login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nedeľný plač

@ :: Poviedky ::     Jan 18 2007, 08:11 (UTC+0)

Asi najstarší dom v Šamudovciach. Vďaka jeho stavu vidieť, ako sa tieto typické zemplínske domy stavali. Boli to vlastne drevenice s veľmi hrubou omietkou z hliny. Pôvodné strechy boli slamené.

Miesto: Šamudovce
Čas: Okolo roku 1954
Autor: Eva Hajdu


       Ukazoval sa krásny slnečný deň, nedeľa ako stvorená na oddych a trochu zábavy, ktorej sa dedinčanom vo všedné dni veľmi neušlo. Anna, dvadsaťdvaročná driečna mladá žena, bola od skorého rána samý úsmev. Tešila sa na popoludnie, ba priam sa ho už nevedela dočkať. V duchu sa už videla sedieť na lavičke s kamarátkami, a len tak v dobrom s nimi klebetiť.
Nečudo, veď od jari do jesene sa takmer každú nedeľu ženy a muži zo Šamudoviec schádzali popoludní za kostolom a až do večera trávili voľné chvíle v družnej debate, kým detváky sa spolu hrali pod dozorom dospelých. Vždy tam bývalo veselo a dobré susedské vzťahy sa takto utužili ešte viac. Anna si spokojne prihladila modrú kartúnovú zásteru a bezstarostne pohodila hlavou v radostnom očakávaní. Konečne sa bude môcť aj ona pozhovárať s ostatnými, podozvedať sa novinky a odpútať myseľ od roboty.
       Dlaňou potľapkala dve prasiatka, čo sa s nadšeným krochkaním vrhli k válovu, kde im práve nasypala šrotu k zvyškom z kuchyne. Chvíľku pri nich postála a sledovala ako im chutí. Mala pocit, že dnes by jej vari nič nemohlo pokaziť náladu. Potom vzala do ruky prútený košík na zrno, aby ani sliepky neobišli naprázdno. Odvedľa z maštale k nej doľahlo hlboké zabučanie Rysule, ale potom i pokojný hlas jej muža Andreja. On si veru s ich kravkou dobre rozumel, vždy keď mal dáku robotu v maštali, prihováral sa jej, akoby bola azda človekom a nie zvieraťom. A krava to hneď vycítila a priľnula k nemu ako k nikomu z rodiny. Anna sa už neraz pristihla pri myšlienke, že jej Andrej je možno voľajaký inakší než ostatní chlapi, ktorých poznala. Aj teraz zrejme čistil Rysuli ohradu a vidlami nahadzoval čistú slamu. Darmo bola nedeľa, každodenné povinnosti okolo gazdovstva sa nedali odložiť na inokedy a statok i hydina si žiadajú svoje aj vo sviatok. Vyšla z chlieva a sliepky sa ako na povel zhrčili okolo jej nôh. Nedočkavo kotkodákali a sácali jedna do druhej, aby sa ocitli čo najbližšie pri ruke, ktorá im štedro nadeľovala zrna.
       Vrzla bránka a Annin pohľad zaletel smerom k nej. Jej otec, ktorý bol miestnym kostolníkom, práve odchádzal z domu, podľa čoho vedela, že onedlho bude osem hodín. Do desiatej, kým bude v kostole bohoslužba, má ešte dosť času, aby porobila čo treba, a ešte sa aj stihla vyštafírovať. Nakŕmila sliepky a potom s nádejou nakukla do kurína, či tam nenájde nejaké čerstvo znesené vajíčka, aby svojej dvojročnej dcérke Aničke mohla urobiť praženicu. Sliepočky ju nesklamali, keď v teplom prítmí zavadila očami o jedno z hniezd, spokojne sa usmiala a natiahla ruku. Prstami jemne zovrela tri hnedasté vajcia, ešte boli teplé a sem-tam polepené jemnučkým perím. Opatrne si ich vložila do vrecka na zástere a vyšla na slnkom zaliaty dvor. Na jasnej belasej oblohe nebolo vidno ani len náznak mraku. Vyvrátila tvár dohora, privrela oči a zhlboka vdýchla do pľúc vzduch presýtený vlhkou vôňou zeme. Hádam to len takto vydrží celý deň, preletelo jej znenazdajky mysľou, keď si spomenula na minulú nedeľu. Vtedy bolo zrána tiež takto krásne slnečno, no keď ľudia vyšli po popoludňajšej bohoslužby z kostola, nad dedinou visela čierna mrákava, veštiaca letnú hrmavicu. Ledva čo stihli dobehnúť domov, spustil sa lejak a bolo aj po nedeľnom posedení.
