si vedel, ja som už pivo pil. A neraz. Vždy som ochutnal, keď ma sem otec poslal s krčahom. Raz aj zbadal, že mám pod nosom trochu peny a nepovedal mi nič. Možno si dám aj pivo, keď toto dopijem, ale ty ma nebudeš komandovať, čo mám robiť!“
       „Bože, Ďura! Však to ja nie v zlom! Taký si ako oný... Nikomu to nehovorím, len tebe ako kamarátovi. Aj včera som ti niečo chcel, ale nedalo sa.“
       „Včera? Čo si mi chcel včera?“ začudoval sa Pešta, nepripúšťal, že by mu bolo možné za včerajšok voľačo vytknúť. Nakoniec, bol to asi ten najlepší deň v jeho živote.
       „Nič také. Len sa nepohnevaj, ale parobkovia sa z teba smiali.“
       „To už prečo? Všetko som urobil, ako som mal. Odovzdal som im liter pálenky, čo mi pre nich pripravil otec a oni mi dali hobľa. Potom som vytancoval dievku, tá mi za tanec prisľúbila mládenecký podarúnok. Všetko ako má byť. Či bolo dačo zle? Ha?!“
       V tom „Ha?!“ Pešta ihneď vycítil hrozbu. Netušil, že tu teraz Ďura prišiel v očakávaní veľkých vítaní a uznaní; na druhej strane vedel aj to, že Ďurove nálady sa občas menia ako vietor.
       „Počuj teda, ja ti poviem,“ začal Pešta tichým hlasom, aby ich nebodaj voľakto nezačul, „ale ber to tak, že to hovorím len tebe a myslím to v dobrom. Na parobkovský tanec si si zavolal Hanču, a to ti je sesternica.“
       „No a čo? Však aj ty si tancoval svoj prvý tanec so sesternicou. Čo mi teraz ideš vyčítať?“ hrkol do seba Ďura svoju anízovku naraz.
       „Veď nič, práveže nič. Chcem povedať, že to bolo dobre. Každý na prvý tanec volá sesternicu, lebo keby zavolal dievku, ktorá má frajera a smial sa na ňu viac ako treba, mohol by ľahko dostať po papuli. Práve to chcem, že si veľmi dobre urobil, lebo sesternica, i keď má frajera, tak sa to tak neberie a nikomu nič nehrozí. Ale potom sa ťa podľa zvyku opýtala, ako ťa má za tvoj prvý mládenecký tanec obdarovať. A čo si jej povedal?“
       „Že mi má doniesť posteľnú plachtu.“
       „Nie, nebolo to tak. Povedal si, že ti mama nakázala, aby si od nej vypýtal posteľnú plachtu. Cítiš ten rozdiel? Parobok, ktorý už môže mať frajerky, povie, že mu mama nakázala, čo má povedať dievčaťu. Hoc aj sesternici. Na tom sa všetci smiali, ale to si nevidel. Nevidel si, lebo potom si už len tancoval a tancoval. Ani raz si medzi nás parobkov neprišiel; nezastavil sa na kus slova, akoby sme ti nestáli za reč. Len okolo dievčat. A Hanču, hoc je ti i sesternica, si už nezavolal do muziky ani raz.“
       „No, však načo už so sesternicou?“
       „Jej Mižo sa spil ako drúk. Keď ho ostatní odniesli domov, Hanča tam postávala sama. Nebyť jej tanca, nie si parobkom. Veď to je zavŕšenie celej ceremónie, že ťa nielen mládenci, ale aj dievky prijímajú ako hodného ich pozornosti. Aspoň raz si ju ešte mohol...“
       „Hovorím, je to sesternica a dosť! Ty si mal s ňou ísť. Náhodou, všimol som si, že si iba občas pred tou či onou poskákal, keď muzika hrala na čapaš. A keď cigáni spustili polku, kde si môžeš dievku lepšie privinúť, nebolo ťa nikde. Asi mi závidíš. Ale čo už. Idem si zobrať pivo, keď ti moja anízovka tak prekážala.“
       Ďura sa zodvihol, aby po chvíli zasa sadol na svoje miesto. Medzitým, kým sa vrátil od krčmárovho pultu, naň niektorí chlapi zavolali, že vitaj a tak, padlo mu to dobre. Dokonca sa mu aj vrátila nálada, takže teraz začal on.
