login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Ako divé husi

@ :: Poviedky ::     Jul 17 2007, 07:30 (UTC+0)

Odfotené v Mikovej...

Miesto: Miková; okres Stropkov
Čas: 1946 - 1947
Autor: Soňa Jakešová

       Les nad Mikovou sa pomaly prezliekal do žltého plášťa. Listy zo stromov nehlučne padali na zem. Podvečerné slnko presvetľovalo koruny bukov a jeho lúče sa ako zlaté šípy zapichovali k ich koreňom. Do velebného ticha prenikli blížiace sa detské hlasy.
       „Julka, pozri, ten strom vyzerá ako mátoha! Konáre dvíha dohora ako ručiská s pazúrmi a tam, aha, v strede na kmeni – tá diera je ako rozďavená papuľa!“
       „Nevrav, Iľa. A tam, ten peň, podľa teba nie je náhodou trpaslík?“ odbila posmešne mladšiu sestru Julka. Pre Ilino časté fantazírovanie nemala vždy pochopenie.
       „Chyťte ma!“ zvýskla Evka, najmladšia z detí. Rýchlym pohybom vyslobodila svoju ruku z Julkinej dlane a rozbehla sa. Dievčatá trielili lesom, nohami šuchotali po suchom lístí a ich veselý smiech sa rozliehal po okolí. Keď ich naháňačka unavila, zadychčané si posadali vedľa seba. Iľa sa vyvalila do lístia, ruky doširoka rozhodila a s tvárou obrátenou do prepletených korún stromov sledovala ladné plachtenie padajúcich listov.
       „Počujete to?“ náhle sa posadila. Ukazovák nasmerovala k oblohe, odkiaľ prichádzal čudný zvuk.
       „To sú divé husi! Poďte, z lúky ich lepšie uvidíme,“ zavelila Julka.
       Všetky tri sestry razom povyskakovali na rovné nohy a rozbehli sa k okraju lesa. Na tráve zastali a pohľadmi pátravo hľadeli na modrú bezoblačnú oblohu.
       „Aha, tam sú,“ Evka zabodla prst na miesto, odkiaľ prichádzal gagot. Dievčatá s otvorenými ústami sledovali vzďaľujúci sa kŕdeľ vtákov, čo vo výške trepotali krídlami a povzbudzovali sa škrekľavým krikom. Pohli sa, až keď im husi zmizli z dohľadu. Do dediny schádzali držiac sa za ruky. Nežiadalo sa im hovoriť, hoci každá z nich myslela na to isté – na vtáky, ktoré smerovali do diaľok.
       Keď sa spoza zákruty objavil drevený domec so slamenou strechou, zvonku ponatieraný hlinou, deti sa rozbehli a o chvíľu sa vrútili do kuchyne.
       „Mami, videli sme divé husi,“ hlásila Evka.
       „Áno, letia do teplých krajín. Ďaleko, cez more. Tam im bude lepšie, kým tu bude zima. Ale teraz si umyte ruky a sadnite za stôl. Bude večera,“ kázala dcéram Justína. Stála pri peci a vo veľkom hrnci miešala zemiakovú kašu s múkou trocha pomastenú maslom. Vedela, že deťom veľmi nechutí, ale zato dobre naplní brucho.
       „A ako tie husi trafia späť? zaujímalo Iľu.
       „Letia za hlasom svojho srdca. A hviezdy im pritom ukazujú cestu. Tak sa vždy vrátia domov,“ odvetila mama.

