login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 22, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(220)

vložiť obrázok do galérie

Nečakaní hostia

@ :: Poviedky ::     Sep 26 2006, 08:04 (UTC+0)

Budova, v ktorej za I. Československej republiky bývali českí pohraničiari - nazývaní tiež "financi", stojí dodnes. Teraz slúži ako bytovka. Jej fotografia je z roku 2006 a odfotená bola v noci.

Miesto: Trstené pri Hornáde
Čas: okolo r. 1929
Autor: Eva Hajdu

        „Mamička, tak my už ideme, dobre?“ strčil do dverí zadnej izby hlavu Július, mladý richtár z Nadošča.
       „Len choďte, no hej - a dobre sa bavte. Nemusíte sa ponáhľať, nás tu nikto neukradne!“ zasmiala sa jeho matka, čo okrem neho bývala v dome i s nevestou Ankou a šesťročnou vnučkou.
       Mladí sa chystali na návštevu k švagrovcom do susedného Skároša a malú Katku jej nechali na starosť. Bolo už po polovici októbra a dosť skoro sa stmievalo. Aj teraz, okolo šiestej sa už do dvorov vkrádal hustý súmrak. V ňom zmizol Július so svojou ženou a babka sprisahanecky žmurkla na vnučku.
       „Čo budeme robiť?“ uprelo dievčatko zvedavé okále na starkú.
       „Pôjdeme pekne do kuchyne a ty mi pomôžeš načistiť orechy do štrúdle. Potom zajtra napečieme. A pri tom sa budeme zhovárať, dobre?“ navrhla starká.
       Vnučka horlivo prikývla. Veď kto by nemiloval babkine príbehy o kráľoch, grófoch a rytieroch, alebo i strašidlách, čo sa vraj kedysi zjavovali hneď za dedinou. Vyšli z izby a babka zažala v kuchyni petrolejku. Knôt sa rozhorel a mihotavé svetlo zaplavilo miestnosť. Potom priniesla z komory jutové vrecko s orechmi a položila ho na stôl. Prihodila ešte do pece zopár naštiepaných triesok i zo dve polienka, aby oheň nevyhasol, lebo večerný chlad nebol práve najpríjemnejším návštevníkom.
       Katka bola čulá a tešila sa. Dychtivo, s doširoka otvorenými očami načúvala rozprávaniu o akomsi pijanovi, ktorému sa zjavil diabol a podávala orechy babke rovno pod tĺčik. Ako bežal čas, bez starostí a strastí, ozvali sa za dverami kroky a vzápätí rázne klopanie. Kto k nám ide tak neskoro? – napadlo starene, kým vstávala od stola.
       Na prahu stál Mišo Bercik, gazda z vyšného konca a už na prvý pohľad bolo na ňom vidieť, že je pod parou. No nebol sám, za ním zočila dvoch neznámych mužov.
       „Dobrý večer prajem,“ pozdravil rozjarený Mišo. „Aha, tuto vám vediem vzácnych hostí. Nemajú kde prenocovať, tak som si povedal, reku, kto by ich mal prichýliť, ak nie richtár, no nie?“ zachechtal sa a líca mu od sálajúceho tepla ešte viac sčerveneli.
       Stará žena chvíľu otáľala, nechcela bez synovej prítomnosti sama rozhodovať. Július bol síce otvorený a ústretový človek a nestalo sa, že by niekomu bezdôvodne odmietol pomoc. Ale predsa... Cítila sa nesvoja, že to musí riešiť práve ona.
       „Tak poďte ďalej,“ i keď s váhavým hlasom, no nezabudla čo sa patrí. „Ale richtár nie je doma. Išiel s Ankou na návštevu,“ obrátila sa k Mišovi.
       „A veď vy ste tu tiež gazdiná, nemám pravdu? Len mu tak povedzte, že to som ich ja sem priviedol, sú to slušní ľudia a potrebujú nocľah, lebo do Prešova sa teraz ťažko dostanú,“ vysvetľoval podgurážený Mišo.
       „Dobre, dobre, veď sa už nejako pomestíme,“ nechala sa nakoniec prehovoriť.
