login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Maštaľné tajomstvo

@ :: Poviedky ::     Aug 20 2007, 08:38 (UTC+0)

V obci Lastomír v roku 2007

Miesto: Šamudovce, Lastomír ; okres Michalovce
Čas: prelom 19. a 20. storočia
Autor: Mária Čigašová, Slavomír Szabó

       „Čo, ak má inú,“ umárala sa Hana a neprestávala bezhlavo chodiť po chyži nervózne stískajúc v ruke papierovú ružičku z púte. Zdalo sa jej, že ešte aj tie červené papierové lupene sa jej vyškierajú do tváre, len aby zvýšili jej bolesť.
       „Choď si už ľahnúť, nech nevyzeráš ako strašidlo do maku,“ začula nespokojnú mamu, ktorá už chcela v takýto čas len ticho a pokoj.
       Začala teda našľapovať na špičky, pretože celý dom opäť naplnil známy zvuk. To sa Žofia, jej najmladšia sestrička rozplakala v kolíske. Mama vystrčila nohu z postele a zľahka kolísala ružové bábätko mrmlajúc nespokojne niečo o večnom buntošení.
       Hane už všetko začalo byť úplne jasné. Úplne všetko. Vlastne by mohla byť spokojná, že je dievka pripravená na vydaj, isto to tak vnímal každý, mamu nevynímajúc. Len ona, tam kdesi vo vnútri srdca cítila, že sa jej smola začala lepiť nielen na päty, ale azda aj do pol lýtok.
       Všetko sa to začalo záhadnou smrťou jej otca. Prešli len tri mesiace odvtedy, čo sa vybral s jej Michalom do lesa pozbierať raždie a drevo, nech je čím kúriť. Michal, jej milý, bol robotný. A to nielen podľa nej, ale aj gazda Andrej vravel, že je to jeho najšikovnejší paholok. Šiel k nemu do služby, do Lastomíra, akoby tam nebolo dosť iných robotných rúk. Ale Michal bol Michal, platili mu lepšie, než by ostal doma v Šamudovciach. A gazda Andrej mu dovolil, aby si na zber dreva zobral aj jedného z koní, o ktoré sa staral na jeho dvore. Z lesa priviezli jej otca už mŕtveho. Vraj sa kôň splašil a prudko ho kopol do hrude. Tvrdili to aspoň tí, čo boli pri tom. Tak prišla o otca. Ale aj o Michala?
       „Prestaň sa trápiť a choď už spať. Michal má teraz, keď mu do stajne pribudli ďalšie tri kone, veľa roboty. Potom sa tu ukáže určite častejšie,“ chlácholila svoju dcéru mama, už sa upokojila, keď malá Žofka pri jej prsníku opäť anjelsky zaspala. Sama tomu možno neverila, ale nemohla sa už pozerať na dcérino trápenie. Ako celé noci nespí, neje, len chradne. Mama sa mala čo obracať so štyrmi hladnými krkmi, veď ovdovela, musela sa starať sama. Aj ona mala veľkú bolesť v srdci, ale čo z bolesti? Tou nikoho nezasýti, tá sa o sliepky ani kravu nepostará. Lenže žena bez muža je ako strom bez zeme. Kiež by ten kôň rozdrúzgal jej vlastnú hruď!
       „Nežiaľ už, Hanka, veď ten tvoj je aspoň živý,“ povedala skôr pre seba, keď sa opäť nahla nad kolísku, ticho, jemne, aby Žofku nezobudila.