       Iľa tej noci nevedela zaspať. Opatrne sa prevaľovala na posteli, aby nezobudila sestry a snažila sa nájsť pohodlnú polohu. Julka vedľa nej už dávno spokojne odfukovala a aj Evka, ktorá sa krčila na druhej strane postele, občas tíško zamrnkala zo sna. V izbe bola tma, cez malý oblok v drevenej stene neprenikal dnu ani jas mesiaca, ani blikotanie hviezd. Iľa začula pridusený šepot rodičov z vedľajšej izby. Zvedavo sa vymanila spod periny, precupotala ku dverám a pritisla ucho k malej škáre. Teraz už zreteľne rozoznávala ich slová.
       „Ja svoje deti nikam nepošlem. Pánboh nám ich dal, on sa i postará. On pomôže uniesť každé bremeno,“ vravela mama.
       „Justína, veď by neodišli naveky. Iba na čas. Sama vidíš, že pomaly nemáme čo do úst. A bude ešte horšie. Pre to strašné sucho nebola dobrá úroda,“ naliehavo presviedčal otec.
       „Keby to aspoň bolo bližšie, ale do Čiech – veď to je diaľka. Sú ešte malé. Evka má len šesť rokov, Iľa iba o dva a Julka o tri viac.“
       Iľa počula, ako sa mame chveje hlas. Zdalo sa jej, že sa už-už rozplače.
       „Neboj sa, naše dievčatá sa vo svete nestratia. Justína, však uvažuj. Aj keby tie tri načas odišli, v chalupe nám zostane ešte sedem detí,“ trval na svojom otec.
       „Ja neviem... Nepáči sa mi to,“ oponovala mama.
       Hoci Iľa nechápala, o čo ide, predsa ju rozhovor rodičov rozrušil. Tušila, že niečo vážne znamená pre ňu a aj pre sestry, s ktorými sa zohrieva v jednej posteli. Odrazu sa cítila strašne sama. Možno ako to vtáča, ktorému ešte nedorástli pierka a už sa ho chystajú vyhodiť z hniezda. Iľa si v tej chvíli spomenula na takého neboráka. Držala ho raz v dlani, malé nemohúce telíčko s krehkými krídelkami, ktoré našla trepotať sa pod stromom. Prstom ho hladila po priesvitnej koži, len slabo drapľavej od pierok, ktoré sa mu už kde-tu objavili na tele. Vo svojej fantázii sa teraz ona sama stala tým úbohým vtáčaťom. Iľa chvíľu nerozhodne prešľapovala bosými nohami na chladnej dlážke a potom sa rozhodla. Odchýlila dvere, prekĺzla do susednej izby a pomaly prešla k rodičovskej posteli.
       „Bolí ma hlava,“ zaklamala. Veľmi túžila po matkinom objatí. Chcela cítiť jej teplo, potrebovala útechu a istotu, že všetko je v poriadku.
       „Poď,“ pokynula jej mama a nadvihla svoju perinu. Iľa vkĺzla medzi rodičov a pritisla sa.
       „Spinkaj,“ zašepkala mama a jemne ju hladila po svetlých vlasoch. Iľa pocítila úľavu a ani nevedela ako, ocitla sa v ríši snov.

       V ten deň hrkotalo z Mikovej a okolitých dedín do Medzilaboriec viacero vozov. Viezli sa na nich rodiny, čo vyprevádzali svoje deti. Odkedy bubeník rozšíril správu, že Česi ponúkajú v týchto pľuhavých povojnových časoch chudobným rodinám pomoc a zoberú deti na výchovu, v mnohých domoch balili batohy. Na jednom z vozov sa viezli Justína s mužom a štyrmi deťmi. Julka, Iľa a Evka boli oblečené vo svojich najlepších kostolných šatách. Každá si pridŕžala neveľký plátenný batôžtek, v ktorom mali zabalených zopár vecí a kus chleba s masťou. Evka a Iľa mali na kolenách položené aj svoje obľúbené handrové bábiky. Justína sedela oproti dcéram s najmladším Jankom v náručí. Staršie dievčatá boli meravé a pôsobili ustráchane. Iba neposedná Evka sa naťahovala k Jankovi. Šteklila ho, prihovárala sa mu, len aby z malého brata vymámila úsmev. Chvíľami sa zhovárala so svojou bábikou.
       „Ideme na výchovu do Čiech, vieš? Bude nám tam dobre. Dostaneme nové šaty aj topánky. A naučíme sa veľa vecí,“ presviedčala Evka svoju obšúchanú hračku slovami, ktoré ona sama počula od rodičov.
       Justína cítila, ako jej od žiaľu zviera hrdlo. Netušila, kedy opäť uvidí svoje deti. O rok, o dva? Alebo od nej odchádzajú na dlhšie? Oči sa jej naplnili slzami. Niekoľkokrát sa chcela obrátiť k mužovi držiacemu opraty a požiadať ho, aby obrátil voz. Aj sa k nemu otočila a nadýchla sa, že vypovie tie slová, ale vždy sa zháčila v poslednej chvíli. Keď sa jej po líci skotúľala slza, obrátila hlavu nabok a rýchlo si dlaňou utrela mokrú tvár. Len aby si to nevšimli dievčatá! Musím byť pred nimi silná!, prikazovala si v duchu. Na dcéry počas cesty do mesta láskyplne hľadela. Nespúšťala z nich zrak, aby si ich podobu čo najlepšie uchovala v srdci. Vždy, keď sa jej pohľad stretol so spýtavými očkami dieťaťa, povzbudzujúco sa usmiala.
       Božemôj, aké sú ešte maličké, pomyslela si. S mužom o celej veci pred deťmi hovorili akoby išlo iba o výlet, o dobrodružstvo s prísľubom nových zážitkov. Dievčatá vedeli, že pôjdu samy do Prahy, do takého veľkého mesta, kde sa cestuje celú noc a ešte trochu dlhšie. A tam si každú z nich zoberú k sebe dobrí ľudia, aby sa o ne postarali. A budú tam chodiť aj do školy.
       Keď vošli do Medzilaboriec, Julka, Iľa i Evka sa zvedavo obzerali. U nich v dedine neboli také domy, ba ani len taká rovná cesta, ako tu v meste. Voz zastal pred stanicou.
       „Teraz si vás pekne označím,“ usmial sa na dievčatá otec, ktorý celú cestu mlčal. Z kapsy vybral tri ceduľky z hrubého hnedého papiera, z ktorých viseli špagáty. Tabuľky všetkým trom zavesil na krk.
       „He-le-na,“ čítala pomaly Iľa zo svojej ceduľky. „Je tam moje meno! A ešte Mi-ko-vá, Me-dzi-la-bor-ce,“ hláskovala ďalej.
       „Poďme už,“ otec chytil Evku za ruku a rázne vykročil ku stanici. Prešli na perón ku koľajiskám. Vlak do Prahy bol už pristavený.
       „Fíha, aký je veľký! A vinie sa ako had,“ zvýskla Iľa. Vlak videla po prvýkrát v živote, rovnako ako jej súrodenci. Naháňal jej strach. S obavami hľadela na veľké kovové kolesá a dlhé vozne.
       „Dievčatko moje!“ sklonila sa k dcére Justína. Iľu silno stískala v náručí a bozkávala ju na obe líca. Potom sa obrátila k Julke a Evke. Obe dcérky si k sebe privinula. Najradšej by ich takto držala čo najdlhšie.
       „Už musia nastupovať,“ upozornil ju muž.
       „Nech vás Pánboh ochraňuje,“ Justína prstom urobila dievčatám na čelá žehnajúce kríže.
       Deti rýchlo nastúpili. Ruch na peróne prehlušilo dlhé zapískanie. Kolesá vlaku zaškrípali a pomaly sa začali otáčať. Malý Janko sa od ľaku rozplakal. Justíne sa po lícach rozkotúľali slzy. Ani sa ich už nepokúšala zadržiavať. Pohľad upierala na tri detské tváričky pritisnuté k sklenenému oknu vzďaľujúceho sa vlaku.

