login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Tichá noc, svätá noc

@ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 02:06 (UTC+0)

Kostol sv. Mikuláša v Nižnej Myšli. Bohoslužby sa tam konali aj v decembri 1944, keď od Dargova i Skároša tiahla k Nemcami obsadenej obci Červená armáda.

Miesto: Nižná Mysľa, okres Košice-okolie
Čas: október až december 1944
Autor: Jiří Zaťovič

       Hans sa už ani nesnažil zapamätať si, ako sa volá dedina, do ktorej ich odvelili. Stalo sa to už tisíci raz, precestoval s transportmi západnú Európu, potom bol chvíľu v tyle a teraz už polrok zakúšal podmienky na východe. Stačilo mu, že vedel, že ho zo Slovenska presunuli do Maďarska. Prešli pláňou a nad dedinou na kopci zazreli kostol a pri ňom osamelý strom. „Sme zachránení, vidím kostol!“ chcelo sa mu zvolať, lenže vedel, že ani ten kostol neznamená istotu. Hoci - vojna akoby sa vyhýbala všetkým osamelo stojacim stromom a vojaci akoby sa hanbili zacieliť na kostoly. Takmer v každej dedine bol svedkom zázraku, keď popri rozbitých domoch a vyhoretých stodolách svietili neporušené chrámy. Pravda, pri bližšom skúmaní chýbali nejaké tie tabuľky skla a vnútri väčšina kostolov volala po novom vysvätení, ale aspoň takto, z diaľky, to boli pevné body.
       Poľný lazaret sa mal usídliť v škole. Vojaci vypratali lavice, deti najprv zvedavo pozerali na chlapov v iných uniformách, než doteraz videli, ale potom rýchlo prijali fakt, že sa netreba učiť a rozutekali sa za hrami. Pre deti je vojna niečo nepredstaviteľné. Našťastie.

