login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Krutá Vilija

@ :: Poviedky ::     Mar 18 2019, 03:57 (UTC+0)

Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: zima 1944 a 1945
Autorka: Zuzana Kratyinová


       Keď som videla otca naposledy, bol začiatok decembra. Sedel na kozlíku grófovho koča, pred ním pár grošovaných koní a vzďaľovali sa z dediny. Sledovala som ho, kým z nich neostala len čierna bodka a potom mi zmizli z dohľadu.
       „Skoro sa vrátim. Vyložím grófove debny a zaraz to otočím nazad,“ povedal mi predtým ako odišiel a so smiechom dodal: „Neboj sa Haža, Viliju oslávim doma s vami.“
       Nemala som mu prečo neveriť. Neznepokojovali sme sa ani ja, ani moje sestry Mária, Anička, Gita, Ilona, ani moja mama. Dokonca ani keď prešiel celý týždeň a jeho nebolo. Často sa stávalo, že sa v grófových službách zatúlal aj na dlhšie, ako plánoval.
       „Keď páni zavelia, musím robiť. A bez grófovej pláce by som na tom malom gazdovstve len horko ťažko uživil svojich šesť žien,“ hovorieval nám.
       A ja som vedela, že sa nesťažuje, lebo v očiach mu iskrilo a vymieňal si s mamkou úsmevy.
       Lenže keď sa minul aj druhý týždeň, načal tretí a na okno pomaly klopala Vilija, to sme už mali veľké obavy. Keby aspoň z kaštieľa dali vedieť. No oni sa o svojich sluhov nestarali, hlavne, že svoje drahocennosti mali v bezpečí.
       Zúrila veľká vojna a spolu s ňou sa aj k nám nasťahovala núdza, neistota a strach. Bojaschopní chlapi museli narukovať a ženy s deťmi ostávali doma. Do dediny, k nám do Chminianskej Novej Vsi prišla horda nemeckých vojakov. Zrekvirovali väčšinu dobytka a koní. Nám ostala len jedna kravička.
       Aj v takom neistom čase sme sa snažili pripraviť na najdôležitejší sviatok roka. Päťročná Gitka, šesťročná Anička a osemročná Ilonka sa už usadili na stoličky, hompáľali nohami, celé nedočkavé sa hemžili, čakajúc, kým im na stôl nevysypem pokrájané kúsky karamelu, staniol a motúz.
       „Nevrťte sa toľko! Privoláte čerta,“ zvolala som na sestry. Tri páry očí sa obrátili ku mne a hoci sa im čelá zamračili, nohami prestali kývať. Aspoň na chvíľku.
       Ešteže tak, nech si nemyslia, že keď tu nie je otec, tak si budú robiť, čo chcú. Poslúchať musia, pomyslela som si a už spokojne si k nim prisadla. Boh vie, aké budú tohtoročné sviatky. Hovorí sa všeličo, hlavne že nás nečaká nič dobré. Ktovie, či nie je lepšie nič nepočúvať a nejako žiť, inak by sa musel človek z toho strachu zblázniť. Veď aj otec mi často hovorieval: „Žiť sa musí, zasiať sa musí, starať sa o gazdovstvo sa musí. Dopredu sa strachovať, že nevzíde, či sa ich chytí nejaká pliaga pľuhavá, alebo či nepríde krupobitie, nemá zmysel. Čo má prísť, to príde. Treba všetko urobiť, čo je v našej moci a potom sa odovzdať do vôle Božej.“
       Keď som si spomenula na otcove slová, akosi sa mi uľavilo. Zajtrajšiu Viliju oslávime ako každý rok, vojna – nevojna.
Vrzli dvere. Vošla Mária. Opatrne prelievala nadojené mlieko zo šechtára do kanvice, ani na nás jedným okom nemrkla, keď vravela: „Mama zašla k susedovi Ondrovi, čo sa vrátil z Prešova, či nevie nejakú novinu.“
       Len som kývla hlavou. Odkedy nám odišiel otec, mama nevynechala žiadnu príležitosť niečo sa dozvedieť. Dúfala, že sa dopátra, kam ho zasa poslali. Keď zadupotali na priedomí čižmy, ani som sa neotočila. Iste mama. Možno sa predsa len dozvedela niečo nové, ticho som zadúfala. Keby sa tak stal zázrak...
