login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Jolankine divadlo

@ :: Poviedky ::     May 24 2005, 12:32 (UTC+0)

V poviedke Jolankine divadlo sa spomína gófska rodina Semseyovcov, ktorá sídlila v kaštieli v Šemši. Toto je fotografia spomínanej rodiny, foto pochádza z rovnakého odbobia ako príbeh poviedky.

Miesto: Šemša
Čas: Tridsiate a štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Eva Hajdu

       Jolanka sa celé dopoludnie v školskej lavici nepokojne vrtela. Na nič sa nedokázala sústrediť, myšlienky jej poletovali sem a tam. Odkedy sa dozvedela, že dnes večer bude pán učiteľ Varga rozdeľovať úlohy do novej divadelnej hry, bola ako na ihlách. Už ju nezaujímalo, ako sa delia veľké čísla, kde je na mape Berlín, alebo kto bol Matej Korvín. Tu, v dedine, kde čas plynie bez výrazných zmien a deň sa podobá ku dňu ako vajce k vajcu, bolo divadlo to najpútavejšie, čo život ponúkal. Zbožňovala ho, odkedy sa jej ušla ešte ako dievčatku prvá rola. Keď si spomenula na to, ako ona a jej dve kamarátky, Zuzka a Mariška pobehovali po javisku preoblečené za bábätká v perinkách, a dokonca i s cumlíkmi, až sa hanbila, no bolo jej bolo do smiechu.
        „Čo je dnes s tebou, Jolanka?“ láskavo sa jej opýtal učiteľ. Nekarhal ju, nemal to vo zvyku, a pri nej už vôbec nie. Postavou to bol muž skôr nižší a zavalitejší, s pokojnou, rozvážnou chôdzou. Spod plavých kučier mu vykukovala dobrosrdečná tvár, ktorá u ľudí prirodzene vzbudzovala dôveru. Veru, učiteľ Michal Varga bol v Šemši uznávanou autoritou a miestni, či už dospelí, alebo detváky, čo učil, si ho hneď obľúbili.
       Jolanka sa i tak zapýrila, keď ju napomenul pred celou triedou. Vari má na seba prezradiť, ako sa už nevie dočkať prvého nácviku? A to preto, že tam bude hrať aj Janko! Kamarátili sa od detstva a už neraz spolu hrali. Lenže teraz to bolo voľajaké iné. Jolanka netušila, odkiaľ sa v nej odrazu berie ten vnútorný nepokoj. Pobadala, že odkedy jej minulo pätnásť, akoby nebola vo svojej koži. Dokonca sa pristihla, že ku mládencom jej pohľad akosi viac zabeháva, než donedávna.
       Len čo vyučovanie skončilo, ponáhľala sa domov. Vedela, že najprv musí pomôcť okolo gazdovstva a až tak môže ísť večer späť do školy, kde ich pán učiteľ oboznámi s novou hrou a porozdeľuje úlohy. Tajne dúfala, že sa jej ujde hlavná postava, ale aj keby nie, ona bude spokojná s každou rolou, ktorú dostane. Hlavné je, že môže hrať. Ale predsa, keby len...

       Verejné vystúpenia divadelných ochotníkov zo Šemše bývali aspoň dvakrát do roka, na jar pred Veľkou nocou a pred Vianocami. A to bola významná udalosť! Do školy vtedy prišli všetci, starí, mladí, ba i deti. Tie sa vari na divadlo tešili najviac. Každý s napätím očakával príchod honorácie zo Šemše, ba aj z okolitých obcí. Učiteľ Varga zakaždým rozoslal pozvánky nielen miestnemu donátorovi, grófovi Semseymu s manželkou, ale aj richtárovi, notárovi z Malej Idy a farárovi z Nováčan.