       Zaklopal na dvere. Keď sa znútra neozýval žiadny hlas, skúsil kľučku. Pootvoril. Pes uviazaný na reťazi na dvore sa šiel zblázniť. Keby bol niekto doma, určite by sa už ozval.
       „Gutten tag!“
       „Dobrý, dobrý. Čo by ste radi?“
       Pri peci sedel starček ako z rozprávky, bafkal rozprávkovú fajku a Hansovi sa hneď vybavili chvíle, ktoré strávil so svojím dedom v horách, v zime, zapadnutý snehom, len pri petrolejke. Vytušil, že dedo odpovedal na pozdrav.
       „Ich... mame tady... zimmer für zwei soldaten,“ podával starcovi papier. Ten ho vzal, ale nepozrel doň.
       „My nič nemáme, všetko už nám zrekvírovali. Wir habe nixs,“ lámal nemčinu.
       „My přenocovat u vás mit kamarad. Ubytování.“
       „A kde by ste u nás prespali? To musíte na nevestu počkať, ona vám povie, že vás niet kde uložiť!“
       Hans sa usmial, nerozumel čo dedo hovorí. S kolegom vstúpili dnu a rozhliadali sa po skromne zariadenej izbe. Na stene medzi oknami visel ručne vyrezávaný kríž.
       „Schönne krucifix!“
       „Šéne, šéne,“ pritakal dedko. „To môj syn vyrezal, kým nenarukoval. Už tri roky sme ho nevideli a rok sme nedostali ani písmo!“
       Hans sa posadil k stolu, vytiahol tabatierku, ušúľal si cigaretu.
       „Mužu?“
       „Čo za mužu ty odo mňa chceš?“
       „Tabak.“
       „Jáj!“ pochopil dedko. „Len si pofajči, aspoň nestrieľaš. Gutt!“
       Ticho sedeli a počúvali pravidelný tikot hodín. Za oknami sa stmievalo. Všade bolo ticho, akoby žiadna vojna vonku nezúrila, akoby sa ocitli v pásme bez boja. Nebolo počuť ani vzdialené hrmenie delostreľby na fronte.
       Nepotrebovali svietiť, sedeli, fajčili a mlčali. Hansa zmáhal spánok, mal s poľným lazaretom za sebou trojdňový presun. Oprel sa o stoličku a zadriemal.
       Vyrušil ho štekot psa na dvore.
       „Dedo, dedo, vieš, čo som dnes videla!“ vtrhlo do izby dievčatko. Preletelo k peci a pritúlilo sa k starému otcovi.
       „No čo, Helenka, čo také?“ zabafkal silnejšie, aby sa mu v zapekačke chytilo.
       „Hovoriacu bábiku!“
       „Vitaj, Haňča. Dlho ste boli!“
       „Všade je plno vojska. Nemci. Aj som sa bála a museli sme po šancoch chodiť. Len vírili prach a robili rachot. Šťastie, že dnes nebombardovali. Kto je to?“ obzerala si usmievajúceho sa vojaka.
       „Viem ja? Nejaký Nemec. Čosi hovoril, ale nerozumel som mu skoro nič.“
       „Gutten abend, junge frau!“
       „Dobrý večer,“ vycítila Haňča, že ju Nemec pozdravil. „Čo od nás chcete?“
       „Wir, wir...“
       „Tak nevír a povedz, čo si mne povedal!“ posmeľoval ho dedo.
       „Bydlení mame dostát tady.“
       „Ty si čo za Nemca, keď ani po nemecky nevieš?!“
       „Zimmer für meine kamarad und für mich...“
       „Cimru? Do prednej izby ťa nepustím! A vyhodiť ťa nemôžem. Tak ti ostáva len komora.“
       „Jáj! Aj by som zabudol,“ ťapol sa dedo po čele. „Chodil cez deň starý Juhász, bubnoval, že v každom dome majú ubytovať dvoch Nemčúrov, že budú mať ubytovacie papiere! A aj tento tu mi nejaký papier ukazoval. Nože, daj ten papier!“ obrátil sa na Nemca, ale Hans ničomu nerozumel.
       „Papier. Ukáž!“ dedo kreslil obdĺžnik a predstieral, že drží papier a číta.
       „Ja vohl!“ svitlo Hansovi, vytiahol z vrecka uniformy list a podával ho žene.
       „To je jedno, aj tak je to po nemecky a po maďarsky a jednému ani druhému nerozumiem. Ale keď tu máš bývať, zavolaj si kamaráta a poď, ukážem ti, kde môžete spať!“ Hanča sa pobrala k dverám do komory a posunkom volala aj Nemca. Hans vzal do ruky batoh, do druhej kvér a išiel za ňou. Strašne rád by tým ľuďom povedal, že ho vôbec neteší, že tu musí byť, ale je to rozkaz a sú vo vojne a rozkazy treba počúvať. Usmieval sa, aby dal aspoň tak najavo, že nemá nepriateľské úmysly.
       „Viac tu nemáme. Môžem vám len lepšie slamník napchať, ale perinu nedám.“ Haňča natriasala trochu potuchnutý slamník, dávno tu nikto nespal. Čo muž narukoval, presťahovala sa do izby a spali všetci traja v jednej posteli.
       „Och, schönne zimmer. Danke meine liebe!“ s úsmevom sa trochu poklonil domácej panej. Vidina toho, že bude spať pod strechou obohnanou múrmi, dokonca na posteli, mu vohnala radosť do srdca i hlavy. Najradšej by sa okamžite zvalil na slamník, lenže tu všade bolo tak čisto, že sa hanbil urobiť to. Zložil si veci a posunkami naznačil žene, že by sa chcel umyť.
       „Ich möchte zu waschen, bitte!“
       „Čo? Aha! Helenka, ukáž ujovi, kde máme studňu! Ja musím ísť kravku obriadiť.“
       Dievčatko kráčalo dôležito pred vojakom, ukradomky sa obracalo, či naozaj za ňou ide. Nevedelo, či sa báť, či byť hrdá na takú dôležitú úlohu. Priviedlo vojaka k studni.
       „Danke!“ Hans vložil vedro do studne, pustil koleso, pridŕžal ho, aby príliš neletelo a potom pomaly krútil a počúval škripotajúci hriadeľ. Opäť mu to pripomenulo dávne časy, keď chodil po vodu. Ale to asi ani nikdy nebolo. Vytiahol vedro, poobzeral sa po dvore, našiel koryto, vylial doň vodu, vyzliekol sa do pol pása a riadne sa vyumýval.
       „To je čo za človeka?“ smiala sa Haňča. „Do válova pre dobytok si vody nalial a čvachce sa v nej ako nejaký vodník!“
       „Unavený je. Len prišiel a potom sedel a spal. Ktovie, kedy sa mohol naposledy umyť. Mala by si rada byť, že sa špinavý rovno do perín nezvalil.“
       „Ani som mu perinu nedala. Čo Lacimu poviem, keď sa vráti?“
       „Len mu daj. Čo keď aj náš Laci niekde takto prespáva? Ani Laci, ani tento nemôže za to, že je vojna.“
       „Ale...“
       „Nože daj. Vyvetrá sa, prinajhoršom ju spálime.“
       Hans vošiel do izby, líca mal červenšie a vyzeral, akoby ho poliali živou vodou.
       „Kan ich essen hier? Mužu...?“ naznačil Hans, že si vkladá jedlo do úst a prežúva.
       „Čo má s tým mužu? Šak ja som dedo a iného chlapa tu niet!“
       Hans sa vrátil z komory, sadol si k stolu, otvoril konzervu, odlomil kus tmavého chleba a len tak, s nožom, si podával sústa do úst.
       Haňča na neho chvíľu pozerala, vytiahla tanier a vidličku a postavila to pred vojaka. Odkrojila okruh chleba, pridala na tanier.
       „Veď sa slušne, ako človek môžeš najesť.“
       „Tak mu aj z tej kaše daj. Čo bude takú hnilobu z konzervy dusiť!“ vyzval ju dedo, ale to už Haňča naberačkou načrela do hrnca.
       „Dobrú chuť!“
       „Dobro hut! Guten Geschmack!“ usmial sa Hans. Z taniera sa šírila vôňa dávno neokúseného domáceho jedla. Zamiešal lyžicou, ovoňal, ochutnal a do očí mu vstúpili slzy.
       „Nevravím, nech ti teda šmakuje, keď chceš po vašom.“
       „Danke. Těkuji.“
       Kaša v ňom zmizla a lačne pozeral na hrniec.
       „Ešte mu dať?“
       „Daj, nepraskne.“
       Hans si druhý tanier vychutnával akoby hodoval pri kráľovskom stole. Pohrýzol každý zemiak zvlášť, nedalo sa to porovnať so šlichtou, ktorú varili v poľnej kuchyni. A zabudol na zákaz jesť s domácimi, ktorý vydal veliteľ. „Ukážeme im, že sme civilizovaná armáda!“ zneli mu veliteľove slová v ušiach, ale vyberal lyžicou, až mal hrče za ušami. Nikto ho nezradí a on sám tiež nepovie.
       „A skade si ty, synak?“ oslovil dedo Hansa, keď sa ten spokojne oprel o stenu a založil si ruky na bruchu.
       „Skade?“ nechápavo sa usmieval Hans.
       „Že odkiaľ pochádzaš?!“
       „Poháza... Nerozumět.“
       „Nix frštén. Čo komolíš tú češtinu do nemčiny, tu si v Maďarsku. Všetci sme už v Maďarsku. Od tridsiateho ôsmeho. Aj keď sa bavíme po slovensky.“
       „Čestinu? Ja vohl, umět češky, troch. Deda muj je Sudetendeutsche von Zuckmantel. Bývat u něj o prazdnach.“
       „Cukmantl?“
       „Ja vohl!“, potešil sa Hans, že dedo porozumel.
       „Tak ty si potom taký Nemec ako ja Maďar,“ potešil sa aj dedo. „Haňča, nože nám ulej!“
„Jasné, chlapi! Len čo sa stretnú, už musia piť!“

