login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Lenivá mačka

@ :: Poviedky ::     Mar 24 2019, 06:26 (UTC+0)

Miesto: Krásensko, okres Vyškov, Česká republika
Čas: tradovaný príbeh sa pravdepodobne odohráva v 19. storočí
Autor: Slavomír Szabó

       Ak by niekto túžil čo by len na chvíľku zazrieť dokonalú krásu, najznamenitejšie majstrovské dielo stvoriteľa v ženskej podobe, tak viem, kde ho hľadať. V Krásensku. Také dievča ako Vincka som doposiaľ nevidel a myslím si, že nádhernejšie by som vo svete ani nenašiel. Koľko bezsenných nocí som už strávil, hľadiac do stropu a vybavujúc si jej tvár! Kdesi za privretými viečkami, ba aj pri otvorených očiach civiacich do tmy som si predstavoval, ako sa na mňa smeje, ako sa jej pri tom robia v lícach také rozkošné jamky; hoc pravda, usmievavá často nebýva. Ale ak áno, ak sa roztiahnu jej súmerné pery a zažiaria biele zúbky, srdce sa mi rozbúši. Myslievam i na jej modré oči, ktorými spod súmerného obočia hľadí priam na dno mužskej duše. Na jej biely krk, až má zdravý chlap problém ovládnuť sa, aby k nej jednoducho nepristúpil a nevtlačil naň bozk. Úzky pás volajúci po objatí, ruky jemné a nohy, bože, tie nohy, ktoré sa strácajú pod záhybmi nariasenej sukne, tie sa vkrádajú do snov všetkých mužov a žeravia ich túžbu najslastnejšími predstavami. Keď kráča ulicami a vlní sa v bokoch, mladým tečú sliny a dedovia si hryzú fúzy. A tie dokonalé krivky pod blúzkou, kde sa jej to pri každom kroku všetko tak krásne hýbe! Kto by mohol pokojne spať, keď vie, že len pár domov vedľa leží pod perinou to najpôvabnejšie stvorenie, aké kedy chodilo po zemi?
       Pravda, ak jestvuje ženská dokonalosť, ku ktorej patrí aj prívetivosť či pracovitosť, tak tú by sme pri Vincke hľadali márne. Pre jej matku bola i je princezničkou, ktorá musí mať to najlepšie. Sama celé dni i po nociach tká plátno, otec zasa v lesoch drie, stavia miliere a páli drevené uhlie, ale Vincka ešte nikdy svojimi nohami nemiesila hlinu na váľky (vepřovice), nepriadla nite, ba vlastne ani neviem, či by dokázala upiecť buchty. Nikto nie sme dokonalý, lenže zatiaľ čo žena, ktorej sudičky priveľa krásy nenadelili, iba ťažko opeknie, Vincka sa ešte môže všetkému naučiť. Tak si to myslím, týmto presviedčam samého seba a snažím sa uveriť, že sa mi podarí získať jej lásku.