       Nazrela do maštale, no Andrej tam už nebol, len Rysuľa uprela na ňu tmavé zamatové okále a spokojne prežúvala ďalej. Anna privrela za sebou vráta a tíško si pohmkávajúc akúsi veselú pesničku kráčala k rodičovskému domu. Pohľadom objala útulnú, dôverne známu drevenicu so strechou pokrytou eternitom, v ktorej prežila detstvo i dievčenské roky. Srdce sa jej zachvelo dojatím a vďakou, že tu môže aj naďalej žiť s tými, ktorí sú jej nadovšetko drahí.
       „No, že si už tu, malá je hladná,“ privítala ju od piecky mama, ktorá držala vnučku na rukách a zabávala ju. Bola to čiperná žena, skúsená a šikovná gazdiná a aj teraz už mala nedeľný obed skoro hotový. Anna od dverí prednej izby ucítila lákavú vôňu. Vedela, že keď sa vrátia z kostola, pochutia si na kuracej polievke aj paprikáši. Také niečo jedávali len vo sviatočný deň, inak zvyčajne len dyňanku alebo zapraženú zemiakovú polievku, či zemiaky s kapustou. Ako dobre, že je dnes nedeľa, pomyslela si natešene a zoširoka sa usmiala na dieťa, ktoré k nej vystieralo rúčky, len čo ju zbadalo.
       „Anuška, pokladík môj, mamička ti hneď spraví praženičku, dobre?“ pritúlila si dcérku k sebe a maznala sa s ňou.
       „Nerozprávaj, ale rob, aby sme prišli načas do kostola. Desať hodín bude, ani sa nenazdáš,“ prerušila ju matka. „Andrej sa už najedol spolu s otcom, aj ty sa najedz, keď dovaríš, tam máš mlieko, maslo a chlieb. Aj čaj je ešte teplý, tam je v hrnci na mašine, ak chceš,“ ukázala rukou na piecku, ktorú tu nevolali inak než mašina.
       Anna urobila dievčatku jedlo a podala tanierik mame, aby nakŕmila malú, kým sa naraňajkuje aj ona. Usmievala sa a žmurkala na dievčatko spoza stola a to sa chichotalo s plnými ústami. Anna svoju dcérku zbožňovala, bol to jej malý anjelik, ako jej často hovorievala. Bola na ňu náramne hrdá, jej materinské srdce zaplesalo zakaždým, keď videla, že dcérka je zdravá ako repa a rastie celej rodine doslova pred očami. Anička bola odmalička pokojné dieťa, nikdy s ňou neboli problémy a plač býval u nej taký zriedkavý, že keď sa ozval, každého prekvapil ako sneh uprostred leta. Anne sa občas zdalo, že jej dcérka azda aj na svet prišla s úsmevom namiesto zvyčajného plaču, a aj tie jej jamky na líčkach sú toho dôkazom. Dnes ráno, kým nachovala hydinu a ošípané, jej rozum celý čas behal po tom, ako vyparádi Aničku na popoludňajšie stretnutie. Niežeby sa chcela vyťahovať pred ostatnými ľuďmi, len jej ako matke dobre padlo, keď malú úprimne chválili. Anička bola naozaj rozkošný drobec, jedno z tých detí, ktorým sa jednoducho nedá odolať. Tešila sa na to, ako ju bude obliekať do nových šatočiek s červenými bodkami, čo jej ušila stará mať na starej šliapacej singerke, ktorá stála v izbe vedľa lavice. A na vlásky jej pripne takú istú bodkovanú mašľu.

