login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Americký sen

@ :: Poviedky ::     Jul 07 2019, 13:51 (UTC+0)

Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Čo sa jedna natrápi, kým sa dostane pod čepiec - prehnalo sa Elenke hlavou. Tenké štíhle prsty mala vborené do mäkkého cesta a s plnou vážnosťou svojich dvanástich rokov sa sústredila na prácu. Dom bol ponorený do ticha. Celá rodina, vrátane jej štyroch starších súrodencov, pracovala na poli či pri dobytku.
        „Lebo veď kontingenty treba plniť!“ hundral otec už od rána. „Keby nebolo tých, tak by sme celú prácu mali hotovú raz dva. Aj s prstom v zadku! A v horúcich dňoch by sme si mohli z tej nudy nohy v Hornáde máčať. Ale štát nemá nikdy dosť! Čo z nás, nedružstevníkov, chcú kožu zodrať?!“
       Elenku však nezaujímalo otcovo hundranie, napočúvala sa ho za ostatné roky viac ako dosť. Ledva sa vedela dočkať, kým všetci odídu a bude mať dom len pre seba a svoje myšlienky. Lebo tých, hlavne takých lepkavých, bolo neúrekom.
       Pozorovala, ako sa cesto spája, ako miznú trhlinky, ako sa suroviny pretvárajú na jednoliatu a hladkú masu a na chvíľku pocítila spokojnosť. Starká by na ňu bola hrdá. Veľmi hrdá.
        „Nestačí, že je dievča pekné, keď má špatné ruky a nechuť do roboty. Taká si len ťažko dobrého muža nájde,“ hovorievala. „Dievča na vydaj sa musí vedieť o gazdovstvo postarať, na poli sa motykou oháňať, hrabľami po lúke pobehať, kravu podojiť a hladké cesto na chleba a pirohy namiesiť. Až potom sa môže vykrúcať pred mládencami.“
       Elenka, ktorú všetci v dedine nazývali Helenkou, či Helou a občas aj Pehaňou, pre jej husté oranžovo-hnedé pehy, sa pri tej spomienke pyšne usmiala. Už dokáže porobiť všetko, čo má vedieť budúca nevesta. Už sa môže vydávať. Pravda, musí pár rokov počkať, ale tie ubehnú. Lepšiu od nej žiaden chlapec nenájde. Nie je ako Anča, jej kamarátka, ktorá má obe ruky ľavé. Kdeže tá vie napiecť chlieb, či sa sama postarať o dobytok! Ani nemusí, jej otec dal polia aj dobytok do družstva. Sám, nikto ho nenútil. Aj tak nechápe, že sa kolo nej chlapci furt točia a vypiskujú po nej. Čo Anča má a ona nemá?!

       Anča si práve vykračovala po chodníku a v rukách niesla slamený košík s vajcami od tety Zuzy. Hlavou jej prelietla myšlienka, že zájde na diškurku za Helou, keď proti nej šli šiesti chlapci, traja z Kluknavy a ďalší z Richnavy. Kráčali rýchlym krokom a podchvíľou si čosi spiklenecky šepkali. Zakašľala, akoby práve zhltla mušku a zavrtela sa v bokoch, aby sa jej bohatá naskladaná sukňa pekne rozvírila. Väčšinou stačilo tak málo a ihneď si ju všimli. No teraz to nezaúčinkovalo. Jeden z chlapcov niečo zahundral, no ďalší dvaja nič. Nič! Ani pozdrav, ani poznámku! Ani len úsmev, hoci úškrn. Dokonca sa za ňou ani neobzreli. Ani jeden! To vie naisto, lebo ona sa hej. Kabáty sa im na chrbtoch čudne vypúčali, akoby im z noci do rána narástli hrby. Keby nemala tie vajcia, tak by za nimi aj pobehla. Boh vie, čo majú zase za lubom! Hľadela na nich, kým z nich boli len malé bodky a zvrtla sa popri osirelej jelši a po prašnej ceste do malého briežku. V diaľke zazrela ruiny kostola svätého Michala Archanjela, ktorého ošarpané múry čneli do neba ako nemá výčitka a smutná pamiatka na vojnu. Odvrátila zrak. Vojnu si nepamätala, ani Richnavu v plameňoch na jej konci. Ani si nechce. Je mier a ona je mladá. Chce žiť a nie myslieť na to, čo bolo.
