login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Pokánie nebožtíka

@ :: Poviedky ::     Dec 19 2008, 17:04 (UTC+0)

Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie
Čas: 1940
Autor: Anna Domaniková

       Nemala som ani dvadsať, keď som sa za neho vydala. Nemladá, no ani stará dievka. Ondrík, Ondrejko. Tak pekne som mu vravela. Milovala som ho z celého srdca. Kľačala pred jeho nohami pripravená splniť každé jeho prianie. Spočiatku ma hladkal po vlasoch a bozkával. Usmieval sa na mňa a vravel, že som jeho jediná, najkrajšia a na veky vekov. Tak veľmi som mu verila. Všetkému, čo povedal.
       My, ženy, sme už raz také. Najskôr robíme to, čo nám prikážu doma. Potom sa venujeme mužovi, s majetkom ktorého spojili naše polia a statok. Ten môj mi neprikazoval. Stačil jeden pohľad a hneď som vedela, čo a ako. Zmenil sa až po tom, čo som mu porodila dve deti. Dcéry. Majú tri a päť rokov. Sú krásne. Podobajú sa na neho. Doteraz som nikdy nerozmýšľala o tom, že mohlo byť všetko inak.
       Zoznámili sme sa na tancovačke pred jedenástimi rokmi. Chodil k nám až z Poproča. Bol na každej zábave, čo si pamätám. Prišiel s kamarátmi, vyobliekaný, vždy v dobrej nálade. Spieval a tancoval. Najčastejšie so mnou. Silno pritlačil prsty na moje boky a krútili sme sa pred muzikantmi, až som okrem jeho tmavých očí nič iné nevidela. Stále sa na mňa díval. A usmieval sa. Držal ma okolo pliec a nikdy odo mňa neodišiel ďalej ako na tri kroky. Vraj chcel stále počuť môj hlas a vidieť moju tvár. V ramenách mal silu ako málokto. A mozoľnaté dlane. Bol murárom, staval domy všade po okolitých dedinách.

       Hrabem sa v spomienkach a pokúšam sa oživiť každú maličkosť, ktorá by mohla byť príčinou môjho terajšieho stavu. Lebo z maličkostí pozostávajú veľké veci. V dedine o nás hovorili ako o peknom, pokojnom, bohumilom manželstve. Nikto nevidel do našej kuchyne ani spálne. Čo sa odohrávalo za dverami domu, to bolo len medzi mnou a mojim mužom. Ja som sa nikdy nikomu nesťažovala a on sa nechválil. I keď ku koncu všetci vedeli, čo ja ako posledná. Bola som hlúpa? Či som sa len snažila udržať rodinu pokope? Chrániť lásku a svoje deti?
       Po svadbe mi moja sestra, pôrodná babica, povedala: „Ondrej je štramák. Budete mať pekné deti.“ Tešila som sa. Chcela som mu porodiť dediča. Všetci muži túžia po synovi. Vidia sa v ňom. Pokračovateľ rodu, nositeľ priezviska, ktoré sa nevytratí ako pri dcére. Ja mám dve dcéry. Ondrík však nebol sklamaný. Boli sme ešte mladí. Syn mal prísť ako tretie dieťa v poradí. Povedal ešte, že je dôležité, aby boli deti zdravé. Veľa sa s s dievčatami nehrával. Kým boli maličké, tak ich hojdal v kolíske, no tvrdil, že má tvrdé dlane a tak sa s nimi nemôže maznať. Že mám počkať až vyrastú, potom sa s nimi pohrá. Nestihol to.

