login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Hačavská škola života

@ :: Poviedky ::     Sep 24 2019, 04:04 (UTC+0)

Miesto: Hačava, okres Košice-okolie
Čas: 1938 až 1947
Autor: Slavomír Szabó

       Otec to dobre vedel. Nepovedal mi to síce nikdy priamo, ba ani nenaznačil, ale teraz mi je nad slnko jasné, že bol presvedčený o zbytočnosti školy a strácaní najkrajších rokov detstva učením sa množstva vecí, ktoré nebudem v živote potrebovať. Rob tak, aby si nebanoval – to bola jeho jediná rada, ktorú mi dal, nech už som sa ho pýtal na čokoľvek. Vždy som si myslel, že to hovorí bez rozmyslu, ba že vlastne ani nepočúva, čo vravím, len rovno, akoby mávnutím ruky, povie svoju večne platnú múdrosť. Rob tak, aby si nebanoval... Ba teraz si už myslím, že aj pre neho samotného to bol počiatok i koniec všetkého, čo dokázalo ovplyvniť jeho konanie. Zákony? Kto by si ich všetky prečítal a rozumel im? A ak by tak urobil, ak by ich pochopil a vedel sa vyznať v tom nekonečnom bludisku paragrafov, nariadení a príkazov, mal by sa nimi riadiť, ak mu zdravý rozum vraví voľačo iné? Mali sme radšej hladovať, než aby otec pašoval? Nie, radšej pašoval, než aby sme hladovali. Mal zo mňa radšej nechať urobiť Maďara, než aby vyhnal maďarskú učiteľku z Hačavy? Nie, radšej riskoval bitku od žandárov a väzenie. Mohol by som dať ešte veľa ďalších príkladov, ale teraz sa mi nechce. Ležím si v tráve, ovce sa pasú, slniečko svieti a ja sa tu vyhrievam s vedomím, že som najmladší gazda v celej Hačave. Jasné, že som vo svojich šestnástich rokoch neprišiel k tridsiatim ovečkám len tak, ani voly som si nevyškrabal z nosa a to nehovorím o zajacoch. Mám však šťastie, že ma otec dal za paholka k iným gazdom, keď som mal len deväť, možno desať rokov. Vravel, že cudziemu sa lepšie bijú neposlušné decká než vlastnému otcovi. A dieťa najviac poslúcha, ak vie, že keď niečo urobí zle, dostane po hlave. Tak sa o naše statky staral sám a ja som paholčil na dolnom konci dediny. Do školy som nemusel. Vlastne ani nemohol. Iná škola v Hačave nebola, len hačavská škola života.