       V dome ju privítalo ticho a vôňa pirohov. Zaškúlila na Helu a na chvíľočku ju premkol obdiv. Zo zeme ju nevidno, ešte také decko, ale pri peci sa vie obracať. Aj mama jej to občas vmietne do tváre, aká je jej kamarátka šikovná a že aj iné dievčatá v jej veku už obriadia dom aj dobytok. Našťastie na to väčšinou zabudne a nechá ju potom celé dni tak. Veď je jej najmladšia, rozmaznávaná. Nech sa obracajú jej staršie sestry, čo už majú roky na vydaj!
       „Dáš ochutnať?“ vypustila z úst namiesto pozdravu, no Hela sa ani neobzrela. Pehaňa jedna!
       „Nechceš počuť, čo som videla?“ vypustila ledabolo a maškrtne sa zadívala na horu pariacich sa pirohov v miske. Mňam, ešte keby tak boli lekvárové a s makom. Hm. A hádam jej z nich dá a nenechá sa dlho prosiť.
       „A čo si videla? Fŕkať iskry z Ovčej dolinky? Tú bájku o svetlonosoch pozná aj malé decko,“ ozvala sa posmešne Hela. Hneď ako zistila, kto prišiel, otočila sa späť k hrncu plnému vriacej vody a drevenou deravou varechou lovila uvarené pirohy.
       V Anči od prekvapenia hrklo a váhavo prešla pohľadom po Hele a potom po dverách, no vôňa jedla ju úplne opantala, a tak si sadla. Oplatí sa jej byť trochu milá. „Nie a nebuď protivná! To som ti už predsa hovorila minule. A mala som to od mamky. A tá to mala od tety Zuzy, že ľudia z Kluknavy videli opäť iskry vylietavať, tak ako v dávnych časoch. Akoby niekto v Ovčej dolinke zapálil ohne. Ale teraz som iné chcela...“
       „Viem! Pirohy!“
       „Keď si taká, idem preč,“ odsekla jej Anča a naozaj sa už začala dvíhať od stola. Šlo jej to ťažko, akoby ju tá vôňa priliepala o stoličku.
       Elena konečne pozrela na kamarátku. „Ostaň. Samozrejme, že ti dám ochutnať. Tak hovor, čo si videla,“ povedala vľúdnejšie a vzápätí k nej prisunula misku aj s maslom. Chvíľu musela počkať, lebo Anča si okamžite napchala piroh do úst a začala prežúvať.
       „Videla som chlapcov, Jeňa medzi nimi,“ začala rozprávať, keď prehltla.
       „A?“ skočila jej netrpezlivo do reči Hela.
       „Veď počkaj. Mali niečo pod kabátmi a šli hore do vrchov...“
       „No a?! Nech si idú, kam chcú. Nezaujímajú ma. Ani Jeňo!“ zvolala Hela a vzápätí pokojne, akoby nič, mykla plecom.
       Ančina ruka s ďalším pirohom na vidličke zastala na polceste. „Hej?! A odkedy? Veď si mi neraz hovorila, že je tvoj vyvolený.“
       „To bolo voľakedy, keď sme boli malé deti,“ vyhŕkla a odvrátila tvár. Nechcela, aby ju Anča videla červenú ako papriku. Pravda bola, že na Jeňa myslela od malička. Ledva začali chodiť, už sa spolu hrávali. So staršími deťmi chytali pstruhy na Zlatníku, hľadali zlaté nugety, hoc nadarmo, ale bola to zábava. Alebo močili nohy v potoku. Na lúke, čo volali Préria, pásli kozy, behali za loptou z kravskej srsti, liezli na plánky a zbierali divé čerešne. Ale najkrajšia spomienka, ktorá jej ostala v srdci, bola tá, keď sa držali za ruky v modlitebni z prútia, lístia a kvetín a v hre na svadbu si prisahali vernosť až za hrob. Ona a Jeňo. Mala šesť a prísahu myslela úplne vážne. Ani raz si nepomyslela na iného.