       „Hovorím ti, Pešta, ten včerajšok bol viac ako obyčajná tancovačka. Tak cítim, akoby som začínal nový život. Preto sa aj čudujem, že ty si málo tancoval. Veď tie naše dievky, vieš čo všetko nás ešte len čaká? Teraz je tá pravá chvíľa. Keď si ako parobok neužiješ frajeriek, veľa zmeškáš. To už nie je, ako keď boli naši dedovia a otcovia mladými; sú iné časy, ale i tak sa dá.“
       „To akože myslíš, že vtedy bola väčšia morálka? Aj môj dedo vravel, že teraz ako prišli komunisti a pobrali ľuďom pôdu, všetko sa nabúralo. Hodnoty, na ktorých stáli rodiny a aj ten výsmech súdruhov z cirkvi, dedo vravel, že ľudia bez Boha stratia zábrany pred všetkým a budeme ako zvieratá.“
       „Tvoj dedo toho narozpráva! Však to je chlap, čo ešte verí na bosorky! Ale môj dedo, on už pred rokom so mnou hovoril ako s dospelým. Akáže bola väčšia morálka? Naopak! Raz, keď si vypil, povedal všetko. Že ako to bolo naozaj. Chlapi chodili za prácou do Ameriky i na niekoľko rokov a doma nechávali mladé ženy. A v taký čas ostali slobodné dievky bez frajerov, lebo parobkovia chodili inam. Vieš prečo?“
       Pešta pokrútil hlavou, že nie.
       „Lebo taká žena, čo už privykne na muža v posteli, to nie je len tak. Mladé gazdiné si na robotu volali mládencov. Peňazí na to mali, muži im posielali doláre. Parobkovia im porobili na poliach i na dvore, čo bolo treba. Neraz sa dohodli i na inom. A vieš na čom? Zasa nevieš? No, že večer, keď sa zotmelo, mládenci prišli nazad. Deti spali v izbách, mladé gazdinky vyliezli po rebríku na pôjd do sena a parobkovia za nimi. Kto by sa už len vtedy naťahoval so slobodnými dievkami, čo si strážia svoju počestnosť? Zlaté časy to boli a nie morálka, čo si v spomienkach vymýšľajú naši starkí. To ti dedo nepovedal, čo?“
       Pešta počúval so zatajeným dychom. Ďura sa zasa tváril prenáramne dôležito, až kým si neodpil z piva. Zvraštil tvár do nepríjemnej grimasy, zdalo sa mu horké, odporné. Nie ako tá pena, čo len lízal z otcových krčahov.
       „Čo ti je?“ pozrel naň Pešta.
       „Nič, čo by mi malo byť. Nič mi nie je, aha,“ zdvihol Ďura pohár a vypil ho naraz, aby sa predviedol. V tej chvíli mal pocit, že sa mu v útrobách rozlial močiar, v ktorom bujaro skáču žaby a vyliezla z neho i užovka, čo sa mu tlačí rovno do čriev. Brucho mu narástlo pred očami, aspoň sa mu to tak zdalo a hlava naraz oťažela. „Ale teraz radšej hovor ty. Akože to myslel tvoj dedo, že dievky stratia zábrany? To by sa mi páčilo, tebe nie?“
       „Dedo nehovoril, že dievky, ale tak všeobecne. Že zábrany stratia ľudia a začnú mrhať zrnom, keď sa bude hospodáriť spoločne, lebo nikto na to nebude pozerať ako na svoje. A vraj sa možno i bude kradnúť, lebo kradnúť zo spoločného je ako okradnúť nikoho. A keď komunisti s vierou v cirkev spochybnia aj božie prikázanie nepokradneš...“
       „To je celý tvoj dedo. Mal by ísť do knižnice. Do kulturáku, do čitárne, keď tam budú mať súdruhovia schôdzu. Porozprávať im, nech ľuďom vrátia pôdu a nech sú na pána farára dobrí. A ešte by mohol pridať niečo o bosorkách.“
       „Čo máš stále s tými bosorkami?“
       „Ja? Nič? Len si pamätám, že keď sme boli ešte deti, ako sme chodili ku vám, stále nám rozprával také rozprávky, ako v Ruskove strašili satanove nevesty.“
       „Rozprávky?“
       „A čo iné? Vari tomu neveríš? Ešte sa pamätám, ako mi raz vravel, že kedysi on sám našiel v stajni žabu, akurát keď mal chorú kravu. Že ju napichol na vidly a vyhodil von. Na druhý deň vraj mala dajaká babka prebodnutú ruku, že podľa toho v nej spoznal bosorku. Ale nechcel povedať, ktorá to bola. Stále sa jej bál.“
       „Sa nečuduj, že sa jej bál. Keď zistíš, kto je bosorka a povieš to iným, ona sa to vždy dozvie a prekľaje ťa.“
       Ďura si plesol dlaňou do čela. „Pešta, a ty tomu veríš?“
       „Viem, čo som videl.“
       „Takže videl, há? A nepovieš to svojmu najlepšiemu kamarátovi? Ale rýchlo, rýchlo, prosím ťa, lebo ja sa už ponáhľam za Zuzou.“
       „Za Zuzou? Ste sa dohodli?“
       „A načo? Prídem, zaklopem jej na okno a hotovo. Veď uvidíme. Len som čakal, kým sa začne stmievať, ale už sa aj začalo.“
       „Si teda dôveruješ... Môj dedo by ti povedal.“
       „Čo také?“
