login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Borovička za Pištu

@ :: Poviedky ::     Feb 19 2007, 05:22 (UTC+0)

V Šamudovciach stoja v súčasnosti tri kostoly. Evanjelický, grécko-katolícky a pravoslávny. Fotografia pochádza z najmladšieho zo šamudovských kostolov - pravoslávneho.

Miesto: Šamudovce
Čas: okolo roku 1940
Autor: Eva Hajdu

       Pišta sa škeril na ranné slnko, čo mu svietilo rovno do očí a vykračoval smerom k Valalštine. Pohvizdoval si akúsi rezkú pesničku, takú tú „ich“, ktorá mu neodbytne dorážala na myseľ, sotva čo otvoril oči. Veru, medzi šamudovskými cigánmi bývalo vždy veselo. Aj včera si spoločne posedeli pod starým topoľom, čo rástol rovno pred ich štyrmi hlinenými chyžami, postavenými za gazdovskými roľami. Mladí, starí i detváky, všetci, koľko ich tam bolo. Zhŕkli sa okolo rozkývaného stola a zhovárali sa, smiali a vyspevovali dlho do noci. Tohtoročný september bol naozaj teplý a suchý, a aj keď sa už po večeroch trochu schladilo, im to ani najmenej neprekážalo. Veď oheň ich zohrial a dal aj dosť svetla, aby videli jeden na druhého. Pišta mal takéto chvíle najradšej. Niežeby snáď s gádžami nevychádzal dobre, veď bol nakoniec obecným pastierom kráv, ale vlastnú krv nezaprieš.
       Pišta pásol kravy rád, a hoci už nebol z najmladších, veď lanského roku mu minulo päťdesiat, tešil sa na každý nový deň ako chlapča. Veď čo viac treba cigánskej náture, než voľnosť, modrú oblohu nad hlavou a mäkkú trávu, na ktorú sa uloží v tieni stromov, kým sa kravky pokojne popásajú?
       „Tak čo, Pišta, ideš po bujaka? Nože merkuj, nieže ťa naberie na rohy, veľa roboty by s tebou veru nemal,“ doberali si drobného pastiera chlapi, čo postávali pred kováčskou vyhňou. Najmä Paľo Kolesár, ten si nikdy nenechal ujsť príležitosť, aby do neho nezadrapol. Ale nemyslel to v zlom, len bol proste taká povaha, že rád do každého rýpal. A Pištu si obľúbil, aj keď bol cigán.
       Pišta sa len uškrnul a hodil rukou. Už si zvykol na ich podpichovanie, ťažkú hlavu si z toho nerobil. Nech len sa posmievajú, jemu tým neublížia. Jemu sa pasenie páčilo, dobytok si na neho zvykol a aj richtár bol s ním spokojný. A aj bojtára, ako tu volali pastierovho pomocníka, dostal šikovného. Na Miša, sedemnásťročného mládenca, polosirotu, sa mohol spoľahnúť. Vedel, že keď si on na chvíľu tam vonku aj zdriemne, chlapcovi sa kravy nerozutekajú. A možno, že mu podaktorí z chlapov takú robotu aj potajme závideli. Plácu vždy dostal, narobiť sa nenarobil a na čerstvom vzduchu bol po celých dňoch. Pravda, stalo sa i to, že nedal dosť pozor a kravy potom naháňal až do zotmenia. Dušičku mal vtedy poriadne malú, či ich nájde všetky. Ako by dedinčanom i richtárovi vysvetľoval, že len na celkom krátku chvíľu zažmúril oči a kým sa spamätal, tie rohaté potvory sa vybrali na vandrovku?
       Roztvoril dokorán drevené vráta a vošiel do maštale, kde držali obecného býka. Bol jediným v celých Šamudovciach a Pišta mal na starosti aj jeho. Bolo to mocné, urastené zviera, čo právom vzbudzovalo rešpekt. Šťúply Pišta sa ho nebál, naučil sa s ním zaobchádzať, hoci spočiatku, kým si na seba privykli, mal srdce neraz až kdesi v gatiach. A možno aj vďaka tomu, že dokázal rozkázať i takému zverovi, stúpol v očiach ostatných dedinčanov.