       „Pravdaže, môžete sa spoľahnúť, budú najkrajšie v celom okolí,“ uistil Michal gazdu Andreja a odvádzal nové kone po krátkej robote opäť do stajní.
       Mal ich veľmi rád a bolo to na nich i vidieť. Tie, o ktoré sa staral on, vzbudzovali obdiv a niekedy aj závisť statkárov z celého Zemplína. Veď aj s nimi spal v jednej maštali, tam v rohu s ostatnými paholkami, kde bolo ich miesto Teraz kone napojil a dal sa do česania hrív. Popiskujúc si pesničku, čo mu už niekoľko dní bez prestania blúdila mysľou, im ešte nahádzal trocha voňavého sena a v duchu sa veľmi tešil na večer.
       Michal sa objavil pri bráničke pár dní pred Vianocami, práve, keď Hana navliekala orechy a nakrájané sušené jabĺčka na nite, aby bolo čím ozdobiť vianočný stromček. Chvatom otočila závorou dverí, čo zatvorila mama predtým, než sa uložila do postele. Michal! Konečne Michal! Hana mala naraz toľko otázok, i keď ho najskôr chcela zasypať prachom výčitiek, že sa týždne umárala neistotou. Namiesto toho len stála a pozerala sa naň ako na vytúžené zjavenie.
       Chytil ju za dlhočizný plavý vrkoč a končekmi vlasov pošteklil po tvári. Usmiala sa, ako sa zvykla usmievať predtým... Všetko bolo zrazu ako predtým... Pohľady, bozky, dotyky...
       „Mohol si zájsť aj skôr, keď si mal cestu okolo. Keď sa niečo dozviem, tak len od iných. Zvyčajne susedovie Jolka, veď vieš, robí u ujka Andreja v kuchyni,“ odrazu mu začala vyčítať, hoci najskôr myslela, že to zadrží.
       „A čo také ti o mne vravela?“ Michal zvážnel a fúkol nahor do vlasov, čo robieval vždy, keď sa mu voľačo nepáčilo.
       „Nuž, že máte ďalšie žrebce, aj inej roboty, a na troch paholkov je to dosť.“
       „A ešte?“
       „Čo ešte?“
       „No, či ešte niečo povedala.“
       Hanka naň prekvapene pozrela, dobre si všimla ako znova fúkol nahor, tušila čosi, čo ešte nevedela presne pomenovať, ale neodpovedala, len mykla plecom.
       „Hej, tak je. Robota, len robota, však čo iné v Lastomíre? Jediná radosť sú tie kone. Kone aj žriebätá, to sú ti zvieratá ako lusk,“ hlesol so zadumaným hlasom, no i so žiarou v očiach, až to jeho najmilšiu, nevedno prečo, pichlo pri srdci. Cítila sa neisto. Veď predsa, ešte než tam išiel, vraveli o ohláškach, o veselici, o svadbe. A teraz? Len kone?
       Michal sa pri Haninej bránke ukázal niekedy aj dva piatkové večery po sebe, potom sa po ňom opäť zľahla zem. A znova prišiel, aby opäť na niekoľko týždňov zmizol. Vtedy jej jedinou nádejou bola Jolka, tá chodila domov každý týždeň. Od nej vyzvedala, ako sa má jej milý. Dostala stále tú istú odpoveď. Má roboty vyše hlavy.
       Potom však prišli iné správy. Začula, ale nie od Jolky, že u gazdu Andreja sa deje čosi nekalé. Ak nie práve nekalé, aspoň neslýchané, a nie s kostolným poriadkom. Krik, vrava, erdžanie koní a nejaké čudesné zvuky, azda škrípanie, alebo voľačo podobné, no nepríjemné, sa zvykli rozliehať nočným tichom, najčastejšie od polnoci do skorého rána. Mnohí to počuli, až im pritom naskakovala husia koža a zmáhal sa ich des. Akoby tam voľakoho mučili, či aspoň vystrašili na smrť, vraj sa krik ozýva dookola a miesi sa so šialeným smiechom i rachotom, akoby praskala zem.
       Aj minule, keď Hana prechádzala okolo hlúčika najväčších dedinských klebetníc, tie razom stíchli a sledovali ju spod obŕv, kým nezašla do dvora a nezavrela za sebou bráničku.
       „Určite sa rozprávali o mne a mojom Miškovi,“ hútala podľa ich pohľadov. Už ju to srdilo, stále viac a viac, lebo všetko, čomu verila, a čo sa jej zdalo pevné a bez pochýb, sa naraz strácalo v neistých vyhliadkach na muža, ktorý by jej mal stáť verne po boku. Nech sa Michala, keď sa u nich ukázal, spýtala na prácu, na kone, na čokoľvek, odpovedal vyhýbavo, neurčito, akoby ju ani nevnímal. Mysľou bol niekde úplne inde. Prezrádzal to jeho pohľad, ktorý sa už v ostatných týždňoch nezvykol, tak, ako voľakedy, kĺzať po pôvabnej Haninej tváričke i zákrutách jej blúzky.
       Ak sa aj rozhovoril, tak len o koňoch. A zasa, stále, neúnavne len o tých koňoch. Vraj, aké sú krásne, keď sa učešú. Kone, nie ona! Len to dokázalo na chvíľočku naštrbiť jeho škrupinu, do ktorej sa utiahol. A Hana žiarlila. Žiarlila na štvornohých tátošov, ktoré jej chceli ukradnúť Miška.