       „Počuješ ten zvon? Cítiš, ako sa pri každučkom údere čosi zachveje až v hrudi? Dnes máme pekný deň, nádherne vyzváňajú a hľadieť pri tom na tvoju krásnu tvár, to musí byť človeku hneď jasné, prečo sa to tu volá Krásensko,“ ani neviem, čo mi napadlo tárať najskôr o zvone, len som sa snažil Vincke nejako hlúpo polichotiť. Práve sme kráčali ku kostolu svätého Vavrinca na nedeľnú omšu a zatiaľ čo sa zástup ľudí pomaly schádzal, ja som ju dobehol a držal sa po jej boku. Každé iné dievča by sa pri takejto poklone začervenalo a sklopilo oči. Ale Vincka nie. Uklonila hlavu trochu nabok a jej jemný úsmev bol kdesi na hranici prívetivého pochopenia i výsmechu mojej snahy. Nevravela však nič, čo značí, že ma ani nezahriakla a to ma povzbudilo. „Hovorí sa, že každý zvon má dušu. Ako človek. Zvonári sú uznávaní páni a ich zvony, neraz hodné celého majetku, si ľudia ctia ako diela vrcholného majstrovstva. Teda, až na jeden,“ ukončil som záhadne a čakal, či sa Vincka chytí.
       „Čo tým myslíš?“ skôr cekla, než sa opýtala, ale to mi zatiaľ stačilo.
       „Hm, to nevieš? Teda, predstav si takého pastiera svíň. Pásť kravy, to nie je na zahodenie. Ale svine? Ich hnoj smrdí, až to páli oči. Všade je plno múch a prasatá lúku rýchlo rozryjú. Keď zaprší a vzniknú mláky, váľajú sa v blate, sú špinavé a v kuse chrochtajú. Jaterničky, pečený bôčik, klobásky, to chutí každému, ale pastiera svíň robia vždy len tí, ktorým sa iná robota neujde. No a predstav si, že nechýbalo veľa, aby sme tuto v kostole mali zvon práve od takého človeka. Teda, nech nenaťahujem, hovorí sa, že kedysi dávno pastier z Krásenska vyhnal stádo svíň na Krchuvek. Strávil tam takmer celý deň a keď sa už chystal naspäť, zbadal, že z rozrýpanej trávy čosi trčí. Prišiel bližšie a videl kov. Možno sa potešil, že našiel poklad, ale vlastne sa ani nemýlil. Začal odtiaľ vyhŕňať hlinu, prsty si rozdriapal až do krvi, ale čuduj sa svete, pod zemou bol zvon. Nikto nevie, odkiaľ pochádza, ani ako sa tam dostal. A nikto asi ani netuší, ako mohlo byť v tej chvíli tomu pastierovi. Nájsť hrniec plný zlatých mincí, to by bolo niečo iné. Vzal by si ho potajme domov, tu by vyhlásil, že ide do sveta na skusy, aby ho nikto nežaloval vrchnosti, že poklad neohlásil. No sotva by vytiahol päty z dediny, náhlil by sa na trh do Vyškova kúpiť si koňa a lepšie šaty a potom by isto zašiel do ďalekých krajov, kde by sa usadil a žil ako zámožný boháč. Ale čo robiť so zvonom, hoc je hodný pokladu? Pastier sa vrátil do dediny a všetko povedal richtárovi. Chlapi kopali ešte hlbšie, poriadne sa nalopotili, kým zvon vybrali a vyložili na rebrinák, aby ho ukázali pánom. A vieš, čo sa stalo? V tom čase ešte v Krásensku kostol nebol, tak ho vrchnosť dala až do Pustiměra.
       „Koho? Toho pastiera svíň?“ prekvapila sa Vincka.
       „Nie, ten zvon dali do Pustiměra,“ snažil som sa vysvetliť a Vincka len kývla hlavou, že už rozumie a zasa mlčala. Nakoniec sa však chytila niečoho celkom iného, čím ma prekvapila.
       „Krchuvek... Vieš, že som tam ešte nikdy nebola?“
       „Veď je to len kúsok cestou na Podlomí. Hneď pri Holom vrchu. Už ako dieťa som tam chodieval. Pravda, teba som tam nikdy nevidel. Vlastne, ak o tom rozmýšľam, mimo dediny som ťa nevidel nikde. Chcela by si tam zájsť?“
       „Voláš ma ku prasatám?“ konečne sa usmiala a ja som cítil, ako sa mi rozbúšilo srdce. Trochu som sa zajachtal a priznal sa, že neviem, či sa tam pasú aj teraz, ale všade na okolí je krásne. Mne sa to veľmi páči pri Markovej skale, ale aj pri Cupíku, hoc má takú prapodivnú povesť. Vraj tam straší, ale iba v noci.
       „Teda ak nie medzi prasatá, odvedieš ma medzi mátohy?“ pýtala sa Vincka zasa tým svojim ľahko posmešným spôsobom, ale ja som sa nedal.
       „S tebou by som šiel hoc aj do pekla,“ ani neviem, ako to zo mňa vyletelo. Až som zatajil dych, čakal, ako si ma trochu pohŕdavo premeria a povie, že takých ako ja by sa našlo viac. Ale nie. Namiesto toho skôr šepla než riekla, že každý deň sa rozhliada po okolí, ale vybrať sa tam niet s kým. Keď príde otec, počúva, čo všetko videl v lesoch i na furmanských cestách, ale samú ju mama nikde nepustí, aby sa jej vraj niečo nestalo.
       „Bojí sa o mňa viac, než je to príjemné,“ posledné slová som začul už len tak na pol ucha, lebo sme už prichádzali ku kostolu a zvon bol stále hlasnejší.
       „Ak by ti dovolila ísť so mnou, mohli by sme zájsť k Markovej skale,“ snažil som sa vravieť nahlas, možno až príliš, pretože pár ľudí, čo sa hrnulo k bráne na mňa pozrelo, ale Vincka nie. Bez slov, bez pohľadu z očí do očí vstúpila do chrámu a týmto náš rozhovor skončil.