        „Jola, kde si bola tak dlho? Hydinu a prasce treba nachovať,“ zahundrala vo dverách matka. Bola to prísna žena a Jolanka vedela, že jej neradno odvrkovať. Zbytočne by jej vysvetľovala, že zo školy utekala ako prvá, len aby bola doma čím skôr a stihla do večera porobiť všetko čo treba a ešte si aj napísať úlohy. Kým vzadu na dvore sypala sliepkam zrno, v duchu si predstavovala, ako jej pán učiteľ podáva zošit s textom jej postavy so slovami: - Jolanka, rozhodol som sa, že v tejto hre budeš hrať hlavnú ženskú rolu.
       Teraz však len stála na dvore s prižmúrenými očami a blaženým výrazom v tvári, misa so zrnom v ruke a vôbec nevnímala kotkodákajúce sliepky, ktoré sa okolo nej zhrčili, dožadujúc sa zrna. Prebralo ju až nástojčivé ďobnutie do nohy.
       „Heš, potvora!“ zahnala sa na veľkú barnavú kuru, ale v duchu jej bola vďačná, že ju prebrala zo snívania. Ktovie, ako dlho by tu inak stála ani kôl v plote a čas beží. Porozsýpala zrna, potom prišli na rad kačky a husi a nakoniec ju krochkaním privítali prasce. S úľavou zistila, že o kravu sa postarala staršia sestra Terezka, takže jej aspoň ubudlo roboty. Ponáhľala sa do izby, aby si stihla urobiť domáce úlohy, ale ani nevnímala, čo vlastne píše. Svetlo z okna dopadlo presne na jej tvár, zdalo sa, akoby ju prežiarilo a naplnilo jasom. Akoby i ono stálo na jej strane, dávalo nádej, že ona, Janko, divadlo, že to všetko o čom občas sníva, čoskoro aj naozaj príde. Cítila to tak, ale už si to nenahovárala. Bála sa prejaviť vlastné predstavy konkrétnymi slovami, ktoré by ju potom mohli sklamať. Všetko prežívala len formou pocitov, ktoré majú tiež svoju reč; dokonca oveľa bohatšiu, než je možné vyjadriť slovami. A práve záplava týchto sladkých tušení, nádejí a očakávaní spôsobila, že písmenká jej pred očami tancovali, nie a nie sa poskladať do potrebných slov. Zaklapla knihu a nervózne pozrela na kukučkové hodiny, visiace na stene kuchyne.
        „Už musím ísť, pán učiteľ bude dnes rozdeľovať úlohy do novej hry,“ oznámila chvatne mame a už jej nebolo. Bol príjemný večer a vo vzduchu bolo cítiť prvé náznaky blížiacej sa jari. Ku škole sa náhlila za súmraku a cestou ju sprevádzal prenikavé hvízdanie čiernych drozdov. Pán učiteľ plánoval predstavenie tesne pred Veľkou nocou, ako to bývalo zvykom každý rok. Aj rodičia ochotne prižmúrili oči pred domácimi povinnosťami dcéry, keď išlo o divadlo a v Šemši boli všetci do jedného hrdí, ak sa mohli pochváliť, že ich deti budú môcť vidieť v nejakej hre.