       Zeman Andrej bol s prácou svojich paholkov, no najmä Michala, veľmi spokojný. Kobyly aj kone, zverené mu do opatery, boli ako lusk. Určite sa okolo nich veľmi narobili, viac než žiadal, a to ho robilo spokojným. I keď si pred polnocou líhal do postele, videl, že zo stajne cez škáry ešte prebleskuje svetlo petrolejky. Tak má byť, a o tom bol presvedčený, že paholok musí ísť spať ako posledný a ráno vítať svojho živiteľa už pri rozrobenej práci.
       „Cez dierku v doske som videl Michala, ako češe mužov s dlhými čiernymi vlasmi. S takými až po zem. Hen v stajni. Keby mužov! Bože, veď mali na nohách kopytá!“ presviedčal malý Janík, dedinská sirota, gazdovu ženu, keď prišiel ako zvykol, či mu nedajú dačo pod zub.
       „A na hlavách mali čertovské rožky, čo?“ rozrehotal sa nad predstavami chlapca gazda Andrej a potľapkal čierneho žrebca po chrbte. Pripravoval sa na veľké trhy do Ungváru. Niečo predať a niečo kúpiť. Keďže toho kúpeného malo byť viac ako zvyčajne, pôjdu na trhy s dvoma záprahmi.
       „Nezavadzaj už, nech ťa nekopne,“ odháňal Janíka a nakladal voľačo na voz. Nemusel to robiť, mohol zavolať Michala, no teraz sa mu chcelo.
       „Je to pravda! Ujko, čo mi neveríte?“ rozohnil sa Janík, no gazdova žena položila na drevenú stoličku pred dvere voňavý krajec s čerstvo namúteným maslom. Že je to všetko preňho, ale zato bude dievčatám v kuchyni pomáhať so škrabaním zemiakov. Janík nechal čertov čertmi a zahryzol sa do chleba.

       Ungvár je Ungvár, dobré trhy, dobré ceny, ak sa vie človek správne handrkovať, a aj jedlo v krčme je lepšie než v Michalovciach. Gazda bol spokojný, dobre pochodil, ale nevedno prečo, jednému koňovi sa na polceste domov začali podlamovať kolená. Potkýnal sa a naraz prásk, vyvalil na cestu. Gazda Andrej sa zdesil, najskôr len k nemu kľakol, či ešte žije, dýcha, ale potom navrhol, že ho u niekoho nechajú, nejakého gazdu či furmana, čo sa oň postará. Že mu zaplatia a potom sa poň vrátia.
       Michal k nemu skočil z druhého voza, tiež prezeral koňa a potom len tak akoby nič povedal, že azda ani nebude treba pýtať pomoc, že ešte hodno voľačo skúsiť. Odkiaľsi vytiahol konskú ohlávku, nevedno načo ju bral. Požiadal gazdu, nech ustúpi, a potom si kľakol k zmorenému zvieraťu.
       „Len vymenil ohlávky, taká hlúposť,“ pomyslel si gazda, ale Michal neprestával, ešte si aj voľačo mrmlal a kôň sa začal preberať. Najskôr len dvíhal hlavu, akoby pozeral Michalovi do očí, a už sa aj začal stavať na nohy. Bola to len chvíľka a pevne na štyroch čakal na povel, že potiahne voz, akoby sa nič nestalo.
       „Pôjdeme?“ spýtal sa Michal gazdu Andreja.
       Gazda mlčky prikývol. Chýbali mu slová. Možno slová vďaky, ak by bolo všetko ako má byť, ale to si nemyslel. Kôň ťahal, silne a poctivo, ale veď on sa predsa tiež vyzná vo zvieratách. Tento mal teraz kdesi oddychovať a zbierať sily, lebo vyzeral na skapanie. Gazda nikdy nebol hluchý ani slepý. Azda len nechcel počuť tie nočné zvuky, čo iným nedali spávať. Ani reči babiek a toho malého odkundesa, čo sa chodí ku nim najesť. Kašľal by na ich varovania, keď bola robota hotová, o viac sa nestaral. Ale teraz toto? Musí, isto ešte dnes musí vedieť, ako sa majú veci...