       Neznámi chlapi pozdravili a vošli dovnútra. Obaja pomerne vysokí a urastení, pod kabátmi sa im rysovali široké plecia a svalnaté ramená. Prvý mal tmavú briadku a nápadne živé oči, ktorými ihneď prebehol po miestnosti.
       „Veľmi pekne ďakujeme za pomoc,“ prihovoril sa richtárovej matke a pokúsil o úsmev. „Smeli by sme si ku vám do stodoly odložiť bicykle?“ ukázal rukou za seba do tmy.
       Starena nazrela von, videla, že ich opreli o stenu domu.
       „No...“ zaváhala, „hádam bude lepšie, keď ich dáte dnu, sem do kuchyne. V noci môže prísť dážď a škoda by ich bolo, aby zmokli,“ vynašla sa rýchlo. Aj sa upokojila, návštevníci vyzerali byť poriadni ľudia a Miša predsa tiež dobre poznala. Ináč by sa sotva odvážila len tak vpustiť si pod strechu cudzích.
       Katka zvedavo naťahovala krk od stola a prezerala si ujov, ktorých v Nadošči nikdy nevidela. Pochopila, že tu budú spať. A oni zasa vyšli von, ale len po bicykle, aby ich dali do kuchyne. Boli parádne, to nie ako tie staré rárohy čo hrkotali po uliciach u nich v dedine. Opatrne a zľahka jeden pohladila po kovovom ráme.
       „Páči sa ti?“ prihovoril sa jej ten vyšší bez briadky, čo doposiaľ mlčal.
       Rýchlo stiahla ruku, akoby sa čímsi previnila a dala si ju za chrbát. Neznámy muž sa usmial. „Vari sa ma len nebojíš, hm? Keď budeš chcieť, tak ťa ráno na ňom preveziem.“
       To sa jej celkom pozdávalo. Súhlasne prikývla a odbehla späť k orechom.
       Starká medzitým položila na stôl čerstvý chlieb s maslom a ponúkla hostí, aby si sadli a najedli sa. „Kde som len dala ten nôž?“ šomrala si nespokojne a zhľadúvala po kuchyni, aby si mali čím odkrojiť chleba.
       „Netrápte sa, my máme vlastný,“ ozval sa odrazu bradatý a vytiahol z kabáta dýku s mohutnou čepeľou. Natiahol sa za bochníkom a odfaklil z neho kus pre seba aj kamaráta.
       Starkú to trochu zarazilo, ale nechcela byť dotieravá. Veď čo, nôž je praktická vec a chlapovi na cestách sa vždy môže zísť, pomyslela si zhovievavo. Aj sa ich probovala na kadečo povypytovať, ale nezdali sa byť príliš zhovorčiví. Povedali len, že sú z Prešova a odlievajú zvony. Zato však prejavili veľký záujem o farára, vraj by ho radi navštívili a opýtali sa, či nepotrebujú v dedine nový zvon. Vyzvedali ako si žije a či je bohatý a popri ňom zvrtli reč aj na ostatných v dedinčanov. Starká nebola skúpa na slovo, vždy sa rada pozhovárala a keď mohla nejako pomôcť, ochotne to urobila.
       „Azda vám v prednej izbe pripravím postele, kým sa vráti syn,“ rozhodla sa napokon, keď sa jej zdalo, že čas pokročil a vari by sa už patrilo myslieť na nocľah.
       Ale ten s briadkou ju zastavil, že vraj nech si nerobí starosti. „Všimol som si, že v stodole máte slamy neúrekom, nanosíme si z nej dnu a bude dobre.“
       „Vy ste videli, čo máme v stodole? Kedy? A spať chcete to vari len tak?“ krútila hlavou starena. Čudné móresy, pomyslela si, no nechala ich, aby si podonášali do zadnej izby slamu a narobili z nej otiepky namiesto postelí. Ustlali si pri stene vedľa dverí.
       „Syn by sa už mal každú chvíľu vrátiť. Ja len, že by vám možno vedel o farárovi povedať lepšie ako ja, čo by ste chceli vedieť,“ poznamenala trochu neisto.
       Bradatý prisvedčil, no dodal, že nechcú ho zbytočne obťažovať, isto bude po celom dni unavený, a napokon, veď sa dozvedeli, čo potrebovali.