       „Potom ti bude jedno, čo som počula v škole od pána riaditeľa,“ vyhlásila Anča.
       Hela pohľadom zagánila na Anču, ale tá sa odmlčala. Poje jej všetky pirohy a potom aby robila ďalšie, prebehlo jej zlostne mysľou. „Tak čo vravel riaditeľ?“
       „No, že to má riadne nahnuté. Jeňo aj tí druhí. Lebo nemajú ospravedlnené hodiny. Že ani ich rodičia nevedia, kde boli minule. A že možno našu školu sledujú z výboru strany, lebo sa rozkríklo, že nejakí od nás, ale aj od vedľa z Kluknavy, chcú utiecť za kopečky...“
       „Za kopečky? A to sa nesmie za Čiernu horu, Sľubicu, či Rozsypanú skalu...?
       „Hihi. Či si len sprostá. Nemyslia tým naše hory. Myslia tým Ameriku, Brazíliu, Argentínu, Austráliu, alebo Kanadu. Strana nemá veľmi rada, keď im ľudia utekajú do kapitalistických štátov. Vraj tam potom robia otrokov tým hnusným imperialistickým sviniam.“
       Elenke prebehol pred očami obraz otca s bratmi, ako sa plahočia za volmi, ako neraz uviazli v blate a spomienka na ich unavené tváre, keď večerami sŕkali iba zapraženú polievku. No nepovedala nič.
       „Proste, keď neprídu do školy, budú mať problémy. Veľké! A kde myslíš, že sa trepali dnes?!“ vyhlásila Anča a strčila si ďalší piroh do úst.
       „Mňa do Jeňa nič. Aj tak si ma už nevšíma. Vypiskuje na iné dievčatá, tak nech tie plačú za ním. Nech si ide!“ durdila sa Elena a natiahla sa za misou. Keď jej ju nevezme, bude musieť miesiť cesto odznova!
       Anča sa s ľútosťou pozrela na to, čo ešte chcela pojesť, no nepojedla. „Tak ako myslíš. Ja len, že som minule počula, ako Jeňo hovoril, že si celkom pekná a že nepokazíš žiadnu zábavu.“

       „Mamka s tatkom v noci ani nespali. Celú noc na Jeňa čakali. Ale neprišiel. Tatko už mal aj nachystaný remeň. Vraj ho pošle do bane uhlie kopať. Že odtiaľ už aspoň neujde,“ referoval Ondo - Jeňov päťročný brat. Na chvíľu zmĺkol a utrel si chrbtom ruky zelenkavý sopeľ spod nosa, prehltol sliny a pokračoval: „A mamka strašne plakala. Že prečo si vyslúžila také plané deti. Ale ja nie som planý,“ dodal a upriamil veľké modré očká na Elenu. „Ja neutečiem. Od mamky by som nikdy...“
       Budú mať problémy - pomyslela si Elenka a otočila sa na päte. Ale prečo by ju to malo trápiť? Kto si ako ustelie... No Ančine slová v nej rozpútali zmätok. Vraj je pekná, vraj nepokazí zábavu. Možno na ňu myslí, tak ako ona na neho. Určite, veď inak by to nepovedal. A ona si už myslela, že zabudol, ako sa spolu hrali a na tú chvíľu, keď sa pod tou prútenou klenbou držali za ruky a prisahali v dobrom aj zlom. No a čo, že boli len malé deti. Aj taká prísaha je prísaha! Dušu jej zalialo teplo a slastná úľava. Už vedela, čo musí urobiť.