       Ako už počas toľkých piatkových večerov predtým, aj dnes si Hana zažala v izbietke sviečku a podišla k otvorenému oknu. Opäť žiadne kroky. Žiadne škrípanie bráničky. Len jemný vetrík prinášal vôňu ľalií z prednej záhradky. Mysľou blúdila medzi rečami, čo brala za polopravdy, i predstavami, ktoré ju napĺňali strachom, ak by pravdivé boli. Zrazu sa rozhodla. Zastala pred truhlicou, vybrala z nej kabátec a vykradla sa potichúčky z domu, aby nezobudila mamu a sestry. Za dedinou sa rozbehla cestou k Lastomíru. Cítila, že srdce jej ide vyskočiť z hrude, no bežala ďalej. Pol bochníka mesiaca jej na cestu svietilo veľmi slabo. Pár krát zakopla, no bežala a bežala. Slzy jej stekali po tvári a odplavovali z duše bolesť. Akoby sa vznášala. Necítila tvrdosť kameňov, ani nelapala po dychu, ako na začiatku cesty. Bežala ľahúčko, skôr popamäti, nehľadiac si pod nohy. Zrazu sa potkla, niečo ležalo naprieč lesnej cestičky. Bol to len zlomok času, kratší než ľudský dych, čo letela bokom a ocitla sa v kroví. Keď si vycmúľala krv z odretých dlaní a oprášila sukne, vrátila sa k miestu, kde narazila. V tme nemohla rozoznať do čoho, no aj tak to chcela odtiahnuť z chodníka, nech nezavadzia iným. Vykríkla, keď nahmatala teplé ľudské telo. Srdce jej splašene bilo akoby malo prasknúť. Cítila strach, hrozný strach. Mŕtvy v lese!
       Teraz nebol čas na snívanie. Všetko bolo až priveľmi skutočné. Ako stála, začula čudesné zvuky, niečo, čo predtým nepočula, a možno tomu ani nerozumela, ale ten pocit, čo v nej vyplavili, bol zrejmý. Hlas zla, niečo medzi zlomyseľným šepotom, duseným smiechom a vzdialeným krikom umlčaného, ktorého dušu nevedno aké sily odvláčajú na večnosť. A mŕtvola pred ňou!
       „Bože, prosím, pomôž mi. Pomôž, prosím,“ šepkala, bezradne čupiac pri neznámom človeku. „Pomôž, pomôž, pomôž,“ prosila, kým sa opäť nerozplakala. Hoci nechcela, aby ju niekto začul, plakala čoraz hlasnejšie.
       Zrazu mŕtvola zastenala. Mŕtvola? Tie predsa nestenajú! Prestala plakať. Nebola si istá, či počula dobre. Posunula sa bližšie. Opäť hlasno vykríkla, keď ju čiasi ruka kŕčovito chytila za lakeť. Vytrhla sa a odbehla.
       „Pomoc,“ počula slabučký hlas. Nabrala odvahu a opäť prišla bližšie.
       „Pomoc. Pomoc,“ sotva rozoznávala tie slová, tak ticho ich hovoril neznámy.
       „Stalo sa vám niečo?“ odvážila sa mu prihovoriť.
       Neodpovedal. Podišla bližšie a dotkla sa ho. Zisťovala, kde má tvár, či môže na koncoch prstov pocítiť jeho dych. Tvár mal úplne mokrú. Že je to krv, si všimla, až keď sa zažali ranné zore. Stále pri ňom sedela, nevediac sama, či ešte s jasnou mysľou, alebo navždy pohltená tieňmi zla, čo z jej hlavy vyženú aj poslednú iskierku rozumu. Sedela tam v šatách samý červený fľak, zamazaná od krvi.
       „Bylinkárka! Tetka, čo ma predminulú zimu vytiahla z horúčky! Musím za ňou! Len ona vie, isto bude vedieť...“ napadlo jej odrazu. Ihneď vstala, ale neznámy opäť zastenal. Pozrela naň, konečne svit rozodrel aj posledné siete tmy a ostala v úžase. Ten chudák bol gazda Andrej!