       „Guten Abend,“ zaznelo hlučne v kuchyni. A nie, nebola to mama, čo sa náhle priučila nemčine. Otvor dverí vypĺňala vysoká postava v nemeckom mundúre. Oficier, pomyslela som si. Už som ich začínala rozoznávať. Velitelia mali na sebe kadejaké odznaky, krajšiu uniformu, opásané kožené puzdro s pištoľou, panské spôsoby aj vystupovanie. Napriek tomu, že ľuďom najskôr siahli na statky a pobrali zvieratá, teraz sa správali dôstojne, rezervovane, ale lepšie, než ako keby na nás kričali. Napriek tomu sme všetky stuhli a pokojná atmosféra bola fuč. Aj nôžky mojich sestier pod stolom ustrnuli.
        „Was denn... ehm, čo robíš, vy diefčatá tu?“ opýtal sa a prisadol si k nám.
       „Viažeme salónky, herr kommandant,“ pripojila som nemecky. Počula som vojakov, ako to hovorili svojim veliteľom. Tak som to vyblafla. Keď raz ovládnu celý svet, ako plánujú, aj tak všetci budeme musieť len tou ich hatlaninou rozprávať.
       Čakala som, že povie, po čo prišiel a odíde. Ale asi to nebolo až také veľmi dôležité. To by si pokojne nesadol ku nám, neodložil kabát a čiapku a neusmieval sa. Tento nepôsobil odmerane. Skôr aspoň chcel vyzerať priateľsky. Vôbec som nerátala s tým, že sa načiahne po motúze a bude viazať tie salónky s nami. Prstami narábal šikovne. Poviazal ich viac ako my dohromady. Zato ja som ešte v živote nebola taká nemotorná. Prsty ma neposlúchali a motúz sa mi ustavične šmýkal. Hrdlo mi zalievalo teplo. Isto som bola celá červená. Len sa točil za mnou a Máriaou, aké sme pekné diefčatá. A že z nás musia mať rodičia radosť. A či už máme ženíchov a keď nie, či si s ním zatancujeme na tancovačke.
       „Keď páni tancovačku povolia, určite áno,“ hlesla som neurčito.
       Nemec sa zasmial a otrčil ruku k mojej: „Abgemacht!“
       Mária na mňa nespokojne sykla, čo to tu dohadujem, že mi mamka vynadá, keď sa vráti. Aj som sa zahanbila, ale potom som si povedala, že má väčšie starosti. A potom, aj otec často hovoril: „Lepšie je psa pohladiť, ako mu stúpať po chvoste.“
       Nemec sa zasmial, akoby všetkému rozumel. Vstal a podišiel k Márii. Tá sa mykla a stiahla dozadu.
       „Ty neboj. Neublížim,“ pohladil ju po vlasoch ako prskajúce mača, potom sa otočil na podpätku a pohľadom zavadil do každého kúta. „Weihnachtsbaum?“
       „Čo?“
       „Weihnacht..., ehm, stlomček.“
       „Stlomček?“ piskľavým smiechom sa ozvali tie tri najmenšie. Keď ten oficier odíde, tak im naložím, že si týždeň na zadok nesadnú, pomyslela som si zlostne. Nemeckému vojakovi sa budú vysmievať! Kristepane!
       Až po chvíli sme porozumeli. Že či máme vianočný stromček. Mala som čo robiť, aby som tiež nevyprskla smiechom. Čo je to za nerozum trepať celý strom do izby! Veď by tu nebolo dosť miesta pre nás. Kam by sme sa potom podeli my? Do lesa?!
       Pokrútila som hlavou, že nie, nemáme. Salónky dáme na vetvičky a tie do vázy.
       „Tak ja... dať Weihnachtsbaum... ehm.. stlomček. Potom Weihnacht!“ povedal, zvrtol sa k dverám a zavolal na kohosi vonku.
       Na dvore sa mihol tieň. Asi jeho pucflek. No prv, ako mu stihol čosi povedať, sa dedinou rozľahol silný výbuch. Podlaha sa zachvela, hrnčeky na poličkách zahrkotali a my všetci, Nemca nevynímajúc, sme ľahli na zem.
