login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Marienkina čudná tetka

@ :: Poviedky ::     Feb 24 2007, 01:20 (UTC+0)

V roku 1934, keď prišla do Šamudoviec "čudná tetka", odzvonilo petrolejkám...

Miesto: Šamudovce
Čas: 1931 – 1934
Autor: Soňa Jakešová

       Marienka zaborila prsty do mäkkých chĺpkov mačiatka, ktoré jej spokojne priadlo v lone. Sklonila sa k jeho hlavičke a jemne mu fúkla na ušká. Mača precitlo a prudko potriaslo hlavou. Dievčatko sa rozosmialo.
       „Pozri, Jožko, aká je Micka šteklivá,“ zavolala na brata. Ten sa prihrnul z kúta kuchyne a sadol si k sestre na zem. O chvíľu obaja súrodenci dýchali do bieleho kožúška malého tvora. Mača odrazu rázne vyskočilo na všetky štyri labky, preťapkalo cez kuchyňu a prešmyklo sa von cez pootvorené dvere.
       „Micka, vráť sa, Micka...,“ volala Marienka na svoju živú hračku a rozbehla sa za ňou. Otvorila dvere dokorán, no prah neprekročila. Vyzrela na dvor. Po bielom kožúšku ani stopy. Vonku bolo po daždi. Dedina voňala po mokrej hline a maštaľnom hnoji. Marienka pokrčila nos a zodvihla hlavu. Po oblohe sa ešte prevaľovali franforce tmavosivých mrakov. Dvor aj ulica boli plné blata, tak ako vždy, keď rovinu pokropili kvapky štedrej vlahy. Marienka nemala vôľu zababrať si nohy kvôli nejakej Micke. Však sa ona vráti, keď dostane chuť na mliečko! Ako stála a naťahovala krk, zaujali ju hlasy zo susednej izby. Odkedy sa jej ocko stal richtátom, ich chyža slúžila aj ako úradovňa. Za ockom chodili po radu ľudia, stretávala sa u nich obecná rada. Marienke sa páčilo pozorovať ľudí, čo k nim zavítali. Páčilo sa jej aj to, že počúvajú ocka. Hoci nerozumela tomu, o čom sa zhovárajú, vždy keď mala príležitosť, zvedavo natŕčala uši. Zdalo sa jej, že sa u nich doma deje niečo veľmi zaujímavé a ona chcela byť pri tom. Hoci iba ako zvedavá, nevidená pozorovateľka.
       „Od štátu môžeme získať peniaze na zavedenie elektriny. Túto príležitosť treba využiť,“ počula Marienka svojho otca.
       „Chcieť je jedna vec, môcť druhá. Starší gazdovia nechcú elektrinu. Boja sa, že sa im zvýšia dane,“ upozorňoval zachrípnutý hlas.
       „Nech rozhodne celá obec. Musíme ľudí presvedčiť. Nemôžeme tu v Šamudovciach zostať žiť ako dajakí tmári. Ako nemožno zahatať Laborec, nedá sa zastaviť ani pokrok,“ zachytila malá poslucháčka ockove slová.
       „Dobre, dajme teda vybubnovať Ďurimu Lebedovi, že o dva dni po večernej omši richtár zvoláva všetkých ľudí do školy. Spoločná porada rozhodne.“
       „Pozvem aj človeka z elektrární a aj pána učiteľa Felsöczyho. Pomôžu ľudí presvedčiť, že elektriny sa netreba báť,“ uzavrel debatu Marienkin ocko.
       Malá špiónka začula hrkot stoličiek. Chcela sa rýchlo stiahnuť, aby ju odchádzajúci chlapi nezazreli. Vtom jej niekto silno stisol plecia, až sa od ľaku mykla. Obzrela sa. Mama!
       „Čo tu stojíš ako socha, mladá slečna?“ začula jej hlas. „Snáď si sa nechcela vybrať na špacírku po dvore, há?“
       „Ach, nie. Ja... ja... len vyzerám Micku.“
       „Nechaj už to mača na pokoji! Toľko ho stískaš, až sa bojím, že z neho zošúchaš všetky chĺpky.“
       Marienka sa na mamu usmiala. Bola rada, že jej ani len nenapadlo, čo tu naozaj robila. Veď načúvať sa nepatrí. To slušné dievčatá nerobia a ak aj áno, tak o tom nik nesmie vedieť!

