login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Spravodlivosť je viac než zákon

@ :: Poviedky ::     Jun 02 2019, 02:28 (UTC+0)

Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: 1919 až 1923
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       „Hovorím ti, všetci tí Maďari a maďaróni, čo sa rozdrapovali a ani nám nevedeli prísť na meno, tak tým je koniec. Darmo si tu ponechávali správcov majetkov. Zem v novej krajine musí patriť jej ľuďom. Príde pozemková reforma, po ktorej zmizne všetka chudoba. Svet bude konečne taký, aký má byť. Spravodlivý.“
       „Len aby sa to všetko ešte dáko nezvrtlo. Zatiaľ veľmi nevyskakuj. Možno ešte budeš rád, keď ti budú hovoriť zase László, vieš Lacko?“
       Stál som pri okne v kuchyni a neveriacky hľadel na Boženu, moju ženu. Vari nič nepochopila? Je predsa po vojne. Maďarskí vojaci, maďarskí baróni, maďarskí zemania, ba aj malé maďarčatá si už pred mesiacmi povyhadzovali na vozy svoje truhlice a utekali na juh, za novú hranicu. Zem, domy a neraz i celé stáda tu ostali. Spomínam si, že keď statkár Ferenc utekal z Krompách, ani sa nezastavil, keď sa mu z voza vysypali klobásy. Len čosi zlostne vykrikoval, vidiac, ako sa za jeho kočom ženú nadšené deti a psy s vyplazenými jazykmi a ako spolu v prachu zápasia o každý kúsok mäsa. A krompašská vdova Eržíbet vraj ušla len s truhličkou šperkov a jej orechové skrine z Budapešti i viedenské zrkadlá v pozlátených rámoch teraz zdobia chalupy jej niekdajších sluhov. Niektorí hovoria, že nevzali len to, čo už nevládali odniesť, ale keď som sa tam bol pozrieť, pravdou je, že vládali zobrať všetko. Okrem holých stien v jej kedysi prepychovom dome neostalo nič. Dokonca ani okná či dvere. Iba zopár Maďarov, ktorým to v hlave asi dosť nepáli, sa tu ešte chvíľu rozdrapovalo. Čo sa dalo, to sa snažili predať, ale nakoniec utekali o to rýchlejšie. Možno preto, aby sa ukryli kdesi za Dunajom skôr, než naši ľudia stratia posledné zvyšky trpezlivosti.
       „A ty sa nebojíš?“ prekvapila ma Božena, keď kládla na stôl hrianky, masť a strúčiky cesnaku.
       „Čoho?“ Nechápal som otázku.
       „Za Maďarov si bol žandárom, preto ťa ani na vojnu nevzali, lebo dedina žandára potrebuje. Teraz si síce ešte stále žandár, ale hovorí sa, že keď českí úradníci obsadia všetky úrady, tak aj vás vymenia. Že v Československu nemôže mať moc nikto, kto slúžil Maďarom.“
       Sadol som za stôl na lavicu, zahryzol do chleba a bojoval sám so sebou, aby som na Boženu nezvýšil hlas.
        „Kedy som ja slúžil Maďarom? Vieš komu som ja, milá moja, slúžil? Zákonom! Nemôžem za to, kto a aké zákony prijal, ale zákon je pre žandára to, čím sa musí riadiť. A kto iný by tu mal robiť žandára, ak nie ja? Všetci ma poznajú ako poctivého človeka, len práve ty nie?“
       Božena skrivila ústa, pohodila oboma plecami naraz a začala šúchať cesnak na hrianky. Vlastne som bol i rád, že sa odmlčala. Ak má byť Československá republika spravodlivá, žandárov treba skúsených.
       V momente zamyslenia, keď som hľadal odpoveď na otázku, prečo nachádzam viac pochopenia medzi ostatnými Richnavčanmi, než vo vlastnej rodine, sa prudko otvorili dvere a do kuchyne vbehla naša dcéra Elenka. Vbehla? Priam sa vrútila, skúšala chytiť mamu okolo pliec, ale potom padla na zem, stočila sa do klbka, triasla sa a plakala, až mi srdce zovrelo úzkosťou.
       „Čo sa stalo? Čo sa stalo?“ skláňal som sa nad ňu a ona len zdvihla hlavu, uprela na mňa svoje zaslzené oči a jej plač prešiel do vzlyku. Ani to nepomohlo, z jej hrdla vychádzali stále len akési podivné zvuky, žiadne slová. Nič, čomu by som porozumel.
       „Mama!“ odrazu sa natiahla k matke a potom mávla rukou, čo vyzeralo ako znamenie, že ja mám ísť preč.
       „Chceš, aby som išiel na dvor?“ nechápal som.
       Prikývla. Všimol som si jej roztrhnutú blúzku, zablatené kolená i škrabance, čo sa tiahli odkiaľsi z ucha cez krk až k prsiam. Vo vlasoch mala zvyšky suchého lístia a hlinu.
       „To kto?“ chytil som ju ihneď za rameno.
       „Otec, prosím, choďte von.“
       Konečne som zreteľne počul, čo hovorí, ale nepotešilo ma to.
       „Tu a teraz mi povedz, čo sa to stalo!“ zvýšil som hlas, ale to sa už k nej sklonila Božena a hladila ju, čičíkala.
       „Tak už konečne odíď,“ pridala sa i ona, a ja som o chvíľu na tvári ucítil jesenný vietor z richnavskej ulice.