       Cestou stretla Marišku s mladším bratom, ktorý takisto sníval na nejakej malej role. Veď z jeho sestry je už hotová herečka, tak prečo by to nemohol skúsiť aj on? V triede, kde sa zvyčajne schádzali, už boli takmer všetci a pán učiteľ písal niečo kriedou na tabuľu, umiestnenú na trojnožke. Boli to mená postáv, ktoré mali stvárniť, oživiť a predstaviť návštevníkom divadla. Sadla si na voľné miesto a keď utíchol šum, sústredene počúvala učiteľa.
       Vyzeralo to zaujímavo. Pohľadom nenápadne šibla po Jankovi, aby si všimla, ako sa tvári on. Do duše mu nevidela, nečítala jeho myšlienky, ale jeho sústredený, priam napätý výzor jej jasne signalizoval, že ho to zaujalo. Nastala rozhodujúca chvíľa a Jolanka so zatajeným dychom vnímala učiteľove slová.
        „Jola, ty máš šťastie,“ štuchla ju do chrbta Mariška, sediaca za ňou, keď učiteľ Varga oznámil, že do hlavných úloh plánuje obsadiť práve ju a Janka. Keď to začula, od radosti sa jej takmer zakrútila hlava. Neušli jej ani závistlivé pohľady niekoľkých starších dievčat, o ktorých vedela, že sa im Janko páči. Isto si ju teraz vezmú na mušku a budú si kadečo šuškať.
       A nech, nech len klebetia, čo ma je po nich, navrávala si v duchu a podvedome mykla plecom, až sa Jozefka, sediaca vedľa prekvapene pozrela, čo stvára. Ruky sa jej trochu triasli, keď si išla po zošit so svojím textom k učiteľovmu stolu. A ako sa vracala na miesto, postrehla, že Janko sa na ňu usmieva. Srdce sa jej ešte viac rozbúchalo.
       Domov takmer bežala. Jednoducho, nedokázala kráčať pokojne. Zotmelo sa, cesta bola samá mláka z topiaceho sa snehu. Inokedy by si dávala pozor, ale čo bolo niekoľko špinavých kvapiek stekajúcich po lýtkach oproti radosti, čo ju napĺňala. Ona, Jolanka, bude pred všetkými tými ľuďmi hrať hlavnú ženskú postavu! Istotne prídu aj pán gróf Semsey s pani grófkou. Budú na ňu pozerať, dokonca jej budú i tlieskať a ona urobí všetko, aby to nebol potlesk zo zdvorilosti, ale z obdivu. Gróf sa živo zaujímal nielen o školu, ktorú tu podporoval, ale aj o miestne divadlo. Učiteľ Varga sa na neho mohol kedykoľvek obrátiť, keď divadelníci potrebovali nejakú pomoc. Šľachtic a šľachetnosť, znie to tak podobne, a ak sa okrem toho i v čomsi spája, tak určite v rodine zo šemšianskeho kaštieľa. Áno, prepych honosných poľovačiek, na to si gróf tiež potrpel. Občas. Variť spoločný obed za svoje peniaze pre siroty a polosiroty z dediny však dával denne.
        „No vidíš, žena, predsa len z tej našej Jolany voľačo bude,“ riekol otec pri večeri, akoby len tak na okraj, zatiaľ čo olúpal varené vajce a vložil si ho celé do úst.. Jolanka priam cítila, ako sa jej od hrdosti nadvihuje hruď, pretože otec zvyčajne chválou šetril a ak už niečo pochválil, muselo to za dačo stáť.