       Letné slnko sa pomaly kĺzalo k západu. Z kostola začali vychádzať ľudia. Ženy sa pobrali domov, muži mierili ku škole. Marienka sa motala pri jej prízemnej budove, no zámerne nešla celkom blízko. Skláňala sa k zemi a malými prstami odtŕhala spomedzi zelených stebiel trávy sedmokrásky. Drobné biele kvietky zaujato kládla do kytičky, no popritom nebadane dvíhala hlávku a obzerala si prichádzajúcich. Muži mali voľné biele košele, pri krku odopnuté gombíky a tmavé nohavice. Starší gazdovia mali aj vesty a poniektorí si uľahčovali namáhavú chôdzu sukovitými bakuľami. Chlapi kráčali nenáhlivo. Marienka sa nečudovala, že tetky nechodia. Hoci bola ešte malá, jedno vedela – ženám nedovolia strkať nos do vážnych vecí, a o tom, čo sa deje v dedine, vždy rozhodnú muži.
       Brána školy sa zavrela za posledným prichádzajúcim. Marienka si na zásterku rozložila svoj kvetinový úlovok. Vyberala jednu sedmokrásku za druhou, kládla ich k sebe a šikovne spájala omotanými stonkami. Práca na venčeku ju tak zaujala, až zabudla, na čo sem vlastne prišla. Precitla, až keď sa do zvukov pokojného podvečera zamiešal nadurdený starý hlas.
       „To sú iba pekné rečičky, pán inžinier Babjak. Veď my vieme, prečo tak vravíte - lebo vás živia elektrárne, čo tu chcú zavádzať novoty!“
       Marienka vyskočila na rovné nohy, rýchlo si rukami uhladila nariasenú sukňu a rozbehla sa ku škole. Ako sa blížila k otvorenému obloku, spomalila. Zastala, vykrútila krk doľava, doprava a až keď si bola istá, že ju nik nevidí, vytiahla sa na špičky. Trochu sa vydriapala po drsnej bielej stene. Pridŕžala sa prstami zakvačenými do podobločnice a tak mala do triedy celkom dobrý výhľad. Zvedavo si prezerala vážne tváre mužov. Iba starý ujko Koščo stál a natiahnutým ukazovákom mieril na nejakého pána. Toho Marienka nepoznala, lebo nebol z ich dediny.
       „Ja hovorím jedno – chlieb si najlepšie váži ten, kto zrno dopestuje vlastnými rukami, v pote zaseje, zožne, vymláti, zomelie múku. Naši otcovia vraveli: Otčenáš a poctivá robota musia pretrvať naveky. A mali svätú pravdu! Kým máme zdravé ruky, žiadne stroje nám netreba. Ani elektriku! Ja budem hlasovať proti,“ predniesol Juraj Koščo pevným, odhodlaným hlasom. Ako dopovedal, širokou dlaňou si uhladil prešedivené vlasy, čo sa mu dvíhali nad čelom a neposlušne odstávali okolo uší. Zosunul sa na drevenú stoličku, ruky s tmavou pokožkou zložil pred seba a prekrížené prsty stisol v odmietavom geste.
       Ostatní muži mlčali. Po chvíli sa ozval Babjak, ten z elektrární.
       „Isto chcete položiť ďalšie otázky. Na všetky vám rád odpoviem,“ jachtal inžinier s hladko učesanými, napomádovanými vlasmi. Okuliare sa mu kĺzali ku špičke spoteného nosa. Naškrobený golier na bielej košeli ho začal omínať. Zdalo sa, že kravatu by si pred týmito chlapmi v pohodlných halenách najradšej sňal z krku a vopchal do vrecka.
       ”Pravdu máš, Juraj. Netreba nám novoty. Priniesli by do našich chyží zmenu, ale iba k horšiemu. Vieru a tradície našich dedov musíme zachovať. Ja budem hlasovať ako ty. Som proti!“ podporil Košča starý Pavol Plutko. Dopovedal a pohľad oprel do Koščovej tváre. Bývalý richtár bol pre neho stále autoritou a Plutko mu to rád dával najavo. Keď sa pohľady oboch gazdov stretli, Koščo uvoľnil kútiky úst do náznaku slabého úsmevu a zľahka súhlasne pokýval hlavou.
       Marienka stále visela zakvačená do obloka. Boľavé prsty ju už neudržali a ona sa zošmykla na zem. Ako padala, na drapľavej omietke si zodrala kožu na kolenách. Skoro vykríkla, tak ju to pálilo. No radšej so zaťatými zubami pretrpela bolesť, než aby sa rozrumázgala a prezradila svoje výčiny. Čo sa ďalej dialo v triede, sa Marienka už nedozvedela. Po krivkajúcej nezbednici zostal pred školou iba nedovitý venček a kôpka sedmokrások.