       Po týždni sa stal Hans prirodzenou súčasťou domácnosti. Dedovi rukami – nohami vysvetlil, že je lekár, že v tom lazarete na kopci zachraňuje ranených, ktorých sem zvážali zo širokého okolia. Ráno odchádzal do šichty, podvečer sa vracal, občas prišiel až neskoro v noci, vyčerpaný a v očiach mal stále väčší smútok. Na cintoríne sa plnil jeden hrob za druhým, farár už ani neodkladal kropeničku.
       Hans spomínal na svoje deti, malého Hansiho, ktorý mal štyri roky a videl ho naposledy ešte v perinke a staršiu Grétku, ktorá bola asi taká ako Helenka. Tú si občas rád posadil na kolená a lámanou češtinou sa s ňou pokúšal hovoriť. Smiala sa, lebo to, čo hovoril, bolo sedemročnému dievčatku smiešne, nemalo to ani hlavu, ani pätu, občas porozumela slovko – dve, ale väčšinou iba počúvala. Hans vždy vyčaril nejakú sladkosť, kúsok cukru, čokoládu, raz priniesol mašličku, ktorú jej chcel silou mocou vpliesť do vrkoča, ale si nedala.
       Správal sa slušne, nechcel týmto chudákom pridávať trápenie. Nejako pochopil, že dedo má syna a teda žena muža kdesi na fronte. Dedo rozpovedal o Lacim, otcovi Helenky, že už rok nevedia, čo s ním je, že buď padol alebo ho zajali a to si ani nevedel vybrať, čo je horšie, lebo smrť je síce konečná, nič za ňou už nie je a zostáva iba prázdne miesto, ale zajatie v Rusku je horšie ako očistec s galejami dokopy. Čítal o tom a aj chlapi, ktorým sa podarilo ujsť, tak hovorili. Dedo hovoril, Hans prikyvoval, sem tam čosi pochytil, ale viac sa túlal v myšlienkach po kopcoch rodných hôr. Keď dedo vytiahol starostlivo poprekladanú mapu, ukázal mu, kde leží jeho rodná dedina a rozhovoril sa. O tom, aké krásne sú Altvatergebirge, Jeseníky, ako si na mape prečítal a pripomenul, že českí susedia u starkého tak kopce volali. Našli aj Zuckmantel, po česky Zlaté Hory. A v noci potom nemohol zaspať, ak by mal slzy, plakal by za krásnym životom, ktorý žil predtým, než sa táto hrôza začala hnať svetom.