       Chlapci sú hrozní. Porovnávajú si svaly, výšku, hádajú sa, kto hodí ďalej kameňom, kto vylezie vyššie, či ďalej doskočí. Klbčia sa navzájom celé hodiny, len aby zistili, kto je silnejší, mocnejší, rýchlejší, obratnejší. Ale keď majú povedať niečo dievčaťu, to majú huby pripreté, akoby im na nich zámka visela - premýšľala Elena. Prečo jej Jeňo už dávno nepovedal, že je pekná. Mohli sa poprechádzať povedľa Hornádu, alebo ísť hoci do kina. Ešte v ňom nebola. Len túžobne zazerala na sivé auto - pojazdné kino, keď prichádzalo do Richnavy. Teraz premietali Strakonického dudáka. Konečne by videla tie bosorky, ktorých sa aj richnavskí cigáni tak zľakli, že ufujazdili s krikom a rovno od filmu bežali do svojich chatrčí. Ale ona by sa držala Jeňovej ruky a nebála by sa. Alebo by si mohli sadnúť na breh Zlatníka a schovaní v kríkoch pozerať na belasé vody, čo ticho tečú v jeho brehoch. Či sa len tak rozprávať o hocičom. Vydržala by aj celé hodiny. Počítali by biele oblaky na oblohe a počúvali spev vtákov. Teraz, na počiatku jesene, ešte veselo švitoria, užívajú si posledné teplé lúče a zháňajú potravu, aby vydržali letieť do južných krajín.
       Ach, keby tak teraz mohla byť tým vtáčikom. Zaletela by za ním a zistila, kde je a čo robí. Sadla by mu na plece, našuchorila by si perie a spievala mu do uška. Keby tak bola vtáčikom... Aspoň na jeden deň. Škoda, že nemá krídla. Veľká škoda. Ešte dobre, že vie presne, kam má ísť.

       „Ako si nás našla?!“ pýtali sa zamračené chlapčenské tváre a zachmúrene zazerali na dievča, ktoré lapalo po dychu. „A prečo si prišla?!“ vyštekol ďalší. „Ktorý to vyklábosil, há?! A ešte dievčaťu! Malo to byť naše tajomstvo! Ani len rodičom ste to nemali povedať, mali sa to dozvedieť až z karty, čo by sme im poslali z Ameriky. Ste banda sráčov!!!“
       Toto malo byť čo za privítanie?! Elenka stratila reč a od rozhorčenia jej zbeleli hádam všetky pehy. Stála v kruhu piatich chlapcov a obzerala sa. Jeňa nevidela. Z paľby ostrých pohľadov sa jej rozbúchalo srdce. Radšej zavrela oči. Čo keď tu on nie je a ona sa sem hore trepala zbytočne?! Na týchto tu môže zvysoka kašľať, kvôli nim by sa nenamáhala. Ani od nich nič nečaká, určite nie milé slová. Zato Jeňo, ten sa jej určite poteší - zasnívala sa. Hlavne keď mu povie, čo na nich chystá pán riaditeľ, ak sa nevrátia domov. Iste bude rád, že ho niekto varuje a možno potom...
       „A ty tu čo robíš?!“ zrúkol na ňu známy hlas. Vyčítavá otázka jej dopadla na chrbát nečakane a tvrdo ako úder kladivom. Už chápala, čo sa učili v škole. Že ako sa asi cítil Ceasar, keď naňho zrazu zaútočil Brutus.
       „Aj ty Jeňo?“ bola by naň zvolala, keby jej nevyschlo v krku. On sa mal predsa tešiť, že ju vidí. Mal by sa s ňou zvítať plný radosti, vypočuť ju a hlavne by mal byť k nej milý. Veď kvôli nemu si dala toľko námahy, skoro si nohy doráňala, kým došla toľkú štreku a vyšla po tom strmom kopci až pod Sľubicu...
       Letmým pohľadom objala pyšne sa vypínajúce zelené vrchy. Keby to bolo za iných okolností, ten výhľad by stál za to. Začínalo ju však vzmáhať neblahé tušenie. Zvrtla sa k Jeňovi.
       „Prišla som za tebou, aby som ti povedala, chcela som ťa varovať...“ Na okamih zadúfala, že sa na ňu milo usmeje, zoberie ju do náručia, odídu niekam do ústrania, preč od tých zvedavých očí a bude to ako z jej snov, čo si vysnívala od onej pamätnej chvíle z detstva.
       „Choď preč!“ vypustil na ňu jedovito. Cítiac páľavu zvedavých očí, zrúkol na ňu ostrejším hlasom, ako zamýšľal.
