login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Pásik svetla

@ :: Poviedky ::     Apr 15 2019, 01:47 (UTC+0)

Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie
Čas: zima 1944 a 1945
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Dedo vytlačil dvierka a sťažka sa vyteperil nahor z vrchného schodu pivnice. V svetelnom lúči sa zavíril prach a čiastočky slamy. Vzápätí zavŕzgali pánty, buchli dvierka a my sme sa opäť ocitli v tme. Rušil ju len skúpy pásik svetla, unikajúci cez medzeru v drevených dvierkach. Ten pásik svetla bol mojím spojením s vonkajším svetom. Všetko, čím som doteraz žila, o čom som snívala, v čo som verila a dúfala, to všetko ostalo tam vonku v šírom priestore, neobmedzujúcom sa štyrmi zatuchnutými stenami.
       Ešte pred niekoľkými mesiacmi bol život úžasný. So Žužikou, mojou kamarátkou, sme sa hrali na lúke, ochladzovali sa v Sokolianskom potoku, prechádzali sa, prezrádzali si tajomstvá a túžby a spriadali plány do budúcnosti. Práve nám minulo pätnásť a tešili sme sa na prvú tancovačku. Mal to byť náš krok do dospelosti. Už sme viac neboli deťmi. Vyzradili sme si, s kým chceme tancovať so zamilovanými pohľadmi z očí do očí.
       Z času na čas sa mi zdá, že ešte cítim vôňu letnej trávy, jej hebkosť na chodidlách, v snoch sa mi zjaví nádherná modrá obloha a žiara slnečných lúčov. No potom precitnem a kým žmúrim do tmy, snažím sa pochopiť to nepochopiteľné, čo poslalo nášho apíka do vojny a moju chorú mamu, deda, mňa a malého brata Jánoša uväznilo v tmavej pivnici.
       Nad hlavami zašuchotali kroky. Vedela som, že je to dedo, ktorý jediný vychádza von, aby nám voľačo uvaril a doniesol čerstvej vody zo studne. Niekedy sa odvážil vyjsť z dvora a zájsť za susedmi, ktorí ešte v dedine ostali, aby sa niečo dozvedel. Bolo to nebezpečné, ale neistota bola strašnejšia. Aspoň tak nám to dedo hovoril, keď bol dlhšie preč.
       „Kto sa o nás postará, keby vás zastrelili?“ plačlivo mu vyčítala mama. Na dlhé reči sa nezmohla. Väčšinou sa rozkašľala a kým piskľavo lapala po dychu, dedo ju prikrýval a chlácholil.

       Vojna trvala už niekoľko dlhých rokov. A to sa všetci nádejali, že za pár mesiacov bude po nej, že nás front obíde, že sa to celé skončí skôr, ako dospejú chlapci a otcov rodín nikdy nepovolajú. Ako sme sa len mýlili. Apíka odviedli do maďarskej armády koncom leta. Vraj mu ani pušku nedali, mal len robiť pucfleka nemeckým oficierom. Chvalabohu, aspoň nebude po nikom strieľať a ani snáď nikto po ňom. Šándor, môj starší brat, musel chodiť do Levente s ostatnými chlapcami. O pár mesiacov dosiahne osemnásť a potom už iste bude musieť narukovať. Tak ako veľa iných pred ním.
       Na jeseň sa prehnali Kechnecom a susednou Seňou nemeckí a maďarskí vojaci. Našťastie sa nezdržali dlho a nádejala som sa, že bude čoskoro koniec všetkej tej vojnovej haravary. Začnú tancovačky, ľudia sa budú veseliť, apko aj ostatní chlapi sa vrátia domov k rodinám a ja si konečne nájdem chlapca, tak ako Žužika. Vlastne poň ani nemusela ďaleko chodiť, len do našej chalupy po môjho staršieho brata. Ani neviem, kedy sa dohovorili. Len som si všimla, že keď prišla k nám, Šándor sa tam obšmietal tiež. Najprv mi to nedošlo, to až keď sa Žuzika občas zapýrila a z tvárí im sršala radosť, vždy keď boli spolu. A teraz Šándor neostal v pivnici s nami, ale u nich. Vraj ho potrebujú viac, sú tam samé ženy.