       Ručičky na hodinách sa posúvali pomaly k deviatke, keď konečne vrzla bránka a na dvore sa ozvali kroky. O chvíľku vošiel dnu v dobrej nálade richtár aj s Ankou. Keď zbadal za stolom dvoch cudzích mužov, spýtavo sa pozrel na matku. Chlapi vyskočili spoza stola a bradatý sa hneď hrnul k nemu, aby sa predstavil a vysvetlil prečo sú tu.
       „Hej, tak je, Mišo Bercik ich sem priviedol,“ pritakala starká.
       „V poriadku, páni, ale aj tak potrebujem vidieť vaše doklady,“ vyzval návštevníkov richtár.
       Nepriečili sa, bez slova vytiahli legitimácie a podali mu ich. Július preletel pohľadom po papieroch, krátko zdvihol hlavu, aby sa uistil, že fotografia zodpovedá výzoru a spokojne prikývol.
       Anka stála vedľa neho a neskrývane si oboch premeriavala. Netvárila sa nadšene, prečo aj. Jej sa nečakaní hostia nepozdávali. Mišo sem, Mišo tam, ale ženský inštinkt jej našepkával svoje. Keď počula, ako svokra hovorí, že nocľažníci si už aj ustlali na slame v zadnej izbe, lebo vraj nechcú, aby kvôli nim rozostielali postele, nespokojne sa zamračila.
       „Ja s nimi v jednej chyži spať nebudem!“ riekla ticho, ale rázne, keď sa za návštevníkmi zavreli dvere zadnej izby. „Hovorím vám, že to nie sú žiadni poriadni ľudia, mňa len tak neoblafnú!“ rozhodne pozrela do manželovej tváre. „Idem po Janka, nech si ich aj on príde omrkúť, lebo mne sa toto všetko nepáči.“ Nato vyšla von, aby priviedla do domu nočného strážnika.
       Július si nervózne pošúchal spánky, odrazu bol na pochybách, darmo bol úradnou osobou a poctivo vykonal všetko tak ako sa má, predsa ho len ženina reakcia trochu zaskočila. Anka nezvykla len tak tárať do vetra, ak sa jej voľačo znepáčilo, mávalo to obvykle i príčinu. Cítil sa bezradný, hoci navonok vyzeralo byť všetko v poriadku, predsa aj v ňom začal hlodať červík pochybností. Človek niekedy naozaj nevie… Pozrel spýtavo na matku, no tá len pokrčila plecami a obrátila sa ku zívajúcej Katke, že ju uloží spať.
       Prešlo pár minút a na verande sa zasa ozvali kroky. Anka vstúpila dnu s nočným strážnikom v pätách. Janko už asi vedel o všetkom, lebo natiahol na seba starú žandársku uniformu, ktorú bohvie odkiaľ narýchlo vyhrabal a tváril sa nadmieru dôležito.
       „Tak kde ich máte?“ pozrel na Júliusa.
       Ten len kývol bradou smerom k zadnej izbe. Janko sa narovnal, vypol hruď a vykročil. Keď stisol kľučku a rázne vstúpil dnu, babka s vnučkou sedeli na posteli a čosi si šepkali. No dvaja nocľažníci vyskočili zo svojich slamníkov, ani čo by ich poštípali osy.
       „Čo sa robí?“ opýtal sa bradatý, ktorý bol zrejme výrečnejší než jeho druh. Hlas sa mu celkom nepatrne zachvel, no Anke stačilo aj to, aby sa jej počiatočná nedôvera ešte viac prehĺbila. Keby bolo na nej, zaraz by ich vykázala z domu, no hlavné slovo mal richtár.
       „Len pokojne, páni, to je bežná formalita. Toto je nočný strážnik, ktorý nás tu stráži, rovnako ako financi. Aj tých tu máme. Bývajú aj s rodinami neďaleko odtiaľto, v kasárňach na Arokaľoch,“ uvádzal Július veci na pravú mieru. Aj on si všimol nepokoj, ktorý sa im zračil v očiach, ale pomyslel si, že komu by bolo príjemné, keby sa pri jeho posteli ukázal uniformovaný strážnik, aby si ho obhliadol ako nejakého zločinca.
       Strážnik chcel pozrieť doklady, ale potom ako mu povedali, že už ich ukázali richtárovi, len im pozrel do tvárí, zatváril sa dôležito, poprial dobrú noc a spolu s Júliusom i Ankou vyšiel z izby.
       „Keby dačo, viete kde ma hľadať,“ obrátil sa k Anke, povedal to schválne hlasnejšie, nech to počujú aj v izbe a odišiel.
       „Tak čo, spokojná?“ spýtal sa Anky Július.
       Pokrútila hlavou. „Videl si, ako sa zatvárili, keď vošiel dnu? Hovor si, čo chceš, ale ja viem svoje. Keď už mám s nimi spať pod jednou strechou, do rána oka nezažmúrim, to ti vravím rovno,“ nedala sa odbiť.
       Zmierlivo ju objal okolo pliec. „Neboj sa, nič sa nám nemôže stať. A nemaľuj hneď čerta na stenu,“ usmial sa a pobozkal ju na líce.
       Odovzdane pokrčila plecami, veď ak nedokáže presvedčiť vlastného muža, tak ako jej uverí cudzí?