       Bylinkárka, mastičkárka, pôrodná babica a všetko dohromady, inak stará pani s chrbtom krivým ako kosák polmesiaca, konala rýchlo a isto. Spolu s Hanou umyla zakrvavenú opuchnutú tvár a dala gazdovi čosi napiť. Potom plachtu, ktorú ešte cestou zmáčali v potoku, cez neho preložila, dávala mu voňať k malej fľaštičke, kde mala ktoviečo, a ihneď aj napiť z veľkej ťažkej fľaše, čo jej niesla Hana.
       „Kto vás takto doriadil,“ Hana hlesla, len čo gazda otvoril oči, ktorým chýbal lesk.
       „Démon.“
       „Démoni sú len v rozprávkach,“ pokúšala sa vniesť upokojenie do jeho duše Hana, hoc sama zažila svoje.
       Keď gazda Andrej nabral sily, snažil sa spomenúť si, čo sa to vlastne v tú noc stalo. Pamätal len ako sa po polnoci rozhodol, že sa pôjde pozrieť do stajne, prečo sa tam opäť svieti. Vkročil dnu, no ani poriadne nedosadla jeho noha na podlahu, niekto ho ovalil hrabľami po tvári. Prudká bolesť ho skolila k zemi. Či ho ešte niekto mlátil ďalej, na to si už nevedel spomenúť. Pamätal si však, že ešte voľačo začul. Čo to bolo? „Aby si vedel, že tu nemáš od polnoci do svitu čo chodiť!“
       Marilo sa mu aj to, že všade vôkol seba videl kopytá. Veľa kopýt. Ešte aj teraz počul v ušiach ich poklopkávanie.

       Zvesť o zranenom gazdovi sa šírila rýchlosťou blesku. Klebetnice sväto-sväte tvrdili, že ho zranili čerti, čo sa schádzajú v jeho stajni. Vravelo sa kadečo a zakaždým inak. Aj gazda si všetko rozmyslel a už nikdy neriekol, nech sa ho pýtal ktokoľvek, že sa ho pokúsil zabiť démon. Nakoniec, nepamätal si z toho veľa a nechcel ešte viac nalievať olej do ohňa. Pravdou je, že odvtedy po polnoci do stajne nevstupoval.
       Gazda Andrej bol silný chlap, jeho telo sa zo zranení vystrábilo veľmi skoro. Aby sa zavďačil Hane, že mu poskytla v lese pomoc, pozval ju na nedeľnú odpustovú hostinu do Lastomíra.
       Nemohla sa dočkať tej nedele. Tešila sa, že znova uvidí Miška. Toho že určite prekvapí, akú česť jej preukazujú. Ako keby zachránila celú gazdovu rodinu. Znepokojovali ju však tie ustavičné reči o divných zvukoch, čo neprestávali, ba práve naopak. Preto si odliala svätenej vody do fľaštičky a schovala ju pod sukňu. Rozhodla sa do Lastomíra vybrať ešte v sobotu v podvečer. Príde ku krstnej mame a tá ju určite prenocuje do ďalšieho dňa.
       Keď došla po ceste, čo v nej vyvolávala strašné spomienky, a konečne vošla do dediny, nezamierila hneď ku krstnej. Ťahalo ju to iným smerom, k jej Miškovi. V šere večera sa zakrádala okolo ohrady, ba na chvíľku ho aj zazrela, ako vyváža zo stajne hnoj.
       Krstná ju privítala s otvorenou náručou, dávno svoju krstnú dcéru nevidela.
       „Vyrástlo z teba veľmi pekné dievča, Hanka, nezabudni ma pozvať na svadbu,“ žartovala, no Hanku pichalo pri srdci, keď niekoho počula takto hovoriť. Usmiala sa len, že je unavená a šla si ľahnúť.