       Konečne prišla jar, sneh pod hrejivými lúčmi slnka zmizol takmer zo dňa na deň a po nevľúdnej zime bolo všade roboty vyše hlavy. Jolanka so sestrou sa mali čo obracať, ale odmenou jej boli večerné nácviky novej hry. Janko hral mladého vojaka a ona jeho dievča, ktoré ho prišlo tajne navštíviť. Svoje texty si pri každej robote neustále opakovala a dala si záležať na tom, aby sa na premiére patrične blysla. A tešilo ju, že s Jankom pri nacvičovaní tak dobre vychádzajú. On bol od nej o päť rokov starší a musela si priznať, že jej jeho pozornosť lichotí. Joj, dala by mi mať, keby tušila, čo mi chodí po rozume, hrešila sa v duchu, i keď sa vinná nijako necítila. Matka obidvom dcéram pri každej príležitosti nezabudla zdôrazniť, že na chlapcov majú ešte času dosť. Srdcu však nerozkážeš.
       Deň za dňom plynul, slnko striedal mesiac, svetlo tma a aj nočné mrazy ustúpili s rašením prvej trávy. Nakoniec prišla vytúžená nedeľa. V Šemši už od rána panovala sviatočná atmosféra. Dokonca aj kázeň pána farára v kostole sa tentoraz nepretriasala ako zvyčajne, pretože každý hovoril len o divadle. Po omši sa všetci zhromaždili v škole, kde sa tradične hrali divadelné predstavenia. Jolanky sa začala zmocňovať tréma, keď videla to množstvo ľudí, hoci už s vystúpeniami mala bohaté skúsenosti. Alebo sa jej to len zdá, že to dnešné je akési inakšie? Vari to bude tým, že je z nej už slečna a aj ľudia ju vnímajú inak. Veru, prišli všetci, dokonca aj hostia z Hodkoviec a Nováčan. Na túto príležitosť každý vytiahol zo skrine svoje najlepšie šaty, veď pred toľkým svetom sa patrí ukázať v čo najlepšom svetle. Jolanka potajme obdivovala vždy elegantnú pani grófku Semseyovú, ktorá si s manželom sadla zboku na voľné miesta. Aj tentoraz mala na sebe vkusný béžový kostým s klobúčikom a kabelkou rovnakej farby. Skrátka dáma, zjavom i správaním, to musel uznať každý, kto ju uvidel. Gróf bol napriek svojmu urodzenému pôvodu veľmi príjemný človek, nepotrpel si na žiadnu okázalosť a necítil potrebu dávať najavo svoju príslušnosť k aristokracii. Hoci to nemal v úmysle, priťahoval pozornosť svojím vzpriameným držaním tela a hrdou chôdzou. Bol to vysoký a štíhly, postarší muž s úzkou tvárou, v ktorej sa zračila prirodzená vľúdnosť a dobrosrdečnosť.
       Jolanka naprázdno preglgla, už-už mala vyjsť na javisko. No stačili len dva kroky. Dva kroky zo zákulisia na pódium a tréma sa zmenila v odhodlanie. Jolanka prestala byť sama sebou, zabudla na školu, na sliepky, ktorým ešte ráno nasypala, ba možno i zabudla na vlastné meno. Už nebola školáčka, či dievča z domu so slamenou strechou, ale meštiankou, čo má milého v kasárňach. Celým svojím bytím splynula s postavou čo stvárňovala; poznala jej povahu, maniere a na chvíľu ich prijala za vlastné. Jej oduševnenosť strhla všetkých. V záverečnej divadelnej scéne ju jej milý musel narýchlo ukryť pred vojenskou hliadkou, ktorá sa nečakane zjavila, do úzkej drevenej debny. Nie skutočná vojenská hliadka, to boli tiež herci, ale vyzeralo to vierohodne. Jolanka vnímala, ako staré babky v obecenstve od strachu až zhíkli, keď ju tam Janko napratal a zatvoril veko.
        „Jaj, veď to dievča sa tam udusí, kto to videl takéto šialenstvo,“ tlmene hundrali medzi sebou, nespúšťajúc znepokojené pohľady z debny, pokým sa na javisku odohrávalo záverečné dejstvo. Keď vojaci nakoniec odišli, Janko otvoril debnu a Jolanka živá a zdravá, i keď trochu pridusená, vyskočila von. Až vtedy si uľahčene vydýchli.
       Pri záverečnej poklone už naisto vedela, že ich predstavenie sa páčilo. Pohľady prítomných, čo si ju zvedavo premeriavali, ju napodiv neprivádzali do rozpakov. Namiesto nich pociťovala hlboké vnútorné uspokojenie a hrdosť, na seba aj ostatných. A keď si všimla, že aj pán gróf s pani grófkou sa na nich usmievajú, srdce jej zaplesalo od radosti. Vedela, že všetka tá námaha nebola márna, a že táto hra sa bude ešte dlho spomínať nielen u nich v Šemši.