       Všetko to začalo koncom tridsiateho ôsmeho, to som mal šesť rokov. Chlapi od Jelenieho vrchu až po Zádielsku dolinu pálili uhlie, rúbali stromy a pásli statok. Iní chodili robiť k Židovi z Drienovca, čo na planine pri Miglinci vysekal kus lesa a vysadil tam ovocné sady. Zopár ľudí vyrábalo doma drevený riad a ostatní furmančili, vozili čo komu bolo treba, veď v Moldave, Turni, Rožňave, všade bolo dosť obchodníkov, čo ich potrebovali. Vždy sa dohodli, hoc otec často krútil hlavou, že čo je toto za Babylon. Hotová križovatka jazykov. Vo všetkých týchto mestách a dedinách žijú najmä Maďari, ktorým vtedy vládli Česi a my sme Rusnáci. Lenže zatiaľ čo my sme sa na všetkom dohodnúť vedeli, priveľkí páni z politiky, čo tu nikdy ani neboli, to nedokázali a rozdelili nás.
       „Rusnák je taký Slovák ako i Maďar! Ani jedno, ani druhé! Ľudia, však len rozmýšľajte! Čo my tu? Jediná cesta z Hačavy nám ide cez hranicu rovno za humnami! Veď to ani nemôžeme odísť z dediny! Komu budeme predávať uhlie? Veď všetko išlo do Turne. A furmani? Budú sa teperiť cez lesy a kopce až do Medzeva? Aj koníky, aj ovce, aj jalovice od nás kupovali v Moldave. To ich tam teraz budeme pašovať? Ako?“ vykrikovali chlapi, keď ich k sebe povolal richtár, aby im oznámil, že sa maďarská hranica posunula a Háj, Turňa, Moldava aj Drienovec sú už v Maďarsku, kam viac nesmieme.
       Richtár pozorne počúval rozhorčených mužov a hoc bol už november, lístie opadávalo a fúkal chladný vietor, musel si utierať čelo, líca i zátylok vreckovou, lebo sa od zlosti potil.
       „Rusnák je Slovan, má bližšie k Slovákom! V Medzeve sú zasa Nemci, takže si mal povedať Rusnák je taký Nemec ako Maďar, ani jedno, ani druhé! Môžeme sa pohnúť na ktorúkoľvek stranu, našinca tu nenájdeš,“ opravil voľakto rečníka a vyzeralo to, že v tejto situácii sa ešte pobijú na nepodstatnej hlúposti, čo teraz nemá žiaden význam.
       „Chlapi, chlapi,“ zatlieskal richtár, aby upútal pozornosť, pričom mu vreckovka spadla na zem. „Je tu jedna možnosť, ale musíme ju poriadne zvážiť.“
       Zraky všetkých spočinuli na jeho okrúhlej tvári a richtár sa pustil do objasňovania.
       „Môžeme sa pripojiť k Maďarom. Potom sa hranica posunie hore až na Hačavské sedlo, medzi nás a Medzev a my budeme môcť ďalej robiť ako predtým. Lenže to nie je len tak. Musíme hlasovať. Všetci. Teda musíme vyhlásiť voľby, či chceme, aby Hačava patrila Československu alebo Maďarsku. Na to treba komisiu, urobiť hlasovacie lístky, určiť dátum volieb, na konci komisia všetko spíše a ak sa ľudia rozhodnú, že chceme patriť k Maďarom, potom musíme poslať zápisnicu z volieb i prosebný list do Budapešti a počkať, či sa páni dohodnú. Vraj aj Jasov už také voľby chystá, lebo aj oni ostali na Slovensku, ale obchodujú najmä s Košicami a Moldavou.“
„Jasov má veľa ciest, ale my len jednu. Keď tak robia oni, mali by sme aj my!“ kričali muži jeden cez druhého, veď sa niet čomu čudovať. Skoro všetci ostali bez roboty, teda až na niektorých gazdov, čo žili len zo svojho statku, ale aj tí sa teraz trápili, lebo mnohé pastviny mali za hranicami, a to ešte nehovorím o tom, že netušili, kde budú predávať dobytok.
       „Džerenga vie po maďarsky! On napíše písmo do Budapešti,“ spomenul si otec na jediného chlapa, čo maďarsky rozumel ako mnohí, ale vedel maďarsky aj písať. Chlapi zasa vykrikovali ako deti.
       „Džerenga! Mikuláš, napíšeš?“
       Mikuláš Džerenga prikývol a boli by už aj oslavovali, lenže richtár zasa všetkých napomenul, že ak sa nenaplní litera zákona a neurobia voľby, kam chcú patriť, Československo Maďarom Hačavu nepustí. A tak sa o pár dní konali voľby.

       Prišla jar. Džerenga už dávno napísal list, dávno ho i poslali, ale stále sa nedialo nič. V tom čase som už pomýšľal na to, že tento rok pre mňa nebude ako iné. Stanem sa školákom. Dostanem tabuľku aj kriedu, budem sa učiť poznávať a písať písmená i celé slová. Byť školákom, to pre také maličké deti nie je len tak. Tešia sa na to, cítia, že urobia krok, v ktorom prestanú byť úplní sopľoši a stanú sa žiakmi. O rok, o dva z toho vytriezvejú, ale o to teraz nejde. Podstatnejšie na celej veci bolo, že starosta chodil po dedine zamračený, aj chlapi krútili hlavami, že Hitler rozdelil Československo. Čechy a Morava majú svoj protektorát a Slovensko vlastný štát a Tisa, ktorý vraj poľahky dediny Maďarom nepustí.
       „Robme tak, aby sme nebanovali,“ radil otec ostatným chlapom, keď sa zasa raz u richtára stretli, či napísať ďalší prosebný list do Budapešti, lebo v tom prvom žiadali, aby Maďari rokovali s Československom, lenže Československa už nebolo, teda písmo asi ostalo neplatné. Mýlili sa.
       Prešlo pár týždňov a do Hačavy došla maďarská delegácia. Overovali pravosť žiadosti o pripojenie, potom zasa odišli a opäť sa vrátili a oznámili nám, že už je všetko v poriadku a odteraz sme Maďarmi. Hranica sa do tých čias tiahla nad Hájom pri prvom z vodopádov Hájskeho potoka a Maďari vymerali, že nová pôjde na hrebeni hory cez lúky nad našou dedinou. Muži znova začali nadávať, lebo mnohí mali svoje pastviská aj tam a tie ostanú na Slovensku, teda za hranicou. A ako to s chlapmi býva, upokojila ich až robota. Najmä furmani sa hneď ponáhľali do Drienovca, do Turne, za obchodníkmi, aby ponúkli svoje služby, gazdovia zasa hnali jalovice a volky na predaj do Moldavy a uhliari už len nakladali uhlie do noší a roznášali ho všade, kam doteraz nemohli. Ale roboty bolo i doma dosť. Maďari sa rozhodli, že cez planiny postavia celý rad vysokých drevených veží ako hraničné pozorovateľne. Rúbalo sa drevo, vozilo na stavby, veže rástli, chlapi zarobili.