       Správa bola prostá. Ak by sa spísala žandárska zápisnica, stálo by v nej, že dievčinu pri návrate z krompašských trhov na mieste zvanom Hrišovská lávka prepadol neznámy muž. Stredne vysoký, v uniforme, o ktorej nevieme ani to, či bola vojenská alebo žandárska. Útočník hovoril maďarsky, priložil jej nôž pod hrdlo, vzal peniaze za predané maslo, mlieko i vajíčka a potom ju zvalil na zem. Keď sa pokúšala brániť, doudieral ju päsťami po hlave i kopancami do brucha. Potom jej priložil špičku noža pred oko tak, že by i pri najmenšom pohybe oslepla a vyhrnul jej sukňu. Po znásilnení ju ťahal za vrkoč, že ju utopí v Hornáde. Podarilo sa jej však utiecť. Muž mal asi tridsať rokov, čierne vlasy, čierne fúzy a vraj veľmi smrdel. Nakoľko hovoril po maďarsky a znásilnená túto reč neovláda, zo všetkého rozumela iba slovám „buta Tóth“.
       Nemusím hádam ani hovoriť, že ak by sa mi dostal do rúk, tak mu odrežem vajcia a priklincujem ich hoc i na kostolné dvere, aby to každý videl. Nejaký smradľavý maďarský vojak či žandár, čo ešte nestihol ujsť, povalí moju dcéru ako poslednú kurvu, moju najmladšiu, čo už ako jediná ostala v rodičovskom dome, moju princezničku, moju...
       Slzy mi vyhŕkli a gúľali sa dolu lícami tak ako včera, predvčerom, vlastne tak, ako po celé štyri týždne, čo prešli od tej osudovej chvíle. Darmo som obehal Hrišovce, Vojkovce, Kaľavu, ba i Kolinovce a pýtal sa každého, či toho muža nevideli. Všetci len krčili ramenami, kývali hlavou zo strany na stranu a potom sa pýtali, prečo to chcem vedieť, či azda niekomu niečo ten Maďar urobil. Mal som im povedať pravdu? Hej, doteraz som nič iné než pravdu nevravel, ale žena i Elenka ma prosili, nech sa to nikto nedozvie. Hádam Boh nedopustí, aby sa z toho hnusu zrodil nový ľudský život. A to som ju kedysi odhováral od Tona, že je od nej o rok mladší a to nie je dobre, lebo i keď inú chybu nemá, muž by mal vždy mať mladšiu ženu. Veď keď na to príde až po rokoch, môže to dopadnúť kadejako. Ja sprostý! Ani dovoliť som nechcel, aby s ním chodila na trhy do Krompách. Preto ju nemal kto ochrániť! Som vinovatý? Som hlupák, hlupák, hlupák!
       Sedel som na klátiku na rúbanie dreva pri malej šope a isto som dokonale splýval s tmou nastupujúcej noci, keď som odrazu začul hlas.
       „Sme tu sami?“ ozvalo sa spod starej čerešne.
       Podľa niekoľkých krátkych slov, vzdychov i pohybov postáv, ktoré v černi noci celkom nezanikli, som spoznal Tona a Elenku. Nezbadali ma, a tak som načúval.
       „Prečo sa predo mnou skrývaš? Aj včera som ťa videl blízko mlyna a odbehla si kamsi za kríky alebo čo, ale naraz ťa nebolo. A musela si vidieť aj ty mňa, som si istý. Ani tancovať k mostu si neprišla, hoc sme tam boli skoro všetci. Už skoro mesiac! Stalo sa niečo?“ Tono natiahol ruku a chcel Elenku pohladiť po líci, no ona sa odtiahla.
       „Čo je?“ opýtal sa znovu. „Už ma neľúbiš?“
       „Ľúbim, ale nemôžem,“ šepla ticho Elenka.
       „Zasa tvoj otec? Veď si hovorila, že mama sa mu chystá dohovoriť...“
       „Nie otec, nie.“
       „Tak čo sa teda stalo?“
       „Veľmi ťa ľúbim, ale nemôžem ti nič povedať. Radšej sa ma nepýtaj a už choď. Viac sa nestretneme.“
       „Neodídem, kým mi nepovieš prečo,“ Tonov hlas trochu stvrdol, avšak stále znel prosebne.
       „Prosím ťa, netráp ma a choď preč.“
       „Neodídem, pokiaľ mi nepovieš prečo,“ zopakoval Tono.
       „Lebo čakám decko s iným! Prosím, nemysli si o mne nič zlé. Ale viem to už naisto.“
       „Ty... Ty, ty... Fľandra! Ja som ťa ľúbil a ty zatiaľ... O čo je lepší ako ja?“
       „Nie je lepší. Už choď!“ Elenka náhle skríkla a rozplakala sa.
       Tono natiahol ruku, akoby ju ešte chcel naposledy pohladiť, no odrazu ju schmatol za rameno a vykríkol: „Tak prečo?“
       „Nerozumel si, že máš odísť?“ zvolal som a hoc som čakal, že sa teraz obaja rozbehnú preč, utiekol len Tono a Elenka prišla ku mne, padnúc mi do náručia.