       Prešiel október, v polovici novembra napadol prvý sneh. Cez deň bolo ticho, len občas siréna ohlásila letecký poplach, večer čo večer počúvali vzdialené dunenie. Blížil sa front. Veliteľ bol viditeľne nervóznejší, do lazaretu pribúdali ranení, škola dávno nestačila a tak Nemci zabrali aj niektoré stodoly, kde ofačovaní stonajúci vojaci ležali na slame a sene.
       Ráno sa Hans vydal na pravidelnú obchôdzku po stodolách. Všetko, čo mohol pre ranených vojakov urobiť, už urobil. Nemal lieky, na obväzy potrhali všetky plachty, ktoré v dedine z moci úradnej zrekvírovali, rozdával len tichú nádej a odporúčal chlapcom, aby sa nezabudli modliť. Vedel, že pribúdajúci ranení znamenajú, že nemecká armáda prehráva, zažil to už na západnom fronte, opakovalo sa to úplne podľa rovnakého scenára. Bolo už len otázkou času, kedy dostanú rozkaz stiahnuť sa. Preto na letecký poplach ani nereagoval. Jednak bol vždy doteraz planý a potom, čo už by sa tu dalo bombardovať!
       Hukot motora všetkých vyplašil. Zhora to vyzeralo, akoby sa jastrab blížil ku kŕdľu sliepok a tie v panike utekali jedna cez druhú, chceli sa poskrývať, len nebolo kam. Ľudia vybiehali z domov, vzápätí zo stodôl, aby predsa len našli cestu do pivníc. Ku krčme utekal dav tých, čo nemali pivnice, bola to ich záchrana, pivnice na pivo a víno boli rozšírené a vošlo sa do nich vyše sto nebožiakov.
       Zablúdené lietadlo urobilo obrat a vracalo sa späť za Slanské vrchy. Na dedinu dopadli prvé mínometné granáty.

       V streche domu, v ktorom Hans nocoval, kričala diera. Dedo stál pred plotom a nepúšťal nikoho dnu. „Halt!“ zastavil aj Hansa. „Máme na pôjde bombu! Bum!“ urobil a ukázal na dieru.
Hans sa otočil a kráčal na veliteľstvo. O pár minút sa vrátil s dvomi vojakmi, ktorí si napriek dedovmu protestovaniu prerazili cestu do dvora, pristavili rebrík a vyšli na pôjd. Na krokve sa ako vrana na konári usadila mína. Vojaci ju obzreli a poslali Hansa preč.
       „Počúvaj, keď nám strechu odnesie, ani ty nebudeš mať kde hlavu skloniť!“ zastrájal sa dedo.
       „Haben Sie keine Angst! Oni... handliche... šikovni.“
       Granát vybuchol v sade za domom, kam ho pyrotechnici vyniesli a to bolo šťastie. Neuveriteľné šťastie, že rovnako ako v záhrade nebuchol, keď padol na dom. Dedo ďakoval Hansovi, ale ten len mávol rukou. „Musejíme si pomahat!“

