login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Muž, ktorý rúbal stromy

@ :: Poviedky ::     Apr 07 2019, 05:44 (UTC+0)

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: pravdepodobne rok 1956
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Neznášam Brzotín! Neznášam Brzotínčanov, Brzotínčanky i tie malé odporné a uvrešťané Brzotínčatá! Ako som tu vôbec mohol doteraz vydržať medzi nimi žiť? Isto, miesto, kde sa človek narodí, si sám nevyberie. Ale kto má trochu rozumu, napríklad ako ja, mal by sa pozrieť do sveta, aby pochopil, či to, čo ho s domovinou spája, je naozaj láskyplné puto alebo vlastná obmedzenosť človeka, ktorý nevidí ani za humná. Mal by vytiahnuť zablatené nohy z rozmočených oráčin a vydať sa niekam ďalej; kráčať tak dlho, kým mu slama neopadne z gatí a hnoj spoza nechtov. Pravda, v čase môjho detstva som i ja chodil s otvorenými ústami, keď ma rodičia vzali do Rožňavy a s úžasom som hľadel na Strážnu vežu, veriac, že je to tá najveľkolepejšia stavba, akú kedy človek postavil. Rožňava bola pre mňa stred sveta, cítil som sa v nej taký malý a nehodný, netušiac, aké veľkolepejšie, onakvejšie krásy svet ponúka. Dobre som urobil, že som odtiaľ vypadol! A či už mi niekto verí alebo nie, dostal som sa až do Spišskej Novej Vsi! Strážna veža? To veža chrámu Nanebovzatia Panny Márie je omnoho vyššia. Tá naša by vedľa nej vyzerala ako obyčajný trpaslík. A to divadlo, aké tam majú! Nie, dnu som ešte nebol, ale jedného dňa mi v robote určite dá rada odborového hnutia lístok pre zamestnanca mesiaca úplne zadarmo. Potom pôjdem. Len dúfam, že práve nebudú hrať nejakú jačavú operu. To by som sa len poobzeral, aby som videl, ako to tam zvnútra vyzerá a zašiel si niekam na poriadnu borovičku. Alebo Spišský hrad! Isto, aj my tu máme ten svoj brzotínsky. Pár kameňov sa ešte váľa na kope a ľudia nadšene rozprávajú, vraj ako je tu krásne. Ale hrad na Spiši, preboha, veď tam by sa vošla celá naša dedina! Ba možno by ostalo trochu miesta aj pre susedov z Kružnej. A nie je to len taký hocijaký hrad, veď tam sa narodil aj kráľ! Zápotocký alebo Zápoľský. Už sa nepamätám. Teda jeden z nich bol kráľ a druhý je prezident, ale stále sa mi to pletie. Nakoniec je to jedno, lebo obaja sú takí páni, že až. Ba možno ešte väčší!
       Domov som sa vrátil iba preto, aby som pozrel rodičov. To poznáte, však? Prídete sa ukázať, lebo vám stále vyčítajú, že vás málokedy vidia, ale potom sa najete, pochválite mamu, aká je dobrá kuchárka, zapálite si s otcom jednu cigaretku a ďalej už len počúvate ich večné ponosy. Ako im družstvo zobralo pôdu, kravy a gazdovskú pýchu. Sladké úsmevy vystriedajú trpké spomienky a nasleduje už len večné šomranie, že sused si kúpil rádio a púšťa ho tak nahlas, až im z toho ušiel pes, ba aj sliepky prestali znášať vajcia, ale kontingenty i tak treba odvádzať. Keby v tom rádiu aspoň dačo dobré hrali. Ale to len samé trúbky a bubny. Cimbal odtiaľ nepočuť. Keď tie ponosy konečne skončia a človek sa poteší, že už má to najhoršie za sebou, vtedy začne mama horekovať, že by si rada podržala v náručí vnúča, otec by si ho rovno chcel posadiť na kolená a vyrezať mu z dreva prvú píšťalku. Tak sa začnú vypytovať, či už mám frajerku, kedy im ju donesiem ukázať a či je dobrá, mocná, či dokáže odniesť jedno alebo hneď dve vedrá pomyjí naraz. Jasné, rodičia ešte stále chovajú prasce a keď mi povedali, že už len tie svine ich držia pri živote, radšej som sa zdvihol a šiel som do krčmy.