       Prešli takmer ďalšie štyri roky. Božena sa mýlila. Ľudia ma podržali a bol som stále žandárom Richnavy, i keď teraz v jednom z krompašských okrskov, pod ktorý okrem našej dediny patrili i Hrišovce a Kluknava. Pravdu som mal i v tom, že príde pozemková reforma a zem maďarských veľkostatkárov sa rozdelí medzi roľníkov. Udržal som si povesť muža, ktorý bráni právo a spravodlivosť. No tu a tam sa našiel niekto, kto sa potichu rehotal, že moja dcéra skončila ako prespanka. Zvyčajne to však bola len chamraď, ktorá mala dosť iných dôvodov báť sa žandára. Stál som na strane zákona a šiel som po každom, kto kradol a podvádzal. Možno, i keď samému sa mi to ťažko priznáva, bol som taký tvrdý a nezlomný najmä preto, že mi táto práca pomáhala zabudnúť na zborené Elenkine sny. Napríklad keď chlapci v dedine stavali máje, no jej už nikto žiadny nepostavil. Alebo keď prišla zima a slobodné dievky chodili na priadky k slobodným, vydaté k vydatým, no ona nesmela ani tam ani tam, ale priadla doma sama. Z výbavy, ktorú si kedysi na svadbu pripravovala niekoľko rokov, nepoužila nič. Žiaden farebný čepiec či zástera, ako prespanka musela chodiť celá v čiernom, nanajvýš v sivom, lebo taký je zvyk. Malý Lacko, môj vnuk a chlapča zrodené z násilia, neraz počúval posmech a výkriky detí, že je pankhart a takým i navždy zostane. Len Magda, moja neter a Elenkina sesternica, k nám občas prišla na kus reči a zatvárala sa s Elenkou v izbe. Nenačúval som, nemal som na to dôvod. Určite šlo o slová beznádeje a útechy, podľa toho, ktorá z nich práve hovorila. Istotne, svadba je najväčším dňom v živote ženy. Tá žiara, ktorá sála z mladuchinej tváre, keď jej na hlavu kladú venček z myrty ako znak nevinnosti... Alebo redový tanec, po ktorom sa dievča môže stať ženou vo všetkej manželskej počestnosti... Tak to všetko sú míľniky žitia, popri ktorých Elenkina cesta osudu neviedla. Smiala sa, len keď sa hrala so synom a inak zvyčajne mlčala. Tono sa už vlani oženil a ako just si vzal Lýdiu, dcéru našich susedov. Občas, keď otvoríme okno, vidíme, ako si spolu hrkútajú a ona sa premáva popred náš dvor s bruchom, ktoré sa jej už poriadne zaguľatilo. Posraný svet! Každý kto doň vnáša špinu, musí pocítiť silu zákona. Ja som zákon! Ale kde ostala spravodlivosť?

