login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Prekliate zásnuby

@ :: Poviedky ::     Oct 09 2007, 08:46 (UTC+0)

Mierne upravená fotografia domu z obce Lastomír

Miesto: Lastomír, okres Michalovce
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autorka: Soňa Jakešová

       Hana pri posledných slovách kňaza pocítila v duši ostrú bolesť. Hruď jej zovrelo tak mocne, že skoro vykríkla. Nevládala sa ani nadýchnuť. Zdalo sa jej, že zomrie.
       „Bože, len si ma k sebe vezmi,“ ticho pohla perami. Smrť by v tej chvíli bola pre ňu vykúpením. Koniec však neprichádzal. Z kostola vyšla, ako keby bola v cudzom tele. Nevedela, či skutočne kráča, lebo pod nohami necítila zem. Neprítomný pohľad upierala pred seba. Nevnímala ľudí okolo, ani šepot klebetných tetiek, ktoré sa zhrčili neďaleko chrámu a dôverne k sebe nakláňali hlavy ovinuté tmavými šatkami.
       „Takže je to predsa len pravda, že Jožo s Johanou sa budú brať, keď dnes mali ohlášky.“
       „Akéže to bude manželstvo, však jej sotva minulo osemnásť rokov a on je pri nej starý cap!“
       „Starý, ale jarý,“ zachichotala sa jedna z jazyčníc. „Vraj mu do oka padla, keď mala iba pätnásť. Tri roky na ňu čakal, kým nebude pod zákonom. Kto by si to pomyslel, taká láska...“
       „Čo to rozprávaš? Že láááska,“ zatiahla ďalšia ironicky. „Ona je jedináčka, všetky rodičovské polia a aj dom raz budú iba jej. Dobrá partia, každému by sa oplatilo obalamutiť také dievča.“
       „A Jožovi ešte viac! Však ich je doma ako maku. Najstarší brat získa role a ostatným súrodencom, teda aj Jožovi, sa ujdú iba omrvinky. Pre neho je bohatá nevesta istým vykúpením z biedy.“
       „No, aj keď neštrngá grošmi, fešák je, to je pravda. Urastený a mocný – taký zať sa pridá do každého domu,“ chválila Joža tetka, čo stála najbližšie pri chodníku. „Aha, aj Hana ho chcela,“ nápadne stíšila hlas a hlavou kývla za dievčinou, ktorá ich pred chvíľou minula. Tetky ako na povel stíchli a obrátili zrak za vzďaľujúcou bledou Hanou.

       „Hanka, kam sa tak náhliš? Z kostola si vytrielila ako strela. Však spomaľ na chvíľu!“ dychčala za dievkiným chrbtom Katka. No jej priateľka kráčala ďalej ako námesačná. Ani len pohľadom o ňu nezavadila.
       „Hana, hej – čo sa ti porobilo?“ preľakla sa Katka. Kamarátku chytila za lakeť, aby ju prinútila spomaliť. Hana sa na ňu pozrela vytreštenými očami plnými sĺz.
       „Čo ti je?“ vyjachtala Katka. Cítila, ako sa Hana celá chveje. V pomykove sa rýchlo dotkla jej líca, vlastne ani nevedela, či ju chce utíšiť letmým pohladením, alebo skôr skúsiť, či nie je rozpálená chorobnou horúčkou.
       „Chcem byť sama,“ Hana sotva pohla perami. Obrátila sa a kráčala ďalej nedbajúc, že zarazená Katka zostala stáť sama s otvorenými ústami.
       Hana vyšla za dedinu na prašnú poľnú cestu. Keď už bola dosť ďaleko, čupla si uprostred chodníka, sklonenú hlavu si tuho oblapila rukami a prepukla do srdcervúceho plaču.
       „Prečo si mi to urobil? Prečo?“ vzlykala. „Ja som ťa tak ľúbila, viac ako seba, mocnejšie ako svoj život a ty - ty si chceš vziať za ženu inú! Ona ťa nebude milovať vrúcnejšie ako ja! Žiadna to nedokáže! Prečo ma už nechceš? Prečo si ma tak potupil?“ bedákala nahlas. Potrebovala si uľaviť od tej strašnej trýzne. Darmo sa s Jožom rozišli, ona stále dúfala, že sa k nej vráti. Aj srdce sa jej vždy rozbúšilo, keď ho uzrela. Teraz jej došlo, že aj keby od žiaľu skapala, ním by to asi nepohlo. Zlosť, ktorá v nej pomaly začínala rásť, zapĺňala odrazu tak prázdne miesto v jej srdci.