       Svet je úžasný! Úžasné je Krásensko, Krchuvek, ba aj ten strašidelný Cupík! Ale zo všetkého najúžasnejšie sú tieto dni! Vincku som oslovil druhýkrát. Opäť na ulici. Malo to vyzerať ako náhoda, ale pravdupovediac, dlho som sa obšmietal okolo ich domu, kým sa mi naskytla príležitosť a vyšla na dvor sama. Chcel som sa opýtať, či by sa šla niekam prejsť. Že jej rád ukážem, ako sa na hladine Malej Hanej trbliece zapadajúce slnko. Ako na Studnické lúky privádzajú srny mláďatá, či ako vonia vietor, keď zaveje od Slunného vrchu. A keď súhlasila, cítil som sa, akoby som sa dotkol samotného neba. A tak začali naše prechádzky. Väčšinou som rozprával ja a ona mlčala. Vycítil som, že má rada príbehy. Tak som začal o dedinských topánkach. Bývalo to ešte predtým, než sme mali v dedine kostol a ľudia museli chodiť až do Pustiměra. Pre tých, ktorým sa cestou za zbožnosťou nechcelo drať vlastné čižmy či bagandže, ak vôbec nejaké mali, boli u richtára silné okované topánky, čo nezničí žiadna skala, les, či rozbitá cesta. A kto šiel do kostola, mohol si ich požičať. Vincka na to poznamenala, že ona má veľa párov čižiem a mama jej ich vždy tak vyleští, až sa krásne ligocú. Potom som vravel o mužoch, čo chodili po nociach chytať do chladného prúdu Rakovca raky. Račie mäso je delikatesa nad všetky iné, tak neľutovali spánku, lebo raky treba chytať za noci pri sviečke. Samé prichádzajú za jasným plameňom a stačí ich zbierať. Ale sotva muži sviečky zapálili, počuli, ako niekto fúkol. A hoc nikdy nikoho nevideli, plamene vždy zmizli. Tak zaniklo chytanie rakov a ľudia si doposiaľ rozprávajú, že sviečky sfukoval duch Koloréda, zosnulého majiteľa lesov i panstva. Vincka si aj toto rozprávanie vypočula pozorne a potom dodala, že rakov síce ešte nejedla, ale jej mamka vraj dokáže uvariť a upiecť čokoľvek a vždy chutne.
       „A ty? Ty vieš variť a piecť?“ opýtal som sa opatrne.
       „Ktohovie, možnože áno. Ešte som to neskúšala,“ odpovedala prosto a ja som netušil, či sa mám smiať, alebo sa chytiť za hlavu. Nechal som to tak. Necítil som sa na to, aby som ju posudzoval. Stačilo mi, ak som zacítil vôňu jej vlasov, ak sa naše ruky náhodne dotkli, ak sa mi už konečne pozrela priamo do očí a rozdal by som sa jej celý. Kľakol by som k jej nohám, vyložil jej srdce na dlani, vyznal sa z mojich najúprimnejších citov, ale ešte som si nebol sám sebou istý. Vysmiala by ma? Zvrtla by sa na päte a ja by som videl už jej len božsky krásnu postavu, ako náhlivo kráča naspäť do dediny, ako sa vzďaľuje a mizne z mojich očí i života?
       Keď sme došli k Markovej skale, rozpovedal som jej príbeh o pustovníkovi a zbojníkoch. Tiež kedysi dávno, keď hordy lúpežných rytierov plienili krajinu, hrozilo Krásensku i okolitým dedinám, že ich vydrancujú. Akýsi muž menom Marek všetkých ľudí varoval a odviedol na toto miesto, aby sa ukryli. Keď lúpežní rytieri prechádzali dedinami, našli len prázdne domy, pretože ľudia si so sebou vzali i všetky zvieratá a zrno. Tak to prežili a Marek sa neskôr stal pustovníkom, ktorý žil práve na tomto mieste.
       „Pustovníkom je dobre. Mnohí ľudia ich považujú za svätcov. Nosia k ich príbytkom jedlo a inak nepotrebujú nič, len sa modlia. Moja mama robí od rána do noci a ešte stíha aj variť, upratať a otec, ten príde z hôr zničený, ale premôže sa, narúbe drevo a porobí čo treba. Pustovníčkou by som sa mala stať, lebo ja nič iné neviem,“ povedala Vincka so zvláštnym smútkom v hlase a mne napadlo niečo šialené.
       „Keby si bola mojou ženou, nič by si ani vedieť nemusela. Mám totiž doma čarovnú mačku.“
       „Čože?“ Vinckine obočie vyletelo kamsi do výšav a vypúlila na mňa oči ako dieťa.
       „Teda, prosím, ber to ako prejav dôvery, pretože nechcem, aby sa to rozkríklo. Ale ja mám doma čiernu mačku. Volá sa Minda. Je to veľmi veľké tajomstvo, ale Minda výborne varí, pečie, upratuje, urobí všetko viac a lepšie než ktorákoľvek žena,“ trúsil som jednu hlúposť za druhou a čudoval sa, že sa Vincka ešte nesmeje.
       „To ti mám akože veriť?“
       „Ak veríme na ducha Koloréda, na divožienky, na vodníkov, tak prečo by si neverila na zázračnú mačku?“
       „Hm,“ zamyslela sa Vincka, „niečo na tom bude. Mama mi stále vravela o vodníkoch i divožienkach, keď som chcela ísť niekam sama. Môžeš mi tú mačku ukázať?“

