login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Osud vpísaný do kariet

@ :: Poviedky ::     Dec 20 2008, 04:08 (UTC+0)

Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie
Čas: 1950
Autor: Anna Domaniková

       Horúci jún sedel nad krajom. Erža stála na dvore a ľútostivo hľadela na kŕdeľ sliepok, ako sa kúpu v prachu vyhrabanej jamy. Ešte nebolo ani poludnie, a už sa im nechcelo za dom oďobávať zvädnutú trávu. Iba čupeli s krídlami roztiahnutými v tieni za šopou a otvárali zobáky, akoby sa jej mali každú chvíľu prihovoriť. Naliala im čistej vody zo studne a ponatriasala si sukne. Aj jej bolo teplo. Zadívala sa na nebo. Modré ako blankyt, s horiacim slnkom uprostred. Nikde ani mráčika.
       Tiché predpoludnie narušilo hundranie, prerušované odpľúvaním a šuchotanie nôh po prašnej ceste. Mária Purna. Cigánka z Ďurkova. So špinavou zajdou na chrbte kráčala od domu k domu s prosíkom. Erža nestihla pred ňou utiecť a schovať sa v kuchyni. Nebolo by jej to aj tak pomohlo, lebo Mária, špinavá a stále opitá, bola schopná stáť na priedomí, kým sa niekto z domácich neobjavil a nevenoval sa jej. Vlastne nevenoval jej čosi z komory. Kúsok chleba, slaniny, za hrsť fazule, zopár jabĺk alebo zemiakov, či hrnček múky. Ku koncu dňa mala zo všetkého dosť na to, aby sa pár dní v dedine neukazovala. Potom prišla znovu.
       „Gazdiná, aj vám je teplo? Celý deň je ako v pekle,“ začala miesto pozdravu.
       „Vitaj, Mária. Najskôr počuť tvoje hundranie, potom je vidieť zajdu, čo sa ti rozťahuje pod pazuchami a nakoniec sa objavíš ty,“ usmiala sa Erža.
       „Neverili by ste, čo tu žijú za ľudia! Nedajú chudobnej žene ani suchú kôrku. Pfuj!“ odpľula si. „No veď ich život potrestá.“
       „Počkaj tu, niečo ti prinesiem.“ Erža prešla rýchlymi krokmi po dvore a vošla do špajze. Chvíľu sa obzerala. Nie preto, že si nevedela vybrať, ale preto, že nebolo z čoho vyberať. Na motúze visel kúsok údenej slaninky zo zimnej zabíjačky. Vzala nôž a odkrojila z neho. Pridala štyri zemiaky a za hrnček fazule. Z dreveného korýtka, čo ho používala na zeleninu, vybrala dve mrkvy a petržlen s voňavou vňaťou. To musí stačiť. Viac nemá a nedá. Ako sa vracala na dvor, začula:
       „Bohamáriu! Čerti vás rohami rozmetajú na všetky strany. Do pekla sa dostanete. Nebudete mať pokoj ani v hrobe. Lebo ja vám pokoja nedám, kým mi nedáte aspoň krajec chleba so soľou.“
       „Mária, Mária, prečo tak škaredo?“ prerušila Erža prúd nevyberaných slov. Cigánka si nedávala pozor na jazyk. Pospomínala všetkých svätých a kliala ako pohan.
       „Ja na tých,“ ukázala bradou smerom k horným susedom, „čo mi ani vodu zo studne nepodali. Dobre vidia, že som unavená a smädná. Vraj nič nemajú. Ja mám väčšie nič ako oni.“
       „Tu máš, na. Uvar si polievku. Aj slaninky ti dám. Nech ti padne na úžitok,“ podávala jej prichystané potraviny.
       „Jój, gazdiná. Pán Boh vás žehnaj. Žeby vám dal zdravie. Aj mužovi. Aj vašim deťom. A bohatstvo.“
       „Bohatstvo nosí človek v duši. Nie je ho vidieť. Choď už, mám prácu,“ vyprevádzala Máriu z dvora. V bránke stretli Ferka. Jej najmladší, o chvíľu šestnásťročný syn prichádzal z tréningu. Hral futbal už odmala a bol veľmi šikovný. Všetci ho v dedine chválili. Vraj je ako jeho otec. Aj ten bol futbalistom. Už pred vojnou. Mala ešte jedného syna. Bol o tri roky starší ako tento. Chlapec zazeral na Máriu a bez slova obišiel obe ženy, ani čoby si ich nechcel ani všimnúť.