       Zastal na prahu a chvíľku žmúril, kým sa mu oči prispôsobili prítmiu maštale. Býk stál uviazaný v ohrade a nedočkavo podupával nohami. Keď zbadal známu postavu, prudko zdvihol mohutnú hlavu až zarinčala reťaz a mocne zafunel. Zdalo sa, akoby zdravil svojho pastiera.
       „Aha ho, anciáš jeden, už by si bol najradšej tam vonku, čo?“ prihovoril sa mu Pišta, a i keď ho nazval anciášom, hlas mal vľúdny. Pri zvierati s takou mocnou šijou a rohami neradno kričať. „No veď sa dočkáš, pozhovej chvíľku, len čo ťa odviažem. Žiada sa ti čerstvého vzduchu i spoločnosti kráv, čo?“ zasmial sa. Vkĺzol do ohrady, aby svojho anciáša, vyviedol von z maštale.
       Pred kováčskou dielňou bolo pusto, chlapi už asi šli po svojom a len zvnútra sa ozývali rázne údery po kovadline. Býk sa sám pustil naučenou cestou a Pišta zvoľna kráčal popri ňom. Tešil sa z krásneho rána. Na počernej tvári sa mu usadil úsmev, krok mal svižný, cítil sa, akoby odrazu omladol vari o dobrých desať rokov. Veď aj na duši mu bolo tak ľahko, príjemne. Bodaj by nie, jemu vždy stačilo k radosti málo, slnko na oblohe, vo vrecku balíček cigariet a vedomie, že s rodinou majú čo jesť a kde bývať. Ako postupne priberal kravy, takmer z každého dvora jednu, predstavoval si, ako sa aj dnes večer všetci zídu pod topoľom, ako bude zasa veselo a začal si opäť popiskovať obľúbenú melódiu.
       Pomocník Mišo sa už zďaleka vytŕčal len čo ho zbadal a bosými nohami prešľapoval po hradskej. Trpezlivo čakal, nakoniec – veď to bola je práca. Čakať, potom s Pištom zohnať ešte ďalšie kravy z domov, čo majú po ceste a nakoniec pásť. Pásť a nespať! To môže len pastier, nie bojtár.

       „Predstavte si, chlapi, Pištu vraj poklal býk!“ vbehol do krčmy rozrušený Ďuro, gazda, čo býval na konci dediny. Z dvora videl priamo na cigánske chatrče za svojím poľom, na Kapuscenkoch, kde býval i Pišta. Hlasito odfukoval, tvár mal celú červenú a na čele mu vyrazili kropaje potu. Darmo, tých pár kíl navyše predsa len cítil, keď sa viac rozhýbal.
       Všetky hlavy sa zdvihli od poldecákov i krígľov piva ako na povel.
       „Preboha, a ako sa to...?“ krčmárova otázka zostala visieť vo vzduchu.
       Ďuro pokrčil plecami a zošuchol sa na voľnú stoličku. „A čo ja viem? Mišo, jeho bojtár dobehol pred chvíľou celý zadychčaný dolu do dediny a utekal rovno k richtárovi. Už ho aj išli ratovať, aby nebodaj nevykrvácal. Naložia ho na voz a odvezú do Michaloviec do nemocnice.“
       „Veď ja som furt vravel, že to rohaté čudo je nebezpečné. Vari nám nestačili kravy? Ale nie, bolo treba kúpiť aj obecného býka!“ ozval sa Paľo. „A teraz toto. Každý si myslel, že keď ten zver poslúchal Pištu ako malé psíča, že sa nemôže nič stať. Ale ja akoby som to bol tušil, veď som stále do neho dobiedzal, aby si naň dával pozor,“ Paľo varovne zdvihol prst ako dáky prorok.
       „Chudáčisko Pišta, taký šikovný pastier a dopichá ho býk,“ krútil hlavou Ďuro. Opakoval to stále dookola, hádam už tretí krát; stále sa z tej správy nemohol spamätať.
       „No, nechcem kuvikať, ale neviem, neviem, či nebude richtárovi teraz až bárs horúco,“ zatiahol Jano, čo býval blízko kováčskej dielne a zatváril sa náramne dôležito. „A nebude to od slnka,“ uškrnul sa veľavýznamne a utrel si pivnú penu z fúzov.