       „Tak pre Joža sa ešte trápiš!“ začula za svojim chrbtom. Strhla sa. Hlavu obrátila za hlasom. Katka! Stála celkom pri nej. Rozkročené nohy jej vytŕčali spod sukne a ruky mala založené vbok. Hana pomaly vstala. Vietor sa pohrával s jej rozstrapatenými vlasmi. Katka čakala, že uvidí v Haninej tvári bezmocný žiaľ, no hľadeli na ňu dve oči naplnené horkosťou. Katka k nej vystrela ruky. Nebolo treba slov. Obe dievčatá si padli do náručia a mocne sa objali. Hodnú chvíľu stáli bez pohnutia. Hana vedela, že iba Katka, ktorá bola dôverníčkou jej nenaplnenej lásky, ju pochopí a poskytne jej oporu. Nikomu inému by v tejto chvíli nedokázala otvoriť svoje srdce, iba jej. Katka uvoľnila stisk a spoločníčku chytila za vlhké ruky.
       „Toľké roky mi bol frajer! Čakala som na neho, kým sa vráti z vojny, ľúbila som ho a potom sa zahľadel do tej ... sopľane,“ skrivila Hana tvár. „On si bude šťastne nažívať s bohatou nevestou a ja... Čo bude so mnou? Tak dlho som na neho čakala! Zostarla som ... Bude ma ešte niekto chcieť?“
       „Nik si nebude šťastne nažívať!“ vyhŕkla Katka. Oči jej zlovestne potemneli. „Ako teraz trpíš ty, že si ho stratila, tak raz bude aj Johana!“ v zúžených sivých očiach jej zablčal oheň pomsty. „My sa o to postaráme. Poznám čary, ktoré to dokážu,“ zašepkala tajomne.

       „Drahí rodičia, vážení hostia. Dnes sme svedkami radostnej udalosti, ktorá sa odohráva v tejto domácnosti,“ začal svoju cifrovanú reč starý Belo. Jožov kmotor mal už svoje roky. Z hlavy si sňal klobúk, tak odhalil jeho hlavu s riedkymi sivými vlasmi. Belo sa na chvíľu odmlčal, aby nabral dych. Najskôr sa zľahka naklonil k tej časti stola, za ktorou sedeli Johanini a Jožovi rodičia. Potom pohľadom prešiel po usmiatych tvárach ostatných hostí z najbližšej rodiny a nakoniec sa zahľadel na mladý pár. Johana sedela strnulo vo sviatočných šatách, svetlé zvlnené vlasy jej voľne padali na útle plecia. Jožo sa k nej nakláňal držiac jej malú dlaň vo svojej mocnej ruke. Občas ju pohladil, aby jej pomohol zahnať trému a napätie. Bolo vidieť, že je pripravený byť ochrancom svojej mladej žene.
       Belo už ani nedúfal, že ako Jožov krstný otec dakedy bude rečniť na jeho zásnubách. Chlapčisko vyrástlo, dávno mu minulo tridsať rokov a on – hoci sa za ním dievky obzerali, do chomúta sa so žiadnou nehrnul. Až kým sa nezahľadel do mladej Johany.
       „...tam, kde láska, pokoj a vzájomné porozumenie prebýva, tam vždy aj manželstvo dobré býva. Za tohto predpokladu isto aj vy, drahí rodičia, im svoj súhlas dnes dáte a proti ich zasnúbeniu nič nenamietate,“ pokračoval Belo hlbokým, zvučným hlasom. Chvíľu obradne počkal s pohľadom upretým na rodičov budúceho páru. Všetci rýchlo súhlasne prikývli. Eve, Johaninej mame, zvlhol zrak. Vytiahla bielu plátennú vreckovku a rýchlo si ňou pošúchala uslzené oči. Sotva jej jediná dcéra dospela, už ide pod čepiec. Ťažko sa s tým vyrovná.