       Nakoniec po ďalších týždňoch mi došlo, že vojna sa tak skoro neskončí, že sa len začala. Ozvena výbuchov granátov, kanonáda diel a streľba sa ozývali čoraz hlasnejšie, bližšie a dávali tušiť, že celá tá pohroma sa valí priamo na nás. Do poslednej chvíle sme verili, že nás front obíde. Dedo sa večerami modlil a najviac šeptal jedno slovo – Kassa. „Len nech idú ďalej. Len nech sa tu nezastavia. O čo sa tu môžu ruvať? Sme len obyčajná dedina, akých je všade plno, bez vojenského významu, pre nich bez ceny. Tam, vo veľkom meste sú fabriky, veľké domy, v nich plno cenností. Tam nech idú, tam nech bojujú!“
       No keď som v jedno decembrové ráno vstala, vedela som, že jeho modlitby neboli vyslyšané. Kechnec obsadili rumunskí a na obed aj ruskí vojaci. Boli strašní. Ako dáki satani. Všetko zlo napísané na čelách, v očiach, v špinavých paprčiach, v ktorých zvierali pušky a samopaly. Dlho som ich neobzerala, dedo nás okamžite hnal dnu. Začula som streľbu, krik, plač a vtedy ma premklo zdesenie. Nielen úzkosť, či obavy. Nechápala som to. Nikam sme neodišli a predsa sme sa ocitli priamo v samom pekle.
       Vianoce stáli predo dvermi, no nik na to ani nepomyslel. Namiesto príprav na Božie narodenie sme sa balili. Rusi nariadili evakuáciu. Nemecké a maďarské vojská nešli ďaleko, zastali neďaleko Belže. Ocitli sme sa v pasci. Chceš prežiť? Odíď! I ja som tak chcela. Len preč, niekam do bezpečia, kde niet žiadneho vojaka. Pravda, ak také miesto vôbec existuje.
       Rozhodli sme sa, že vyhľadáme pokoj u babky v Gönci. Väčšina ľudí z Kechneca aj Sene smerovalo práve tam. Pobalili sme sa a čakali na Šándora.
       „Môžeme ísť spolu so Žužikou? Spolu. Celá ich rodina ide a ak budeme vedno...“
       „Nedbám. Čím nás bude viac, tým lepšie,“ skočil dedo Šándorovi do reči, keď sa už konečne zjavil a mohli sme vyraziť.
       Akoby mi tie slová zobral z úst. Potešila som sa, ale hneď nato čosi buchlo.
       „Mama!“ skríkol malý Jánoš a vrhol sa k nej.
       Ležala bezvládne na zemi. Bola rozpálená, sťažka dýchala a v pľúcach jej pri každom nádychu pískalo. Netušila som, že je s ňou až tak zle. Srdce mi zovrelo, keď sme ju dvíhala a hľadela na mňa očami bez lesku. Až po chvíli prehovorila. Vraj je to len slabosť, stačí jej pohár vody a hneď bude lepšie. Vždy nás utešovala, no postaviť sa nevládala.
       Napokon sme nešli nikde. Namiesto toho sme sa stiahli znovu do pivnice. Bez Šándora. Ten povedal, že nemôže nechať Žužiku samú, že ich odprevadí a potom sa po nás vráti. Hlúpy nápad! Cesty nie sú bezpečné! No Šándor, inak vždy poslušný, sa vzoprel dedovej vôli.
       „Ani pán farár Abszolón nikam neodišli. A oni dobre vedia, prečo tu ostali,“ utešoval nás potom dedo. Čušala som. Všetci sme čušali.