       V Brzotíne sú stále iba dve krčmy. Zsudelova a Liptákova. Liptákova je bližšie, skoro hneď pri Okolicsányiho kaštieli. Šiel som tam i preto, lebo Lipták je Slovák. Odkedy prišiel z Rudnej do Brzotína, hovorí stále po maďarsky, ale nech všetci vedia, že som sa vo svete i voľačo naučil, keď naň spustím írečitou slovenčinou.
       „Spišskú borovičku!“ zavolal som na Liptáka, keď som si sadol za stôl a celá krčma naraz stíchla.
       „Čo chceš, môj zlatý?“ vyvalil na mňa Lipták oči a usmial sa, odhaliac dva rady žltých zubov. Niečo sa vo mne pohlo. Ako to, že mi tyká? Nebolo by dobré pohádať sa hneď, ako som prišiel, tak som len zopakoval: „Spišskú borovičku!“
       „A ty si vari zabudol, odkiaľ pochádzaš? Veď tu každý pije víno. A pivo.“
       „To nie je nič pre baníka. Skutočného baníka, nie takého, akí sú u vás v Čučme! Baníci z uránových baní pijú spišskú borovičku, tak mi jednu dones,“ vrátil som mu tykanie, sledujúc, ako sa vďaka môjmu ostrému hlasu zmenil jeho výraz. Teraz skôr prosebne začal vysvetľovať: „Z ostrého mám len slivovicu a rum. To vieš, tu sa toho veľa nepredá. Ľudia si stále pália doma.“
       „Tak ich treba nahlásiť! Kto páli načierno, okráda štát. Teda teba i mňa i každého, kto tu sedí. Pre toto tú novú spoločnosť nebudujeme,“ pozrel som sa mu priamo do očí a mal som pocit, že ho mám v hrsti. Ba nielen jeho, ale všetkých, čo tu posedávali, mleli prázdne reči a zabíjali čas. Ticho v krčme vystriedal šum. Odrazu chcel každý niečo povedať, ale len tak tichučko, huhňavo, dobre, že si nešepkali rovno do uší. Chlapa, čo sa priamo postaví, povie svoj názor nahlas a stojí si za ním, dnes už len ťažko nájsť.
       „Paľo, pozri, “ nahodil krčmár vľúdny tón a oslovil ma menom, aby bolo jasné, že si ma pamätá, „ja som rád, že tu mám aspoň niečo. Dnes už bez úplatku nezoženieš nič.“
       „A akú slivovicu máš?“
       „Nuž, ja ti ani neviem. Nálepka z fľaše odpadla ešte skôr, ako som ju kúpil.“
       „A zato si dával úplatok?“
       „Jasné. Za päť litroviek slivovice úplatok pollitrovka slivovice. A teraz mám čo robiť, aby som to vôbec predal. Veď vidíš, že to tu nikto nepije.“
       Plesol som si po čele a už ma nebavilo viesť tento nezmyselný rozhovor. Mávol som rukou, nech prinesie to, čo má. Postrehol som, ako sa všetci navôkol uškŕňajú. Vzdal som to a oni sa cítili ako víťazi.
       „Jednu slivovicu!“ ozvalo sa spoza môjho chrbta a potešilo ma, že to predsa len s tým Brzotínom nebude také zlé a je tu ešte niekto, kto dokáže oceniť dobrú pálenku. Otočil som sa a hľadel som na nejakého chlapíka v montérkach, bagančiach a v kockovanej flanelovej košeli, ktorej chýbal každý druhý gombík. Chlapíka som odhadol na pomocníka na družstve alebo robotníka na stavbe. On sa obzrel, kde je voľné miesto a prisadol si ku mne. Lipták priniesol dve slivovice, položil ich na stôl a mňa v nose pošteklila príjemná vôňa.