       „To čo má byť? Viete, ako sa môj syn tešil do školy? A teraz? Boha, to ako s ním hovoríte?“ spustil otec na učiteľku, keď po lete nastal september, doma ma vyobliekali do čistých šiat a dali mi aj topánky, ale s tým, že si ich mám obuť až tesne pred školou, nech ich neokopem. Nielen otec, ale onedlho zo dvadsať chlapov pribehlo do školy, len čo sa po dedine rozšírila správa, že nová učiteľka, čo dnes prišla, melie po maďarsky a núti tak hovoriť i deti.
       „Taký je príkaz. Dedina je maďarská, musím učiť po maďarsky,“ zdvihla učiteľka vyzývavo bradu, akoby sa chcela pustiť do bitky, či aspoň dať najavo, že nebude ustupovať, lebo za ňou stoja úrady.
       „Ha, a teraz hovoríte po slovensky! Tak čo tu robíte také sprostosti, však tie deti ešte nevedia po maďarsky ani slovo! Ako ich chcete učiť?“ pridal sa voľakto z nahnevaných mužov, ale učiteľkine slová „Učiť budem po maďarsky, v škole s nimi inak nesmiem hovoriť!“ zapôsobili, akoby priliala olej do ohňa. Nepomohla jej už ani zdvihnutá brada a sebaistý pohľad, ba aj hlas sa jej zachvel, keď ucítila pot tiel namosúrených chlapov, čo ju obstáli a hučali každý zo svojej strany, že deti musí učiť tak, ako rozprávajú doma, tak nech netrepe somariny, lebo škola je hačavská a Hačava je ich. Nakoniec bola rada, že sa spomedzi nich vymotala a vybehla na dvor. Lenže tam sa už zišli ženy, čakali ako to dnu dopadne a keď videli utekajúcu Maďarku, pomysleli si, že to ju vyhnali chlapi, a tak sa za ňou pustili aj ony. Učiteľka utiekla. Kam inam – jedinou cestou do Hája a odtiaľ do Turne, teda aspoň si myslím, lebo už za ňou nikto nebežal.
       „Ľudia, ľudia, upokojte sa!“ kričal richtár, keď sa dozvedel čo sa stalo a pred školou ešte stále postávali dospelí i deti. „Je to Maďarka, ale vie i po slovensky a isto aj po nemecky, lebo je to žena luteránskeho farára zo Smolníka. Odišla do Maďarska, keď Smolník ostal na Slovensku a dostala miesto v našej škole. Ak ju vyženieme, pošlú nám učiteľa, čo vie len po maďarsky a koniec! Čo potom urobíte?“
       „Urobíme tak, aby sme nebanovali,“ odvetil otec za všetkých a s týmto sa nikdy nedalo nesúhlasiť.
       „Dobre teda, myslím, že sem o chvíľu prídu žandári. Bude sa vyšetrovať a ktoviečo ešte, ale my sa im hneď ospravedlníme a...“
       „Hej, richtár! Máš sa starať o to, čo chce dedina!“
       „Ty si povedal, že urobíme tak, aby sme nebanovali!“
       „Hej, povedal. Nateraz len počkáme, uvidíme a potom sa rozhodneme.“
       Počkali a uvideli. Ani nie o dve hodiny sa ho Hačavy nahrnul azda celý pluk žandárov, učiteľka chodila a ukazovala na chlapov, že tam bol ten a ten a ten. Vypočúvali ich, tu i tam si do nich s chuťou udreli, chceli aj zapisovať, lenže to mohli iba chcieť. Tak málo poznali Hačavčanov. Každý hovoril, že o ničom nevie, nebol tam, učiteľku nevidel a nevie prečo im tak všetkým krivdí.
       Učiteľka odišla a žandári s ňou. Niektoré ženičky sa strachovali, vraj, čo len teraz bude, či sa začne zatýkať a muži stáli mlčky okolo školy. Mlčky, lebo nerozprávali, ale ich pohľady kričali o mnohom.