       „Mamka, čo vy jej každý raz dávate? Sami nemáme, aj to delíte medzi ňu a nás!“ hnevlivo gánil na matku.
       „Synak, ostalo nám dosť. Posledné jej nedám, neboj sa.“
       „Nech si žobre v Ďurkove. Že sa jej tu chce loziť. V Ruskove máme vari viac? Ja by som jej nič nedal, hnal by som ju von z dvora aj z dediny. Jej fajta tu ani nebýva.“
       Erža naberala horúcu hubovú polievku do taniera, aby ju ponúkla synovi. Krútila hlavou na nesúhlas, no dobre vedela, že Ferko má pravdu. Aj keď cigán, necigán, všetci sú ľudia s rukami a nohami. Stačí chcieť. A robiť. Aj Mária by si mohla chlieb upiecť, zemiaky okopávať. Keby každý chodil po svete so zajdou na chrbte, nebolo by koho pýtať o trochu jedla.
       „Najedz sa. Ako sa ti hralo na slnku?“ pokúšala sa odviesť synovu pozornosť inam.
       „Zahovárate, mamka. My sa tu nadrieme ako kone a vy to cigánom rozdávate..“
       „Nevieš, aká je? Nedám a prekľaje nás do tretieho kolena. Má štipľavý, neumytý jazyk. Nadáva. Nevyberanými slovami častuje každého, kto jej nič nevloží do kapsy.“
       „Čoho sa bojíte? Jej slov?“
       Erža mlčala. Povrávalo sa, že cigánske prekliatie býva naplnené. Ak oni niekomu želajú zlo, ono príde. Ferko hltal polievku a zajedal ju chlebom. Nohy sa mu pod stolom kývali, akoby kľučkoval s loptou a z čela mu stekal pot.
       „Kam sa tak ponáhľaš?“
       „Za cigánmi,“ zasmial sa, „prišli Makulovci z Olšovian. Tí olaskí, čo majú šmykňu. Odstavili vozy pod alejou na konci dediny.“ Ostatným kusiskom chleba vytrel zvyšky polievky a vopchal si ho medzi zuby. Nasiaknutý chlieb napuchol a pri zahryznutí mu z neho kútikmi úst vytekali posledné kvapky. Odsunul tanier a ťapol sa po stehnách.
       „Načo za nimi ideš?“
       „Títo nežobrú... Idem, lebo si dám veštiť budúcnosť. Z ruky.“
       „To nie!“ skríkla Erža. „Svoj osud nemáš vpísaný do dlane. Nikto ho nevie predpovedať. Ani olaskí cigáni z Olšovian. Nechcem, aby si to robil!“
       „Ja zase nechcem, aby ste rozdávali jedlo.“
       „Zakazujem ti to!“
       Matkina neoblomnosť Ferka neprekvapila. Bola na svoje deti prísna, ale milovala ich a dala im všetko, čo mohla. Strážila ich pred krivdou, nebadane usmerňovala ich kroky, stála pri nich, nech sa dialo čokoľvek. „Počuješ? Za-ka-zu-jem! Pôjdem za tebou a nedovolím, aby si sa k nim čo i len priblížil.“
       „Veď dobre, no. Nemusíte na mňa kričať. Nikam nejdem.“
       Erža sa upokojila. Verila mu. Ak hovorí, že nejde, tak to tak bude. Ešte to, aby si dal veštiť budúcnosť! Ktovie, čo by mu tie blondínky nahovorili.