       Čas plynul a Jolanka dozrela na mladú ženu so zvodnými očami a kúzelným úsmevom. Ten mala zvyčajne len pre Janka. Veď už v máji mala sedemnásť a to bol čas, kedy už nejedno dievča rozmýšľalo o vydaji. Cítila, že mu nebola ľahostajná, ba že i on by ju už možno dávno schytil do náručia, keby mu to dovolila.. Nebolo jej to proti mysli, len s mamkou bol kríž. Jej sa od začiatku nevidel a zakaždým, keď ich zbadala zhovárať sa, ostrým hlasom ju volala domov.
       Aj minule ju volal na tancovačku, ale mať znova zakročila. No nemohla predsa dcéru doma zamknúť a nedovoliť jej chodievať von s ostatnými. V nedeľu sa chystala zábava, na dvore u Mihókov a sestra Terezka už celý týždeň rozprávala len o nej. Nečudo, veď sa tam mala stretnúť s Tomášom, ktorý išiel na nej oči nechať.
       „Jola, pôjdeš aj ty?“ dobiedzala do nej celý týždeň. Jolanka mykla plecom, že ešte nevie. Oj, ako rada by tam išla, v tanci sa vyzvŕtala, s kamarátkami poklebetila! Určite príde aj Janko... No len čo si spomenula, že tam budú aj rodičia, prepadli ju chmúrne myšlienky. Čo má z toho, keď matka bude striehnuť na jej každý krok? Prečo musia rodičia sprevádzať mladých ešte aj na zábavy? Namrzene rozdumovala, kým sedela vonku na lavičke a lúskala hrach. Pomyslela si na svoj nový kroj, ktorý jej ušili len nedávno. Jemnú, svetlozelenú látku s drobnými ružovými kvietkami na sukňu a lajblík boli spolu s mamkou kupovať v Košiciach. Aká len bola pekná, keď sa do neho vyobliekala a s úľubou sa na seba pozerala do zrkadla. Veruže na tú zábavu pôjde, rozhodla sa nakoniec, keď sa jej ráno v kostole Tereza zasa opýtala, či si to predsa len nerozmyslela.
       V nedeľu poobede sa spolu vyparádili, až bola radosť na ne pozrieť. Netrpezlivo posedávali na lavici v kuchyni, a vyčkávali, kým sa vychystajú aj rodičia. Práve vtedy ta vošla tetka Anča zo susedstva, a keď ich uvidela, zaraz spustila: „A vy dve tu čo sedíte a už dávno nie ste s mladými na zábave? Veď sú tam už okrem vás hádam všetci. Nečakajte na rodičov, tí prídu za vami spolu so mnou,“ a už ich aj so smiechom hnala z kuchyne.
       Obe sestry sa ponáhľali dole dedinou. Už zďaleka sa ozývala rezká cigánska muzika, až sa človeku žiadalo poskočiť. Basa dunela a husle kvílili; tu ako vták, tu ako plačlivé dieťa, až sa tóny zarezávali do duše ako ihla do súkna, na ktorom hudobník vyšíva z farebných nití tónov tie najkrajšie ornamenty. Tetka Anča mala pravdu, naozaj tam už bolo plno. Jolanka si hneď všimla Janka, ako postával s ostatnými mládencami pod starou hruškou a podupával nohou do rytmu. Len čo ju zbadal, s úsmevom jej šiel naproti, nikam nepozeral, nerozmýšľal, len hneď a rezko vykročil priamo k nej, iba k nej, aby ju vyzval do tanca. Natešená súhlasila. Našťastie tu rodičia zatiaľ neboli, a kým prídu, vytancuje sa s Jankom dosýta. Schytil ju okolo drieku a pri dotyku jeho teplých dlaní pocítila, akoby sa mala vzniesť ponad zem kamsi do nebeských výšok. Aj sa vzniesla, to ako sa poskakujúc zvŕtali v rezkom čardáši. Zľahka sa jej zatočila hlava, len si nebola istá, či to kvôli tancu, alebo Jankovi. Líca jej zrumeneli a srdce sa v hrudi trepotalo ako splašené vtáča. V tej chvíli sa cítila taká šťastná. Tancovali vari už štvrtý tanec, v ušiach jej znelo ´háj husičky háj, cez zelený háj,´ keď ju voľakto zdrapil za rameno a strhol nabok. Zadýchaná prekvapene hľadela do nahnevanej tváre matky.
        „Jolana! Čo som ti vravela?!“ spustila pred všetkými. „Prac sa domov!“ okríkla ju a sácajúc hnala pred sebou ako trestanca. Jolanka cítila, ako jej horúca červeň stúpa do tváre a horko-ťažko skrývala trpké slzy hanby z toľkého poníženia. Utekala čo najrýchlejšie, aby nevidela všetečné pohľady okolia. Najradšej by sa v tej chvíli bola prepadla pod čiernu zem. Prečo len jej to matka urobila, a ešte takto pred celou dedinou? Darmo sa zhrýzala, vedela, že jej to nepomôže. Nebola v Šemši jediná, ktorej rodičia bránili chodiť s mládencom, čo sa jej páčil. Srdce ju bolelo, ale matka bola neoblomná, až kým nedosiahla svoje. A keď sa Jolanka časom dozvedela, že Janko si nakoniec našiel inú, potajme si poplakala.