       Noc pokročila, no Anka nemohla zaspať. Temnota akoby ešte viac zvýraznila jej obavy. Nepomohli ani manželove, ani strážnikove ubezpečenia, dokonca ani prítomnosť českých pohraničníkov v Nadošči jej tentoraz nedokázala navodiť pokojný spánok. Podchvíľou zdvihla hlavu a očami jastrila v tme, strhávala sa na najmenší šuchot a nervy mala napnuté na prasknutie.
       No nespali ani dvaja nocľažníci. Keď si zdriemol jeden, ten druhý bdel, a potom sa zasa vystriedali. V Anke vzkypel hnev, vyburcovaný ustavičným striehnutím i únavou. Čo to má, došľaka, znamenať?! Prečo, preboha, nezaľahnú ako poriadni ľudia, ktorí majú čisté svedomie? Nakoniec to nevydržala a podráždene sa ozvala do tmy: „Prečo nespíte? Azda sa vám neleží pohodlne na tej slame?“
       Odpovedal jej trochu zachrípnutý hlas: „Ale nie, pani, leží sa nám tu dobre, to len my sme navyknutí. Viete, veľa cestujeme, nuž sme sa naučili byť ostražití.“
       Anka by mu najradšej odvrkla, čo si ona o tom všetkom myslí, ale načo vlastne? Teraz by sa tým nič nezmenilo. Radšej sa zakutrala hlbšie pod perinu a snažila sa upokojiť. Vedela, že viac tu nezmôže a musí nejako vydržať aspoň do svitania. Akoby sa s mdlým svetlom prichádzajúceho rána malo rozplynúť i tušené ohrozenie, čo ju tak opantalo.
       Konečne sa dočkala. Cez okennú tablu preniklo dovnútra prvé nesmelé šero. Všetka ťarcha noci z nej naraz opadla, už sa cítila v bezpečí. Až teraz naozaj uverila, že sa im nemôže nič stať. Nakrátko ju zmohli driemoty, lebo keď znova otvorila oči, bolo už vidno.
       Babka zatiaľ stihla rozložiť oheň v peci a vnútri sa šírilo príjemné teplo. Len čo začula zvuk otvárajúcich sa dverí, otočila sa a keď uvidela vchádzajúcu Anku, iba spýtavo pohodila hlavou. Ani nemusela nič vravieť. Anka síce chcela vyrozprávať, ako tí dvaja v noci spali na striedačku, akoby na čosi striehli, ale vtom zasa vrzli dvere a bradatý vošiel dnu.
       „Dobré ránko prajem,“ usmial sa na ženy.
       „Dobré,“ chladne odzdravila Anka a začala chystať raňajky.
       Starká tiež zamumlala niečo na pozdrav a odrazu akoby nevedela čo si počať. V kuchyni zavládlo nepríjemné mlčanie, ovzdušie priam iskrilo napätím. Bradáč sa sprvu aj snažil nadviazať rozhovor, ale neuspel. Našťastie sa onedlho objavil richtár a vzápätí za ním bradatého spoločník. Posledná sa ukázala pri stole Katka.