       „Vraj sa starej Šimkani zasa priťažilo, ktovie, či ešte vydrží do jesene,“ prerušila tok jej myšlienok matka. „Boli s ňou aj u tetky Žužovej. Veď vieš ktorej,“ zdôraznila, keď sa jej zdalo, že Anna akosi nechápavo preniesla pohľad z vnučky na ňu.
       „Ako by som nevedela, to je predsa dcéra Marči Kmecovej, tej nebohej liečiteľky a pôrodnej baby. Veď za ňou chodievali ľudia hádam zovšadiaľ,“ odvetila Anna, miešajúc lyžičkou čaj v hrnčeku. „Ešte si pamätám, že keď som ako decko chodievala bicyklom cez Krásnovce, k jej domu viedol ušliapaný chodník cez pole, kadiaľ za ňou chodievali ľudia aj od Laškoviec. Poniektorí vraveli, že stará Marča je isto aj s bosorkami spriahnutá, či nie?“ opáčila Anna trochu neisto.
       „Ľudia toho kadečo navravia,“ mávla rukou jej mama a utrela Aničke bradu, zababranú od praženice. „Nech si hovoria čo chcú, ale Marča Kmecová veru liečiť vedela. Poznala hádam všetky možné byliny a keď aj voľakomu z očú zišlo, i to vedela dať do poriadku.“
       „Veď ja nevravím, že nevedela,“ bránila sa Anna, „ja len, že čo som o nej počula od iných.“
       „A o kom je reč?“ zamiešal sa odrazu do debaty mužský hlas z pitvora. Annin muž Andrej akurát vošiel dovnútra, keď zrejme začul ich rozhovor.
       „Aha ho, aký je zvedavý, ako dáka baba,“ podpichla ho so smiechom Anna.
       „Ja som zvedavý a vy dve tu kujete voľajaké tajnosti,“ vrátil jej s úsmevom Andrej a sklonil sa, aby ju pobozkal na líce. Potom sa obrátil k malej Aničke a začal na ňu žmurkať, štekliť ju a strúhať grimasy, až sa zachádzala od smiechu. Chvíľu sa s ňou jašil, ako to zvykol robievať a Anna si znova uvedomila, aká je rada, že má takého muža ako je Andrej. Poznala zopár rovesníčok z dediny, ktoré také šťastie ako ona zďaleka nemali a v duchu s nimi neraz súcitila.
       „Ženy, ženy, nechajte pletky, už je načase chystať sa do kostola, každú chvíľu budú zvoniť,“ riekol Andrej po chvíli, keď sa už s malou dosť vybláznil a všimol si ručičky na vyrezávaných kukučkových hodinách na stene oproti.
       Mal pravdu, veď už bolo pomaly pol desiatej. Anna chytro vstala spoza stola, zobrala Aničku za rúčku a zamierila cez príklet do zadnej izby, aby sa dala do poriadku.