       Netrvalo to dlho. Vlastne sme počkali len kým skončí žatva a kostolný zvon bil na našu svadbu. Poznáte ten pocit, keď sa túžba zmení na skutočnosť? Keď žijete svoj sen a cítite sa dokonale šťastný? V tej chvíli sa mi zdalo možné všetko. Uveril by som, že ak roztiahnem ruky, azda vzlietnem. Stále som si myslel, že Vinckini rodičia, ba i samotná Vincka, čakajú na dákeho princa, ale nie. Nakoniec, moji rodičia nie sú chudobní gazdovia, práve naopak. To skôr by oni mohli robiť problém mne, ale požehnali nám. A tak som si odviedol Vincku do svojho nového domu. Stala sa jeho gazdinou. Vlastne, môžem to tak nazvať? Premilované noci, kedy čas medzi západom a východom slnka bol kratučký ako mrknutie oka, tie boli božské. Ráno som šiel na polia rozospatý, ale šťastný. Trošku horšie to však vyzeralo po príchode domov. Nič neuvarené, chlieb neupečený, špinavé šaty na kope, nepozametané.
       „Minda vôbec nechce robiť! Vravela som jej, na čo mám chuť, nech navarí. No ona nič! A ani nám nevyprala! Dokonca som ju vzala na ruky a ukázala jej aj to, kde má veľký hrniec na horúcu vodu. Že to má dať po vyvarení do koryta (necky), vložiť tam aj rajbačku (valchu), šaty vydrhnúť a naškrobiť. Aj to som jej povedala, ako sa robí škrob. Nech nastrúha zemiaky, preleje ich cez sito (cedník) a hrdzavú vodu niekoľkokrát vymení, až ostane na dne jemná biela kaša. Presne tak, ako to robí moja mamka! Vždy som sa na to rada pozerala a košieľky boli naškrobené jedna radosť.“
       „A čo Minda?“
       „No nerobila! Pozerala sa hlúpo a keď som ju položila na zem, ušla niekam von!“
       „Vincka, keď si jej to vravela a nechápala, nebolo by jej to lepšie ukázať?“
       Vincka sa zamyslela. Hľadela kamsi do prázdna a ja som zatiaľ zašiel do maštale podojiť kravy. Keď som sa vrátil, mlieko postálo a smotana vyplávala na povrch, vzal som zbušok (masnička) a mútil maslo. Vincka sa prizerala. Natreli sme ho na posledné krajce chleba od jej mami a to nám stačilo. Opäť prišiel večer a čas nehy pod perinou utekal tak neuveriteľne rýchlo.

