login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Betlehemvár

@ :: Poviedky ::     Sep 06 2019, 03:33 (UTC+0)

Väčšina povestí o vzniku obce Zalužice sa odohráva na miestach, ktoré dnes pokrývajú vody Zemplínskej šíravy

Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: nevedno kedy, podľa povesti azda v stredoveku
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Priložil som zopár polienok na žeravú pahrebu a fúkol do pece. Nie silno, to ani nebolo potrebné. Plamienky oblízali drevo skôr, než som stihol odtiahnuť tvár. „Dofrasa,“ zašomral som si popod nos a rýchlo sa chytil za fúzy, či mi neobhoreli. Netreba sa ľakať. Všetko je presne tak, ako má byť. O chvíľku začne svitať a zlatisté slnko rozjasní krajinu. Mihotavá žiara ohňa vytvárala na stenách izby podivné obrazce, keď som si znova ľahol k Márii a hľadel jej zblízka do tváre. Mám tú najkrajšiu a najmilšiu ženu na svete! Ak sa podarí a dožijem sa staroby, určite budem na tieto chvíle spomínať ako na to najlepšie, čo ma v živote stretlo. Mária ležala a bolo vidieť, ako sa jej pod privretými viečkami pohybujú oči. To už tak býva, keď sa človeku sníva. Dúfam, že nič strašné, nič škaredé, nič z toho, čo desí celé Zalužice už od počiatku. Neodolal som, strčil som ruku pod prikrývku a pohladil jej okrúhle bruško. Pod dlaňou som ucítil pohyb nášho potomka, ktorý sa čo nevidieť bude pýtať na svet. Je to Boží zázrak. Každé dieťa je predsa Boží zázrak. A to naše prvé, tak túžobne očakávané, sa hýbe rado a často. Možno bude muzikant ako som ja, alebo aspoň ako som kedysi býval.

       „Chlapi, poriadne si zarobíme! A najeme sa azda viac, ako za celý mesiac dohromady. Vidíte tam toho chlapa pri voze s párom volov? To je richtár z Betlehemváru,“ nadchýnal sa primáš Pali a oči mu pritom svietili tak radostne, až som si myslel, že mu vopred ponúkli dáky oldomáš. Už sú to odvtedy tri roky, čo som prvýkrát začul meno tej podivnej dediny a ničomu som nerozumel. Primáš Pali, bruchatý Brugi, huhňavý Hiľo, štrbavý Belo i ja – muzikus Mižo, sme vtedy došli na Zemplín, túlali sa kdekade pár dní, ale zatiaľ sme nezarobili ani deravý groš.
       „Čo je to ten Betlehemvár?“ pýtal som sa a chlapi na mňa pozreli ako na sprostého.
        „Ty si ešte o ňom nikdy nepočul?“ krútil hlavou štrbavý Belo. „Niektorí vravia, že Betlehemvár vôbec nejestvuje, že si ho iba ľudia vymysleli. Ale hovoria sa o ňom priam legendy! Iní zasa tvrdia, že v Betlehemvári dokonca boli!“
       „Ja som počul, že v Betlehemvári nepijú iné víno než tokajské a nalievajú si ho rovno zo zlatých kalichov,“ pridal sa huhňavý Hiľo.
       „A mne zasa hovoril jeden muzikant, a dušoval sa, vraj je to čistá pravda, že tam raz hral a pojedol toľko pečených kačíc, až nevládal. Že potom len obhrýzal stehná, nech má radosť na jazyku a mäso vypľúval, lebo sa mu už do žalúdka nezmestilo,“ nadchýnal sa bruchatý Brugi, ktorý, ako sa mi zdalo, za posledné dni trocha pochudol.
       „Netrieskajte hlúposti! Berte basu, husle a rýchlo za richtárom na voz. Skôr než si to rozmyslí!“ prikázal primáš Pali a radi sme ho poslúchli.