       „Na zdravie!“ dvihol som pohár a štrngol si s neznámym. V ústach sa rozliala jemne pálivá chuť, čo stiekla dole hrdlom. Zahriala i zaštípala, až som sa striasol a v bruchu sa mi rozlialo príjemné teplo. Už som ju chcel pochváliť, že je ozaj dobrá, keď sa ozval môj spoločník.
       „Fuj! Je úplne nahovno. Niet nad domácu. Tá, čo páli Tibor, je stokrát lepšia.“
       „Čože? “ neveriacky som hľadel na odpornú grimasu, čo vystrúhal ten hlupák. „Aká Tibiho slivovica?“
       „Nepoznáš ho? Škuľavý Tibor, ten, čo má okuliare ako popolníky, tak on páli v Brzotíne najlepšiu pálenku. V družstve prd zarobíš, tak mu chodím pomáhať. V lete som mu opravoval strechu, lebo mu zatekala, aj plot mal krivý, i to som urobil, už je na poriadku. Dreva som mu tiež narúbal, lebo on s tými očami asi ani klát netrafí a škoda by bolo, keby si odsekol prsty, keď už robí takú slivovičku. Vždy mi zaplatil a potom sme spolu zapili dobrú robotu, až som mal problém nájsť cestu domov. Raz som taký opitý došiel až do Rakovnice, a to bývam tu, hneď za krčmou. Tibor je frajer! On sa vyzná. Rúrky na pálenie má presne také, aké majú byť. Medené. Aj zákvasy robí sám, však má dosť veľkú záhradu. To nie ako keď nás učili páliť Rumuni. “
       „Kto?“ nechápal som.
       „Rumuni! Si zabudol, že nás oslobodili oni? Iba deti v škole sa učia nezmysly, ako tu prišla sovietska armáda. “
       „Šaňo, ticho!“ skríkol krčmár Lipták. „Ak chceš rozoberať politiku, tak odtiaľ vypadni!“
       „Hovorím ti, Tibor je frajer. Však aj preto má tak veľa peňazí, preto mi tak dobre platí, lebo jeho pálenku chcú aj páni z mesta. Z Rožňavy!“ Šaňo sa nahlúplo usmieval.
       Vložil som krčmárovi do ruky pár drobných mincí, zdvihol sa a odišiel. Jasné, čo iné som čakal? Pre družstevníka z Brzotína bude Rožňava stále pupkom sveta. Ale dobre som toho Šaňa odhadol. Je družstevník i stavbár, keď chodí tomu okuliarnikovi pomáhať s domom. Nie, tento svet už nie je pre mňa. Musí sa zmeniť. Od základu! A najskôr sa treba zbaviť tých, čo ožobračujú našu spoločnosť, pália pálenku načierno, hoc to zákon zakazuje a ešte sú i frajeri, lebo majú viac peňazí. Nepriatelia socialistického zriadenia! Takých len pred súd! Ja makám v uránovej bani, mám krásny plat, ale je toľký, ako si zarobí ten pálenkový šmelinár? To sa musí hlásiť!

       Zbytočne som sa domnieval, že tu nájdem žandársku stanicu ako v meste. Nič sa tu nezmenilo, žandár robí vlastne doma , v žandárskej stanici poniže kalvínskeho kostola zároveň býva. Vyšiel v teplákoch a žmúril na mňa, akoby som žiaril slnečným jasom, ale keď som ho nazval žandárom, prudko sa ohradil.
       „Som esenbák a s tými, čo si nás mýlia s buržoáznymi žandárskymi prisluhovačmi, si nemám čo povedať!“
       Mal teda navrch, ja som len nasucho prehltol a ospravedlnil som sa. No odbiť som sa nedal a vyrozprával som mu všetko, čo som sa v krčme dozvedel.
       „Aha, pozrite tam,“ napriahol esenbák ruku a výrazne vztýčil prst do prázdna. „Vidíte tam tie dva kostoly? Tak tam sa nepáli. Všade inde áno.“
       „Aj na cintoríne?“ zaskočil som ho nečakanou otázkou.
       „Vlastne ani tam,“ zarehotal sa, bral to ako žart.