       Makulovci mali v Olšovanoch kováčsku dielňu. Muži podkúvali kone, do červena rozžeravený kov zbili na tenké plátky, ktoré ohýbali do správneho tvaru, aby z neho vybúchali rýľ alebo pluh. Chodili za nimi gazdovia zo širokého okolia. Na rozdiel od mužov, olaské cigánky nikdy nikto nevidel pracovať. Chodili vyfintené, v krásnych kvietkovaných sukniach a blúzkach, s tenkými vzorovanými šatkami, čo mali po obvode strapce. Dlhé zvlnené svetlé vlasy si rozčesávali prstami. Boli čistotné a vedeli čítať z ruky. Predpovedali zvadu so susedmi, narodenie potomka alebo chorobu. Je pravda, nežobrali. No keď prišli do Ruskova, všetci boli na pozore. Cigánky mleli jazykmi, nedalo sa ich prerušiť, ani od nich odísť. Človek stál pred nimi ako socha a snažil sa zapamätať si každé ich slovo. Lebo to nebolo len také táranie. Bola to veštba.
       Erža ich nemala rada. Nechcela vedieť, čo ju v živote môže ešte stretnúť a dávala pozor na chyžu. Cigánky prišli po dve, jedna rozprávala, druhá sa obzerala a ukradla všetko, na čo dosiahla. Schovávali si pod široké sukne hrnčeky, hodinky, dokonca aj sliepku alebo podušku. Tú ukradli posledne. Nebolo jasné ako ju zložili a nebadane vyniesli z izby, no zmizla z ustlanej postele. Poduška naplnená na prasknutie husacím páperím.

       Ďuri bol Ferkov najlepší kamarát. Smiali sa, že budú na staré kolená hovoriť svojim vnukom, že oni spolu hrali futbal a chodili do kostola a nie, že spolu pásli husi. Za loptou sa naháňal Ferko a Ďuri chcel byť farárom. Ľudia hovorili, že sú ako dvojčatá. Niežeby sa na seba tak podobali, ale kde bol jeden, tam bol aj druhý. Od mala. Nevystrájali nezbednosti. Liezli po stromoch a chytali ryby, zastavili aj v krčme a pristavili sa aj pri dievčatách, no nikto si nevedel spomenúť ani na jeden príbeh, v ktorom by tých dvoch opísali ako lapajov.
       Boli slušní a vo všetkom poznali mieru. Ďuri bol knihomoľ, stále čosi študoval a vzdelával sa. Čo ho zaujalo, čo voňalo novotou, to povedal Ferkovi. Ten sa pri ňom učil. Ale futbal bol jeho životom. Vedel bežať tak rýchlo, že mu súperi nedokázali vziať loptu. Keď strelil gól, dvíhal ruky do výšky a kričal: „Je tam, dal som to tam!“ a nechal sa kamarátmi tľapkať po pleciach. Vždy mal vo vrecku kúsok školskej kriedy a za každý strelený gól nakreslil zvislú čiaru na plot, čo sa vinul okolo ihriska. Hovorieval, že až ho pokreslí po stredovú čiaru, bude slávny.
       Už bol september, no leto sa natiahlo ako fazuľa okolo kukurice a nechcelo uvoľniť miesto dažďovým mrakom, ktoré by naháňal studený vietor.
       „Nezabudni, že v nedeľu ideme na odpust do Košíc,“ pripomínal Ďuri kamarátovi cestou z futbalu.
       „Viem, neboj sa. Viacerí pôjdu. Počul som. To je výlet na celý deň.“
       „Výlet po Krížovej ceste? Kaplnka, kaplnka, kaplnka... Vieš, že je ich šestnásť? Náš vek. Šestnásť. Štrnásť z nich je súčasťou Krížovej cesty a dve kaplnky sú venované Panne Márii.“
       Keď chcel Ďuri povedať veľa vecí naraz, skákal z témy na tému, akoby sa bál, že na niečo zabudne.
       „Mne sa páči kostol Sedembolestnej Panny Márie. Vyzerá akoby boli postavené dva kostoly nad sebou. A tiež stromy s tučnými kmeňmi, čo ich neobjímeš rukami. Lesklé hnedé guľôčky schované v pichľavom obale. Vylúpneš a vyzerajú ako lopta.“
       „Všade vidíš futbal,“ smial sa Ďuri.
       „A ty rátaš roky. Ešte sme nič nezažili. Nič také, čo by som si zapísal do kroniky. Máme len pätnásť. Pár dní prejde a potom môžem povedať, že som o rok starší.“