       Chlapi, čo s ním sedeli pri stole zbystrili pozornosť. O Janovi sa vedelo, že je horší ako stará dedinská klebetnica. Nik netušil ako to robí, no Jano vždy vedel, čo sa kde v dedine šuchne, nič mu neušlo. No na druhej strane museli uznať, že nezvykne tárať len tak do vetra.
       „A čo má richtár spoločné s tým, že Pištu poklal býk?“ vytiahol Ďuro obočie a zabodol do Jana pátravý pohľad. Zvyčajne sa nerád púšťal do krčmových debát, no tentoraz to bolo čosi onakvejšie. Cítil, ako ho opantáva zvedavosť. Veď len predvčerom sa s richtárom nepohodol, nesúhlasil s jeho názormi. Richtár-nerichtár, on si veru povie svoje rovno, otvorene, čo si myslí o politike slovenskej vlády! Aj keď nie je študovaný, ale zato zdravý, sedliacky rozum mu ešte slúži. Vari preto odrazu akoby nevedel odolať, aby sa dozvedel, či má richtár naozaj voľačo „za ušami“.
       Jano škrtol zápalkou o stôl, pomaly si zapálil cigaretu a očami prebehol po tvárach naokolo. Zvedavosť z nich priam kričala, čo ako sa poniektorí premáhali. Ha, to by ste chceli vedieť, čo? – zarehotal sa v duchu. Bavilo ho takto ich naťahovať. Cítil sa ako nejaká mimoriadne významná osoba z mesta, keď ich videl takto okolo seba napäto striehnuť, kedy konečne prezradí čo vie.
       „No...“ schválne sa odmlčal a pomaly vyfúkol dym. „Ako by som to... skrátka, richtár vraj nedal nášho pastiera poistiť. Aby nemusel za neho platiť,“ významne pokýval hlavou. „Ani vo sne mu nenapadlo, že by sa mohlo stať voľačo také. A vidíš ho, čert nikdy nespí,“ cmukol a poriadne si odpil z piva.
       Krčmár zahvízdal a nasadil prekvapený výraz. Toto vyzeralo na sľubnú aféru. Chlapi budú mať aspoň po večeroch čo pretriasať, a keď sa dostanú do varu, nehľadia na peniaze. V duchu si už spokojne mädlil dlane nad poriadnymi tržbami.
       „Ejha, tak to som teda zvedavý, čo sa z toho vykľuje, ak je to tak ako vravíš. S úradmi sa neradno ťahať za prsty,“ mudroval Paľo.
       „Veď uvidíme, nechajme sa prekvapiť,“ dodal Ďuro s pocitom akéhosi zadosťučinenia. „Pravda vyjde najavo tak či tak.“
       „Doparoma, ľudia, čo sa to tu u nás v poslednom čase robí? Najprv Majcikovcom ukradnú štyri mechy zemiakov zo šopy, rovno spred nosa, a teraz obecného pastiera naberie na rohy býk!“ nechápavo krútil hlavou starý báčik Pracko, sediaci po Janovej pravici. Odkedy ovdovel, v krčme ho bolo vidno pomaly každý deň. Niežeby sa tam chodieval opíjať, veď pri jednom pive dokázal presedieť aj pár hodín, on len rád počúval ostatných chlapov. A najradšej bol, keď sa tam zjavil Jano, vtedy natŕčal uši, aby mu nebodaj niečo neušlo.
       „No veru, a ako to dopadlo s tými zemiakmi? Vie sa už kto mal také dlhé prsty?“ obrátil sa Paľo na Jana. Veď kto iný by mohol o tom vedieť viac ak nie on?
       Jano sa opäť zatváril dôležito. Dnes mal dobrý deň, krčma bola takmer plná, a to nebolo ešte ani poludnie a jemu sa páčilo byť stredobodom pozornosti. Hlasno si odkašľal.
       „Nevie sa nič. A darmo aj žandári stĺkli gazdu Ondra, keď ho podozrievali a vypočúvali u richtára, zemiaky sa nenašli. Veď ja som od začiatku tvrdil, že to udanie je číra sprostosť. Ondro je šikovný, všetkého má dosť, na kieho ďasa by mu bolo treba cudzích zemiakov, ha?“
       „Takže predsa je pravda, že ho udala Anča Mackaňa? Vraj ho videla ísť okolo s naloženým vozom, keď prala na dvore,“ vyzvedal ďalej Paľo.