       „A viete, kto je na cintoríne? Viete? Tí, čo normálne zostarli alebo tí, čo stáli na nesprávnej strane zákona a bachari vo väzniciach si už s nimi vedeli poradiť, aby sa ani staroby nedožili. Na ktorej strane zákona stojíte vy?“
       Chlapík najskôr očervenel, potom zbledol, zozelenel a azda pochopil, že nie som len tak hocikto, žiaden hlupáčik, čo ženie stáda kráv na pašu, ale uvedomelý občan novej spoločnosti. Teraz som mal navrch ja. Lebo esenbák Štefan, tak sa volal, sa šiel prezliecť do uniformy a vybrali sme sa spoločne za škuľavým Tiborom.

       Nájsť škuľavého Tibora by som vedel aj sám. Našiel by ho aj slepý, stačilo nemať zasoplený nos. Už keď sme sa blížili k jeho domu, tam v tej zastrčenej časti, čo ju každý volá Kacsaszög, ostrý pach pálenky ma až štípal v očiach. Počul som už o kadečom. Napríklad, že ľudia začínajú páliť po polnoci, keď všetko spí, aby sa vzduch do rána vyčistil. Alebo i to, že ak to nemôžu robiť v neskorú nočnú hodinu, tak aspoň zároveň na dvore spaľujú lístie, staré kože, ba prihodia tam aj gumáky, nech to smrdí a nikto si nič nevšimne. Lenže škuľavý Tibor na to kašľal. Akoby sa chcel chvastať a povetrím šíril správu, čo oznamuje svetu, že on sa ničoho nebojí a zákony sú naň prikrátke.
       „Štefan! A aj ty, teba som už niekde videl, no veď si spomeniem kde, nech sa páči, poďte ďalej!“ otvoril nám dvere a zoširoka sa na nás usmieval, akoby sme ho prišli odmeniť medailou za statočnosť či diplomom za dobre odvedenú prácu. Veď počkaj! Ja budem v bani kopať urán za tučnú výplatu a ty za naberačku hrachovej kaše a tvrdé väzenské lôžko!
       V prítmí Tiborovej kuchyne to vyzeralo ako v skutočnom liehovare. Na stole vo veľkom hrnci zákvas z ovocia, čo zmiešal dohromady a nechal vykysnúť do smradľava, na peci celé zariadenie, dôkladne premyslené, precízne upravené, z ktorého viedli medené rúrkové špirály do veľkej fľaše od uhoriek, kam práve kvapkala číra pálenka. Fľašky boli všade. Niektoré prázdne, niektoré plné. Na stole, na policiach, po zemi i na lavici, ale tie hneď zložil, aby si bolo kam sadnúť.
       „Postojíme,“ riekol som úsečne, keď nás núkal, nech si urobíme pohodlie.
       „Teraz len začalo kvapkať,“ úsmev z tváre mu nezmizol, esenbácka uniforma mu, zdalo sa, vôbec neprekážala. „Toto vám ponúknuť nemôžem, lebo to je nedobré na oči, veď viete. Ale nevylievam nič, tá prvá pálenka je vhodná na reumu. Pekne si ju vmasírujete do kolien, alebo na lakeť, alebo do prstov, hocikde, kde to bolí. Viete koľkým ľuďom som už tak pomohol?“ tváril sa ako liečiteľ, priam doktor, či spasiteľ trpiacich, keď ukázal na tú fľašu od uhoriek, kam viedla medená rúrka. „Ale toto, milí moji, toto je čistá slivovička. Len pre vzácne návštevy!“ nabral polievkovou naberačkou z akéhosi kastrólika na polici a rozlial do troch horčičákov.
       „V mene Československej ľudovodemokratickej republiky ťa vyzývam, aby si tú pálenku ihneď vylial,“ esenbák Štefan zdvihol bradu, založil ruky za opasok a riekol to tak oficiálne, nahlas a isto, až ma na chvíľku potešil.
       Škuľavý Tibor zaklonil hlavu a vyvrátil obsah pohára do hrdla.
       „Vyliate!“ zaškeril sa. „Dobrá je,“ pokýval ešte uznanlivo hlavou nad vlastným dielom, hneď čo ho striaslo, až musel na chvíľku prižmúriť oči.