       Na druhý deň ráno učiteľke brada klesla úplne, ba zdalo sa, že aj akosi zvädla, lebo už sa neniesla vystretá, akoby mala na chrbte priviazaný rebrík. Ba aj žandári, čo s ňou došli, sa najskôr neveriacky pozerali a potom nadávali. Aspoň si myslím, že nadávali, lebo maďarsky som naozaj nerozumel, lenže dalo sa to vyčítať z ich tvárí, z ich gest. Jedného až triaslo od zlosti. Stačilo by ho poprosiť, nech sa chytí najbližšej jablone a určite by ihneď všetky jablká opadali. Lenže teraz sa k nemu ani iným radšej neprihováral nikto a každý sa tváril, akoby tam ani neboli.
       „Hej, ty!“ ukázala učiteľka na mňa. „Kde je škola?“
       Mykol som plecami, tiež som bol prekvapený. Na mieste, kde ešte včera stála školská budova, nebolo totiž nič. Vôbec nič. Jednoducho zmizla. Hneď mi bolo jasné, prečo otec ráno nevstal ako inokedy, ba spal v kuchyni na lavici v šatách samý prach a samá špina. Celá dedina, teda všetci chlapi robili celú noc; isto zbúrali najskôr strechu, dvere, okná a potom steny, ba i základy. Všetko rozobrali, kamsi odniesli, ukryli, školy nebolo.
       Opakovalo sa to nanovo. Opäť všetci žandári z okolia zaplavili Hačavu, opäť vypočúvali, kto bol kde v noci, lenže každý prisahal, že spal doma, veď ako inak. Že niekto ukradol školu? Vraj nečudo. Veď každý vie, že pri hornom vodopáde žije bosorka a tá už porobila kadejaké kúsky. Za noci tadiaľ ani nechodia, lebo ak chytí dákeho chlapa, nepustí ho ďalej, až kým jej nepobozká holú riť. Nech tam idú, nech nájdu bosorku a celá Hačava im za to bude vďačná. Určite to urobila ona! Žandári zúrili, zúrila aj učiteľka a aj keď som to vtedy ešte nechápal, bola to pre mňa prvá veľká lekcia svojráznosti hačavského hrdinstva.