       „Anča je bláznivá dora, čo nerozozná špinavé prádlo od vriec zemiakov. A namiesto toho, aby radšej čušala doma a netárala somariny, hneď utekala k tým českým sopliakom v žandárskych uniformách. Vraj ona Ondra videla, ako ide smerom od Majcikovcov so zakrytým vozom. A čo iné by tam mohol ukrývať, ak nie tie ukradnuté zemiaky? Presne tak im to aj povedala, hlupaňa. A Ondro tam pritom mal prikrytú zvarku a špinavé prádlo, čo sa v dome nazbieralo za celý mesiac. Viezol to žene a dcére na Laborec, kde chodievajú prať,“ vyškeril sa Jano a dopil zvyšok piva.
       „Nože, ešte raz to isté! Všetkým!“ otočil sa Paľo ku krčmárovi a ukázal rukou okolo stola. Neponáhľal sa, žiadna súrna robota ho nečakala a raz za čas dobre padne popletkovať. Najmä keď má novoty priamo z prvej ruky.
       „Takže chudák Ondro ešte nakoniec aj dostal od žandárov bitku za niečo čo vôbec neurobil. Šialený svet,“ krútil hlavou báčik Pracko.
       „Hej, tak je,“ prisvedčil Jano. „A potom ver ženským rečiam. Tie toho toľko natárajú, že by to ani kura nepozobala,“ mávol pohrdlivo rukou. „A odkedy Anči odišiel muž za robotou do Ameriky, tá nevie čo so sebou.“
       Chlapi sa rozosmiali, súhlasne pokyvovali hlavami. Jano trafil klinec po hlavičke.
       „Veru, nech sa jej len chlap čím skôr vráti spoza tej mláky, lebo ktovie, čo zasa najbližšie vystrojí,“ uškrnul sa Ďuro.
       Krčmár položil na stôl plné krígle a ruky sa nedočkavo za nimi natiahli. Tešil sa, že Janovi sa zasa rozviazal jazyk, a že je tu toľko chlapských uší, ochotných ho počúvať.
       „No nič, ja už musím ísť,“ položil Ďuro po chvíli na stôl prázdny pohár. Popravde sa mu veľmi ani nechcelo, dobre mu padlo pobudnúť s ostatnými. Veď po celých dňoch nepoznal nič iné len robotu, na poli, okolo statku i v dome. Do krčmy zašiel zriedkavo. To len dnes mu nedalo, keď počul od bojtára, čo sa prihodilo Pištovi. Veď Pištu poznal v dedine každý, všetkým pásol kravy. Tak prečo by im nedal vedieť o nešťastí na pasienkoch?
       Naveľa vstal od stola a vyšiel z krčmy. Bolo sa mu treba vrátiť na pole k vlastným zemiakom. Ale najprv sa ukáže doma, prehodí pár slov a pôjde. Veď žena by mu vari celý týždeň pílila uši, že jej hneď nepovedal čo sa stalo. Tak nech má radšej od nej svätý pokoj.

       Zuza, Ďurova žena, opatrne vnorila ukazovák do veľkého hrnca s vodou, postaveného na peci, aby zistila, či je už dosť teplá. Nespokojne stisla pery, ešte nebola celkom podľa jej gusta. Veď na pranie musí byť voda tak akurát, aby prádlo, čo sa celú noc odmáčalo v drevenom koryte, pekne pustilo všetku špinu. Zuza bola skúsená gazdiná, vždy vedela všetko dobre odhadnúť a aj preto bolo jej prádlo vždy snehobiele, ona sa veru nemusela ani raz hanbiť vyvešať ho po celom dvore.