       Zima v tom roku bola tuhá. Dlho trvalo, kým sa zem opäť prehriala v jarných slnečných lúčoch a začala sa prebúdzať k životu. Justína stále chodila ako bez duše. Dookola si kládla tú istú otázku: Nemala som viac dôverovať Pánovej milosti a nechať si doma všetky svoje deti? Možno by sme to zvládli... Justína sa trocha upokojila pri každej správe z Čiech. Písali im rodiny, ktoré prichýlili jej dcéry. Boli to len strohé riadky, ale aspoň na čas zmierňovali jej smútok. Dievčatá neboli spolu, každá z nich sa dostala do iného mesta. Na konci listov boli aj od nich poukladané ťarbavé písmenka. Najčastejšie o tom, že sa tešia na stretnutie a pozdravujú všetkých doma. S myšlienkou na svoje vzdialené deti Justína ráno vstávala, s ňou aj večer usínala. A spomenula si na ne pri každej svojej modlitbe. Tak rada by sa niekomu zdôverila so svojím smútkom. Mužovi nechcela, aby si nemyslel, že mu voľačo vyčíta.
       Justína stála pred domom a pozorne ho skúmala, aby zistila koľko hliny z neho po mrazivej zime opadalo. Chcela vymiesiť mazľavú hnedú kašu a ponatierať ňou poškodené miesta. Prstami prechádzala po stene, aby jemným hmatom odhalila praskliny. Len čo dokončila obhliadku, zrak uprela do ulice. V diaľke uzrela nízkeho guľatého človiečika v dlhej čiernej sutane. Prechádzal od domu k domu, zvedavo nazízal do dvorov a ak naďabil na gazdu, krátko sa s ním pozhováral. Mikovský pop chcel vždy vedieť, ako sa jeho ovečkám darí. Zaujímalo ho, v ktorej maštali pribudne nový prírastok a komu koľko kureniec behá po dvore.
       „Čo u vás nové?“ opýtal sa Justíny pop, keď prechádzal okolo.
       „Ťažoba stíska moju dušu, otče,“ vyhŕkla Justína. Pomyslela si, že keby sa s duchovným porozprávala o svojom súžení, možno by našla útechu.
       „Akože, však vidím, že máš plný dvor drobizgu.“
       „Hej, ale tri z nich mi chýbajú a to ma trápi.“
       „Aj tak ich máš dosť. Sú pekné, čulé a ešte krajšie budú, keď vyrastú.“
       „Robíme, čo sa dá. Však viete, v chudobe sa treba obracať. Len neviem, možno by sme pri väčšej skromnosti dochovali aj tie ďalšie. “
       „Dosť máte. Pre seba, aj na prospech blížneho. Takže, Justína, jedno z tých kurčiat, čo ti tu behajú, bude moje. Dáš mi ho, keď vyrastie,“ pop jednou rukou ukázal na pípajúce žlté kuriatka, ktoré zobkali po dvore a druhou si pohladil vyduté brucho. Až teraz Justíne došlo, že kňaza celý čas zaujímala iba jej hydina.
       „Tak sa tu majte dobre,“ rozlúčil sa pop so širokým úsmevom, spokojný, že aj z tohto gazdovstva získa niečo na svoj stôl a pobral sa k susednému domu.