       Už cesta do Betlehemváru sa zdala viac než podivná. V doline, čo bola nielen hlboká, ale i neskutočne dlhá a široká, cesta končila. Všade sme videli len nekonečné močiare, akým sa každý rozumný človek vyhýba. Lenže muž na kozlíku, čo bol údajný richtár, nezastal a voly tiahli voz ďalej. Akoby zázrakom všade tam, kam stúpili, vynárala sa pod ich kopytami pevná zem, čo hneď za vozom mizla, keď ju preliala voda sčerená bahnom. Neviem, ako dlho sme takto šli. Sledovali sme len nespočetné kŕdle vtákov, čo lietali všade navôkol a ja som im na chvíľku i závidel. Ak by som mal krídla, ak by som mal dar lietať, v tej chvíli by som sa vzniesol kamsi preč, hocikam, čo najďalej od tohto čudného miesta. Moje obavy sa však rozplynuli v okamihu, keď som zazrel širočiznú pláň s rozľahlými poľami, úrodnými sadmi, bohatými vinicami a pasienkami, na ktorých v poludňajšom slnku práve odpočívali nespočetné stáda kráv. Uzrel som aj krásnu dedinu, ktorej sa iste nevyrovnajú ani Michalovce.
       „Betlehemvár,“ to bolo prvé a jediné slovo, ktoré som počul od richtára, keď ukázal rukou na veľké murované domy s obrovským kostolom uprostred ulice. Potom zastavil voz a richtár vošiel do najväčšieho z dvorov. Chvíľku sme mlčky čakali, čo bude nasledovať, keď k nám prišli ženy s plnými misami do zlatista opečených kureniec.
       „Jedzte,“ podali nám ich a potom znova kamsi odišli. Každý z nás mal na jazyku tisíc otázok, no nevyslovil žiadnu. Jednoducho, s plnými ústami sa hovoriť nedá.

       „Ty somár!“ zasyčal som od bolesti a zdvihol som ruku, no vzápätí som ju stiahol, keď som si všimol, že z nej kvapká krv. Bruchatý Brugi, inak ozaj skvelý muzikant hrajúci na basu, bol nenažraným azda už od malička. Zatiaľ čo my sme jedli kurence rukami, on si ich napichoval na nôž a keď na dne misy ostalo posledné kuriatko, primáš Pali navrhol, že si ho rozdelíme. Ale Brugi nie! Vymrštil ruku s nožom, práve keď som kládol dlaň do misy a teraz mi z hlbokej rany medzi prstami tiekla krv. „Ako budem hrať?“ zakričal som.
       „Ukáž?“ pozrel sa mi na ranu primáš Pali a nespokojne kýval hlavou. Bolo mi jasné, že hodnú chvíľu na husle ani nesiahnem. Obmotal mi ruku kusom handry, kým bruchatý Brugi prehĺtal posledné sústo tváriac sa, že nič nepočul.
       „Čo sa bojíš?! Dostaneš svoj diel, akoby sme hrali spolu,“ potľapkal ma po pleci primáš Pali. Isto vedel, ako ma to bolí, lebo minule bruchatý Brugi pichol práve jeho.
       Celé popoludnie v Betlehemvári bolo akési zvláštne. Nikto z ľudí sa nikam neponáhľal, a predsa všade vládli čistota a poriadok. Všetci sa usmievali, mávali nám, akoby sme boli ich najlepší priatelia. Iba sa pýtali, kde všade sme už vo svete boli a pre koho každého sme už hrali. Vtedy huhňavý Hiľo hrdo vypäl hruď, že sme už hrali i pre pánov z Budína a pri tejto správe sa ženičky od radosti až vrteli, akoby sa chceli roztancovať hneď na mieste. A potom prišiel večer. V obrovskej stodole stáli popri stenách dlhé stoly s koláčmi, pečenými prasiatkami i vínom. Ozaj bolo tokajské, hoc tie zlaté kalichy som tu nevidel. Ono už to tak býva, že si ľudia radi domýšľajú a v merici pravdy je vždy i pár zrniek kúkoľa. Ale vari tu treba niekomu zlato? Načo by komu bolo, keď tu majú všetci všetkého dostatok? A ako sme začali hrať, teda všetci až na mňa, lebo ja som si držal poranenú ruku v handre, cez ktorú presvital červený fľak, tak ako sme tak začali hrať, strhol sa tanec, divoký a krásny ako naša hudba. Ohnivý čapáš v plamennom tanci rozžiaril všetky tváre a statní mládenci i postarší ujkovia sa naparovali pred dievkami a ženami ako také moriaky. Ale nebol to len taký tanec, aký sme vídali v iných dedinách. Mužské ruky sa stále častejšie dotýkali ženských driekov, stehien, zadkov i vydutých lajblíkov a dievky, čo by inde za to rozdávali facky, alebo sa aspoň červenali, vyzerali šťastím celé bez seba. Len jedno dievča netancovalo. Jedno jediné. Videl som ju postávať pri dverách, a ani neviem, čo mi napadlo, vykročil som k nej. Keď som ju uvidel zblízka, keď som sa zahľadel do jej tváre, niečo sa vo mne pohlo.