       „Haňčo, na sobotu by sme mali to prasa zaklať!“ spustil dedo večer v teplej izbe. Hans jedol, Helenka na neho zvedavo pozerala a čakala na sladkosť alebo iný darček. Znela mu príjemne reč domácich, navodzovala čaro domova a tak mu nevadilo, že takmer nerozumie.
       „A to teraz, keď sú tu títo?“
       „Neboj sa, pozri, ako dlho tu sú a ešte nikomu nič neskapalo. Skôr oni nám nosia. A ak budeme mať šťastie, možno by nám aj pomôcť vedeli. Tak čo?“
       „Ja neviem. Bojím sa. Veď ich vôbec nepoznáme.“
       „Hans je slušný človek a ten druhý, čo nič nehovorí, nevyzerá, že by nám chcel z hrnca vyjedať. A aj s tou bombou nám pomohol.“
       „Lenže ostatní? Zacítia a všetko nám pojedia.“
       „Už som povedal. Dohodni so ženami, nech prídu pomôcť a na sobotu to prasa spasíme.“

       Pramienok krvi vyšil do snehu ornament. Prasa ledva skvičalo, Haňča pochytala krv a kým brava rozbúrali, vypili si po kalíšku. Hans, ktorého dedo večer zasvätil do toho, čo sa chystá, pravda, pomedzi kalíšky domácej, sa okolo prasaťa zvŕtal ako rodený mäsiar.
       „No vidíš, a to si iba chirurg! Škoda je ťa zašívať rany, toto by ti lepšie pasovalo!“ táral dedo od radosti a vôbec mu nevadilo, že Hans sa iba nechápavo usmieva. Ženy si ho obzerali, chichotali sa pomedzi robotu a malá Helenka zatiaľ držala chvostík, lebo to bola pre ňu určená najdôležitejšia robota na zabíjačke. Aj Hansov kolega sa pridal, vojaci bez uniforiem vyzerali ako riadni gazdovia, ktorí si plnia svoju každoročnú povinnosť.
       Podvečer sa už údili klobásy, jaternice chladli na snehu, šunky a slanina zasolené. Haňča nalievala ovarovú polievku a v dome rozvoniavala pečienka. Suseda doniesla koláč, dedo otvoril novú fľašku, štrngli si, zajedli, pochválili sa navzájom. Nebyť vzdialeného, ale čoraz bližšieho dunenia, akoby ani vojna nebola. Robota ľudí zblíži.
       Hans vyšiel na gánok, sadol si na lavicu, vytiahol tabatierku a ušúľal cigaretu. Keď si pripálil, zahľadel sa na nebo, ligotajúce sa miliónmi hviezd. Zabíjačka ho opäť zaviala domov, z peňaženky vytiahol fotku, na ktorej sedel Hans Gerte na kolenách a Grétka sa vážne pozerala do objektívu. Čo by dal za to, aby ich mohol aspoň na chvíľu pritúliť a pohladiť. Kedy táto hrôza skončí...