       Pri dvoch malých deťoch som mala času akurát na starostlivosť o domácnosť, trochu sa pohrabať v záhrade a byť pripravená pomôcť mužovi. Vo všetkom. Nosila som mu obed na stavbu. Ráno som vstávala ako prvá. Kým on vyliezol z postele, na stole mal pripravené raňajky a do obrúska zabalený chlebík so slaninou, alebo klobásou, cibuľu, uhorku, či paradajku. Podľa toho, čo dozrelo na hriadkach. To aby mal do čoho zahryznúť pri ťahaní múrov, či stavbe kamenných základov domu. Na obed som bežala s jedlom za ním a deti strážila sestra, ak práve nebola pri rodičke. Našťastie mala vždy čas a postrážila mi ich.
       Asi pred rokom som si všimla, že mi muž chodí domov v inom čase ako zvykol. Najskôr som verila, že pracovali aj pri hviezdach, lebo gazda chcel mať dom hotový čo najskôr a dobre za prácu zaplatil. Potom, že sa zdržal pri pive, lebo bolo treba osláviť strechu. Ale keď mi povedal, aby som sa nevypytovala, lebo on nosí domov peniaze a ja ich míňam, to sa ma dotklo. Akože míňam? A na čo? Ani som si nepamätala, kedy som si kúpila novú sukňu, či topánky. Dievčatá boli malé, pre ne som šila košieľky, aj tak z nich raz dva vyrástli. Bol často nahnevaný. Už sa so mnou neradil, nerozprával príhody z práce, mala som pocit, že ma prehliada. Nevšíma. Ale nebolo to tak! Vždy, keď prišiel domov neskoro, našiel si dôvod, pre ktorý kričal. On na mňa kričal!
       „Nemohla si mi ohriať polievku? Studenú mám jesť?“
       „Ondrík! Nevedela som kedy prídeš. Držím hrniec na peci, stačí prihodiť poleno a je horúca.“
       „Som uťahaný ako pes. Ešte aj o pec sa mám starať ja?“
       Mlčala som. Takéto zabŕdanie nemalo konca kraja. Aj keď som mu na všetko vedela dať odpoveď, posúval sa ďalej a ďalej a nakoniec sme rečami skončili na tancovačke a porovnávaní aká som bola vtedy a aká som teraz.
       „Bola si krásna a veselá. Teraz si bledá ako mŕtvola.“
       Nezmenila som sa. Vyzerala som stále dobre. Nepribrala som po pôrodoch, úzky driek mi ostal. Prsia sa mi zväčšili, bola som pekná žena a dobrá matka. Aj som sa usmiala. Nemohla som chodiť po svete zamračená, plná smútku a nespokojnosti. Len Ondrík to nevidel, lebo nemal čas sa na mňa ani pozrieť. Ľúbila som ho bez prestania a bola som ochotná urobiť všetko, čo som mu videla na očiach.

       V jeden letný deň som kráčala k novostavbe na konci Ruskova. Ponáhľala som sa, lebo už bolo pár minút po tom, čo kostolné zvony odbili poludnie. „Obed má byť na stole o dvanástej,“ tvrdieval môj muž.
       Ako som sa približovala, jeden z murárov kričal: „Neutekaj, Ondrej tu nie je.“ Zľakla som sa. Kde by bol, ak nie tu? Všetci pracovali ako o dušu. Obed, neobed, neprestali.
       „Kde mám muža?“
       Chlapi sa na seba pozreli a videla som ako sa uškŕňajú. Prečo sa tak správali, viem až teraz.
       „Odišiel po kamene,“ povedal ktorýsi.
       „Už dávno?“
       „Hneď zrána. Ale šiel sám, tak mu to bude trvať dlhšie.“
       „Až k Balagošskému lesu a sám?“ divila som sa. Nahádzať kamene na voz a doviezť ich na stavbu, do toho sa nikdy nepúšťal len jeden človek. To bola robota aspoň pre dvoch. S čakanom narúbať skaly a vyhádzať na vlečku bolo náročné nielen na silu, ale aj na čas. Bola som si istá, že opäť príde domov veľmi neskoro. Zložila som batôžtek s jedlom na drevený stôl pod lipou a rozhodla som sa chvíľu počkať. Slnko pripekalo, vysmädla som, potili sa mi dlane. Murárom šla práca od ruky. Poškuľovali po mne, kývali plecami a zdalo sa mi, že sú akýsi čudní. Neistí. Zaskočení. Čím?
       „Dievča, nečakaj na muža. Nechaj tu obed a choď k deťom.“
       „Radšej počkám. Ondrík má rád, ak ho obslúžim.“
       „Sám sa vie...“ Len on jediný sa so mnou rozprával. Najstarší z murárov. Nebol z našej dediny, nevídala som ho ani na nedeľnej omši v kostole. Ani neviem, aké mal meno. Otvoril mi oči. Potvrdil to, čo som už dávnejšie tušila. Ostatní sa len smiali, ani mi priamo do tváre nepozreli. Tento hodil kelňu na zem a podišiel ku mne.
       „Tvoj muž na obed nepríde. Je sobota. Príde ti večer domov. Urobíš dobre, ak teraz pôjdeš.“
       „Ja ho počkám. Tu. Sám mi povie, kedy príde domov.“
       „Viem, že sa staráš. Porozprávaj sa s ním...“ videla som ako sa okúňa, hľadá slová, ktoré by mi povedal.
       „Stále sa rozprávame. Teda... Aspoň ja rozprávam a on je ticho. Vari sa sťažoval?“
       „Porozprávaj sa s ním o... Poviem ti to teda. Chodí do Ďurkova. Za Bödyovou.“
       Viac nemusel povedať. To meno som poznala. Patrilo – ako jej mám hovoriť, ak chcem byť slušná, nikomu neublížiť a predsa vyjaviť pravdu? Patrilo mladej, pohľadnej, slobodnej dievčine. Bývala s rodičmi a mala veľa frajerov. To je hádam zrozumiteľné. Chodilo za ňou veľa mužov. Slobodných aj ženatých. Potajme, no časom sa to nejakým spôsobom stalo verejným tajomstvom. Nahlas ju nikto neodsudzoval. Jednoducho sa o nej nerozprávalo. Možno aj preto, že ju navštevovali aj maďarskí vojaci z Őršu, ako volali dom, v ktorom mali veliteľstvo a hliadku.
       Môj muž potreboval jej útechu? Nestačila som mu ja? Čo mu ponúkla ona, čo ja nie? Že bola mladšia... Chcel také mladé dievča? Nemalo ani devätnásť. Mne ťahalo na tridsať. Aj tak som bola o dva roky mladšia než Ondrík. Niečím ho opantala. Chcela som za ňou zájsť, ale čosi v mojom vnútri kričalo, aby som to nerobila. S čím by som ta prišla? S výčitkou? Prosbou? Krikom? Len by sa mi vysmiala.