       Žandári nič nevyšetrili, ani úradníci, čo sa sem nahrnuli a volali k sebe jedného chlapa po druhom. Aspoň som si to tak vykladal, že to boli úradníci, lebo chodili v oblekoch, ale mama vravela, že to sú tiež žandári a žandári, čo nemusia nosiť uniformu, sú vraj najhorší. Tomu som nerozumel, ale ani som sa tým nezaťažoval. Dosť na tom, že richtár dostal písmo, vraj Maďari v Hačave postavia novú školu, nech odpíše. Čo mal odpísať? Že nesmú? Tak im poďakoval za ochotu a chlapi sa znova tešili, lebo dostali robotu doma a nemuseli sa za ňou teperiť doďaleka. Novú školu postavili tak za dva mesiace a aj keď nebola najväčšia, už som sa videl, ako píšem prvé písmenká. Veď som zmeškal dosť, keďže v dedine sa neučilo, lebo nebolo kde.
       Stalo sa to v onen večer, keď tu boli znova páni z úradu, aby si novú školu prezreli. Vraj už v pondelok do nej dovezú stoly, stoličky i tabuľu a budeme riadni školáci. O tom, či príde zasa naša – nie naša učiteľka, nehovorili nič. Lenže veci sa zasa vyvinuli inak. Pastieri hačurkov zišli z planín. Hačurky, mladé koníky, boli a verím, že i vždy budú pýchou dediny. Na jar ich vyhnali na pastvy, sťahovali sa s nimi z lúky na lúku, chlapi sa pri nich striedali, aby ich s príchodom prvých ranných mrazov zohnali späť do dediny a odšikovali predať na trh. Celá Hačava sa zbehla, prezerala žrebcov, pochvaľovala si ich, vraj sú pekné, silné, ani vlci tohto roku veľa galiby nenarobili, že už ráno pôjdu, aby ich predali. Aj do Moldavy, aj do Turne, aj do Drienovca, ale aj do Rožňavy. Lenže ktosi dostal nápad. Zbytočne teraz vodiť koníky do stajní a ráno zasa dávať stádo dohromady, keď je tu škola. V pondelok sa i tak bude ešte čistiť, zariaďovať, na noc môžu hačurky ostať tam.
       Viete, čo to urobí, keď zatvoríte na noc stádo mladých koní do jednej budovy? Nikto z nás to predtým ani len netušil. Koníky, čo ešte nikdy nemali strechu nad hlavou, sa museli tlačiť v triede i na chodbe a nemohli mať ani zdania, že to majú vydržať len do svitania a ráno ich opäť vyvedú. Cítili sa zmätené, ohrozené a von vyšli samé. Ešte niekedy v noci. Ráno sa Hačavou niesol krik, ľudia vybehovali z dvorov a aj ja som pozeral na školu, teda aspoň na to, čo z nej ostalo. Okná rozbité, dvere tiež a dnu som sa nedostal. Ale steny vraj boli obité, no nielen to. Školu postavili narýchlo, možno až veľmi narýchlo, dáka stena praskla, stádo hačurkov jej k tomu pomohlo a vraj sa tá stena naklonila nabok. Darmo po Hačave pobehovali žandári, vykrikovali, pušky v rukách, akoby chceli strieľať, nikto si ich nevšímal. Celá dedina behala po planinách i po celej Hájskej doline, každý hľadal a chytal koníky. Až večer, keď sa všetko upokojilo, museli k Maďarom jeden chlap po druhom a začalo ďalšie vyšetrovanie. Komu patria kone? Skoro všetkým. Kto ich tam zavrel? Nevedno, nikto nemal ani tušenia.
       Nakoniec padlo rozhodnutie. Škola sa nedá používať, je zničená. Deti budú musieť od zajtra chodiť do školy cez celú Hájsku dolinu až do Hája. Lenže tu do sporu vstúpili ženy. Vraj či páni žandári a úradníci nepočúvali dobre, že pri hornom vodopáde žije tá bosorka. Majú jej deti bozkať holú riť? Kde mali uši, keď im to vraveli? Nie, ich deti tadiaľ nebudú chodiť a najmä nie potme a teraz sa už dni skracujú.
       „Nem fognak tanulni. Buta emberek olyanok mint a kutyák – hűséges és
engedelmesek, mindig csak a művelt emberektől várhatók a problémák,“ povedal vtedy pán v obleku; taký, ktorého každý Maďar počúval a žandári mu zborovo prikyvovali. Až neskôr som sa dozvedel, čo jeho reč znamenala. „Nebudú sa učiť. Hlúpi ľudia sú ako psi – verní a poslušní, len učení vždy robia problémy.“
       Problémy boli aj tak. Nad dedinou v strážnych vežiach sa striedali vojaci. Prichádzali sem stále až z Turne a svietili do noci. Na každej veži mali petrolejku a v presne určený čas si dávali signály, že je všetko v poriadku. A keďže hranica je dôležitá, natiahli si telefón z Turne cez celú dolinu i dedinu až na planinu. Taký telefón, to nie je len tak. Celé kilometre drôtu, ktorý sa dá kadejako použiť. Jasné, že to neušlo pozornosti chlapov a myslím si, že otec bol medzi nimi.
       Prvýkrát telefón fungoval len od zapojenia po chvíľu, kedy nastala tma. Potom sa signál stratil. Dôvod? Niekam zmizli celé kilometre telefónneho vedenia. Bolo také, čo ukladali len tak rovno na zem, no kto by sa ním nepotešil? Potom všetko opravili a po niekoľkých nociach opäť zmizli kilometre drôtu. Tak i tretíkrát, ba i štvrtý a vyšetrovanie nikdy nič neobjasnilo. Nakoniec to Maďari vzdali a opäť si vystačili len so svetelnými signálmi z petrolejok.