       Na košickej Kalvárii bývali dva odpusty. Jeden v máji, na sviatok Nájdenia svätého Kríža a druhý v septembri, dvojdňový. Pri príležitosti sviatku Povýšenia svätého Kríža a deň na to pri príležitosti sviatku Sedembolestnej Panny Márie. Ľudia postávali a kľačali okolo kaplniek a súsošia Krista so ženou, či Krista s Máriou Magdalénou. Veľa sa ich natlačilo do kostola a tí, čo prišli neskôr, so zopätými rukami obstáli kostolné múry a ticho sa modlili.
       Ďuri bez prestania mlel. Vravel o biblickom význame slova sedembolestná, o rozdielnych oltároch kostola. Že na oltári dolného podlažia je baroková plastika Panny Márie a oltár na hornom podlaží obraz Svätých košických mučeníkov. Že štrnásť kaplniek Krížovej cesty predstavujú výjavy Modliaceho sa Krista na Olivovej hore, Zajatie, Vypočúvanie pred Kaifášom, Bičovanie, Korunovanie tŕním...
       „Prestaň už!“ sykol Ferko. „Minulý rok si mi to všetko rozprával. Teraz odznova. Pamätám si to. Netreba zasa.“
       „Keď o tom hovorím nahlas, je to ako opakovanie. Či som niečo nezabudol. Nechcem ťa hnevať.“
       „Pozri sa,“ ukazoval Ferko kamsi za gaštanovú aleju, kde boli rozostavené šiatre s ružencami, svätými obrázkami, cukrovou vatou, lízankami a malými drevenými krížmi, čo si ľudia kupovali a vešali doma nad vchodové dvere.
       „Máš chuť na sladké?“
       „Čoby! Olaské cigánky... Nevidíš?“
       „Nie sú od nás. Čo s nimi?“
       „Ideme bližšie. Ak aj tieto veštia, dám si vyložiť osud.“
       „Mama ti zakázala. A ty si jej dal sľub.“
       „Nič jej nepoviem. Ty hej?“
       Ako obchádzali predajcov, videli muža v čiernom klobúku, čo mal papagája. Na stole stála veľká sklenená misa a v nej plno poskladaných papierikov. Muž kričal: „Kúpte si planétky. Planétky. Nech sa páči.“
       Podišli bližšie. „Mladý pánko, chcete vedieť, čo vás čaká a neminie? Či budete slávny a bohatý? Môj papagáj vám vytiahne presne tú planétku, ktorá je určená len vám. Z nej si prečítate svoj osud. Budúcnosť.“
       Ďuri ťahal Ferka za rukáv a kýval hlavou na nesúhlas. „Nie?“ uisťoval sa Ferko. „Máš pravdu, ja chcem cigánky, čo veštia z dlane. Možno je na papierikoch osud, ale koho? Čo môže taký vták vedieť?“
       Takmer na konci radu šiatrov sedela na zemi stará cigánka. Sukňa jej zakrývala nohy a rozprestierala sa okolo nej ako okvetné lístky margaréty. Nikoho k sebe nevolala. Len tak sedela a dívala sa kamsi nad hlavy ľudí. V rukách položených v lone držala balíček kariet. V jej pohľade bolo niečo zvláštne. Lesk a bezodná čierňava. Vyzerala, že ju nič nezaujíma, no očami sleduje, čo sa v jej okolí čo i len mihne. Chlapci podišli bližšie.
       Cigánka sa opýtala: „Obaja?“
       „Len ja,“ predstúpil pred ňu Ferko, „ja chcem vedieť všetko o svojej budúcnosti.“
       Cigánka premiešala karty a rozvinula ich do vejára. Strčila Ferkovi pod nos a prikázala: „Ťahaj tri karty. Postupne!“
       Ten si ani neuvedomil, že chcel veštenie z dlane a tuto mu idú predpovedať z kariet. Napriahol pravú ruku a vytiahol jednu. Položil ju na zem. Na bielom pozadí tvrdého lesklého papiera sa na neho dívala čierna smrtka s kosou. Cigánka len sucho skonštatovala: „Smrť. Ťahaj ďalšiu.“
       Chlapec chvíľu prechádzal dlaňou nad znovu premiešanými kartami, akoby chcel bruškami prstov vycítiť, aký obrázok je na ktorej. Potom jednu schytil medzi palec a ukazovák. Vytiahol. Položil do trávy. Smrť. Ďuri, stojac za kamarátovým chrbtom zakašľal. Ktovie, či preto, aby zastavil Ferkov úmysel, alebo preto, že sa naľakal. Karty sa pri miešaní šúchali jedna o druhú a znelo to ako listovanie v knihe. Ferko vyberal poslednú kartu. Nemyslel na nič. Iba chcel vedieť... Medzi prstami zvieral tretiu kartu a pomaly ju ukladal pred seba. Hlavou mu bleslo, že túži po niečom veselom, príjemnom, čo mu prinesie šťastie a lásku a hlavne úspechy. Chcel, aby v jeho rukách bola karta, čo prebije predpoveď predošlých dvoch. Položil ju. Uvidel smrtku. Cigánka zložila karty: „Chlapče, ďalších narodenín sa nedožiješ.“
       Urobil to, čo mu prvé napadlo. Vytiahol z vrecka nohavíc kriedu a na stenu jednej z kaplniek napísal „Ja, Ferko, zomriem na šestnásty rok.“