       Deň sa chýlil k večeru a počula som mužove kroky na dvore. Prišiel skôr, ako som čakala. Možno sa v ňom ozvalo svedomie. Nie, nechystala som sa vzdať sa svojho plánu. Chcela som sa s ním rozprávať o jeho frajerke. Vedieť prečo a čo s tým ďalej. Chcela som počuť, že to ľutuje a že nikdy viac...
       „Bola si na stavbe,“ začal.
       „S obedom. Nebol si tam.“
       „Povedali mi chlapi.“
       Bol odmeraný. Zrazu sa mi videl taký bezbranný, poľutovaniahodný. Narovnala som plecia. Vedela som, že musím nastoliť poriadok v dome.
       „Už viem, prečo chodíš domov neskoro. Bödyová je tomu na vine.“
       „Žena, mlč! Ak vieš, tak vieš. Vždy som povedal dôvod, tebe to ako vidím nestačí. Chodíš po murároch a vypytuješ sa, zisťuješ, zbieraš klebety.“
       „Nepýtala som sa. Na ňu nie... Čo budeme robiť?“
       „Spať. Som unavený, ani jesť nebudem.“
       „Čo mieniš urobiť s našim manželstvom? Prestaneš chodiť do Ďurkova!“
       Ondrík sedel za stolom, chrbtom k peci, akurát si zapaľoval cigaretu. Začudovane sa na mňa pozrel. Nikdy som mu neprikazovala. Len vtedy. Raz. Videlo sa mi to jediným dobrým riešením, aby zabudol na Bödyovú a venoval sa mne a deťom. To bolo dôležité! Rodina má držať spolu. Ani som nechcela, aby ma pýtal o odpustenie, aby sa kajal... Len to, aby tamtú nechal. A nech mi to hneď teraz sľúbi. To som chcela. Sľub. Bola som schopná a ochotná urobiť všetko pre to, aby ostal s nami doma. Všetko.
       „Si moja žena a to tak aj ostane. Nič s tým nebudem robiť. Dievčatá rastú, o chvíľu ti budú pomáhať, bude nám lepšie.“
       „Ondrík! Prečo ona?“
       „Neviem. Potrebujem ju.“
       „Ja ti dám to, čo potrebuješ. Vieš, ako ma to bolí? Ubližuješ mi. Ponižuješ ma. Už to vie celá dedina. Ako teraz vyzerám?“
       „Vravel som... ako mŕtvola.“
       „Dcéry nám rastú. Ako sa budú na teba pozerať, až sa to dozvedia? Čo im povieš? Že potrebuješ dve ženy, aby si bol spokojný? Mňa, ktorá ti varí a perie a tú druhú, ktorá... Čo ti dáva tá druhá?“
       „Nie som jediný. Každý muž v tejto dedine aspoň raz zašiel za inou.“
       „Tomu nechcem veriť. A ak aj zašli, tak boli raz. Jedenkrát! Ty chodíš za inou sukňou už dlhšie. Viackrát. Chcem, aby si s tým prestal!“
       „Dobre.“
       Srdce mi podskočilo od radosti. Podarilo sa mi to! Bolo to také jednoduché?! Pozorne som si prezerala jeho tvár. Stále fajčil. Bol pokojný. Povedal, že dobre, no po chvíli pokračoval: „Prestanem, až budem chcieť!“ Vstal a ešte si naberal hrnčekom vodu z vedra. Natiahla som ruku za nožom, čo ležal na kredenci. Pevne som ho schytila do dlane a myslela som len na to, že musím urobiť všetko pre to, aby som z rodiny zmyla hanbu a nastolila v dome poriadok.