       Až na ten prvý deň sme školu v Hačave nemali ani v tridsiatom deviatom, ani v štyridsiatom, štyridsiatom prvom, štyridsiatom druhom či štyridsiatom treťom roku a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to o rok či kedykoľvek neskôr malo zmeniť. Čas bežal, už som sa dávno rozlúčil s myšlienkou, že by som sa niekedy naučil písať a čítať. Pracoval som u gazdu na dolnom konci dediny a rodičia sa tešili, že i keď nie toľko ako riadny chlap, domov predsa len niečo donesiem, zarábam na rodinu.
       Boli to zlé roky, každý rozprával iba o vojne, o zamrznutom obchode, furmanské vozy zapadali prachom a stádo našich oviec sa zmenšovalo. Veľmi som sa čudoval, ako nám v tej biede pomáhajú naše dva volky. Otec s nimi skoro každý večer vyšiel do hory nad dedinu a tam sa stratil. Vracal sa nadránom. Vždy ich kdesi poriadne ukryl a potom bežal cez hranice na Slovensko až do Medzeva. Pašoval, či po našom – čepenzoval. Robil to tak, aby nebanoval.
        „Stoj! Kam ideš!“ neraz ho chytili maďarskí, ale aj slovenskí financi a on vždy len bedákal, že sa mu stratili voly, to je jeho obživa, či ich vraj nevideli. Bol tým známy, vraveli, že je blázon z Hačavy, čo chodí pásť dobytok v noci. Veď zakaždým, keď ho pustili, behal po lese a o chvíľu sa vrátil aj s volkami, aby ich financom ukázal, že ich chvalabohu našiel.
       Takto za hranicami kúpil šejem, čiže parádne plátno na svadobné šaty richtárovej dcéry a richtár ho dobre vyplatil. Aj farárovi priniesol jedenásť kožušín z líšky, farárovej žene na kožuch. Vedel si nakloniť mocných v dedine a tí, ak bolo treba a Maďari chceli vedieť čo je zač a prečo sa po nociach túla okolo hraníc, vždy len sústrastne pokývali hlavou: „Viete, je to čudák. Chudák, dosť ho osud bije. Po nociach pasie, cez deň spí, má to v hlave pomotané...“

       To, že to má otec v hlave pomotané, si mysleli aj niektorí Hačavčania. Najmä vtedy, keď zo Štósu prepašoval cez hranice zajace.
       „Zajaca tu nájdeš za každým kríkom, kedykoľvek si môžeš dajakého ulapiť, tak prečo ich čepenzuješ?“ ťukali mu na čelo.
       „To nie sú také divoké. Ich mäso je jemnejšie. Aha, aj srsť majú inú. Ten bielu, ten čiernu, ten fľakatú, veď uvidíte!“ bránil sa.
       Aj uvideli. Otec zajace voľne vypustil v maštali a tie sa začali kotiť – no, ako zajace. Rýchlo rástli, veľa nepožrali a on ich začal predávať alebo vymieňať za múku, slaninu či čokoľvek iné. Predával lacno, dokonca tak lacno, že sa ľuďom ani neoplatilo chodiť pytliačiť. Nikdy však nedal zajaca živého, aby ich nezačali chovať aj iní. Možno to odkukal od Židov z Drienovca, že dážď naplní i vyschnuté jazerá, ale voda prichádza po kvapkách. Mrcha časy, no nám sa nevodilo zle.
       Na Židov ostali len spomienky. Zmizli. Pochytali ich, naložili do vlakov, odvliekli do koncentrákov. Ovocie zo sadu pri Miglinci zozbierali ľudia, čo tam kedysi robili, ale viac sa oň nikto nestaral. Nikto sa nestaral ani o obchody, čo tiež ovládali Židia, bieda a psota dopadla na všetkých, čo sa spoliehali len na iných. Otec sa spoliehal sám na seba.

Keď        konečne prichádzal koniec vojny, Nemci a Maďari prišli brať hačavských chlapov do maďarskej armády. Vraj je to ich povinnosť, aby sa postavili Rusom so zbraňou. Rusnáci na strane Nemcov a Maďari proti Rusom? Vari všetci zošaleli? V Hačave ostali len ženy, deti a starci. Chlapi sa radšej rozliezli do hôr. I tak Maďari dvoch chytili a obliekli do uniforiem. Nemci sa stiahli včas, Maďari nie. Keď prišli ruskí vojaci, dali sa aj Maďari vnohy, ale už bolo neskoro. V Hačavskom sedle sa strieľalo, vybuchovali granáty, tiekla krv. Kto sa vzdal, urobil múdro, lebo prežil. Len domov sa nedostal. Keď Rusi zajali Maďarov, odvliekli ich na nútené práce do Gulagu. Aj tých dvoch našich. Chudáci, ešte sa nevrátili a ktovie, či ich ešte hodno čakať.
       Rusi sa tu nezdržali. Tiahli hneď ďalej, len stihli povedať, že Hačava, Moldava, Rožňava i všetky dediny naokolo sú zasa slovenské či československé a maďarskému panstvu je tu koniec. Boli to len necelé dva dni, čo sme s nimi boli, ale na tie budem určite spomínať navždy.