       „Ja ťa poznám,“ riekol som prosto, zatiaľ čo ona zabodla do mňa svoje nebesky modré oči.
       „Odkiaľ? Nie ste vy náhodou muzikant?“ Jej hlas znel ako slávičie trilky na
svitaní. „Tak. Som muzikus Mižo.“
       „Ak ste muzikant, tak to iste hovoríte každej.“
       Cítil som triašku v kolenách, mal som chuť pokľaknúť, ale miesto toho sa mi z hrdla vydrali slová najhlbšej pravdy: „Od detstva, od chvíle, keď som začal vnímať rozdiel medzi mužom a ženou, sníva sa mi o tebe každučkú noc. Vždy som si myslel, že nie si skutočná. Že si len predstava toho najkrajšieho a najvznešenejšieho, čo sa mi môže zdať nanajvýš tak v mojich snoch. A teraz ťa vidím skutočnú, z mäsa a kostí,“ vypadlo zo mňa a v duchu som sa modlil, nech sa jej páčim.
       Z oka sa jej skotúľala slza a ja som sa potešil, že moje slová ju zasiahli priamo do srdca. Ale nie. Ona zdvihla ruku a prstom ukázala na jedného z mládencov, čo práve bozkával akúsi rozkošnicu rovno na krk.
       „Vidíš ho?“ opýtala sa. „To jej môj snúbenec a mal by mi byť mužom. “
       „Ale prečo potom...“ nedoriekol som.
       „Lebo si v Betlehemvári. Nenávidím to tu! A teraz ma nechaj! Idem domov!“ zvrtla sa a ja som za ňou natiahol ruku. Vtedy si všimla krvavú handru a nechápavo na ňu hľadela. „Prečo ťa toho ešte nikto nezbavil?“
       „Čoho?“ teraz som nechápal ja.
       „Poď,“ chytila ma pod pazuchy a ťahala zo stodoly von. Prešli sme niekoľkými nočnými ulicami až za dedinu k prameňu, z ktorého vytekala číra voda. Ona, dievčina z mojich snov, mi odviazala handru a vo svite žiarivej luny pohliadla na rozškľabenú ranu po noži. Nabrala do svojich dlaní pramenistú vodu a umyla mi ruku. Zázrak! Vskutku zázrak! Mal som chuť kričať, velebiť toto miesto, tento prameň, túto ženu, túto chvíľu, čo vniesla do môjho života vieru v Božie milosrdenstvo. Rovno pred mojimi očami sa rana na ruke scelila a neostalo po nej ani stopy.
       „A, a, a... Ako to? To-to-to... To ako?“ jachtal som, ešte stále trochu váhajúc, či sa ma nechytá dáky klam.
       „Sadni si,“ ukázala dievčina na lavičku. Keď sa posadila vedľa mňa, až sa nám ramená dotýkali, od vzrušenia som takmer ani nedýchal.