       Vyšla von, postavila sa rovno doprostred dvora a hlavu vyvrátila k oblohe. Dlaňou si priclonila oči a starostlivo skúmala, či sa nebodaj nezbiera na dážď. Už len to by jej teraz chýbalo! Konečne si popri inej robote naplánovala celodenné pranie, veď po šiestich týždňoch, kedy sa u nich zvyčajne robievalo, sa v komore nazbierala poriadna hŕba šatstva. A nielen toho, aj obliečok, plachiet, utierok a všetkého, čo sa tkalo podomácky na krosnách. Všetko si dopredu dôkladne nachystala. A ani obe dcéry, Betku a mladšiu Anku, dnes neposlala na pole pomôcť otcovi vykopávať zemiaky.
       „Dievčatá, poriadne ste namydlili tie háby? Nieže ich naukladáte do zvarky len tak,“ zatvárila sa matka prísne. Na praní si vždy dala záležať a aj dcéry k tomu odmala viedla. Keď raz budú gazdiné vo svojom vlastnom, nech sa nemusí hanbiť, že ich nenaučila poriadnej robote.
       Anka zdvihla oči od kade na troch nohách, do ktorej so sestrou ukladali po vrstvách namydlené prádlo, žmurkla na Betku a vykrútila kútiky úst. Pripadalo jej smiešne, ako im mama ustavične pripomína to isté pri každom jednom praní.
       „Betka, nože mi poď pomôcť doniesť vodu do zvarky!“ zavolala Zuza od dverí. Vyniesť desaťlitrový hrniec horúcej vody na prvé preváranie bolo pre jej boľavé kríže priveľa.
       „Nože pridaj ešte toho popola, nešetri, nech je dobrý silný lúh,“ napomenula nespokojne mladšiu Anku, ktorá práve nasypala na vrchnú plachtu, ktorou bolo v kadi prikryté prádlo, popol.
       „Dobre, to stačí,“ prikývla konečne a s Betkou naliali na to všetko vodu. Ešte sa zohla, aby sa presvedčila, či oheň pod zvarkou dobre horí a išla postaviť na sporák ďalšiu vodu.
       V tej chvíli sa otvorila bránka. Ďuro prebehol očami po dvore a hneď mu bolo jasné, že dnes bude obed poskromný. Keď sa jeho ženy pustili do veľkého prania, dostal nanajvýš tak varené zemiaky s kyslou omáčkou. Pre chlapa ako on to nebolo bohviečo, najmä keď robil celý deň na poli, no neodvážil sa reptať. Pre Zuzu bolo pranie pomaly také dôležité ako nedeľná omša v kostole. Pozrel na nachystané stoly pri studni, kde budú drevenými piestami trepať vyvarené prádlo, kým ho vypláchajú v čistej vode a vtom mu prišlo na rozum, ako si chlapi v krčme uťahovali z Anči Mackovej, že nerozozná kradnuté zemiaky od špinavého šatstva. Pokrútil hlavou a ticho sa nad tým zasmial. Ženy, ženy, ste vy divné stvory – preletelo mu mysľou, keď došiel až k pariacej sa kadi.
       „Tak čo, ako to ide, hm?“ žmurkol na dcéry. „Dúfam, že košele budem mať čisté ako sneh, keď je vás pri tom toľko,“ doberal si ich.
       Zuza zvedavo vykukla z kuchyne, keď začula mužov hlas. Čože, vari je už hladný? Tak skoro? Veď mal byť ešte na poli, nezvykol prísť v taký čas – premýšľala trochu zaskočená jeho príchodom.
       „A čo ty tu tak skoro? Obed ešte nie je hotový,“ oznámila bez okolkov.
       „Veď ja nie kvôli tomu…“ pokorne odvetil Ďuro.
       Zuza sa oprela o zárubňu a spýtavo na neho hľadela. Čosi jej tu neštimovalo.
       „Vari sa voľačo stalo?“ opýtala sa priamo. Aj dievčatá sa zvedavo obrátili od zvarky, šípiac, že sa zrejme zomlelo čosi vážne, keď sa otec tvári tak divne.
       „Hej, presne tak. Pištu ráno dopichal obecný býk. Stretol som cestou Miša, to od neho to viem. Vraj s Pištom to vyzerá dosť biedne, asi má dolámané rebrá, ktohovie, či sa im ho v nemocnici podarí dať do poriadku. Mišo bol celý bez seba, lebo Pišta vraj krvácal ako zle zaklaté prasa,“ vysypal zo seba jedným dychom Ďuro.