       „No, že ako je to s túžbou. Aspoň mne také hovoril, keď ma išli povýšiť z chlapca na parobka. Že túžba je dobrá, kým ju ovládaš. Ale môže sa stať aj to, že túžba začne ovládať teba. Prerastie ti cez hlavu a potom sa jej môže zmocniť niekto iný.“
       „Kto? Bosorky?“
       „Hej.“
       „Veď vravím, to je celý tvoj dedo.“
       „Hovoril, že sa chopia tvojej túžby, vycítia ju aj na sto honov a cez ňu ťa začnú ovládať. Potom už budeš ich hračkou. Ako lopta, do ktorej môžeš kopnúť, kedykoľvek si zmyslíš.“
       „Zahováraš, Pešta, zahováraš. Toto ma zaujíma, čo si pred chvíľou vravel. Že aj ty veríš na bosorky, lebo vieš, čo si videl. Nože, pochváľ sa!“
       „Nie, lebo mi neveríš a ešte by si to vytrúbil po celej dedine.“
       „Začal si, tak aj dokonči. Však sme kamaráti, nie?“ snažil sa ho učičíkať Ďura, i keď mu ktovieako nebolo. To pivo mu naozaj nepadlo dobre. Najmä po anízovke. Chvíľami sa ho zmáhalo tušenie, že namiesto za Zuzkou pobeží domov na latrínu.
       „Dobre. Vidím to tak, že dnes sa ťa dotklo, že som ti niečo kamarátsky vytkol. Ale aby si vedel, že mňa to nerozhádže, poviem ti všetko. Je to taká skúška, či si ozaj dobrý kamarát a dokážeš udržať tajomstvo. Takže, raz som išiel s kravami na pašu a stalo sa dačo čudné. Pri Maline, a to bola naša najlepšia krava, sa zastavila jedna tetka. Normálne k nej prišla a šepkala krave dačo do ucha. Keby som nevidel, sám by som pochyboval. Bol som z toho taký prekvapený, že som jej ani nepozdravil.“
       „Komu? Tej krave?:
       „Nie! Tej tetke! Ale potom sa to stalo. Malina namiesto mlieka začala dojiť krv. Do týždňa nám zdochla.“
       Ďura sa neisto zahniezdil na stoličke, až zarapčala. Pozeral neveriacky na Peštu, videl v jeho tvári rozpaky, nevedel ako reagovať. Nebyť toho hučiaceho brucha, možno by sa mu i vysmial, ale teraz chcel mať celý rozhovor čo najskôr za sebou a odísť.
       „Spoznal si tú ženu? Ak hej, kto to bol?“
       „Nemôžem povedať.“
       „Lebo sa bojíš, že by ťa uriekla?“
       Pešta prikývol.
       „Takže, aby si vedel, ja si ešte veľmi dobre pamätám, čo nám dakedy rozprával tvoj dedo. Že ak chce bosorka zobrať krave mlieko, robí to inak. Vyjde v noci na pastvisko, kde sa tá krava cez deň pasie, tam natrhá trávu do zajdy a tú si odnesie domov. Zavesí ju na trám a priamo zo zajdy nadojí mlieko, čo bude ráno tej krave chýbať. Takže teraz ako? Vidíš? Ani v tom nie je jasno. Bosorka zmenená na žabu, bosorka, čo šepká krave do ucha, bosorka, ktorá dojí zo zajdy mlieko, alebo ovláda parobka cez jeho túžbu po frajerke. Výmysly, sú to všetko, iba výmysly! Ale dosť už, ja idem. Zájdem za Zuzkou, zaklopem na okno a zajtra tu dáme inú debatu. Uvidíš, cítim to v kostiach, že dnešná noc bude výnimočná!“

       Keď Ďura kráčal z krčmy, bola už riadna tma. Zdalo sa mu, že na taký krátky rozhovor prešlo neuveriteľne veľa času a dosť ho to prekvapilo. Vedel však, že za Zuzkou ešte nemôže. Zatiaľ iba niekam, hocikam na koniec dediny, kde si uľaví. Domov nie, ešte by ho zapratali do nejakej roboty. Zamieril si to teda na najbližší koniec Ruskova na Kucik, ako volali časť posledných domov v kúte dediny. Cestou musel prejsť okolo kostola. Nevdojak si zasa spomenul na Peštovho deda. Keď ako malí chlapci sedeli práve na tomto mieste a počúvali, ako im starký rozpráva o krížnych cestách. Má ich každá dedina, že práve tam sa stretávajú bosorky. Tu v Ruskove sú krížne cesty priamo pri kostole. Jedna strana ide do Bologdu, druhá na Salančík, tretia do Ďurkova a štvrtá, ktorá bola teraz najdôležitejšia, na Kucik. Už sa aj motal pod kostolnými múrmi, keď mu poriadne zahučalo nielen v bruchu, ale aj v hlave. Anízovka a pivo, nie, to nejde dohromady. Pred očami sa mu zahmlilo a cítil, akoby sa mu žalúdok vysúval niekam ku krku. Noha ho neposlúchla, zakopol a bol by aj spadol, keby ho nezachytila niečia ruka. Ženská ruka. Stará, kostnatá, zvráskavená. Zdvihol hlavu a pozrel do tváre stareny, čo sa naň usmiala bezzubými ústami a zvýskla. V tej chvíli stratil zem pod nohami. Pocítil, ako voľakde stúpa, letí k oblohe ako vták a zasa padá. Niekam na miesto, kde to nepozná, kamsi do lesa. Len samé stromy a malá čistinka, na ktorej naň čaká zo desať žien.