       „Niektorí ľudia hovoria, že Betlehemvár vznikol, keď do krajiny vtrhli Avari. Iní, že to bolo vtedy, keď prišli Tatári. Nevieme, kde je pravda, ale to je jedno. Nevieme ani to, prečo je táto dedina iná ako iné. Hovorí sa, že keď bolo na Zemplíne najhoršie, zjavil sa anjel a vzal tých najspravodlivejších práve sem. Tu, uprostred močiarov, boli v bezpečí. Priam ako na hrade. Ale obranným múrmi, čo nás chránili i chránia, sú nekonečné močiare, ktorými okrem nás neprejde nik. Tuto v dedine niet žiadnych chorôb, žiadneho nebezpečenstva, ničoho zlého. Hodíš hrsť žita na pole a celé ti zarastie klasmi, o ktoré sa nemusíš vôbec starať. Stromy sú štedro obsypané ovocím, zvieratá sa množia, rastú a nepýtajú jesť. Príroda sa o nich postará. A ak sa stane dačo zlé, ako dnes tebe s rukou, stačí prísť k tomuto prameňu a opäť je všetko v poriadku,“ vravela dievčina, ale jej hlas neznel radostne.
       „Lenže ty si povedala, že to tu nenávidíš. Prečo?“ prezvedal som, zatiaľ čo mi srdce tĺklo tak, ako nikdy doposiaľ a cítil som neodolateľnú túžbu pritúliť si ju.
       „Lebo od dobroty aj psi besnejú.“
       Namiesto otázky som len zdvihol obočie.
       „Vari si nič nevidel? Mravy padli, do kostola už nik nechodí, až na pár z nás, ktorým sa všetci posmievajú. Akoby ostatní zabudli, že všetky tie dary, o ktorých sa v iných dedinách ani nesníva, sú len pôžičkou, ktorú musíme splácať bohabojným životom. Pár ľudí už odišlo. Tam, kde klokotá voda najhlasnejšie, si založili novú dedinu, čo volajú Klokočov. Tvrdo pracujú, derú sa, ale sú bez hriechu. Iní prešli ponad najväčšie bahniská a kaluže a založili si dedinu Kaluža. Aj pán farár hovoril, že ak by mohol opustiť kostol, šiel by na juh až za luhy a založil tam novú dedinu. Lenže kňaz Boží chrám neopustí.
       „Ako ti je meno?“ vypadlo zo mňa jednoducho a prosto, pretože i keď som od nej počúval zvesti, ktoré ma napĺňali údivom, nič z toho nebolo krajšie, ako ona samotná. Tie oči! Tie jej oči! Nikdy som nič krajšieho nevidel. Prameň, čo zhojí všetky rany, je celkom ničím v porovnaní s kúzlom, ktoré ma zmáhalo zakaždým, keď na mňa pohliadla.
       „Som Mária, “ šepla.
       „Ako Matka Božia,“ šepol som i ja a nahol sa k nej bližšie.
       „Nerúhaj sa!“ trošku sa odtiahla.
       „Rúhajú sa! Všetci sa rúhajú!“ ozvali sa z tmy výkriky a za nimi veľa nespokojných hlasov. Rýchlo som vstal a pozrel sa smerom, odkiaľ to zaznelo. Priamo k nám sa blížila skupina vozov s dedinčanmi, ktorí so sebou viezli i hrnce, šaty, nábytok, ba i zvieratá, vlastne všetko, čo mali doma.
       „Otec?“ zvolala Mária a vozy sa zastavili.
       „To som rád, že si tu. Som rád, že som ťa našiel. Už som sa bál, že hrešíš s ostatnými,“ zoskočil z voza starší muž a pribehol k nám. Mária mu padla do náručia.