       „Dnes tu bola Magda,“ prehodila len tak na pol úst Božena, keď sme večer chlípali vajcovú polievku, takú nakyslo, ako to ja rád. Elenka práve v izbe ukladala malého spať a ticho nastupujúceho večera rušili len kvapky letného večerného dažďa, dopadajúce na strechu nášho domu.
       „A stalo sa dačo výnimočné?“ pokúšal som sa predstierať záujem.
       Prikývla. Chcel som sa spýtať čo, no skôr, než som stihol vysloviť otázku, Božena vstala, pristúpila ku mne zozadu, obchytila ma okolo pliec, naklonila sa ku mne a vravela ticho a pomaly tak, aby k Elenke do izby nedošlo ani slovíčko: „Magdin brat Kubo písal z Ameriky a pýtal sa na Elenku. Že už dlho tak píše. Vraj celkom slušne zarobil, ale do Richnavy sa už nevráti. Aj by sa tam oženil, ale za ženu chce Slovenku. Veľa ich v tej Amerike niet. A Elenku vraj dobre pozná a vždy ju mal rád. Že ak by prišla za ním, aj decko by prijal za svoje.“
       „Také Magda hovorila? Však Kubo je Elenkin bratranec,“ snažil som sa svoj hlas tlmiť, ale asi málo, lebo Božena si priložila prst na našpúlené pery, aby som bol tichšie.
       „Magda to Elenke hovorí dookola už asi tri mesiace. Ale dnes Elenka povedala, že ona mala Kuba vždy rada a vraj by si ho aj vzala a šla do tej Ameriky za ním.“
       „Ale to by sme ju už asi nikdy nevideli.“
       „A čo chceš vidieť? Že chodí v čiernom ako vdova? Ako si márni život deň za dňom? Ako musí na omši stáť len vzadu pri dverách a nikde inde, lebo by ju vyhnali? A čo Lacko? Ešte je malý, veľa nechápe. Ale ako neskôr znesie skutočnosť, že s ním dievčatá nebudú strácať čas, lebo je pankhart? Toto chceš vidieť? Alebo počkáš na zázrak? Ja už na zázraky neverím,“ zložila ruky z mojich pliec a podišla k peci, akoby tam mala dáku robotu, no v skutočnosti len tak postávala.
       „A prečo mi to nepovie sama?“ šepol som, ale tak aby ma počula.
       Božena sa otočila ku mne, teraz mi hľadela rovno do očí a dávala si záležať na každom slove: „Pretože bez potrebných papierov ju len tak s deckom do Ameriky nepustia. Hovorím ti, tri mesiace Magda všetko pripravuje a čakala len na Elenkin súhlas, tak ako ja teraz čakám na tvoj. Či súhlasíš s tým, aby si dačo pre svoju dcéru a vnuka urobil.“
       „A čo?“ skôr som hlesol než povedal.
       „Choď do Kluknavy za notárom a dobre mu zaplať, nech ti dá potvrdenie, že Elenka a Kubo sú svoji. Že boli riadne oddaní, mali svadbu. A nič sa neboj, Elenka si ten sobášny list vezme so sebou, tu sa to nikto nedozvie. Tak si potom vybaví aj ostatné papiere, aby mohla aj s malým za oceán.“
       „Ja mám podvádzať? Podplácať? Tlačiť k podvodu notára?!“
       „Ty musíš vedieť, či ti viac záleží na dcére alebo na neviem čom, hocičom, voľačom smiešnom, lebo všetko, čo sa tvári dôležitejšie ako Elenkine a Lackove šťastie, je vlastne na smiech. Ber peniaze a choď! Pros notára, vysvetli mu, že sme len ľudia... Ale ak nebude chcieť, tak na neho poriadne pritlač!“

       V tú noc som mnoho nespal. Ani tri ďalšie. Veľa som sa rozprával s Elenkou, veľa som sa maznal s Lackom, znášal som mnohé Boženine tiché pohľady, z ktorých sa tlačili výčitky. Hodno ctiť zákony, ak vieme, že sú prekážkou spravodlivosti? Akú chybu v živote urobila Elenka, že musí trpieť? A akú Lacko? Môže si rodina ctiť otca, ktorý neurobí pre šťastie svojich detí všetko, čo môže? Dokážem ešte vôbec niekedy pozrieť do zrkadla bez toho, aby som naň potom pľuvol?

       Na richnavskej stanici ohlušujúco zaškrípali brzdy a dymiaca lokomotíva, ťahajúca niekoľko vagónov, zastala na presne určenom mieste. Po tom, ako Elenka s Lackom v náručí nastúpili, podával som jej veľký kufor, v ktorom mala všetko potrebné. Celú svoju svadobnú výbavu, ktorej sa zatiaľ ani nedotkla. Tiež lístky na vlak, na loď a všetky úradné papiere, ktoré bude na hranici potrebovať. Napríklad aj ten, podľa ktorého mala svadbu s Kubom pred troma rokmi. Nie, Kubo tu v tom čase nebol, ale to hádam nikto nikdy nezistí. Teraz podľa úradov cestovala za svojim mužom a dieťa za svojim otcom, aby bola rodina pohromade. Vedeli sme, že ju už viac neuvidíme. Mýlili sme sa však. Z fotografií, ktoré nám posielala, sa na nás šťastne smiala ona, Lacko i jej muž Kubo. Šťastná rodina. A šťastný som bol i ja, že som spáchal ten najkrajší zločin falšovania úradných papierov, aby moja dcéra a vnuk mohli žiť radostne. Každý poctivý človek má právo byť šťastný. Tak je to spravodlivé. A spravodlivosť je predsa viac než zákon.

čitateľov: 652