       Debata pri raňajkách kdesi uviazla a každý sa venoval len jedlu. Nocľažníci podchvíľou raz jeden, raz druhý hodili očami po dverách, akoby voľačo, či azda voľakoho očakávali. Potom poďakovali a vraj by si po takých chutných raňajkách radi ešte dali pred odchodom po cigaretke. Že nie dnu, len vonku na dvore. Vyšli von a Július za nimi.
       Anka opatrne nakukla spoza záclonky, či je čistý vzduch a potom sa chvatne obrátila k ich kabátom, čo zostali visieť na vešiaku. Siahla do prvého hlbokého vrecka, nato do druhého a zdúpnela. Zbledla ako stena a trasúcou rukou povytiahla pištoľ. V druhom kabáte objavila to isté a ešte mohutnú dýku navyše. Svokra sa rýchlo prežehnala a na okamih sa zdalo, že nebodaj zamdlie od strachu.
       „Pssst,“ ukázala Anka prstom dcérke, ktorá síce nechápala o čo ide, ale svojou detskou dušičkou vycítila, že čosi nie je v poriadku. Bože dobrotivý, daj, aby čím skôr zmizli kadeľahšie, pomyslela si zhrozená.
       Na gánku zadupotali kroky, Anka odskočila od kabátov, akoby to bolo klbko zmijí a začala odpratávať zo stola. Vo dverách sa zjavil najprv Július a za ním návštevníci. Anke neušlo, ako ten vyšší na ňu hneď uprel zrak. Azda si len, preboha, nevšimol, že im kutrala vo vreckách?
       Obaja muži však len poďakovali za nocľah i raňajky a podali ruku richtárovi. Rozlúčili sa aj s ostatnými, obliekli sa a tlačiac bicykle, vyšli von. Július ich vyšiel odprevadiť až ku bránke a chvíľu sa ešte za nimi díval, ako idú dolu dedinou. Potom sa vrátil do kuchyne. Privítalo ho hrobové ticho, žena, mama i dcérka sedeli vedľa seba na lavici ako vystrašené myši, ktoré cítia, ako vonku pred skrýšou obchádza kocúr.
       „Čo sa deje?“ opýtal sa, no jeho otázka zostala visieť vo vzduchu.
       Po chvíľke, ktorá sa zdala byť nekonečná, sa ozvala Anka. „Mali sme pod strechou zločincov,“ riekla priškrteným hlasom.
       „O, ho, hó,“ snažil sa zasmiať Július, ale zasekol sa. Anka naň hodila pohľad, z ktorého vyčítal strach. Skutočný, riadny, možno taký, čo nemá ďaleko od desu. Sadol si za stôl a uprel na ňu pohľad. „Ako si to myslela?“
       „Tak, ako som povedala,“ odvetila. „Tu mama, aj Katka sú svedkami. Vieš čo som im našla vo vreckách kabátov?“ Na chvíľku sa odmlčala, aby snáď zdôraznila závažnosť situácie. „Pištole a obrovský nôž!“ vyhŕkla napokon a zabodla zrak do mužovej tváre.
       Júliusovi takmer vyrazilo dych. Toto naozaj nečakal. On, richtár, a ani nevie, že má pod strechou cudzích ozbrojených chlapov?
       „Tak, čo na to povieš? Čo urobíš?“