       Cestou do kostola sa jej myšlienky, sama netušila prečo, azda kvôli tomu rozhovoru s mamou, zasa zatúlali k starej liečiteľke zo susedných Krásnoviec. Nečudo, veď dom, kde bývala Marča Kmecová, a teraz po jej smrti zasa jej mladšia dcéra Mária, bol vždy, čo si pamätala, opradený akýmsi zvláštnym tajomstvom. O starej Kmecani sa vedelo, že dokázala hotové divy, dokonca aj takých, čo už nad nimi doktori z mesta dávno vyriekli smrteľný ortieľ, vystrábila tými svojimi bylinami, a len sám pánboh vie, čím všetkým ešte. Začula aj také reči, že sa vraj neštítila použiť ani moč, keď bolo treba. Pamätala si, že ako deti mali pred tou zhrbenou, drobnou a útlou starenou v tmavých šatách a šatkou uviazanou pod bradou úctivý rešpekt, hraničiaci možno trochu aj so strachom. Strachom z neznámych a tajomných síl, ktoré sa dali tušiť aj bez toho, aby človek o nich dostal rukolapný dôkaz. Načo aj, prostí, robotní ľudia z dediny nepotrebovali a ani netúžili po tom, aby sa dopodrobna dozvedeli, akým spôsobom nebohá Marča, a či po nej jej dcéra, vyháňali chorému z tela pliagu, čo ho kvárila. Dôležité bolo, že ľuďom sa zvyčajne po návšteve u nej uľavilo a aj sa nakoniec uzdravili.
       Anna si taká zamyslená aj sadala v kostole do lavice a horko-ťažko sa prinútila sústrediť na bohoslužbu. A hoci sa pán farár snažil ako vedel, Anna jeho kázaň vnímala len akosi na pol ucha. Myšlienky jej vírili v hlave ako na nejakom bláznivom kolotoči. Keď sa jej podarilo zahnať spomienky na starú zvráskavenú liečiteľku, začali do nej dobiedzať iné, tentoraz veselšie predstavy o príjemnom posedení vonku na tráve pod stromami. Tam sa po popoludňajšej bohoslužbe, ktorá bude o druhej hodine zídu všetci, čo sa chcú spolu pobaviť, pošpásovať a pozhovárať. Pootočila hlavou cez chodbičku do protiľahlej lavice, kde sedávala Zuzka Kučmová. Dúfala, že sa tam ukáže aj ona, pretože sa s ňou potrebovala o čomsi poradiť. Veď Zuzka bola jej najlepšia kamarátka, vyrastali spolu, chodili spolu do školy, dokonca aj sedávali v rovnakej lavici. A keď sa pred dvomi rokmi narodila Anička, nevedela si predstaviť niekoho iného za kmotru. Zuzana na rozdiel od nej hltala vari každé farárovo slovo, jemnú tvár mala vážnu a sústredenú, a veľké, nápadne belasé okále, ktorými bola povestná, upierala v zbožnej bázni na oltár. Ruky mala zľahka zložené na zaokrúhľujúcom sa brušku, prezrádzajúcom, že o nejaký čas pribudne do rodiny ďalší prírastok.
       Keď sa bohoslužba skončila, Anna si s hanbou musela priznať, že tentoraz si ju priam pretrpela. No výčitky sa rozplynuli ako ranná hmla, len čo vyšla von, pod azúrovobelasý baldachýn júlovej oblohy. Najradšej by sa bola hneď a zaraz rozbehla kamsi na kraj dediny, ľahla do trávy a nechala sa pohládzať žiarivými slnečnými lúčmi. Sama nevedela, kde sa to v nej odrazu nabralo. Dnes sa dokonca tešila aj na to, že po spoločnom obede odvedie Rysuľu na pašu, ešte pred tým, než pôjdu znova na popoludňajšiu pobožnosť do kostola. Prstami pravej ruky si zastrčila neposlušný prameň tmavých vlasov, čo sa jej uvoľnil zo stočeného uzla na zátylku späť na svoje miesto a zavesila sa do Andreja, keď vykročili cestou k ich domu.
       „Nože si ponaberajte, najedzte sa, aby ste potom neboli tam vonku do večera hladní,“ spokojne sa usmievala Annina matka, keď si konečne všetci posadali za stôl a ona položila doprostred hrniec horúcej kuracej polievky. „A ty Aničku obleč do nového, je nedeľa, tak nech bude aj decko vo sviatočnom,“ obrátila sa k dcére. Nedala na svoju vnučku dopustiť, vždy starostlivo skontrolovala, či má všetko a či vyzerá, ako sa patrí. Veď to bola jej malá princeznička, jej radosť a potešenie na staré kolená.