       „Nepochopil si ty... ty zločinec!“ vyhŕkol som tak zlostne, až sa škuľavý Tibi zarazil, či to naozaj.
       „Ak to všetko nevyleješ, budeme mať veľký problém,“ esenbák Štefan teraz namiesto sebaistého postoja bezmocne rozhodil rukami.
       Trvalo to ešte chvíľku. To naťahovanie, že vraj čo to tu skúšame, však že si len máme sadnúť a môžeme sa zrúbať až do nemoty, ale čím viac sa škuľavý Tibor snažil upokojiť nás, tým viac to vo mne vrelo. Nakoniec som sa neovládol, schmatol som jednu plnú fľašu a hodil ju o zem. Rozbila sa, omamná vôňa kuchyne ešte zosilnela, drobné úlomky skla ležali roztrúsené po celej podlahe a ja som upokojene sledoval, ako sa mení výraz Tiborovej tváre. Ako mu začína trhať kútikom úst, potom aj viečkom, ako rozčarovane na mňa hľadí a rozmýšľa, kto som. Možno kontrola z okresu, možno až z kraja, a či si ma snáď nepamätá z nejakej fotografie z Pravdy alebo Rudého práva, lebo to by som potom mohol byť i priamo z ministerstva! Začal sa hrbiť, akoby sa chcel zmenšiť, byť malý, maličký, neviditeľný. Najmä potom, ako mu esenbák Štefan oznámil, že ak nás neuposlúchne, bude mu musieť založiť na ruky putá a hnať ho pred sebou až do Rožňavy. Tam už súdruhovia budú vedieť, čo a ako.

       Deň pokročil, na Brzotín, teda i Kacsaszög sa vznieslo šero, keď škuľavý Tibor, poslúchajúc rozkazy, vynášal najskôr von fľaše a všetko vylieval na zem. Bolo toho veľa. Naozaj. Dokonca toľko, že keď vyprázdnil i jeden demižón, čo som mu našiel v skrini, uprostred dvora už vznikla dosť veľká mláka.
       „Teraz zákvas!“ prikázal esenbák Štefan a škuľavý Tibor vynášal hrnce, ktorých obsah vykydol pred moje baganče.
       „Aj rúrky! Tie medené! Na klát a posekať!“ rozhodol som sa ho úplne doraziť, aby nemohol znova páliť.
       Videli ste už niekedy človeka, ktorého pochytil amok? Ja áno. Práve v tejto chvíli.
       „Rúrky?“ škuľavý Tibi sa roztriasol, vyzeral, akoby dostal záchvat, očami šibal na všetky strany, zatvoril ruky do pästí a bolo na ňom znať, že by sa na mňa najradšej vrhol.
       „Na čo čakáte?“ nasadil som panovačný, no zároveň posmešný tón.
       „No dobre, pán súdruh!“ priam vyštekol, vbehol do kuchyne, odkiaľ sa ozval akýsi kovový rámus a o chvíľku už bol von aj s medenými špirálami. Dal ich na klát a zúrivo do nich ťal sekerou. Asi nemá až taký zlý zrak. Napriek krčmovým rečiam sa na klát vždy strafil. Keď to ukončil, sekeru zaťal a stúpol si na vyliaty zákvas. Ako šialený po ňom začal skákať, rozhadzoval rukami na všetky strany, striedavo pozeral do neba a na zem, čosi kričal, ale tak, že sme mu nič nerozumeli. Potom sa otočil, prebehol nazad ku klátu a vzal znovu sekeru do rúk. Hľadel na mňa priam nepríčetne. Zmocňovali sa ma všakovaké pocity. Nebolo by lepšie, keby ten esenbák vytiahol pištoľ? Veď čo ak škuľavému Tiborovi naozaj preskočilo a teraz sa vrhne na mňa? Ja ešte nechcem umrieť! A vôbec nie pod rukami šialenca!