       Keď som zdvihla hlavu, Nemec sa vytratil, asi bežal aj s tým svojim pucflekom na veliteľstvo. Schmatli sme s Máriou dievčatá, natiahli si vlniaky a vybehli von tiež. Väčšina susedov bola na nohách. Húfne, ako o dušu trielili k lesu. Ani sme nerozmýšľali, vybehli sme za nimi.

       Skôr, ako padla tma, sme sa vrátili domov. Nebolo to cielené bombardovanie dediny, ďalšia delostrelecká mína či granát nepadli. Aby som odpútala pozornosť najmenších, vybrali sme zo škatule vianočné figúrky. Aj s malým Ježiškom v kolíske, Pannou Máriou, Jozefom a zvieratkami z kukuričného šúpolia. Nakoniec sme mali aj ten stromček. Oficier na nás nezabudol. Ráno, presne na Viliju, sme ho našli opretý o stenu a pod ním dve konzervy s bravčovým mäsom a škatuľku čokolády. Strom, smriečok nebol vôbec veľký, ozdobili sme ho salónkami, jablkami, orechmi, perníčkami a motúzom priviazali o hradu, tak ako sme to videli na fare.
       Všetkého sme mali napokon hojne a predsa to boli najhoršie sviatky. Pretože s nami nebol náš otec a ani sme len netušili, kde môže byť. Mama stále nemala žiadne správy. O to ochotnejšie sme šli všetky na polnočnú omšu a o to horlivejšie sme sa zaňho modlili. Akurát prešli tri týždne, čo bol preč. Tri! Dosť na to, aby si človek predstavoval všeličo...

       Zdalo sa mi, že už nemôže byť horšie. Ale vždy môže byť horšie. Bol už nový rok, keď nemeckí vojaci z dediny odišli. Bolo mi všelijako. Aj som sa tešila, aj sa mi uľavilo. Myslela som si, že už je hádam aj koniec tej vojny a všetko bude ako prv. No vzápätí sa prihrnuli ďalší Nemci a vtedy to začalo. Neboli zďaleka takí odmeraní, či niekedy i priateľskí, ako tí prví. Opíjali sa, ich hulákanie a spev sa rozliehali po dedine, z času na čas sa ozývala streľba a čo bolo najhoršie, vôbec sa nedalo spoľahnúť na ich dobré spôsoby. Akoby tú zberbu poskladali zo samých satanášov z pekla. Neostýchali sa vtrhnúť do domov, brať si aj z toho mála, čo našinec mal v komore, schmatnúť hoci aj posledné hoviadko zo stajne. Obzvlášť dievčatá sa museli mať na pozore. Von sme šli, len keď sme museli, niekedy ani vtedy nie a keď už, tak nikdy nie samé. Život sa nám skôr scvrkol medzi štyri steny, v mihotavom svetle sviečky sa dusivý strach ovíjal okolo duší a zrkadlil naše napäté tváre na skle zatemnených okien. Všetky obavy sa zhmotnili jedného dňa, čo sa už pomaly lámal k večeru. Mamka bola práve u svojej sestry po radu. Robila si starosti o kravu. Schudla, prestávala žrať a zdala sa malátna. Ak prestane dávať mlieko, ak nebodaj zdochne, bude s nami veľmi zle.
       Na priedomí sa ozvali kroky. Ťažké, dunivé. Dvere sa s hrmotom rozdrapili a zjavili sa nemeckí vojaci. Srdce mi začalo biť na poplach. Otočila som hlavu k Márii. Stála bez pohybu a z vechťa, ktorým práve umývala v lavóre hrnce a taniere, jej kvapkala špinavá voda na dlážku. Začula som hrmot stoličiek a vedela som, že to sa mladšie sestry práve strkajú pod stôl.
       Mozog horúčkovito pracoval a našepkával mi: „Ukry sa! Schmatni drúk, ten horľavý, čo si ho práve strčila do pece a udri! Uteč!“
       Ale kadiaľ? Tak som len stála a sledovala, ako sa tlačia cez prah dverí zelené mundúry a za sebou ťahajú čosi ružové a nehybné, čo zanechávalo na podlahe krvavé stopy.