       V štyridsiatom piatom došlo nariadenie, že v dedine treba obnoviť školu. Vraj maďarský učiteľ nám už nehrozí a všetko bude dobre. Bol to čas veľkých zmien a radosti, a tak sa aj škola urobila rýchlo. Tá, čo postavili za Maďarov a zničili ju naše hačurky, už spadla, a tak sme sa najskôr učili na lúke pred kostolom. Prišiel nový učiteľ a povedal, že tí, čo už mali byť šiestaci, ale zatiaľ boli v škole len jeden deň, sa budú musieť učiť dva ročníky za rok. Aj ostatní, čo mali byť piataci, štvrtáci, tretiaci, a tak ďalej. Dospelí súhlasili. Len učiteľovi to trochu trvalo, kým sa s nimi dohovoril. Aj na nás, keď sme rozprávali, pozeral trochu s pokrútenou tvárou a strúhal grimasy. Veď učiť sa má po slovensky a my sme všetci rozprávali rusnácky.
       Vo svojich trinástich rokoch som sa konečne zasvätil do tajov čítania a písania. Za tri roky som zvládol všetko to, čo šiestaci, ba možno i viac a potom si ma učiteľ vybral, vraj ďalej budem chodiť do odbornej školy až do Moldavy. Že som múdry a v Hačave bude treba ľudí, čo budú školovaní. Tak som tam šiel. Rovnako ako prvýkrát v prvej triede v Hačave, aj v Moldave som v škole strávil iba jeden deň. V mojom živote to bol posledný deň v školských laviciach.
       „Ostaneš doma a budeš sa starať o statok. O ovce, o kravky i voly, ale tiež o mamu,“ prikázal mi otec, keď si balil veci. Vraj odchádza. Do Čiech. Ľudí tam potrebujú, robotník v Čechách zarobí toľko, že nám sa také ani nesnívalo. A gazdovstvo potrebuje hospodára, mama na všetko nestačí.
       „Budeš mladý gazda s nie najmenším statkom. Je ti to málo? Čítať, písať a počítať už vieš, však učiteľ ťa chválil, gazdovstvo máš, čo chceš ešte v škole posedávať? Pamätaj, rob tak, aby si nebanoval!“
       Potom otec odišiel.

       Ležím si v tráve, ovce sa pasú, slniečko svieti a ja sa tu vyhrievam s vedomím, že som najmladší gazda v celej Hačave. Je to môj svet a iný ma už nezaujíma. Ľudia sú nespokojní, stále sa za niečím ženú, ale ja sa už nemám kam hnať. Mám viac, ako iní dosiahnu za celý život. Pasiem a robím všetko tak, aby som nebanoval. Občas ma síce prepadne zlý sen. Ľudia strašia komunistami. Že nám poberú majetky a dajú ich do akéhosi spoločného vlastníctva. Lenže neverím, že by sa komunisti mohli skutočne dostať k takej moci. Ľudia nie sú sprostí, nebudú ich voliť. Teda aspoň nie tí, čo sa držia životnej múdrosti môjho otca. „Rob tak, aby si nebanoval.“ To je hačavská škola života.


       Poznámka autora:

       Kostol v Hačave – terajší bol postavený v 18. storočí, avšak nejaký tam existoval už v stredoveku, takže je možné, že terajšia stavba obsahuje časti staršieho kostola. Hačavčania sa ako Rusíni hlásili a hlásia ku gréckokatolíckej cirkvi, kostol je teda gréckokatolícky. Zasvätený je Narodeniu Presvätej Bohorodičky. V jeho vnútri sa nachádza pekný ikonostas. Kostol stojí na okraji planiny nad Hačavou a pred ním sa nachádza veľká lúka, kde sa v roku 1945 vyučovalo, keďže Hačava nemala školskú budovu.







čitateľov: 1293