       Deti sa netrpezlivo mrvili v kuchyni. Čakali, kým im mama naloží na taniere lekvárové pirohy. Tie ľúbili najviac zo všetkého. Marienka so sestrou Ankou ukladali handrové bábiky do postieľky, za ktorú im poslúžila papierová krabica. Jožko nedočkavo klopkal o stôl dreveným koníkom. Konečne zacítili lahodnú vôňu rozškvareného masla.
       „Pirohy sú hotové!“ zvolal Jožko.
       Dievčatá rýchlo pokládli na stôl taniere a mama priniesla misu plnú pariacich sa dobrôt. Pred každé z detí zošmykla zopár klzkých kúskov a posypala ich makom.
       Cez malé obloky kamenného domu prenikalo čoraz menej svetla. Marienka pozorovala mamu, ako vzala z police petrolejku a položila ju na stôl. Potom z postele v kúte miestnosti vytiahla kúsok žitnej slamy. Podišla s ňou ku peci a zapálila ju od horiaceho dreva. Slama horela pomaly, takmer tlela. Nevzbĺkla ako iná suchá bylina. Mama steblom zapálila knôt v lampe. Kým si sadla ku stolu, na sklenený cylinder položila kúsok zemiaka, ktorý zakrýval asi polovicu jeho otvoru. Aj keď Čižmárikovci netreli biedu, Marienkina mama bola dobrá gazdiná. Ušetrila zápalku a tým, že spomalila horenie knôtu v lampe, aj trochu petroleja. Plamienok v strede stola veselo zablikotal a na bielych stenách roztancoval tiene detí.
       „Á, pirohy! Sem s nimi!“ zahrmel od dverí veselý hlas.
       „Ocko!“ vykríkol Jožko.
       „No ako ste dopadli?“ vyzvedala od muža mama.
       „Elektrina k nám príde!“ pomädlil si spokojne ruky richtár. „Tvrdé gazdovské palice boli proti, ale väčšina súhlasila. Niektorí vraveli, že si ju do domu nepustia. No aj tak časom bude v každej chalupe.“
       Marienka zamyslene hľadela do taniera. Vidličkou pichala do piroha, až z neho začal vytekať horúci lekvár. Aké čudné meno má tá Elektrina, hútala. Aká bude - mladá, či stará? Aké bude mať vlasy? Bude ako princezná? A bude sa s ňou môcť hrať? Marienku hnevalo, že sa o nej toľko hovorí a ona si ju nevie ani predstaviť. Už to dlhšie nevydrží! Rozhodla sa: keď už má tá Elektrina prísť, tak sa na ňu opýta!
       „Ocko, a ako vyzerá tá tetka Elektrina?“ vyslovila so zvedavým pohľadom veľkých modrých kukadiel.
       „Tetka?“ vyvalil na dcéru oči richtár. Potom sa pozrel na ženu a obaja sa nahlas rozosmiali.
       Marienka sa zahanbila. Nechápala, prečo je rodičom na smiech. Cítila, ako sa jej zapaľujú líca a do očí sa tisnú slzy. Čo také som povedala? Všetci v dedine o nej hovoria. Ako ju mám spoznať, keď konečne príde? A čo keď bude strašidelná a budem sa jej báť? - myslela si. Marienka o tajomnej tetke vedela iba toľko, že je veľmi šikovná.
       Mama si oboma rukami zakrývala ústa, aby v sebe zadusila ďalší nával smiechu. Ocko sa tak zabával, až mu vyhŕkli slzy.
       „Marienka moja...,“ chytal dych, „... tá elektrina... to nie je žiadna tetka!“
       Akokoľvek sa otec snažil vysvetliť malému dievčatku, čo to tá elektrina je, Marienka si zapamätala iba toľko, že k nim nepríde po ceste, ani pešo, ani na voze. Prekĺzne cez drôty a bude pracovať tak, že ju nik neuvidí.