       „Tancuj, Ďura, tancuj! Veď miluješ tance, odvčera nemyslíš na nič iné, tak tancuj!“ vyzvala ho jedna z nich a začala s ním krepčiť. Ale ako! Cítil sa v jej rukách ako handrová bábika. Točila s ním ako chcela, vymrštila ho do vzduchu, aby ho chytila ďalšia zo žien, zvrtla ho na jednu stranu, hneď i na druhú. Mali silu obrov, stisk ich prstov bol ako poriadny lis a rukami švihali ako kosy na žatve. Zo všetkých strán k nemu doliehal smiech, čo mu vyplnil celú hlavu tak, až sa bál, že praskne.
       „Tancuj, Ďura, tancuj! Toto si chcel, nie? Tak ti splníme želanie! Takto budeme až do rána. Tancuj, Ďura, tancuj!“ nabádala ho ďalšia, čo sa naň privinula tak blízko, až ho zmrazilo. Teplé ruky? Kdeže! Táto ich mala ako ľad, chladil ho aj jej dych na krku. Telo bolo kostnaté ako drúk z vyschnutého stromu. Cítil, že si potrebuje uľaviť. Zbaviť sa toho piva, čo sa už tlačilo von zhora i zdola, ale zadržiaval, ako len mohol. Kúpená košeľa a pantalónové nohavice. Nemôže to predsa zničiť, nemôže! Ale čo sú nohavice oproti... Oproti životu? Ďura to už cítil jasne. Smial sa predtým ako hlupák, vyškieral sa Peštovým predstavám, rečiam jeho deda, lenže ten starec vedel, o čom hovorí.
       Ďura tancoval. Neprestával, nemohol. Chvíľami sa okolo neho všetko točilo. To keď vyletel s bosorkami hore nad stromy, odkiaľ ho nechali padať, aby ho chytili až tesne nad zemou. Pohadzovali si ho. Raz jedna, potom druhá, tretia... Smiali sa, smiali sa nahlas a príšerne prenikavo, až ten zvuk v ušiach bolel. Pozrel do tváre tej, čo ho práve objala s neskrotnou vášňou, až ju cítil celú zhora nadol. Preboha, veď to je... Jasne si to uvedomil. V jej zmenenej tvári predsa len ostalo čosi z... Z koho? Nie, jej meno nesmie vyzradiť nikdy a nikomu. Ak prežije, ak sa dočká rána a dostane sa späť do Ruskova medzi ľudí, bude mlčať, koho spoznal. Tak ako mlčí už celé roky Peštov dedo i Pešta. Len aby dočkal, aby prežil do svitania. Potom by to malo skončiť. Mohlo by. Zatiaľ však len cítil, ako opäť preletel vzduchom z náručia jednej bosorky k druhej. Tá ho obchytila rukami i nohami, aby sa opäť vzniesli vysoko k nočnej oblohe, kde ho pustila a on padal nadol, do tmy, do čierňavy, čo ho obklopila, ba prenikla i ním samým, vzala mu radosť, spomienky, všetko. Našťastie, len dočasu. Ráno, za ktorého sa Ďura vracal zničený a unavený domov, bolo iné než všetky rána predtým. Vlastne, Ďura bol už iný. Bohatší o poznanie a chudobnejší o bezstarostné mládenecké sny.



Poznámka autora: Bologd je miestny užívaný názov pre obec Blažice, Salančík je miestny užívaný názov pre obec Slančík.



***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 4013