       „Mohla sa ešte dievčiť, užívať si slobodu a pozornosť mládencov. Mohla si vyberať, však toľkí sa okolo nej krútili! Ale ona nie. Oči má len pre Joža. Darmo je od nej o toľko starší,“ vzdychla si v duchu Eva. Pozrela na dcéru. Jej Johanka aj teraz na svojho milého hľadela ako na zjavenie. A ako jej len líca blčia nedočkavou červeňou!
       „Moje dievčatko...moje slniečko...“ slzila Eva nežne hľadiac na dcéru.
       „Dovoľte mi teda, aby som svoju povinnosť vykonal a našim nastávajúcim snúbencom ich snubné prstene odovzdal,“ Belo prerušil reč, aby pred zrakmi prítomných vykonal tradičný zásnubný rituál.
       Hostia sa na neho sústredene pozerali. Starec vzal do ruky tanier prikrytý bielym obrúskom s pestrou červenou výšivkou. Na látke ležali dva zlaté snubné prstene spojené dlhšou bielou stuhou. Belo dvoma prstami zodvihol šnúrku. Prstene sa po nej zosunuli a jemne zacvendžali. Na stuhe ich preniesol nad pohár s vínom. Chvíľu ich podržal nad čašou a potom bielu pásku prestrihol nožnicami. Prstene sa zošmykli zo stuhy. Jeden čľupol do vína, no druhý minul čašu, s buchnutím sa odrazil od stola, dopadol na drevenú dlážku a odkotúľal sa až k Jožovým nohám. Všetci zhíkli. Ženy si dlaňami zakryli ústa, mužom zamrzol úsmev na tvárach a líca im stvrdli.
       „Len aby to nebolo zlé znamenie!“ vyhŕkla Johanina mama.
       „Kdeže! To sa len Belovi od dojatia trasú ruky,“ zasmial sa Jožo. Rýchlo sa zohol po prsteň, ofúkol ho a obtrel o nohavice Potom ho vhodil do vína k druhej obrúčke.
       „Ujo Belo, nestoj ako zdrevenený. Pokračuj!“ vyzval kmotra.
       „Už sa tak raz stalo, že vaše zlato do vína na dno poplávalo,“ jachtal Belo. Zhlboka sa nadýchol, aby vládal pokračovať a ďalej hovoril, akoby sa nič zvláštne nestalo: „Milí snúbenci, ak chcete svoje snubné prstene vyloviť, musíte to víno na zdravie do dna piť. Prosím vás milí moji, aby ste si prstene nasadili a bozkom svoje zasnúbenie spečatili.“
       „Na zdravie!“ Jožo dovysoka zodvihol čašu. Potom priložil pery k jej okraju a plnými dúškami z vína odpil polovicu.
       „Johanka, do dna!“ podal pohár svojej milej. Johana opatrne naklonila pohár k ústam. Zlatistý mok chlipkala pomaly, len ho tak cedila pomedzi zuby. Prázdny pohár podala Jožovi. Strčil do neho prsty a zo dna vybral menší prsteň. So širokým úsmevom ho nastokol Johane na prstenník. Potom ona vzala druhú obrúčku a navliekla ju milému. Jožo ju chytil okolo štíhleho drieku, druhú ruku jej ovinul okolo pliec, aby si ju pritiahol bližšie. No Ešte kým sa ich pery spojili v prvom bozku pred zrakmi rodičov a blízkych, Johana rukou zavadila o prázdny pohár. Čaša sa skotúľala zo stola a s rachotom dopadla na dlážku. Sklo sa rozletelo na malé kúsky. Johana sa vyšmykla z Jožovho objatia, zohla sa a v zmätku začala zbierať ostré úlomky. Jeden črep jej prepichol kožu na dlani. Keď sa opäť vystrela, všetci videli, ako jej po ruke pomedzi prsty steká krv.
       „Johanka!“ prestrašene zvýskla Eva.
       „Máme tu aj črepy – tie znamenajú šťastie,“ vyhŕkol rýchlo Jožo.
       „Ale aj krv,“ Belovi zovrela srdce čudná predtucha.

       Neskorá jeseň bola nezvyčajne teplá. V ľahkom vánku sa zo stromov vznášali k zemi posledné žlté a hnedasté listy. Polia už vydali úrodu a teraz ich gazdovia preorávali, aby skyprenú zem pripravili na ďalšiu sejbu. Ranná hmla sa rozplývala a nad ňou sa ukázala obloha, ktorá bola vysoká a žiarivo modrá. Slnko milosrdne zohrievalo vlhkú pôdu a skrehnutých ľudí, ktorí od skorého rána pracovali na poliach.