       Noc už rozprestrela nad Lastomírom svoje krídla, tých zopár svetiel, čo donedávna žiarili v niektorých oknách, pohaslo, no Hanka nemohla vôbec zaspať. Tak sa tešila na stretnutie s Miškom. Ani nevedela, ako vstala, kráčala rýchlo, bez myšlienok a už stála vedľa rozsvietenej stajne. Aj ona počula zvnútra nejaké zvuky. Aj spevy, aj krik, aj výskanie. Pomodlila sa otčenáš a na viac nemala odvahu. Len tam tíško vyčkávala vedľa vrát, zahalená veľkou šatkou, pod ktorú si schovala aj svoje blonďavé vlasy.
       Až keď sa pred svitaním ozvali prvé kohúty, opatrne sa otvorili vráta stajne a niekoľko ľudí vyšlo von. V ruke stískala fľaštičku so svätenou vodou a usilovala sa zistiť, kto to je, no predsa ešte bola tma. Po chvíli vyšli von ďalší. Vysoký mládenec niesol v ruke harmoniku.
       „Veď je to Paľo, jeden zo zemanových paholkov,“ išli jej oči vypadnúť z jamiek od prekvapenia. Mládenci sa stratili medzi ďalšími stajňami. Po chvíli vyšli aj uchichotané dievčatá. Ešte si niečo tichúčko rozprávali, keď prechádzali dvorom.
       Hana stála prikovaná k drevenej stene stajne a ani nedýchala. Toto sa zdali byť obyčajní smrteľníci, ale čo, ak sú vo vnútri skutočne nejaké zlé sily? Podišla k pootvoreným vrátam. V tej chvíli ktosi zhasol vo vnútri svetlo. Stŕpla. Obzerala sa, či nie je niekto z tých ľudí, čo pred chvíľou vyšli zo stajne, nablízku.
       Očami premerala celé okolie a pomaličky otvorila vráta, aby nezaškrípali pánty. Chvíľu si jej oči museli zvykať, kým začala rozoznávať jednotlivé kone. Boli také celkom obyčajné, zvieracie a nie čertovské. Dodalo jej to odvahu. Stále našľapovala tichúčko. Niekto predsa zhasol svetlo, ale z maštale nevyšiel. Musí byť teda dnu.
       Kdesi čosi šuchlo. Prežehnala sa a chytila do ruky vidly, čo sa váľali na zemi. Postála. Nič sa nedialo, len opäť nejaký tichý zvuk sa predral až k nej z blízkej kopy sena, nahádzaného v rohu.
       „Žeby tam mali nejaké žriebätko?“ hádala a zvedavosť ju pomaly viedla až k senu.
       „Jolka!“ Hanke sa podlomili kolená.
       Jolka sa k nej obrátila a rýchlo odsotila Michala.
       „Miško!“ zrevala Hana a začala vidlami mlátiť po sene, v ktorom sa váľali. A mlátila, pichala nimi všade navôkol, nepozerajúc, či niekoho trafí, alebo nie.
       Prebrala sa až v gazdovej kuchyni na prični, keď jej starká bylinkárka podávala teplý čaj. Cez pootvorené dvere videla v posteli ležať Jolku, obtiahnutú bielym plátnom, vyzerala ako nebohá, aspoň do chvíle, kým si nepoložila ruku na stehno, kadiaľ jej presakovala krv. Hanu opäť chytala zúrivosť.
       „Poď, dievča, pôjdeme radšej domov,“ pomáhala jej vstať bylinkárka a s gazdovou ženou ju pomaly postavili na nohy.
       Keď prechádzali okolo stajne, začali sa jej kotúľať slzy z očí.


Poznámka autora:
Ungvár je meno mesta, ktorým v čase, kedy sa tento príbeh odohral, nazývali Zemplínčania Užhorod.








* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 4359