       Bolo teplé babie leto. Na konároch viseli pozdné jablká. Listy na ovocných stromoch začínali žltnúť. Celá dedina voňala kyslasto od čerstvo naloženej kapusty. Marienka čupela na poli, kde pomáhala rodičom pozbierať zemiaky. Mama s ockom motykami vykopávali dozreté hľuzy. Deti ich zbierali z kyprej presušenej zeme a kládli do vriec. Zemiakov vždy zasadili veľa. Veď ich jedávali skoro každý deň a museli nimi naplniť komoru, aby vydržali celý rok.
       „Marienka, pozri!“ zavolala Anka. Niečo držala v dlani za zovretými prstami. Marienka podišla k sestre a zvedavo sa dotkla jej ruky. Anka pomaly uvoľnila prsty, medzi ktorými sa hemžili tri malé hraboše.
       „Juj, veď vyzerajú ako malé myši!“ zvýskla Marienka.
       „Dajme im mená. Čo myslíš, aké by im šikli?“
       Marienka hľadela na malé telíčka potiahnuté takmer priesvitnou ružovou kožou. Dívala sa, ako sa na nich pri každom pohybe smiešne naťahuje.
       „Dobre, dáme im mená.“ Prstom jemne hladila holé telíčka. „Dáme im mená po svätých, lebo tie ich ochránia. Takže...“ Marienka nedopovedala. Vyrušil ju naliehavý krik, ktorý sa k nim blížil cez pole.
       „Stĺpy sú pováľané!“ nervózne zvestoval ockovi starý Kostovčík.
       „Čože? Všetky?“
       „Väčšina,“ chytal dych upachtený muž.
       „Kto to spravil? Kedy?“
       „Krásnovskí gazdovia. Ešte v noci, alebo skoro ráno.“
       „Parom ich vzal, hlavy zadubené! Kedy máme tie stĺpy stavať? Cez deň nie, lebo im vraj zavadziame pri robote. Keď stĺpy postavíme v noci, tak ich ráno nájdeme pováľané ako zápalky!“ zvolal rozhorčene ocko. Marienka videla, ako v zlosti šmaril motyku o zem. Stál oproti Kostovčíkovi s rukami opretými o boky a rozkročenými nohami.
       „Richtár, krásnovskí gazdovia dobre vedia, že tie elektrické stĺpy musia stáť na ich poliach. A bude to tak, či sa im to páči, alebo nie,“ upokojoval ockov hnev ujko. „Je v tom iba závisť, nič iné,“ dodal.
       „Hej. Veď aj u nás v dedine máme dosť neprajníkov. Vraj elektrina je len pre bohatých, čo žijú v kamenných domoch, a chudoba, čo sa tisne v hlinených chyžiach, aj tak bude ďalej lopotiť vlastnými rukami a svietiť petrolejom.“
       „Barani! Už aby sa rozsvietila prvá žiarovka! Uvidíte, potom nebude chyže, kde by elektriku nechceli.“
       „Vydržíme! Keď sa zotmie, zapriahneme, naložíme ďalšie stĺpy a pôjdeme do Krásnoviec. Postavíme tie, ktoré pováľali a osadíme aj ďalšie. Nech vidia, že sa nevzdáme!“ rozhodol ocko.
       Muži sa rozlúčili stiskom ruky. Kostovčík sa pobral k dedine, ocko zodvihol odhodenú motyku a pokračoval v práci.
       Marienka sa opäť zahľadela na tri malé bezbranné telíčka.
       „Už to mám!“ zvolala víťazoslávne. „Budú sa volať ako Traja králi!“ Medzi dva prsty opatrne vzala jedno mláďa a položila si ho na dlaň. „Ty budeš Gašpar,“ zašepkala. „A tieto dva,“ ukázala na hraboše v Ankinej ruke, „Melichar a Baltazár.“
       „Hej, deti, čo ste tam zdreveneli? Čo nezbierate?“ vyrušil ich od zábavky mamin hlas.
       „Už majú mená a sú naše,“ vyriekla Marienka. Sklonila sa a jemne položila ružové telíčko na zem. Dievčatá sa spokojne zachichotali. Potom si opäť čupli ku kôpkam zahlinených zemiakov.

       Deň svätého Mikuláša mal pre Marienku od samého rána zvláštne čaro. Cítila radostné napätie. Len čo sa vymotala spod teplej periny, pritisla nos na okno. Chladivú sklenú tabuľu mráz pokreslil ornamentmi v tvare čudesných rastlín. Nevedela sa vynadívať na tú rozprávkovú nádheru! Potom sa zahľadela na dvor, zahalený do belostného rúcha. Zo sivej oblohy sa znášali chumáčiky vločiek. Marienku začali oziabať bosé nohy. Vedela, že by mohla vojsť do kuchyne a vyhriať sa pri peci, ale radšej sa pobrala ku posteli, kde spal Jožko. Mladší brat bol jej najbližší spojenec. Marienka sa iba s ním dokázala najlepšie podeliť o radosť z dnešného dňa. Mama, otec a od istého času aj Anka, akoby už žili v inom svete. Ona ho zatiaľ nedokázala pochopiť. Marienka precupotala k posteli a šuchla sa k bratovi pod perinu. Páčilo sa jej, že stále voňal ako bábätko. Z jeho telíčka sálalo príjemné teplo. Jožko sa zavrtel.
       „Príde k nám Mikuláš,“ zašepkala mu do ucha. „Ocko vravel, že dnes príde aj tá elektrika,“ oznamovala rozospatému bratovi. Neotvoril oči, iba sa usmial, na znak toho, že sestričku počul. Marienka okolo neho ovinula ruky a zaborila nos do Jožkových jemných vláskov.