       „Dobrý deň, ujo Belo,“ pozdravil sa úctivo Jožo zohnutému starcovi.
       „Dobrý, synak. Čože ideš tak neskoro? Žena ti priľahla pyžamo?“ zodvihol Belo zrak od roboty.
       „Bol som na zajace. Dvoch som strelil, keď trielili z mládze po poli,“ Jožo zľahka zatriasol vrecom, ktoré mal prehodené cez rameno. Jednou rukou pridŕžal mech, druhou svoju dvojhlavňovú pušku, čo sa mu hompáľala na pleci.
       „To sa Johana ale má, keď jej muž je gazda a aj poľovník!“ uznanlivo pokýval hlavou Belo a opäť sa sklonil k robote.
       Jožo spokojne kráčal na svokrovo pole na Dolnom konci. Tešil sa z úspešne začatého dňa i z toho, že onedlho uvidí svoju peknú mladú ženu. Po ceste sa s úsmevom zdravil známym, ktorí kyprili svoje fliačiky zeme. Na poli blízko cesty, po ktorej išiel, pracovala Hana. Videl, ako sa vystrela, aby si na chvíľu narovnala chrbát. Vydala sa nedávno a už sa jej pod sukňou vydúvalo veľké brucho. Spomenul si, že mu pred rokmi ešte ako jeho frajerka oplácala milé pohľady. Nebanoval, že sa nakoniec inak rozhodol a zahľadel sa do svojej Johany. Podišiel bližšie k Hane, aby sa jej prihovoril. Chcel sa jej iba pozdraviť a opýtať sa, ako sa má. Toľké roky spolu neprehovorili!
       „Ahoj, Hana...“ začal.
       Iba na neho fľochla pohľadom a otočila sa mu chrbtom. Zamrzelo ho to. Rozhliadol sa. Všetci ľudia okolo boli sklonení k práci a nik im nevenoval pozornosť. Uspokojilo ho, že nevideli, ako namosúrene mu Hana otrčila zadok. Odkedy sa oženil s Johanou, vyhýbala sa mu. A keď sa už nedalo inak a skrížili sa im cesty, odvrátila od neho hlavu.
       „Keď o to nestojí, aby sme sa aspoň pozdravili, nedbám. Ja sa nikomu natískať nebudem,“ pomyslel si Jožo a viac už na ňu nemyslel.
       V diaľke uzrel svokrov voz, jeho pole a potom aj starého muža, ako preoráva zemiačnisko. Dva kone ťahali pluh a Johanin otec za ním namáhavo kráčal zakopávajúc o hrudy zeme. Jožo zrýchlil krok, aby bol čo najskôr pri svojej rodine a pridal sa do práce. Prišiel k odstavenému vozu, sňal si pušku z pleca a položil ju do voza na ladičku, v ktorej bola pripravená sečka pre kone.
       „Aha, Johana, máme zajace. Bude hostina!“ zakričal a zodvihol vrece s ušiakmi. Johana mu zamávala a ďalej pokračovala v práci vedľa svojej matky.
       Jožo podišiel ku svokrovi. „Oddýchnite si, otec,“ vzal mu pluh z rúk a pustil do orania.
       Johana zodvihla hlavu, s láskou sa pozrela na svojho muža a spokojne sa usmiala. Tešilo ju, že si jej rodičia Joža obľúbili. Jej otec vládal z roka na rok menej a šikovný zať mu bol v dome aj na gazdovstve dobrým pomocníkom.
       Rodina pracovala na poli od rána. Konečne začuli zvony ohlasujúce poludnie. Johana zodvihla hlavu. Slnko zatienil oblak a krajina potemnela. Na oblohe sa začali zjavovať sivé chmáry.
       „Ženy, končíme!“ zvolal Johanin otec. Treba si oddýchnuť, aj kone majú toho nateraz dosť,“ zakričal smerom k dcére a žene.