       Načo sa sem len trepala? A ešte sa mu natíska. Tu pred všetkými jeho kamarátmi! Prečo len neodišli do tej Ameriky už včera?! Len nech už neotvára ústa, lebo ho načisto znemožní. Kamaráti sa mu za to budú vysmievať do konca jeho života. Iste mu to hneď šprihnú medzi očí, že ho nejaká baba šla zachraňovať! Pre Kristove rany! To by už bolo hádam lepšie, keby sa sem prihnal otec aj s riaditeľom a vybili ho. Nech sa obráti a odíde!
       Lenže ona sa ani nepohla, len tupo civela. Jeňo za chrbtom začul tichý chichot a šuškanie. Začala sa doňho vkrádať zlosť. Čo tak naňho civí!? Nech vypadne!
       „Ale ja som ti len chcela povedať, čo vravel riaditeľ Anči... teda nie Anči, lebo ona len tajne počúvala... vlastne to hovoril ostatným učiteľom... a vraj rozprával o vás, lebo...“
       Okolo sa rozľahol hurónsky smiech. To už bolo viac, ako mohol Jeňo zniesť. Tvár mu v jedovitej zlosti celá zbordovela, keď na zaskočenú Helu napriamil pravačku s ukazovákom a zvrieskol: „Padaj! Vypadni! Načo si sem liezla, pehaňa jedna hnusná! Nechcem ťa už vidieť! Zmizni konečne!!!“

       Chlapci sú hrozní! A najhorší z nich je Jeňo!!! Už nikdy viac nebude ľúbiť žiadneho! Takú bolesť a poníženie viac nechce zažiť. Ako jej to len mohol spraviť?! Už môže rovno umrieť... nikdy sa nevydá. Ostane na ocot! Ona, ktorá vie porobiť všetko, čo má vedieť mladá nevesta. Elena sa šuchtala pomalým krokom do kaštieľa v Kluknave, kde bola škola. Chlapci sa v nej neobjavili už tretí deň. Riaditeľ aj učitelia chodili čoraz zachmúrenejší. Na hodinách boli prísni a neoblomní. Neodpustili neskorý príchod, zabudnutú úlohu ani koktanie zúfalcov pred tabuľou, keď si márne snažili spomenúť aspoň na názov toho, čo sa mali naučiť. Neštítili sa ani pred tou najväčšou galibou, ako boli písomky, diktáty, skúšanie násobilky a vybraných slov.
       Trieda bola ponorená do absolútneho ticha. Pery zovreté, hlavy sklonené, zadky stiahnuté a na pol oka každý stŕpnuto sledoval ten najohavnejší zvyk riaditeľa Jozefa Cirbusa listovať si hneď zrána v triednej knihe. Elena sa dobre nestrčila pod lavicu, len aby ju nevyvolal. Keď je človek zradený, srdce zlomené, je ťažké myslieť na vybrané slová. Bohvie, kde teraz Jeňo je, možno už aj v tej Amerike...
       „A k tabuli príde...“ hypnotizoval riaditeľ všetkých prítomných, keď sa ticho otvorili dvere a dnu krotko vstúpili stratení chlapci. Keby do triedy padla rovno bomba, neurobilo by to väčší rozruch. Školáci, radostne tušiac, že už zo skúšania nebude nič, obživli a riaditeľ, hneď ako sa spamätal, sa svižne poobzeral po palici. „Kde v pekle ste boli?! Rodičia sa o vás báli. Robíte len samé problémy. Keď s vami skončím, týždeň si na zadky nesadnete! Však počkajte, tie potulky vás prejdú,“ kričal a svižne trieskal palicou.
       „Ty sa smeješ?!“ zreval riaditeľ, keď zacielil pohľad do jednej z tvárí.
       „Au. Nie!“
        „Smeješ sa. Okamžite si vyber tú čiapku z gatí!“ zrúkol riaditeľ znova a poobzeral sa aj po ostatných zadkoch. „Všetci si vyberte! Anciáša vášho! Tak vás zmlátim, že sa vám navždy odnechce utekať!“
        „Aj tak utečieme! Niekam! Hocikam!“ zvolal Jeňo napriek, či práve kvôli tým úderom, až Elena proti svojej vôli pocítila príval hrdosti.