       V polovici decembra do dediny vtrhla špinavá a nervózna armáda. Vzduchom lietali štekavé povely a nadávky v jazyku, ktorý sa videl ľuďom povedomý. V domoch už nebývali po dvaja Nemci, ale nový veliteľ do každého pridelil vojakov ako mu vyšlo. Hrubí špinaví chlapi vrazili do chalupy, vyhnali domácich do komory, z humna doniesli slamu, nastlali ju pri peci a zvalili sa na svoje poľné. Chrápali, prdeli, pokašliavali, vykrikovali zo zlých snov a keď sa prebrali, snorili po dome, čo by zjedli alebo zobrali.
       Hans nepustil do „svojho“ domu túto zberbu, vydupal si u veliteľa súkromie. Je predsa lekár, musí si po robote oddýchnuť a nie sa naťahovať s nejakou Ukrainish mob. Keď chcú, nech idú do stodoly, ale v dome ich nechce!
       „Ukrainishe schweine!“ odpľul si. Boli to najukrutnejší vojaci, s akými sa stretol. Nejakému múdremu stratégovi v Berlíne napadlo, že proti Ukrajincom, čo sa sem tlačili cez blízky priesmyk, nasadí Ukrajincov, čo prebehli k Nemcom. Nemecká armáda dostávala výprask za výpraskom, na propagandu už nikto nedbal, vojaci sa húfne vzdávali do zajatia a tí, čo nemali také šťastie, skúšali prežiť ako zbehovia. Ostatní zúfalo nasadzovali životy v prehraných bojoch. Už neverili. Blitzkrieg sa zmenil na nočnú moru. Preto do najťažších bojov nasadili tých, ktorým išlo o krk. Ak Ukrajinci neubránia líniu, zajmú ich. A vo vojne sa s prebehlíkmi nikto nebaví. K múru a páľ. Preto bojovali ako mongolské hordy, vraždili a ničili všetko, čo im neuhlo z cesty. Nemali už nič, len holý život. A správy z frontu potvrdzovali, že sú odsúdení na smrť, preto ju rozsievali všade okolo seba.
       Boje boli čoraz hlasnejšie. Dedinčania už radšej chodili spávať do pivníc, okrem krčmovej tu bola aj kláštorná a kto mal novší dom a v ňom pivnicu, prijímal na noc aj susedov. A kým sa Myšľania triasli o životy, rabovali zvlčenci dom za domom. Ľudia sa báli diel, ale ešte viac iných ľudí.

       Do všeobecného strachu prišiel Štedrý deň. Odmäk a brýzganica nijako nesvedčili o tom, že je najkrajší deň v roku. Len ticho na fronte od rána pripomínalo, že sa niečo deje.
       Haňča zamiesila na bobaľky a koláč a postavila kapustu. Dedo nadrvil maku a trochu orechov. Potom zo skrine vytiahol škatuľu, postavil ju na stôl a zavolal Helenku.
       „Keď mi teraz pomôžeš, budeš môcť večer porozkladať ozdoby!“ Vyberal zlatká a stružlinky, učil dievčatko baliť orechy a viazať nitku na stopky jabĺčok. Opatrne vybral figúrky Jozefa a Márie a Jezuliatko v jasličkách, ofúkol ich a pretrel, aby im prinavrátil farbu.
       „A kam ich povešiame?“
       „Neboj sa, do večera sa niečo iste zjaví!“ utešoval ju dedo. V izbe voňalo, Haňča sa zvŕtala okolo hrncov.
       Hans vyšiel z komory a so záujmom si prezeral veci rozložené po stole. Prisadol si k dedovi na lavicu, vzal do ruky jasličky s Ježiškom a začal ticho spievať:

       „Stile Nacht, heilige Nacht!
              Alles schläft, einsam wacht
       nur das traute hoch heilige Paar
              Holden Knabe im lockigen Haar
       Schlaf in himmlischer Ruh
              Schlaf in himmlischer Ruh.“


       Po lícach mu stekali slzy. Ako asi trávia Vianoce jeho deti? Napísal im, ale netušil, či list prišiel. Keby bol teraz doma, zájde do lesíka, odrezal by pekný stromček, vykladal deťom o Ježiškovi, čo sa narodil v chudobnom chlieve, ale obklopený láskou, spieval by im koledy a tešil sa, že im žiaria očká.
       Dedo si pohmkával s Hansom a Helenka ticho počúvala.
       „Ujo, ale to sa tak nespieva! To sa spieva takto, aha:

       Tíichá noc, svä-etá nóc,
              všétko sní, všétko spí,
       sám len svätý bdie dvóverný páár,
              strááží diéťatkó néébeský dáár.
       Sládký Ježíško spí, sníí,
              Ježíško diéťa spí, sníí.“