       Dvierka sa škrípavo roztvorili a zazrela som nohu v baganči. Tento okamih neznášam. Zakaždým sa do mojej mysle zakvačí lepkavá otázka: čo ak to nie je dedo, ale niekto cudzí, možno nejaký vojak?
       „Aha, čo mám pre vás,“ volal dedo už zvrchu. „Hotovú hostinu. Farárova gazdiná mi dala čerstvý chlieb, kus koláča a ja som vytiahol zo skrýše klobásku. Myslel som, že už bude po nej. Ale dobre som ju schoval, Rusi ju nevyčuchali. Aj polievku mám. Aj dve sviečky. Nie také malé, ale veľké kostolné. Pán farár mi ich dali. Vraj, keď sa rúca svet, na maličkostiach nezáleží. Pravdu povediac, ani som ich nespoznával. Inokedy boli taký prísny, teraz... Akoby to ani neboli oni...“
       „Vianoce. Dnes sú dozaista Vianoce!“ zvolal Jánoš a jeho bledá tvár sa po dlhom čase rozžiarila.
       Mama sa rozkašľala, chcela niečo povedať, no potom len dlho lapala po dychu. V poslednom čase ju dusilo čoraz viac. V zaprášenej zatuchnutej pivnici bez dostatku čerstvého vzduchu sa jej dýchalo ťažko. Dedo sa skrčený pomotkal medzi nami, zapálil jednu zo sviečok a položil ju na prevrátený lavór. Pomohol mame, nech si sadne, aby sa mohla najesť. Pohladil Jánoša po líci a opýtal sa ho: „A ako si vedel, že sú Vianoce?“
       „Lebo si doniesol sviečku. Tak je pekne, tmy sa bojím. Niekedy sa mi zdá, akoby z nej ktosi na mňa pozeral.“
       Mal pravdu. Teda aspoň v tom, že jas sviečky zútulnil miestnosť, porazil všadeprítomnú čerň a zohrial dlane, ktoré sme natrčili nad plamienok. Prv, než sme sa dotkli jedla, sklonili sme hlavy a pomodlili sme sa. Dedo povedal, že sa musíme poďakovať, lebo žijeme, a potom môžeme sláviť Božie narodenie, keď aj nie v hojnosti, aspoň v dostatku. Mysľou mi prebehol tieň pochybností, ale neodolateľná vôňa klobásky sa mi drala do nosa, a tak som ho poslúchla. Sklonila som hlavu, zložila ruky a začala odriekať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“
       „Dedko a je ešte vonku vojna?“ opýtal sa Jánoš, keď sme stíchli.
       Dedo váhavo prikývol a namiesto odpovede sa opýtal: „A viete, deti zlaté, že táto vojna nie je prvá, čo sa tade prehnala? Chcete počuť ten dávny príbeh?“
       Jánoš prikývol a od radostného očakávania sa mu rozšírili oči. Už som to počula veľakrát, ale aj ja som sa vďačne započúvala do dedovho rozprávania o bitke Jána Zápoľského a Ferdinanda Habsburského, ktorých vojská sa pred storočiami tu vedľa, pri Čiernom lese, postavili proti sebe. Oboch zvolili za uhorských kráľov a ani jeden sa nechcel len tak bez boja vzdať koruny. Stáli tam proti sebe vojská plné po zuby ozbrojených vojakov, pripravených sa na povel vrhnúť do boja. Pešiaci, jazdci na koňoch, v brnení od hlavy až po päty, s kopijami, mečmi, poniektorí dokonca aj s puškami, netrpezlivo čakali na pokyn od svojich veliteľov. Na strane Zápoľského bolo oveľa viac vojska, a tak si bol istý, že vyhrá. Ján sa už iste tešil, že bude jediný kráľ a že svojho protivníka rozdupe na poliach. Lenže nakoniec práve Ferdinandove vojsko, do počtu oveľa menšie, rozprášilo vojsko protivníka. Skoro zajali aj samotného kráľa Jána, len tak tak im utiekol. Rovnako ako časť jeho vojska. No nie všetci mali také šťastie, poniektorí našli smrť v tunajších močiaroch.