       Deti sa cez deň bláznili na snehu. Chvíľu sa ťahali na sánkach, potom stavali snehuliaka a obsypávali sa mokrými guľami. Domov vbehli iba keď ich mama zavolala na obed a keď ich už priveľmi oziabali mokré nohy a skrehnuté ruky.
       K večeru prituhlo. Dedinu pomaly začala zahaľovať hustá tma. Cez tmavosivú oblohu neprenikalo žiadne svetlo hviezd ani mesiaca. Do čierňavy sa ponorili chalupy, dvory i maštale. V oblokoch sa zamihotali plamienky petrolejových lámp. Čižmárikovci sedeli v tme za kuchynským stolom.
       „Mama, prečo nezapáliš lampu?“ opýtala sa Marienka.
       „Tíško, Marienka, dávaj pozor. Čakáme na tvoju tetku elektrinu.“
       Dievčatko vypliešťalo oči do tmy s hlavou obrátenou smerom ku dverám. Marienka bola taká nedočkavá, že sotva dokázala obsedieť na drevenej lavici. Cítila sa ako na Vianoce, tesne pred tým, ako sa má rozozvučať zvonec, aby sa mohla konečne rozbehnúť k vyzdobenému stromčeku.
       Zrazu v tme nad ich hlavami čosi slabo zapraskalo. Zhora im do očí vystrelili záblesky jasného svetla. Štyri žiarovky v niklovom lustri zablikotali. Všetci mali hlavy vyvrátené k stropu a ústa otvorené od údivu. V žiarovkách to opäť slabo zaprašťalo a potom – celú kuchyňu zaliala nevídaná žiara. Marienka si pred ňou oboma rukami zatienila oči.
       „Hurá!“ zakričal ocko.
       „Sláva!“ pridala sa mamka.
       Všetci vyskočili. Ocko objal mamku a celý natešený ju bozkával na líca. Najmladšie deti radostne poskakovali okolo stola. Zvonku k nim doliehali nadšené výkriky. Celá dedina bola odrazu na nohách.
       „Poďme von!“ zvolal ocko.
       „Deti, oblečte sa!“ Mama Marienke rýchlo prehodila cez plecia žltú vlnenú hustku a Jožkovi natiahla tmavomodrý kabátik.
       Čižmárikovci vybehli na ulicu. Lampy na drevených stĺpoch verejného osvetlenia blikotali teplým svetlom. Ľudia výskali, krepčili, susedia si padali do náručia. Ocko zodvihol Marienku a chvíľu ju podržal na vystretých rukách. Ešte nikdy nevidela jeho tvár takú rozžiarenú. V široko roztvorených očiach sa mu odrážali iskričky jasného svetla. Hľadeli si navzájom do očí až sa od šťastia nahlas rozosmiali.
       „Tak už k nám prišla tá tvoja tajomná tetka,“ nakoniec dojato povedal ocko.
       Marienka cítila, ako jej od vzrušenia búcha srdiečko. Keď opäť stála na zemi, zodvihla tvár k lampe. Zízala na ňu ako na zázrak. V jej žiare videla, ako sa sneh mäkko znáša k zemi. Vločky sa v prúde elektrického svetla trblietali ako drahokamy. Marienke sa zdalo, akoby sa ich z neba valila celá záľaha. Vynárali sa z tmy a potom pred jej očami leteli ako padajúce hviezdy. Sadali na cestu, vplietali sa jej do vlasov, líhali si na hrubé nite jej vlnenej šatky. Vystrela ruku. Do stredu dlane ľahunko pristál chladivý chumáčik. Pomaly sa v jej teple roztopil, až po ňom zostala len malá kvapôčka. Marienka cítila, že od tejto zázračnej chvíle už dedina nikdy nebude ako predtým a že na tento deň svätého Mikuláša nikdy nezabudne.







* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.














čitateľov: 3415