       „Hans to spieva tak, ako ho to naučila jeho mama, po nemecky. A spieva to isté, čo aj ty. Keby tak tie Vianoce naozaj znamenali pokoj. Veď máme všetci jedného Boha,“ vzdychol dedo. Položil Hansovi ruku na plece a trochu stisol.
       V izbe všetci stíchli. Hans myslel na svojich najbližších, Haňči sa kotúľali slzy po lícach, lebo myslela na Laciho, aj dedo myslel na svojho syna. A Helenka bola ticho, lebo dospelí boli veľmi vážni.
       Potom Hans s hrmotom vstal a odišiel z domu. Vrátil sa s čerstvo odrezaným stromčekom, ktorý s dedom zasadili do vedra. Helenka mohla na stromčeku nechať oči, chodila okolo neho, šťastne vzdychala, pribehla tu k mame, tu k dedovi alebo k Hansovi, podržala ich za ruku, aby sa hneď rozbehla späť k stromčeku. Pomohli jej ho vyzdobiť.
       Zotmelo sa, krajinou sa nieslo ticho. Pri stoloch sa schádzali rodiny. Gazdiné robili medové krížiky deťom na čelo, starci sa s ošatkou vyberali ku kurám a kravkám, aby aj im od stola niečo padlo, aby aj ich zdravie a hojnosť sprevádzala celým rokom. Než sa pustili do bobaľok s makom, pomodlili sa za všetkých, ktorí pri štedrovečernom stole chýbali. A temer v každej chalupe to bol otec, syn alebo brat, ktorého vojnová metelica odviala nevedno kam. Všetci si želali, aby sa čím skôr zasa stretli, aby nekonečné nešťastie vojny konečne ustalo, aby mohli opäť žiť ako ľudia.
Hans so svojím mĺkvym spolubojovníkom sedel s dedom, Haňčou a Helenkou pri stole, podriaďovali sa tradíciám domu, ochutnali bobaľky s makom, kapustnicu s klobásou a chlebom, vďačne si vzali kúsok orechovníka. A keď všetci dojedli, vzal Hans do ruky nožík a jabĺčko a čosi po nemecky vysvetľoval a pozeral sa pritom na Helenku. Prekrojil jabĺčko priečne a ukázal jej dve krásne hviezdičky.
       „Budeš sdráva alles jahr. Zehr gutt! Velice dobže!“

       O pol dvanástej sa začali zberať na polnočnú. Haňča zababušila dievča do chustočky, zavesila sa do deda a kráčali hore dedinou ku kostolu v sprievode Hansa a deda. Druhý vojak zaspal a nebudili ho. Pridávali sa k nim susedia, potichu sa zdravili, prehodili slovko – dve. Dedina bola ožiarená iba mesiacom a hviezdami. Slepé okná, dávno zatlčené latami, neprepúšťali ani lúč svetla. Nebo sa vyjasnilo, prituhlo, deti sa skúšali kĺzať na zamrznutých jazykoch vody, ktorá ešte cez deň stekala dole uličkami.
       V kostole bolo natesno. Prišli všetci, čo vládali, prišli aj nemeckí vojaci, objavili sa aj podajedni z Ukrajincov. Ľudia na nich neveriaco pozerali – čo tí tu chcú? Ubližujú, správajú sa ako divé zvery a teraz do kostola? A na polnočnú? Nie je to znesvätenie?
       Zaznel organ, všetci obrátili pozornosť k oltáru. Odpovedali latinské vety naučené v škole, mysleli na svojich blízkych, mysleli na Ježiša a jeho utrpenie a prirovnávali svoje biedne životy k tomu, čo musel prežiť on.

       Pater noster qui es in cælis,
              Otče náš, ktorý si na nebesiach,
                     Vater unser im Himmel,
       sanctificetur nomen tuum.
              posväť sa meno tvoje,
                     geheiligt werde dein Name.
       Adveniat regnum tuum.
              príď kráľovstvo tvoje,
                     Dein Reich komme.
       Fiat voluntas tua
              buď vôľa tvoja,
                     Dein Wille geschehe,
       sicut in cælo, et in terra.
              ako v nebi, tak i na zemi.
                     wie im Himmel so auf Erden.
       Panem nostrum quotidianum da nobis hodie,
              Chlieb náš každodenný daj nám dnes
                     Unser tägliches Brot gib uns heute.
       et dimitte nobis debita nostra,
              a odpusť nám naše viny,
                     Und vergib uns unsere Schuld,
       sicut et nos dimittimus debitoribus nostris.
              ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
                     wie auch wir vergeben unseren Schuldigern.
       Et ne nos inducas in tentationem
              A neuveď nás do pokušenia,
                     Und führe uns nicht in Versuchung,
       sed libera nos a malo.
              ale zbav nás Zlého.
                     sondern erlöse uns von dem Bösen.
Amen.

Všetci sme od jedného Boha, pomyslel si Hans a doplnil modlitbu: „Denn dein ist das Reich und die Kraft und die Herrlichkeit in Ewigkeit.“ Nech jeho kráľovstvo a moc i sláva trvá naveky...





***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 5598