       Na Ondríkovom pohrebe bola celá dedina. Plakala som nad jeho rakvou, bedákala ako sa to od ženy očakávalo. Čím viac kriku a plaču, tým väčšia láska. Môj smútok bol skutočný. Aj teraz mi je ľúto, že to tak skončilo. Keby ma bol počúvol a sľúbil... Nič z toho, čo sa udialo od toho súdneho dňa, by sa nebolo stalo.
       Po našom večernom rozhovore sa Ondrík ďalej stretával s Bödyovou. Držala som vtedy v ruke nôž, no moja láska bola väčšia ako hnev. Túžila som po jeho objatí, deň čo deň som ho čakala do neskorého večera s teplou večerou. Už na mňa nekričal. Bola som jeho slúžkou. Nie ženou. Trpela som. Veľmi ma to trápilo. Nevedela som, ako sa mám tváriť pred susedmi. Že o ničom neviem? Že je to normálne, aby si ženatý muž našiel frajerku, lebo je to dôkaz jeho sily a chuti po nehe? Prejavom toho, že je žiadaný? Zvládla som všetko. Prežila som všetko. Na rozdiel od Ondríka.
       Po niekoľkých týždňoch ho doviezli mŕtveho. Niekto ho zastrelil pri dome Bödyovej. Pošuškávalo sa, že to bol určite niektorý z maďarských vojakov, no žandári páchateľa nikdy nenašli, nikoho neobvinili. Neviem, či sa mi malo uľaviť, alebo som mala ešte viac zatrpknúť. Ostala som sama s dcérami. Ešte aj dnes, po toľkých rokoch, som stále sama s deťmi. Sestra mi pomáha. Ja, vdova po murárovi, žijem sama. Nedá sa zabudnúť. Ani na to pekné, ani to zlé, ani na to, čo sa stalo po Ondríkovom pohrebe.