       Až čas zahojil jej boľavé srdce, no bola to dlhá liečba. Našťastie tu stále bolo jej milované divadlo. Pán učiteľ Varga ju zakaždým vybral, keď pripravoval novú hru, i keď už do škola nechodila. Aj naposledy odkázal, aby prišla, lebo jej chce ponúknuť rolu v dráme „Nevesta zo žalára“. Učiteľ už od začiatku vytušil nadanie, ktoré v nej driemalo.
       Jolanka sa opäť raz náhlila k starej dobrej škole na skúšku. Ach, koľko milých spomienok a veselých zážitkov v nej za celé tie roky zažila. Tu sa aj pri jednom z nácvikov predošlej hry zoznámila s Jožkom, ktorý sa po vojne prisťahoval do Šemše. Padli si do oka a zdalo sa, že tentoraz ani jej prísna matka nemá námietky. Jožko ju už čakal pred bránkou a zamával jej, len čo ju uvidel na ceste. Usmiala sa a zamávala mu aj ona. Tešila sa na dnešný nácvik, pretože s Jožkom im to išlo spolu úplne prirodzene, akoby spolu hrávali odjakživa. Ako dvojica na javisku sa skvele dopĺňali a učiteľ netajil svoju radosť nad tým, ako dobre rozhodol.
       Jožko sa po skúške ponúkol, že ju odprevadí domov. Jolankino vnútro sa celé chvelo v tušení čohosi zatiaľ neznámeho a predsa tak sladko dôverného, hoci navonok nedala na sebe nič znať. Zahaľoval ich závoj tmy, keď spolu kráčali zo školy a cestu pred nimi osvetľoval bledý okrúhly mesiac. Vzduch bol iskrivo svieži, prituhovalo a pri ústach sa im tvorili obláčiky pary.
        „Nie je ti zima, Jolanka? Veď máš ruky ani ľad,“ opýtal sa a zovrel jej ruku do svojich dlaní.
        „Ani nie,“ vyjachtala celá zmätená a v duchu ďakovala tme, že milosrdne zakrýva jej rozpaky a rumenec v tvári. Prišli až k starej pokrivenej smutnej vŕbe, odtiaľ už bolo vidieť na ich dom. Pod ňou ju odrazu Jozef tuho privinul k sebe a vtisol jej na rozochvené pery dlhý bozk. Bolo to po prvýkrát, čo ju nejaký muž takto pobozkal. Mala pocit, ako by sa jej zmocňovali mdloby a zalievala ju horúčosť od korienkov vlasov až k špičkám prstov na nohách. Takto teda chutí ozajstný milenecký bozk, preletelo jej mysľou a jej mladým, panenským telom náhle zalomcovala sladká túžba. Odrazu sa nablízku rozbrechal pes a oni sa rýchlo rozlúčili, aby ich nebodaj niekto nepristihol v objatí. Jolanka sa premáhala zo všetkých síl, aby doma nepostrehli, čo sa jej prihodilo. Nebola by to pred nikým vyjavila za nič na svete. No ešte aj vtedy, keď sa všuchla pod perinu, stále cítila ten nežný bozk na perách a dlho do noci nedokázala zaspať. Na východnom obzore už pomaly presvitalo prvé bledé svetlo nového dňa, keď ju konečne premohli driemoty. Ráno sa napodiv vôbec necítila unavená. Prekypovala silou a dobrou náladou a pri robote si ustavične pohmkávala.
       S Jožkom sa počas skúšok Nevesty zo žalára zblížili ešte viac a svoju náklonnosť napokon prestali utajovať. Veď načo aj, ostatní si už dávno všimli zaľúbené pohľady, ktoré si navzájom vymieňali. Možno to spôsobilo práve citové puto, že Jolanka na premiére hrala tak precítene ako nikdy doteraz. Celkom sa vžila do deja, a keď odriekala text, nebránila sa silnému vnútornému pohnutiu a nechala slzy voľne kanúť po lícach. V tej chvíli by v miestnosti bolo azda počuť spadnúť aj ihlu na dlážku. Len rozžiarené tváre s bázňou sledovali Jolanku na javisku a vnímali jej vrúcne slová:

       Domček môj drahý,
       záhradka moja,
       aké ste opustené.
       Mamička moja, kde si mi...




čitateľov: 4802