       „A dodnes blúdia zakrvavení, bez hláv, nôh a rúk a hľadajú svoje kone a meče, aby sa mohli pomstiť za stratu svojich životov,“ prerušila som deda strašidelným hlasom a natiahla som roztiahnuté prsty k Jánošovi.
       „Mama, dedo, ona ma straší,“ zvolal a vrhol sa na mňa.
       „Ale, no tak!“ ozvala sa mama vyčítavo, no usmievala sa. „Radšej sa pomodlime!“
       A tak sme sa opäť modlili. Za Ježiška v Betleheme, za nás, za apíka, za všetkých našich vojakov, i za všetkých tých, čo už ležia v našej zemi dlho, krátko, či ešte len do nej uľahnú.

       V malej miestnosti sa toho veľa robiť nedalo. Kedysi sme sa tu s Jánošom hrali. Pivnica nás lákala neprebádaným tajomnom. Presvedčila som ho, že v nej žije strašidelná mátoha Lapinoha a kto strčí nohu čo i len na prvý schod v pivnici, schmatne mu ju a stiahne ho dole celého. Koľko som sa nasmiala, keď trčal na schodoch, váhajúc, či dnu a či radšej von. A keď v pootvorených dvierkach zavial prievan a zdvihol kúdol prachu, Jánoš s krikom utekal preč. Nazdával sa, že už Lapinoha ide. Už je to nejaký deň, teraz sa okrem prízrakov začal báť všetkého.
       Mama opäť strašne kašľala. Bola taká slabá, že niekedy už ani nevstala z matraca. Často odmietla jedlo, iba sa napila trocha vody a hlava jej znova unavene klesla. Medzera v dvierkach púšťala dnu len hustú tmu, takže som vedela, že nastal večer alebo noc. A možno to bolo i jedno, keď stále zúrila vojna. Aj tak sme nemohli von. Uväznení ako myši, hej, takí sme boli! Bez vzduchu, bez poriadneho jedla, bez slobody a nakoniec aj bez vôle. Ocitli sme sa v pasci. Prečo sme len neodišli skôr?! Prečo len mama ochorela?! Prečo sa Šándor po nás nevrátil?! Musel predsa vedieť, že ho čakáme! Už mu je Žuža viac ako my?! Kiež by. Kiež by to všetko kvôli Žuže. Len sme sa nádejali, že sa mu nič nestalo.

       Zavŕzgali pánty. Podzemie domu zalialo nezvyčajne silné svetlo, akoby do nej vstúpilo samotné slnko. Moje premrznuté kosti vďačne prijímali prúd tepla. Cez prižmúrené oči som hľadela, akoby to nebola naša pivnica, ale nejaká kráľovská miestnosť, veľká a presvetlená. Šípila som, že kdesi tam hore sú vsadené veľké okná. Stačí sa len vyštverať po rebríku a otvoriť ich. V slnečnej žiare sa leskli pavučiny a na ich sieťach sa trblietal prach ako zrnká diamantov. Vystrašený pavúk, ohrozený záplavou žiary, sa ponáhľal do úkrytu. Načiahla som sa, že mu pomôžem, keď ma zastavil známy hlas. „Nechaj ho! Nechaj. A pozri na mňa!“
       Bola to Žuža. Vyobliekaná ako anjel, ako princezná. Žiarila v bielych, zlatom vyšívaných háboch a bola prekrásna, až sa tajil dych.