       Zobudil ma akýsi buchot. Posadila som sa na posteli a nastražila uši. Nemali sme žiadny majetok, zlodeji by boli náš dom obišli. Ťažké kroky na povale zobudili už spiace deti. Menšia začala plakať. Staršia sa na mňa pozerala s naširoko otvorenými očami. Videla som, že mi chce niečo povedať, no skôr ako to stihla, buchot prestal. Nastalo ticho. Vyzeralo to, akoby niekto kráčal vo vzduchu, a keď sa mu postavil do cesty dom, jednoducho prešiel povalou a šiel ďalej. Počula som svoj vlastný dych. Rýchly, vystrašený. Vytiahla som nohy spod periny, že zájdem bližšie k dcéram. Nemohla som. V izbe sa spustil vietor. Taký, aký býva pred letnou búrkou. Krútil záclonou na okne, pokrčil obrus na stole, zvíril prach pod skriňou. Myslím, že som prestala dýchať. Celé telo mi zmeravelo, ovanul ma chlad ako v najväčšej zime a zdalo sa mi, že zmrznem. Necítila som si prsty, nevedela som sa pohnúť. Zrak a sluch mi však slúžili dobre. Videla som vzdušný vír, biely ako hmla, pokrútený do lievika, ktorý bral všetko, čo mal v ceste. Počula som štrngotať poháre a hrnčeky v kuchynskom kredenci, vrzgot pántov na dverách skrine, ktoré sa samé otvorili.
       Noc čo noc sa opakovali zvuky i vidiny a môj strach narastal. Nemohla som ostať sama. Chodievala ku mne spávať sestra. Presne o polnoci bolo počuť kroky na povale, potom prišiel studený vietor, štrngotanie pohárov, moje zmeravenie a nakoniec ticho. Sestra sa modlila. Nahlas. Aj za mňa, lebo ja som nevedela vydať ani hláska. Po týždni mi povedala, že to takto ďalej nepôjde. Že to určite chodí po dome môj muž, lebo pre svoje hriechy nevie opustiť pozemské žitie. Vraj sa jeho duša nevie pobrať tam, kam teraz patrí. Nesmiem myslieť, tým ho k nám ešte viac viažem a mám ho pustiť. Presne tak mi vravela. Ja som ho však pustila už dávno. Nechcela som, aby mi sťažoval život aj po smrti.
       Boli sme za farárom. Vypočul nás a povedal, že sa bude rozprávať iba so mnou, aby sestra počkala pred farou.
       „Odslúžim za tvojho muža omšu. To sa tak má.“
       „Potom nás už nebude strašiť?“
       „Nestraší. Nerobí ti zle. Hľadá spôsob, ako získať tvoje odpustenie.“
       „Odpúšťa Boh, nie človek. Nemyslím na neho v zlom. Čo urobil, to urobil. Život ho potrestal. Ja nie.“
       „Tak nehovor. Potrestal sa sám. Ukážme mu cestu, ktorou sa má teraz poberať. Prosme za neho, aby sa viac netrápil. Lebo ak zostal medzi nebom a zemou, nie je mu dobre. Trápi sa a trápiš sa aj ty s deťmi.“
       „Urobte tak, aby našiel svoj pokoj. Budem sa za neho modliť.“ Nevedela som povedať nič iné. Ani som nevedela, čo mám hovoriť a čo urobiť. Kým som sa počas jeho života bála o svoju rodinu, teraz sa ten môj strach zdvojnásobil. Počula som reči o tom, ako sa duše mŕtvych vracajú, aby so sebou vzali tých, čo najviac milovali. Behali mi po tele zimomriavky, keď som si predstavila, že chce Ondrík vziať moje deti. Alebo mňa. Nemohla som ešte odísť. Dcéry ma potrebovali. Kto by sa o ne postaral?
       Po omši za mŕtveho kroky ani vietor neprestali. Farár znovu vysvätil mužov hrob a nakoniec aj náš dom. Vždy, keď som za ním prišla a znovu ho prosila, aby niečo skúsil, lebo Ondríkova duša stále nenašla svoj pokoj, len ťažko vzdychol a neprestajne opakoval, že on robí čo môže, že je to na mne. Mám odpustiť. Odpustiť.

       Tisíckrát za deň som Ondríkovi zopakovala prosbu, aby odišiel, aby nám dal pokoj, že nemyslím na ňom v zlom. Že som ho ľúbila. Bez podmienok. Že posledné dni jeho života síce boli iné, ako sme možno obaja chceli, ale už sa netrápim. Stále som ho oslovovala Ondrík a Ondrejko, alebo muž môj. Ale až po niekoľkých dňoch som dokázala povedať, úprimne a nahlas: „Ondrík môj, odíď v pokoji. Odpúšťam ti. Vidíš moje srdce. Nie je v ňom zloba ani hnev.“ Potom som ešte dodala, že Bödyová sa bude vydávať. Za nejakého elektrikára. Že aj ona je na poriadku.
       Možno som v mojom rozprávaní nebola dôsledná. Iste som niektoré skutočnosti zabudla spomenúť. Ale to sú iba drobnosti. Viem, z maličkostí sa stávajú veľké veci. Smrť môjho muža, ktorej predchádzala jeho nevera, bola pre mňa veľká vec. Osudová.
       Neviem, ako je svet usporiadaný. Aký hlas kam doletí a kto ho počuje a vypočuje. Cítila som jasne, že všetko sa dialo nie kvôli tomu, aby sme sa vystrašili, ale to sa duch môjho muža prichádzal kajať. Hlas nakoniec našiel tie správne uši, či miesto. Lebo v deň, kedy som Ondríkovi úprimne odpustila z hĺbky srdca, sa už kroky ani vietor v mojom dome neobjavili.










***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4034