       Riaditeľ celý červený v tvári funel od námahy a švihal palicou, čo mu sily stačili. Položil ju na stôl až keď sa z neho lial pot. Zo šuplíka vytiahol motúz a priviazal chlapcov rad-radom o stôl. „Tak a tu budete trčať až do súdneho dňa!“ oznámil.
       Ani len netušil, že ten príde tak skoro.

       Ani nie o pár hodín, práve keď už aj chlapci premýšľali ako z tejto šlamastiky von, nastal na chodbách hluk, dvere sa rozleteli a zastal v nich učiteľ Uličný.
        „Súdruh riaditeľ! Prišli z výboru. Piati. Nie. Siedmi prišli. Ja neviem, hádam aj desiati súdruhovia... Na troch tatraplánoch! Idú sem!“
       Riaditeľ zbledol, zmäteným pohľadom prebehol po svojich žiakoch, akoby sa s nimi chcel rozlúčiť, pery sa mu pohli a pravačka mu skočila k hrudi! V tej chvíli už z chodby odsotili Uličného a do triedy sa vtlačili súdruhovia v oblekoch.
        „Tak tu sú tí zradcovia našej vlasti!? Tu schovávate tých imperialistických zapredancov?! Pekne, súdruh riaditeľ! Pekne! Pekne!!!“ zreval asi najdôležitejší z nich a všetci sa prihrnuli k nešťastným chlapcom.
        „Hady ste! Nič iné. Hady! Vravte! Kde ste sa stretávali!? Prečo ste sa spolčili?! S kým spolupracujete? Ako ste chceli opustiť krajinu? Kde máte plán úteku a pasy? Kde ich máte?!“
        „No tu, vo vrecku,“ zamumlal Ondo, jeden z kluknavských utečencov, keď na moment zavládlo ticho.
        „Robíte si z nás srandu?!“ zvrieskol nechápavo súdruh, keď sa im v rukách ocitli domácky vyrobené zápisníčky s nápisom „OGS“, pričom nechceli povedať, čo znamená tá skratka s atramentovým odtlačkom pečiatky vydlabanej zo zemiaka. „Sme vám na smiech!? Je vám na smiech Krajský výbor Komunistickej strany Československa?!!!“
       Súdruh Uličný bezradne prevrátil oči a ticho drmolil modlitbu za hriešnikov a spásu duše. Triedou zaznel vystrašený šepot, vzlyky a niektorým dievčatám sa v očiach zaligotali slzy. Utečenci pokrútili hlavami a zasunuli ich čo najhlbšie medzi plecia.
       Najdôležitejší súdruh sa obzrel za riaditeľom, ktorému v tej bezútešnej chvíli vypadlo z hlavy, že je zakladajúci člen Komunistickej strany Slovenska a zúfalo sa prežehnával.
        „Vy sa na nás naozaj bavíte!“ zreval súdruh a ukázal pravačkou k dverám. „A von! Všetci! Celá škola! Do dvojradu. A budete pochodovať po dedine. Tam aj späť. Dovtedy, kým ma to neomrzí! Majte si svoj pochod hanby! Nech ste na smiech všetkým v Richnave!“

       A tak sa dedinou v ten deň vliekol zástup školákov, na čele s riaditeľom a učiteľmi. Povinne a bez výnimky skoro ako na 1. mája, akurát bez mávadiel a radostných pokrikov na slávu Komunistickej strany Československa a Komunistickej strany Slovenska. Keď konečne súdruhovia nastúpili do tatraplánov, vyčerpané vedenie školy oznámilo žiakom, aby odišli domov.
       Elena sa už už rozbehla, keď sa z húfu za ňou vysunula čiasi ruka a dotkla sa jej. „Hela, prepáč. Bol som somár. Mal som ťa poslúchnuť...“
       Elene sa rozjasnilo v duši. Ako dobre, že už vie všetko porobiť, čo má vedieť dievča na vydaj - pomyslela si a chňapla po Jeňovej opálenej dlani. Pre istotu.




čitateľov: 291