       „Nechajme to tak. Chvalabohu, už sú preč, a nám sa nič nestalo,“ zmierlivo sa ozvala starká. „Kto mohol vedieť, čo sú vlastne zač? Veď Mišo Bercik tvrdil, že sú to poriadni ľudia, tak je?“
       „No, hádam by som mal zájsť k financom do kasární všetko nahlásiť. Aby si na tých dvoch trochu posvietili. Možno, že sa tu ešte budú potulovať,“ rozhodol sa Július a už sa aj zberal na odchod.
       Ani nie v polovici cesty ku kasárňam, kde bývali pohraničníci i s rodinami, stretol jedného ako na zavolanie. Keď mu spomenul včerajšiu návštevu, i to, čo videla Anka, zdalo sa, že pohraničník hneď vedel, o kom je reč.
       „Poviem vám rovno, nebudem tajiť, že ste mali z pekla šťastie. Tých dvoch lotrov už hľadáme dlho! Zatiaľ nám zakaždým ubzikli. Veď keby sme vedeli... Nás ste mali volať, nie strážnika! Veď oni majú na svedomí kadečo! Nielen pašovanie, ale aj rabovanie, dokonca zabitie! Keby vaša žena nebdela a spali by ste všetci... Bože, radšej si ani nepredstavovať!“ zdesil sa pohraničník.
       „A... a kde sa to stalo? Kde koho zabili?“ vyjachtal Július cez stiahnuté hrdlo.
       „Richtár – nerichtár, to vám nemôžem prezradiť, to je služobné tajomstvo,“ uzemnil ho financ. „Ak vám môžem poradiť, nabudúce si už radšej nikoho cudzieho do domu nepúšťajte.“
       Tú poslednú vetu ani poriadne nedopovedal, skôr ju len vyštekol namiesto pozdravu a skoro poklusom si to zamieril do kasární. Richtár Július už len pozeral na jeho chrbát. Tak je to teda, a že vraj slušní ľudia! Pravda, pri pálenke je každý dobrý a poriadny, nahneval sa odrazu na Miša Bercika.

       Asi o dva mesiace nato sa k richtárovi došiel financ. Ešte si ani nestriasol sneh z kabáta a už hovoril, že tých chlapíkov sa napokon predsa len podarilo dolapiť. Vraj na každého raz dôjde, a i keď vtedy prehľadali celé okolie Nadošča, ba i Škároš, Gyňov a Ždaňu, a bez to výsledku, teraz je im už koniec.
       „Vrana vrane oko nevykole, tak sa hovorí, nie?“ zasmial sa pohraničník – financ, a potom akoby hľadal správne slová. „No... vrany možno držia pri sebe, lebo nevedia nič o peniazoch. Ale ženy hej. Na úrade vypísali odmenu. Že kto oznámi, kde a ako ich chytiť, dostane päťtisíc korún. Bože, toľké peniaze! No, kto by odolal? Jedného z nich udala jeho frajerka. No, a pri Prešove chytili oboch!“

       Strach prestal obchádzať richtárovu rodinu i celé Trstené...



POZNÁMKA: Nadošč je historický názov obce Trstené pri Hornáde. Svoje nové meno dedina získala až v roku 1948.







***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.



čitateľov: 3072