       Blížila sa Veľká noc. Gazdiné v mikovských domoch chystali na svätenie pasku. Aj Justíne v peci pekne hnedol sviatočný veľkonočný koláč a ďalší už mala pripravený. Zajtra ich položí do košíka, prikryje vyšívaným obrúskom a odnesie do kostola na posvätenie. Vonku sa pomaly začínalo stmievať. Mladšie deti sa ešte hrali na dvore. Staršie, ktoré cez deň pomáhali otcovi v gazdovstve, už boli doma. Najstarší Justínin syn Andrej zamyslene pozoroval mamu pri práci.
       „Prečo vždy robíš dva koláče, keď napokon ani z jedného nejeme?“ opýtal sa náhle.
       „No, jednu pasku treba nechať pánu farárovi. Ako vďaku,“ odvetila neochotne Justína dúfajúc, že tým synove zvedavé otázky ustanú. Lenže jemu taká odpoveď nestačila.
       „A druhý koláč komu dávaš?“
       „Nikomu.“
       „Tajne ho rozdelíš medzi malé deti, čo?“
       „Nie, tak to nie je,“ z neochotného tónu jej reči bolo cítiť, že v načatom rozhovore už nechce pokračovať. Lenže Andrej bol neodbytný.
       „Tak ako to je?“ nedal matke pokoj.
       Justína chvíľu zaťato mlčala. Potom sa na syna zadívala smutným pohľadom.
       „Dobre, poviem ti to. Ale bude to naším tajomstvom,“ bezradne rozhodila ruky zababrané od cesta. „Ten druhý koláč polámem a dám ho statku. Nedá sa jesť, lebo sú v ňom aj piliny.“
       „Čo?“ neveriacky zatiahol Andrej.
       „Hej. Múky mám málo, musím šetriť. A koláče musia byť dva. Tak sú...“
       „Ale keď pop dostane ako vďaku z každého domu jednu pasku, tak potom má koláčov plnú stodolu. Toľko nemôže pojesť ani do leta,“ hútal mládenec. „Čo s nimi robí? Rozdáva ich?“
       „No, počula som, že si vyberie iba zopár najkrajších. A ostatné...“ Justíne sa zadrhol hlas. Zaváhala. Môže to Andrejovi povedať? Videla na ňom, ako napäto čaká na jej slová. Teda neochotne dokončila: „...ostatné dáva zožrať farským kravám.“
       Andrej zaťal päste. Jeho oči zlovestne potemneli. „Už do kostola nevkročím!“ vyhŕkol.
       „Takto nehovor!“ zahriakla ho Justína. „Nepatrí sa nám posudzovať popa. Všemohúci je nad všetkými, aj nad ním. Aj keď sme chudobní, Pán nám pomáha a ochraňuje nás.“
       „Mama, ja nie som slepý! Dobre viem, že pop si od každého z dediny pýta prvé teľa od kravy, že mu za každý krst treba priniesť kuru alebo hus!“
       „Tíško, syn môj. To je vďaka, robíme to pre popa, lebo tak treba,“ chlácholila ho mama.
       „Aká vďaka? On nie je biedny. Veď polovica polí v Mikovej je farská! A aj každý gazda, čo má koňa, musí do roka zadarmo tri dni odrobiť pre faru! Nie je tej vďaky priveľa?“
       Justína neodpovedala. Obrátila sa k peci a vybrala z nej prvý pekne vypečený koláč, ktorý možno strávia farské kravy. Preložila ho na stôl, aby vychladol a šupla do pece druhú pasku. Andreja si ďalej nevšímala. Syn namosúrene vstal a vyšiel z kuchyne. Justína si sadla za stôl a meravo sa zahľadela z obloka. Andrejovo rozhorčenie sa jej bolestivo dotklo, lebo aj ona cítila, že má pravdu. Ona musela tri svoje milované dcéry poslať do sveta, lebo ich stôl bol priveľmi chudobný a pre všetky deti nemala ani skromnú stravu. Zato pre popa muselo byť, hoci z posledného.