       Z lásky človek nevyžije. Ba ak by som mal siahnuť ešte kamsi hlbšie do múdrostí našich predkov, tak žena vraj môže byť zlostná iba z jediného dôvodu a muž z dvoch. Žena - ak sa jej nedostáva lásky a muž - ak sa mu nedostáva lásky, alebo ak je hladný. A hladný som bol, že by som zjedol aj surové zemiaky.
       „No nechce robiť za nič! Ja jej pekne hovorím, Minda toto treba, Minda tamto treba a ona len sedí a škrabe sa za ušami!“ Vincka už vyzerala priam zúfalá, lebo žiť takmer bez jedla a v neporiadku sa nechcelo ani jej. Dali sme si pár jabĺk a potom som dostal nápad.
       „Vincka, čo s dieťaťom, ktoré neposlúcha?“
       Zamračene si ma premerala a kývla plecom.
       „Najskôr mu treba dohovoriť, tak?“
       Vincka súhlasne prikývla.
       „A čo ak neposlúcha ani potom?“
       „Neviem, ja neviem,“ krútila sa nespokojne.
       „Treba ho potrestať! Naložiť mu remeňom na zadok!“
       „A pomôže to? Na mňa rodičia nikdy nekričali, niežeby ma ešte bili,“ Vincka zjavne nič nechápala, a vlastne zatiaľ ani nemohla. Práve v tej chvíli sa pootvorili dvere a do kuchyne vošla Minda.
       „Vincka, ty vieš, že ja našu mačku veľmi ľúbim. Ale musíme ju vychovať, nech je robotná ako kedysi. Vezmi ju do rúk a vystri ich pred seba. Drž ju pevne! Nebude mi to vôbec príjemné, ale ostatné už nechaj na mňa.“
       Vincka si povzdychla, vstala a chytila mačku. Držala ju, ako som povedal a ešte sa spýtala: „Takto?“
       „Nože, ešte trochu mi ju natoč, nech ju šľahnem presne po zadku,“ riekol som ticho, no rozhodne a potom som z nohavíc vytiahol opasok.
       Ak by niekto v tejto chvíli vstúpil do môjho domu, pomyslel by si, že nám obom preskočilo. Vincka držala mačku a ja plný potláčanej zlosti od hladu som šľahol remeňom. Trafil som vždy presne na zadok. Minda sebou začala hádzať, mňaučala, ale kričal som na Vincku, aby ju držala pevne a nepúšťala, nech sa deje čokoľvek. Šľahol som znova a mačka zaťala pazúry do Vinckiných rúk.
       „Budeš variť a pratať alebo nie?!“ zvolal som a opäť šľahol. A zas. A znova a znova. Mačka sebou metala a okrem driapania začala aj hrýzť. Zuby ako ihličky sa vnorili do Vinckiných prstov, ale tá nepoľavila.
       „Ešte jej nalož, keď neposlúcha!“ pobádala ma, až ma to prekvapilo a tak som zasa šľahol. Keď Vincka Mindu pustila, tá hneď ušla von.
       „Čo ak sa nevráti?“ roztrasene za ňou hľadela Vincka, ale ja som ju upokojoval, že kým bude mať u nás dosť mlieka, nadlho neodíde. Potom sa Vincka prizrela na svoje podriapané a dohryzené ruky.
       „Strašne ma to bolí,“ takmer sa rozplakala.
       „Vidíš, to je daň za výchovu,“ povedal som úprimne a Vincka isto netušila, ako to myslím, lebo mi ešte aj prikývla.

       Prešiel týždeň a výprask mačky sa opakoval denne rovnakým spôsobom. Zmena už nastala. Dnes som sa vrátil z polí domov a kým som zjedol dobrú fazuľovicu s údeným, Vincka mi umyla a vyleštila čižmy. Potom sme šli spolu do maštale a tešili sa, koľko sa nám podarilo nadojiť mlieka. Kým som narúbal drevo, Vincka upratala kuchyňu.
       „Kašlime na Mindu. Zlenivela a treba ju nechať tak. Radšej sama všetko porobím. Len ju už viac nebi, lebo mi celkom znivočí ruky,“ usmiala sa Vincka, keď som sa jej pýtal, či to všetko stihla sama. Potom sa ku mne pritúlila a ja som cítil, že som najšťastnejším mužom na svete. Muž s krásnou, milujúcou a pracovitou ženou.

čitateľov: 1719