       Už aby sme tam boli, pomyslela si nedočkavo Anna a načrela lyžicou do taniera. Anička jej sedela v lone, pod hrdlom mala uviazaný podbradník a kým ju matka kŕmila, nadšene bubnovala druhou lyžicou po stole.
       „A teraz za babku... za dedka... za tatka,“ opakovala pred každým sústom a kým sa dievčatko najedlo, pospomínala všetkých čo jej prišli na um.

       Mladá rodinka zamierila po bohoslužbe rovno na miesto zvyčajných nedeľných posedení. Ľudia sa pomaly schádzali, všetci sviatočne vyobliekaní, usmievaví a dobre naladení. Zachmúrená tvár tu nemala miesto a kto by chcel vyvolať spor, tomu sa hneď dalo najavo, aby sa radšej pobral domov a nekazil ostatným chvíle, na ktoré sa tešili celý týždeň. Veď tieto popoludnia pre Šamudovčanov znamenali niečo ako zaslúženú odmenu. Lavičky pod stromami sa čoskoro zaplnili a kto nemal miesta, sadol si jednoducho do trávy. Smiech a vzájomné dobrosrdečné prekáranie medzi mužmi a ženami sa ozývali zo všetkých strán.
       Anne sa ušlo miesto na lavičke, pohodlne sa oprela a prižmúrenými očami sledovala prichádzajúcich, či medzi nimi nebude aj jej kmotra Zuzka. Andrej sa zamiešal do hlúčika ostatných chlapov, čo zápalisto debatovali, pofajčievali a medzitým podpichovali ženy. No najspokojnejšie sa tvárila azda malá Anička. Doma súrodencov zatiaľ nemala a niežeby sa nehrávala s deťmi zo susedstva, ale predsa len zvyčajne vídavala okolo seba dospelé tváre. A tu bolo odrazu toľko detvákov, naháňali sa, pišťali, smiali sa pri spoločných hrách.
       „Ej, ale vám tá vaša malá vyrástla, odkedy som ju naposledy videla,“ prihovorila sa Anne Kata Macková, čo bývala hneď pri evanjelickom kostole. „No len sa pozri, ako sa s naším Samkom pekne hrajú,“ pochvaľovala si, spokojne sa usmievajúc na obe deti.
       „A čo, na druhé sa nechystáte?“ neodpustila si Mariša, krásou neveľmi obdarená statná tridsiatnička a potmehúdsky žmurkla na Annu. „Aničke je isto smutno, či nie? Najlepšie mať hneď jedno za druhým, ako som mala ja, vychováš ich naraz a máš pokoj, nemám pravdu?“ dovolávala sa súhlasu ostatných žien.
       „Veď nech sa tuto Ondriš pochlapí a Anička bude mať hneď bračeka alebo sestričku,“ so smiechom podpichol Ďuro, starý mládenec postávajúci vedľa. Vždy rád načúval, o čom sa ženy zhovárajú a často sa medzi ne zamiešal. Veď zato ho aj chlapi medzi sebou posmešne volali „ženským pupkom“.
       „Ďuro, Ďuro, ty len nedávaj druhému rozumy, sám by si sa mal najprv oženiť, a potom radiť, kedy deti robiť!“ rozrehotal sa Jano Kostelník a plesol Ďura po chrbte.
       Všetci sa začali smiať a doberať si Ďurovo staromládenectvo. No ten sa, ako zvyčajne, nedal vyviesť z miery, len mávol rukou a radšej si zapálil cigaretu.
       „Správne, Ďuri, len sa nedaj, aj ty sa oženíš, keď na to príde. Veď na poriadnu ženu si treba počkať,“ zastala sa ho Mariša. Bola vari jediná, ktorá mala pre neho pochopenie, veď veľa nechýbalo a bola by aj ona zostala na ocot.