       „Justína, pôjdeš s nami na trávu?“ opýtala sa jedna zo žien prechádzajúcich okolo. „Vyjdeme pred večerom,“ dodala.
       Justína narovnala chrbát. Práve okopávala zemiaky a bola taká sústredená na prácu, že nevnímala, čo sa okolo nej deje.
       „Hej, pridám sa,“ prikývla a pozrela sa na oblohu, aby podľa slnka odhadla, ako dlho ešte môže zostať na poli.
       Okolo Mikovej, v chudobnom rusínskom kraji, takmer všetky lúky patrili fare a zopár väčším gazdom. Ostatní mali len také malé fľaky. Čerstvá paša nestačila pre všetky kravy v dedine. Justína, tak ako väčšina žien, chodievala s nošou dlhé kilometre po trávu na vzdialené lúky pod lesom, alebo ju skosila z lesných čistiniek. Dnes celý deň pracovala. Najskôr okolo detí a domu, potom sa hrbila na poli. Vedela, že jej šichta potrvá ešte do noci. Lebo ženy sa s trávou vracali domov za tmy obťažkané obrovskými batohmi. Chrbty ohýbali pod vzácnym zeleným nákladom, aby sa ušlo aj koňom. Ľudia mali len jedného. Uživiť dvoch, to si mohol dovoliť iba málokto. Keď bolo treba zapriahnuť dva kone, susedia sa vždy vedeli dohodnúť. Jeden deň orali u jedného, potom zasa u druhého.
       Justína dokončila prácu a zahľadela sa na poľnú cestu. Zdalo sa jej, že v diaľke vidí malú postavu, ako sa blíži do dediny. Upierala pohľad tým smerom. Osôbka vyzerala ako dieťa. Dokonca si občas poskočila.
       „Je ako moja Iľa. Ani tá nevedela len tak kráčať, ale vždy skackala ako kozľa,“ preblesklo Justíne hlavou. „Ale to predsa nemôže byť ona. Iľka je teraz ďaleko...,“ snažila sa rýchlo zahatať ďalší prúd myšlienok, aby nekriesila svoj smútok za dcérami. Chcela sa rýchlo obrátiť a vrátiť sa domov, aby sa prichystala na púť za trávou.
       „Mamííí,“ zastavil ju radostný výkrik. Zostala stáť ako primrazená. Srdce sa jej rozbúchalo. Motyka jej vypadla z ruky. Bez dychu s doširoka otvorenými očami hľadela, ako sa malá postavička rozbehla priamo k nej. Teraz si už Justína bola istá: Je to Iľa!
       „Božemôj, tak ty si sa mi vrátila,“ objala dcérku, keď jej vbehla do náručia. Bozkávali sa, hladili, nevedeli sa nasýtiť dotykov.
       „Ako si prišla?“ opýtala sa Justína roztraseným hlasom.
       „Ušla som,“ zašepkala Iľa so sklopenými očami.
       „Ale ako si trafila domov?“ nechápavo na ňu hľadela matka.
       „Mamka, veľmi som sa chcela vrátiť. Nevedela som bez vás vydržať. Vrátila som sa ako tie divé husi. Srdce ma doviedlo,“ odvetila Iľa tajomne.

Poznámka autorky: Do rodného hniezda v Mikovej sa vrátila iba Iľa. Evka sa v Čechách dostala do zámožnej bezdetnej rodiny, v ktorej o nejaký čas po jej príchode pribudli dve vlastné deti. Ich rodičia však z tohto sveta odišli kým ich ratolesti dorástli. Evka sa o ne obetavo starala, kým sa osamostatnili. V Čechách sa potom vydala a založila si vlastnú rodinu. Do Mikovej chodievala iba na návštevu. S tým, že v útlom veku musela odísť od matky, sestier a ostatných súrodencov, sa nikdy nezmierila a pociťovala to ako krivdu. Ďalšia sestra Julka v Čechách vyštudovala a stala sa zdravotnou sestrou. Ona sa na Slovensko vrátila, ale nie do Mikovej. Julka sa vydala a pracovala v nemocnici vo vzdialenom meste.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.


čitateľov: 3876