       Jožo sa už vybral k vozu, aby vzal sečku a dal z nej nažrať koňom. Tešil sa, že si o chvíľu všetci posadajú a zajedia chleba so slaninou. Ukáže im, aké pekné zajace skolil. Podišiel k vozu a dotkol sa pušky, že ju položí vedľa, aby nezavadzala, keď bude vyberať sečku. Zbraň odrazu zarachotila. Vyletela z nej strela a prešla mu krkom. Jožo sa zapotácal, rukami si zovrel hrdlo a zakrvavený padol dolu tvárou.
       „Nieee!“ zvolala Johana a rozbehla sa k mužovi. Kolená sa jej podlamovali od hrôzy a rozšírené oči upierala na bezvládne telo v diaľke. Jej otec bol pri voze najbližšie. Prvý dobehol k bezvládnemu zaťovi a rýchlo ho obrátil. Hneď uvidel, že Jožo je mŕtvy. Do starca vošla zlosť. Natiahol sa k vozu, že vezme tú hnusnú pušku, odhodí ju preč, rozmláti, len aby už nikdy neuškodila! Schytil zbraň, pod prstami ucítil chlad jej oceľovej hlavne. Potiahol ju k sebe. Vtom vzduchom zasvišťala druhá strela. Z tesnej blízkosti trafila starca do stehna . Johanin otec zvrieskol od bolesti. Z hrdla sa mu vydral zúfalý chrapľavý krik. Snažil sa zachytiť bočnice voza, no jeho prsty nemali silu. Ruka sa mu zviezla po drevenej žrdi. Spadol na chrbát a stratil vedomie. Zvony v diaľke pomaly tíchli. Smerom od dediny bolo počuť už iba ich slabé kovové klopkanie. Johana, takmer šialená od zúfalstva, konečne dobehla k vozu. Odrazu sa jej priamo pred očami zrútilo všetko, čo bolo jej istotou. Bez dychu padla na kolená vedľa muža. Rýchlo sa mu snažila trasúcimi prstami zakryť ranu. Vydesili ju jeho meravé oči. Necítila tlkot jeho srdca, nezachytila jeho dych. Hlasno zakvílila. Obrátila sa k otcovi. Cez hrubú látku nohavíc mu silno premokala krv. Stekala cícerkom a rozlievala sa do kaluže. Johana mu vybrala z vrecka nožík a rýchlo rozrezala celú nohavicu až po stehno. Videla, že krv z otcovej poranenej nohy strieka mocným prúdom. Sňala si šatku a silno ju stiahla nad ranou.
       „Utekajte po pomoc! Doktora, rýchlo!“ zakričala na bedákajúcu matku. Pokúšala sa starca zodvihnúť, že ho naloží na voz, aby ho odviezli tam, kde mu pomôžu. Ako ho držala v náručí, pocítila ako sa mu telo napälo v kŕči a vzápätí jej otec naposledy vydýchol. Jolana si položila hlavu na jeho hruď a prepukla do srdcervúceho plaču.
       „Prečo? Prečo?“ bedákala bezmocne.
       Okolo voza sa zbehli ľudia z okolitých polí. Stáli nad dvoma nešťastnými kvíliacimi ženami, ktoré vlastnými telami zakrývali svojich mŕtvych mužov.
       „Také nešťastie,“ šepkali si. „Dve vdovy v jednom dome.“
       Aj starý Belo bol medzi ľuďmi, ktorí nariekali nad strašnou tragédiou. Zahľadel sa na Jožovu bezvládnu ruku a na zlatý krúžok na jeho prste. V mysli sa mu vynoril obraz spred niekoľkých rokov. Spomenul si na Johanine a Jožove zásnuby a na obavu, ktorú vtedy pocítil. Belo sa zohol k mladej žene a tíšiac ju zľahka pohladil po pleci. Obrátila k nemu uslzenú tvár a zakrvavenou rukou si z líca odhrnula prameň vlasov. Pri pohľade na Johaninu dlaň ho zamrazilo. Mal pocit, akoby sa vynoril obraz z minulosti a splynul s tým, čo videl teraz.
       „Prekliatie! Muselo to byť prekliatie!“ začul za svojim chrbtom pridusený hlas. Belo zodvihol zrak a pohľadom pomaly prechádzal po tvárach prítomných. Ženy a ani muži nedokázali zadržať slzy. V ich očiach videl smútok a súcit. Medzi plačúcimi stála aj Hana a vedľa nej Katka. Mali sklonené hlavy, no ich líca boli suché.












* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 3016