       Anna sa veselo smiala, cítila sa taká uvoľnená a šťastná, v duchu si priala, aby sa takéto družné chvíle opakovali čo najčastejšie. Hoci si všetci radi navzájom doberali jeden druhého, nik sa neurazil, lebo vedel, že ostatní to nemyslia v zlom. Všetci, ženy rovnako ako muži si tieto nedeľné popoludnia cenili a nedopustili, aby im ich skalil čo i len náznak nevraživosti. Na tejto pažiti sa cítili ako jedna veľká rodina a to sa Anne páčilo azda najviac.
       Čas príjemne plynul a Anna sa veru nestaralo o to, koľko je hodín. Až keď sa malá Anička pritmolila a sklonila si hlávku do jej lona, uvedomila si, ako rýchlo ubehol deň. Posadila si dcérku do lona a tá si hneď začala cmúľať palec, čo bolo neklamným znakom, že je ospalá.
       „Nepôjdeme pomaly domov, vidí sa mi, že Anička je už unavená,“ dotkla sa zľahka Andrejovho pleca.
       Muž sa pozrel na dcérku a prikývol. Rozlúčili sa, Andrej zobral Aničku na ruky a vykročili k domu. Zapadajúce slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a jeho lúče sa im opierali do chrbtov. Dieťa, ukolísané rovnomerným otcovým krokom, mu pokojne podriemkávalo v náručí.
       „Tak a sme tu,“ zvolala veselo Anna, len čo otvorila dvere do prednej izby.
        „A čo, vari sa vám už zábava zunovala?“ ozvala sa matka, sediaca v rohu na šafárni. Zložila si z očí okuliare a zatvorila bibliu, z ktorej si zvykla v nedeľu čítať, kým boli mladí vonku. „Anuška, anjelik môj, vari by si už spinkala?“ prihovorila sa s úsmevom vnučke. Podišla k nej a natiahla ruky, že sa s ňou ešte chvíľu pomazná.
       Izbu náhle preťal ostrý detský plač. Aničkino tielko sa prudko vzopälo, hlávku zakláňala dozadu a nariekala, až jej celá tvárička očervenela. Ledva lapala po dychu, až sa zdalo, že sa nebodaj zadusí.
       „Kristepane, čo sa tomu dieťaťu porobilo? Veď som sa jej ani len prstom nedotkla,“ zmeravela stará mať a pritisla si kostnaté ruky na ústa. Dievčatko sa trhalo otcovi na rukách a vrieskalo ako na raty.
       „Anička, pokladík môj zlatý, čo sa ti stalo? Bolí ťa vari voľačo?“ snažila sa zistiť príčinu dcérkinho náreku Anna, od strachu bledá ani stena. Vzala ju od Andreja, tíšila všetkými možnými spôsobmi, chodila po izbe hore-dolu, no márne. Na veľký krik pribehol zo záhrady aj Annin otec a vyjavene hľadel na vnučku. Veru takúto ju ešte doteraz nevidel.
       „Božičku dobrý, ale takýto plač! Anuška, srdiečko moje, veďže sa už trošku utíš, neplačkaj, moja,“ snažila sa starká uchlácholiť plačúce dieťa. „Nepojedla vám tam vonku voľačo, možno ju bolí bruško a má kŕče. Nemali by sme zájsť k doktorovi?“ lamentovala celá nešťastná.
       „A ako sa chceš teraz v nedeľu večer dostať do Michaloviec k doktorovi?“ zahundral jej muž.
       „Celý čas som na ňu dávala pozor, veď sa tak pekne hrala s ostatnými deťmi. Nerozumiem, čo sa stalo,“ nešťastne drmolila Anna. Hlas sa jej chvel a hrdlo mala stiahnuté, akoby ju škrtila neviditeľná ruka.
       „A ktohovie, či jej dakto neporobil? Už som počul, že keď deti začnú takto z ničoho nič vyvádzať, tak im zišlo z očí,“ ozval sa po chvíli starý otec.