       Zuza spľasla rukami. „Božechráň, ešte tak to, aby tam nebodaj dodýchal! Čo si potom počne jeho Erža sama so šiestimi deckami na krku? Z čoho budú žiť?“ lamentovala, akoby už bol Pišta po smrti. Poznala ich dobre, celú rodinu, veď jeho žene neraz dala obnosené šaty pre deti, i pre ňu samu sa vždy našla nejaká blúzka, či sukňa. Veru, Erža si dala záležať, aby chodili v čistom. Aj pobožní boli, do kostola tiež chodili, ako sa patrí, a to sa Zuze pozdávalo.
       „Už ho odviezli do nemocnice, azda to s ním nakoniec nebude až také zlé,“ pokrčil Ďuro plecami. „Veď je cigán a tí majú tuhý korienok,“ pousmial sa. „No nič, vy len ďalej perte a ja zájdem na pole. Kým bude obed, ešte dačo okopem,“ zberal sa na odchod.
       „Hej, len choď,“ súhlasila Zuza. „Kým prídeš späť, bude už navarené,“ uisťovala ho.
       Keď Ďurova robustná postava konečne zmizla za humnom, uľahčene si vydýchla. Nezniesla, aby sa naokolo motala mužská noha, keď sa už raz pustila do prania. Vrátila sa k hrncu s vodou, no predstava pastierovej rodiny jej stále neschádzala z mysle. A ani potom, neskôr, keď už s dcérami vešali na šnúry čistú bielizeň.

       Bolo to ako blesk z jasného neba. Nik tomu nechcel uveriť, aj chlapi v krčme si sprvu mysleli, že Jano si z nich len uťahuje, aby zistil, či mu skočia na lep. Mal však pravdu, keď prišiel s tou zlou správou, že Pišta zomrel. Je po ňom.
       „Veď vám hovorím, najskôr som videl Eržu, ako ide k richtárovmu domu. Najprv som si myslel, že je to dajaká zošúverená starena, zhrbená, hlava ohnutá k zemi. Vyzerala, akoby sa vliekla na popravu. A potom pozerám lepšie – veď je to Pištova Erža. Tak som sa pristavil, reku Eržika, ako je s Pištom, polátali ho tí michalovskí doktori? Prisámbohu, že som netušil, že dodýchal, veď by som sa inak neopýtal takú sprostosť,“ vysvetľoval Jano.
       „Takže s Pištom je nadobro amen. Nuž, tak je, človek nikdy nevie, dokedy mu pánbožko vymeral čas. Aj moja Anča tak pošla, z ničoho nič a odrazu bolo po nej,“ vzdychol báčik Pracko pokyvkávajúc plešatou hlavou. „Škoda ho, dobrý pastier to bol.“
       „Hej, dobrý, pravdu vravíte,“ dodal Paľo. „Došľaka, ale uznajte, chlapi, takto odísť zo sveta, dopichaný býkom,“ krútil hlavou.
       „Veru, nepekná smrť,“ pritakal opäť báčik. „Hoci ktoráže je už len pekná? Iba ak taká, keď človek odíde v pokoji, vo vlastnej posteli ticho zavrie oči a tak vypustí dušu. Ako moja nebohá Anča.“
       Chlapi okolo stola zmĺkli, akoby im báčikova spomienka na ženinu smrť celkom vzala reč. Každý len hľadel na svoj krígeľ a zaoberal sa vlastnými myšlienkami.
       „Viete čo?“ ozval sa odrazu Ďuro, ktorý dovtedy nepovedal ani slovo. „Pripime si na Pištovu pamiatku, zaslúži si to, veď nám všetkým poctivo pásol kravy, tak je? Borovičkou, tú mal on rád,“ obrátil sa na krčmára.
       Ten len prikývol a už aj nalieval do pohárikov. O pár minút položil na stôl plnú tácku. Štedro nalial každému, aj sebe.
       „Tak teda na nášho Pištu. Pastiera, čo sa nebál ani bujaka. A ešte na to, nech je mu tam hore aspoň tak dobre ako mu bolo tu,“ predniesol za všetkých Ďuro a zdvihol poldecák k ústam.








* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 3355