       „Prečo sa tu schovávaš? Ideme tancovať. Konečne si zatancujeme! Pozri, Šándor je tu so mnou. Môj Šándor,“ zdôraznila a obzrela sa. „Šándor, veď sa neskrývaj! Ukáž sa svojej sestričke!“
       No Šándora nebolo. Dvihla som sa, že ho pôjdem hľadať a potom konečne odídeme do Göncu, do bezpečia. Už som bola na schodoch, keď som počula kašeľ. Mama - preblyslo mi zmätene mysľou. Úplne som na ňu zabudla. Ako pôjde s nami, keď nemôže vstať?! Lenže ja chcem odísť. Musím! A pôjdem! Mama to iste pochopí.
       Kašľanie neprestávalo, bolo stále hlasnejšie a neznesiteľnejšie. Chcela som ujsť, netŕpnuť, že je to posledné, čo kedy začujem, no nohy ma akosi neposlúchali. Vrástli do podlahy. Nechceli sa od nej odlepiť.
       Prudko som roztvorila oči a uvedomila som si, že to bol len sen. Do uší sa mi zarezal mamin hlas, ktorému sa nedalo rozumieť. Možno niečo hovorila zo spánku, no nemala som silu ani ochotu k nej vstať a zistiť, či niečo nepotrebuje. Znenazdajky som ju vnímala ako balvan, ktorý ma drží na tomto mieste. To kvôli nej sme nemohli odísť - zlostne mi prebehlo mysľou, no vzápätí som sa za tú myšlienku zahanbila.
       Dvierka sa otvorili. V otvore sa zamihotalo svetielko. Rozbúchalo sa mi srdce, ani som netušila, či a kedy dedo odišiel, no známy šuchotavý krok ma upokojil. Nedvihla som hlavu, neozvala sa. Dúfala som, že zaspím a opäť ma zahreje teplé slnko a uvidím Žužiku. A možno sa mi tentoraz prisní aj Šándor.
       Dedo dal napiť mame. Počula som jej namáhavé sŕkanie a potom dedove rozprávanie. Sprvu som nič nechápala. To až neskôr. Ach, keby tak nikdy! Keby som tak nikdy nemusela týmto spôsobom precitnúť a dospieť.
       „...ostali sami na Cigánskom vŕšku aj so starým. Chudák starý už nevládal zísť z postele. Nádejali sa, že keď sú dôstojníci, hoci ruskí, že im neublížia. No stalo sa. Ešte aj chlapca poslali s nejakým papierom do Milhosti, aby im tam nezavadzal. Už ich len našli všetkých troch zastrelených, ženy s rozcuchanými vlasmi a roztrhanými šatami. Boh vie, čo si chudinky museli vytrpieť,“ zavzdychal skrúšene dedo. „A ešte ani po smrti im nedali vydýchnuť. Nedovolili ľuďom, aby ich pochovali. Museli ich nechať tak, ako boli!“
       „Pane Bože, Panna Mária, Ježišu Kriste, ktorý si na nebesiach,“ mamin plač sa miesil s modlitbami a vlial sa ako drsná láva do mojich horúčkovitých snov.

       Dni sa vliekli. Zlievali sa v nekonečný čas. Všetky rovnako tmavé, dusivé, niekedy ohlušujúco tiché, inokedy s tupými ozvenami kanonád a streľby. Čakali sme, no netušili sme dokedy a načo. Čoho sa dočkáme, ak vydržíme?
       Civela som na ten pásik svetla a napadlo mi, že tu umrieme všetci. A ja? Ja som si ešte nezatancovala na ozajstnej tancovačke. Ešte som si ani nestihla nájsť žiadneho chlapca, čo by ma mal rád, čo by sa o mňa bál a staral sa o mňa tak, ako Šándor o Žužu. Neviem, ako chutia bozky, ani aký je to pocit, schúliť sa niekomu do náručia, aké je to byť objímaná. Čo ak sa toho nedožijem?! Niekedy, keď stíchne streľba a nastane ticho ako v hrobe, vkráda sa do mňa mrazivý pocit osamelosti. Čo keď nás nájdu, ublížia nám a zastrelia, ako tých na Cigánskom vŕšku v Seni? A čo keď umrú všetci tam hore, navzájom sa postrieľajú a my ostaneme na svete sami? Nevrátia sa chlapi z frontu, neuvidíme viac nášho apíka, Šándora, ani Žužu. Možno už všetci ležia niekde v hrobe, či len tak nepochovaní na studenej zemi, umučení, zmárnení, zabití.