       Futbalový zápas dopadol pre Ruskovčanov dobre. Pre Ferka zvlášť úspešne. Vsietil dva góly a veľmi sa tomu tešil. Na veštenie z košickej Kalvárie v tej chvíli úplne zabudol. Pred týždňom sa nevedel zdržať a všetko rozpovedal mame. Tá sa hnevala! Vidiac synov smútok a strach, utešovala ho, že sú to len karty, že to bola náhoda, že tomu nemá veriť. Že nepozná nikoho, komu by sa stalo presne to, čo mu bolo predpovedané. Že je to len lenivosť olaských žien, čo sa takto ľahko dostanú k nejakým peniažkom. Vymýšľajú, strašia, tvária sa tajomne, alebo potešia a vravia o bohatstve. V závislosti od toho, komu veštia. Ak je to niekto bohatý, takému kážu len dobré veci, vediac že tak ľahko a rýchlo prídu k väčšej kôpke mincí. Ferko mame veril. Určite mala pravdu. Chorý nie je, nohu si pri hraní nezlomil, akáže smrť?
       „Ďuri, poď mi naťahať vodu zo studne. Je mi horúco,“ prosil kamaráta. Bol červený v tvári, celý prepotený, udychčaný. Stále bol teplý septembrový deň. Nabehal sa po ihrisku, vysmädol. Vedel, že teraz piť studenú vodu nesmie. No opláchnuť sa, to musí. Ďuri sa postavil k studni a začal pumpovať. Ferko sklonil hlavu a nechal tiecť vodu na krk a hlavu. Príjemne ho chladila, ba ešte viac; bola celkom ľadová. Cítil sa lepšie.

       Utrel sa do košele, prehodil si ju cez plecia a pobral sa domov. Po niekoľkých krokoch sa posťažoval Ďurovi, že ho akosi bolí hlava. Bolesť sa stále stupňovala. Zbledol a začala ním lomcovať triaška. Ďuro ho podpieral a volal na okoloidúcich, aby mu pomohli. Ferko klesol k zemi. Ešte niečo hovoril, no pery sa mu iba bezhlasne hýbali. Ktosi utekal po doktora. Skôr, ako ten prišiel, pribehol farár. Chytal Ferka za čelo a zápästie. Prikladal ucho na jeho hruď a neveriacky krútil hlavou. Kým sa ukázal lekár, ostal kľačať pri chlapcovom tele, prežehnával a modlil sa.
       Dedinský doktor prehliadol chlapca a povedal, že zomrel. Tak, akoby niekto v krčme povedal, že už prišli dažde. Bez emócií, bez účasti.
        Keby mu bol niekto prerezal žily na krku, znížil by tlak v hlave. Takto... Určite zápal mozgových blán. Okamžitý. Keď si lial ľadovú vodu na rozhorúčenú hlavu. Nebolo mu pomoci,“ postavil sa, oprášil si nohavice, vzal kufrík a odchádzal. Jeho práca tu skončila. Farár zatlačil Ferkovi oči a dal mu posledné pomazanie.

       V tej chvíli ešte nikto okrem Ďura nevedel, že Ferko zomrel v nedeľu, dva dni pred svojimi šestnástymi narodeninami. Tak ako mu bolo vyveštené.










***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4072