       „Teda idete, či vlastne ideme tak, ako ste hovorili?“
       „Hej, dcéra moja. Odchádzame z Betlehemváru už navždy. My, bohabojní.“
       „Tak je. Nastal už čas,“ pristúpil k nám aj kňaz a potom pozrel na mňa a opýtal sa, či tu chcem ostať a hrešiť s ostatnými, alebo sa pridám k ich sprievodu. „V stodole bolo málo miesta, tak sa všetci vybrali, že si zatancujú v kostole. Krútia sa a rehocú priamo pred oltárom i medzi obrazmi a sochami svätých. A smilnia rovno na podlahe. Ženy opité vínom stratili všetky zábrany a voda v krstiteľnici páchne zvratkami i močom. Sodoma je to, a čo je Sodomou, ako Sodoma aj skončí.“
       Len čo farár vyriekol tieto slová, zachvela sa zem. Obloha, ešte pred chvíľou plná hviezd, úplne sčernela a potom z nej vyšľahlo tisíc bleskov, udierajúcich na jedno a to isté miesto. V tej strašnej chvíli, čo pripomínala koniec všetkých vekov, si však kňaz zachoval pokojnú tvár. „Tadiaľ,“ ukázal rukou a hoc sme si neboli istí, či vie, čo robí, stačilo nám, že mu veríme. Kolóna vozov sa pohla a Mária sa ku mne pritúlila, keď sme sa viezli na jednom z nich. Šli sme až za močiare, von z doliny, tam za luhy, kde kňaz prikázal, aby sme zastali. Na tom mieste sme hneď zrána začali vymeriavať miesta na domy, cesty, stajne i polia, aby sme založili novú dedinu. Nazvali sme ju Zalužice.

       Mária ešte spí. Moja krásna, moja milá žena, čo nosí pod srdcom nášho potomka. Ona nikdy nemala chuť vrátiť sa do Betlehemváru, ale v dedine sa našli i takí, čo sa tam vybrali. Vraj tam spod vody počuť stále ohnivú hudbu a výkriky ľudí, avšak už nie radostné. Teraz zbesilo volajú o ratu, no nikto nevie, ako im pomôcť. Dedina zmizla a spod zeme trčí len kríž z kostolnej veže. Kdekto už premýšľal nad tým, či sú Betlehemvárčania nadobro zatratení, alebo ich ešte možno zachrániť. No to platilo iba do včera.
       Včera sa na tieto miesta vybrali dvaja bratia. Mysleli si, že ak budú šmátrať rukami pod vodou, možno nájdu mnoho vecí, ktoré by sa im doma zišli. Treba povedať, že hluchý Ďuri ani spurný Feri nikdy nepatrili k tým najrozumnejším Zalužičanom. Napriek tomu však boli tou najlepšou dvojicu, ktorá sa na také miesto mohla vybrať. Hluchý Ďuri nepočul nárek utrápených duší a spurný Feri si dozaista iba huhňal popod nos, že tak im treba, keď hrešili. No darmo šmátrali rukami v močiaroch a hľadali niečo vzácne, či aspoň trošku cenné, okrem starej hrdzavej kosy nenašli nič. Vtedy hluchý Ďuri zobral kosu do rúk, prišiel ku krížu, čnejúcemu nad hladinou a sekol, aby si vzal aspoň ten. Kosa zazvonila o železný kríž a zem sa znova začala chvieť. Chvieť sa začal aj hluchý Ďuri a spurný Feri zlostne vyštekol: „Do Boha aj s krížom!“ Odrazu nárek utíchol a hriešnici z Betlehemváru sa dozaista prepadli do najhlbšieho pekla. Už ich nikto a nič nezachráni.
       Keď hluchý Ďuri a spurný Feri dobehli do Zalužíc, celí sa triasli a len s ťažkosťou vyjachtali, čo sa stalo. Teda, vyjachtal to spurný Feri, lebo hluchý Ďuri nevie rozprávať, len ryčal ako tur a po lícach mu stekali slzy ako malému decku. O tomto zážitku som ešte Márii nepovedal. Chcel som, aby v noci spokojne spala. Ale teraz, keď príde ráno, sa musí dozvedieť všetko. Radšej odo mňa, než od druhých. Kto vie, ako to vezme, veď ona sa najviac zaujímala o to, či prepadnutým dušiam možno nejako pomôcť. Už sa nedá. O to viac by sme sa mali starať o našu dedinu. O Zalužice. Miesto, čo založili bohabojní ľudia, ktorí sa radšej zriekli bezstarostného života, aby nepodľahli hriechu.
čitateľov: 794