       „Ale netrep sprostosti, kto by už len takémuto malému decku chcel porobiť?!“ odbila ho rázne žena.
       „Čo ty môžeš vedieť, vravím vám, že toto mi je podozrivé. A keď decku zišlo z očú, nepomôže žiadny školený doktor. Ešte tak k Mare Žužovej, dievke starej Kmecani by hádam nebolo zlé zájsť,“ mudroval ďalej a krútil hlavou.
       Anička sa metala a plakala tak silno, až skoro zachripela. Všetci v dome si ju podávali z rúk do rúk, prihovárali sa jej, snažili sa ju kadečím zaujať, ale vyzeralo to čím ďalej, tým horšie.
       „Nože nechajte Maru Marou, nikam netreba chodiť. Ak Aničke zišlo z očú, sám jej pomôžem,“ riekol odrazu pevným hlasom Andrej. Otočil sa, siahol do kredenca a vzal odtiaľ hrnček. Načrel ním do vedra s vodou a potom podišiel k piecke. Otvoril dvierka a lopatkou nabral zo žeravej pahreby.
       Anna stála v nemom údive s vyčerpaným dieťaťom v náručí a prizerala sa, čo jej muž robí. Andrej odpočítal deväť uhlíkov a vsypal ich do hrnčeka s vodou. Nato pristúpil k vzlykajúcej Aničke a dvomi prstami namočenými vo vode jej urobil krížik na čielku, líčkach a to isté aj na oboch rúčkach, nôžkach a chvejúcom sa telíčku. Zopakoval to dvakrát, ešte sa dal malej z tej vody aj napiť a nakoniec to, čo zostalo v hrnčeku vychrstol na zárubňu dverí.
       Odkiaľ to všetko vie, veď sa nikdy ani len nezmienil, že sa zaujíma o takéto veci, vírilo Anne hlavou, no neodvážila sa protirečiť ani slovkom. Bože dobrotivý, pomôž, prosím, len nech je naša maličká zasa v poriadku, modlikala v duchu.
       V izbe sa rozhostilo hlboké ticho. Plač dcérky ustal akoby uťalo. Anna s rodičmi ledva dýchali, akoby sa báli, že pri najmenšom šume sa Anička znova pustí do srdcervúceho náreku. No dievčatko bolo ticho ako pena, dokonca sa cez slzičky aj trochu pousmialo. Unavenú hlávku zabáralo do matkinho pleca a očká mu klipkali. Všetci boli takí napätí, že v tom nehybnom tichu im ešte aj tlmený tikot kukučkových hodín znel ako práskanie bičom. No zdalo sa, že plač je nadobro zažehnaný a konečne si mohli uľahčene vydýchnuť.
       „Kde si sa to naučil? Od koho?“ šepotala Anna a dívala sa mužovi spýtavo do očí. Bola z toho čo práve videla, zmätená, nevedela, čo si o tom všetkom myslieť. A predsa ju vnútri zaplavovala nekonečná radosť a hlboká vďaka.
       „Pssst, nechaj tak, poviem ti to inokedy, keď bude vhodnejší čas,“ preušil ju ticho Andrej a zovrel jej štíhle prsty v dlani. „Poď, uložíme malú do postele, pozri, veď už spí ako dudok,“ usmial sa a zľahka pohladil dcérku po zvlhnutých vláskoch.
       Anna len mlčky prikývla a so spiacim dieťaťom v náručí zamierila do rohu izby k posteli. Dobrú noc a sladké sny, anjelik, kým sme tu my, nič zlé sa ti nestane, prihovárala sa dcérke v duchu.
       S Andrejom ešte chvíľu stáli pri posteli a dívali sa ako pokojne a hlboko spí. Potom sa k nemu pritúlila a toho dňa už po druhýkrát ďakovala nebesiam za takého muža.









* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 3842