       Pásik svetla sa zamihotal, skrútil a vzápätí ho pohltilo svetlo z otvorených dvierok. Ležala som, čušala a čakala, kto zíde dole teraz. Či dedo, alebo niekto, kto nás všetkých znesie zo sveta. Ale bol to opäť dedo. A potom som počula, ako šepká mame: „Našli nášho pána farára. Vedľa strážnice v Milhosti. Zastreleného, umučeného, utýraného,“ vzlykal a pokračoval, tlačil z uplakanej duše tú strašnú ťažobu von.
       Počula som mamino zhíknutie, prerývaný plač, aj jej zúfalé otázky, na ktoré možno ani nechcela odpovede. Ani ja. No zarezávali sa do duše ako zuby hrdzavej píly, pomaly a bolestivo.
       „Ruskí vojaci ho zabili, umučili ako nášho Ježiša Krista, lebo sa im postavil na obranu nevinného dievčaťa. Nezľakol sa presily, neustúpil hrubej sile, ale urobil to, čo mu svedomie kázalo a doplatil na to strašnou smrťou. Vraj ho dlhé hodiny mučili, bili, kopali doň ako keby bol psom a nie človekom. Hádam to ani ľudia nemôžu byť, keď také urobia človeku, duchovnému! Ako zvery! Obyčajné hnusné zvery! Veď to by ani vlk vlkovi nevykonal!“
       „Ach Pane Bože, prečo si nás opustil?! Prečo si na nás zoslal tieto ťažké skúšky?! Čím sme sa previnili, že nás necháš taký ťažký kríž nosiť?!“ zaplakala mama.
       Keby som radšej spala a nič nepočula! Dá sa vôbec prejsť týmto peklom a potom žiť bez toho, aby človeka ustavične neťažili tiene minulosti? Budem sa ešte môcť tešiť zo života?
       Môj pásik svetla zosivel a sny o letnej lúke a hrách nahradili nočné mory. Kedysi nám náš pán farár Eduard Abszolón, nech mu je zem ľahká, kázali, že človek okrem vody a jedla potrebuje i svetlo nádeje. Ak zhasne svetlo, zomrie aj nádej. Bez svetla nevedno kadiaľ ísť, ak nie je nádej, už nemá ani zmysel, aby niekam šiel.

       V jeden deň nastalo ticho. Ani sme tomu nemohli uveriť. Ale keď sme nabrali odvahu, vyšli von a vystavili tváre hoc zubatému januárovému, no predsa len jasnému slnku, nádej prestala byť nádejou a stala sa skutočnosťou. Paľba ustala. Vojaci odtiahli preč. Ulicami sa pomaly trúsili vracajúci sa susedia. Ženy, deti, muži. Aj Šándor so Žužou. Šándor! Padli sme si do náručia. Iní ako predtým. Všetko bolo iné, ako predtým. Krajina zničená, tiež domy, ak nie v troskách, tak poškodené a ja som si uvedomila, že je to zázrak, keď ten náš ostal celý. Aj muži plakali. Tí, ktorým ešte ostali slzy. Zo všetkých očí však šľahalo trpké poznanie, že najväčších zverstiev je schopný len človek. Mnohé z detí za tých pár týždňov dospeli, dospelí zostarli. Aj ja som dospela. Hľadela som na oblohu a náhle som pocítila, ako mi duša opäť oteplieva nádejou. Bol mier a bolo svetlo.




čitateľov: 1101