       „Pálenka bola, ale už som ju vylial. Aj rúrky som zničil. Aj zakvasené ovocie. Ešte musím vyrúbať stromy! Z nich mám to ovocie, načo mi budú, keď už nemôžem páliť?“ zakričal hrdelným hlasom a rozbehol sa. Našťastie nie ku mne, ale opačným smerom do záhrady. Zastal pri prvej jabloni a začal ťať do kmeňa.
       „Hádam pôjdeme,“ krútil hlavou esenbák Štefan a chystal sa preč.
       „Kam? Veď ste ho ešte nezatkli!“
       „Nemôžem ho zatknúť,“ Štefan kývol plecom a ukázal mi len svoj široký chrbát, keď vykročil z dvora na ulicu.
       Pobehol som za ním.
       „Ako to, že ho nemôžete zatknúť?“ snažil som sa ho zastaviť.
       „Nevieme dokázať, že páli pálenku načierno. V dome z nej nenájdeme ani kvapku, ba ani zákvas, ani destilačné zariadenie! Aké dôkazy by som predložil, aby som ho usvedčil?“
       „Nemá nič, lebo všetko musel zničiť! Veď sme mu to nakázali!“
       Esenbák Štefan zastal, nahol sa ku mne, až som cítil na tvári jeho dych a dôrazne riekol: „Neviem, o čom hovoríte! Kto čo nakázal? Chcete povedať, že príslušník Zboru národnej bezpečnosti Československej ľudovodemokratickej republiky nakázal páchateľovi zničiť dôkazy kriminálnej činnosti? Máte na to svedkov? No? Skúste to niekam nahlásiť. Lenže potom ja nahlásim vás, že krivo obviňujete čestných ľudí, ktorí svojou svedomitou prácou pomáhajú napĺňať program pracujúceho ľudu vedeného Komunistickou stranou Československa! Lebo kde niet dôkazov, niet ani viny a vaše udanie by bolo iba zavádzajúcim rozptyľovaním dozorujúceho orgánu pri výkone úradnej moci! Keď ty tak, aj ja tak! Pochopil si to, ty šašo?“
       Cítil som sa, akoby ma niekto prefackal. Zakrútila sa mi hlava a urobil som krok vzad. Potom som už len stál, sledujúc, ako sa esenbák, plne si vedomý svojho postavenia a právomocí, odo mňa vzďaľuje, až zmizol za prvým rohom. Spoza môjho chrbta ku mne stále doliehal zvuk rúbajúcej sekery.

       Na druhý deň ráno som opúšťal dedinu. S batohom, do ktorého mi mama nabalila klobásy, tiež nejakú cibuľu, slaninu a vajcia. Otec mi tam pre zmenu strčil jednu svoju skoro celkom novú košeľu, vraj už jemu takú parádu netreba a ja ju skôr vynosím. Odchádzal som smerujúc pešo do Rožňavy. Odtiaľ pôjdem autobusom do Dobšinej a potom do Spišskej Novej Vsi. Nebol som však spokojný. Niečo ma škrelo, napĺňalo zvláštnym nepokojom, z ktorého sa mi triasol žalúdok. Zašiel som ešte pozrieť na Kacsaszög. Dom škuľavého Tibora tam stál rovnako ako včera, no záhrada vyzerala na nepoznanie. Nebolo v nej jediného stojaceho stromu. Len pne, okolo nich množstvo triesok a kmene i koruny jabloní i sliviek ležali na tráve ako torzá niekdajšej pýchy svojrázneho pálenčiara. Škuľavý Tibi mohol byť vlastne rád, že tu majú takého esenbáka, ktorý mu pomohol vyhnúť sa väznici. A všetko zlé sa stalo iba kvôli mne! Nie, k tomuto ma rodičia neviedli, tu sa predsa deti vychovávajú inak! Tak prečo som bol včera taký nadutý? Čo ma priviedlo k tomu, aby som sa stal udavačom? Sám neviem. Dostal som poriadnu príučku. Ľudia v Brzotíne si dobre rozumejú. Ak treba, podržia jeden druhého, tu ešte človek pomáha človeku. Je pekné vedieť, že sa takto žije na mieste, ktoré je i mojim domovom. Mýlil som sa a teraz sa hanbím. Brzotín je dobrá dedina!




čitateľov: 1579