        „Schwein,“ zaburácalo v kuchyni a tri páry rúk zvierajúc neveľké prasa za nohy, ho šmarili na stôl. „Fajne, mňam. Wir machen das Schlachten.“
       Nerozumela som ani slovo. Ústa mi priam zamrzli, len som civela a čakala. Jeden z nich vytiahol vojenskú dýku a rozpáral prasaťu kožu na bruchu. Kuchyňu zaplavil pach z vnútorností a mne trochu odľahlo. Už som vedela, že chcú jesť. Len mi prebehlo mysľou, že prečo práve u nás. Náhodou? Kývla som na Máriu, aby sa rozhýbala. Veď sme otcovi hádam aj stokrát pomáhali pri zabíjačke. Aj keď sme nikdy neporciovali prasa rovno v kuchyni. A určite ani sused, ktorý toto prasiatko choval, si nemyslel, že skončí v našom dome.
       Vytisla som dievčatá spod stola a všetky sme sa pustili do znášania nožov, mís, vedier, prevárania vody, utierania krvi, odnášania nakrájaných kusov zvieraťa. Dali sme piecť mäso do rúry na dva veľké plechy a na peci sme v obrovskom hrnci varili polievku. Nielen takú obyčajnú obarovú polievku s krúpami. V hrnci plávali kvalitné kusy bravčoviny a zeleniny. Nebolo času na váhanie alebo presviedčanie. Oni zavelili, ukázali čo chcú a my sme radšej poslúchli. Kto by sa v takej chvíli priečil? Tak sme varili, piekli a čas nebežal, práve naopak. Vliekol sa nekonečne pomaly, zdalo sa mi, že chvíľami i stojí, no nakoniec prešlo niečo vyše hodiny.
       Keď vošla mamka do kuchyne, to sa už vôňa polievky a pečenej bravčoviny vytláčala z pece a nádherne naplnila celú kuchyňu. Presiakla všetkými kútmi a viac-menej prekryla zápach z krvi a vnútorností.
       „Fitaj frau,“ potešili sa vojaci mame. „Sadni sem,“ rehlili sa, ukazujúc na stoličku rovno medzi nimi
       Mama ostala stáť ako zamrznutá. Najradšej by sa otočila a ušla. Určite by to urobila. Keby len nebolo nás.
       „Mamka,“ zvolal rozšafne jeden z nich. „Komm hier mamka! Poť sem! Volám sem! Nestoj!“
       Zhodili prasa zo stola a všetci traja začali po zakrvavených doskách búšiť päsťami a skandovať: „Maamka! Maamka! Maamka!“
       Zvyšok svinky, hodený v kúte kuchyne, bol rozkmásaný ako divými psami. V rozďavenom vnútri sa leskli kusy mäsa, vnútorností, plné črevá. Mama sa váhavo pohla od dverí. Oči upierala na Nemcov, akoby pripravená pri prvom náznaku sa otočiť a utiecť preč. Asi sa im jej opatrnosť nepáčila. Isto sa im nepáčila, lebo jeden z nich ju prudko stiahol za ruku na stoličku a strčil jej do ruky akúsi fľašu: „Mamka, pi! Trunk.“
       Mama neochotne obopla prsty okolo hrdla fľaše. Ruka sa jej triasla a keď si omočila pálenkou ústa, rozkašľala sa. Nemci sa rozosmiali, ako na dobrom žarte a vypýtali si jesť Naložila som im plné taniere polievky a stŕpnuto vyberala plechy. Čo ak nebude ešte prepečené a nebude im chutiť?
       Pchali si do úst celé kusy, akoby nikdy v živote nejedli. Masť im tiekla po prstoch a miešala sa s nečistotami a krvou, čo im zaschýnali na rukách. So sestrami sme stáli obďaleč v kúte, zhrčené vedno a dívali sa. V bruchu mi zaškvŕkalo, ale hrdlo som mala suché a stiahnuté. Ukázali na plech, aby sme si zobrali. Zaváhala som, no bála som sa odmietnuť. Napokon sme každá siahli po kúsku bravčoviny. Nehovorím, že mi nechutila. Práve naopak. No v hrdle sa spriečila a len ťažko sa mi prehĺtala. Len som prežúvala a hľadela, ako dojedli, odgrgávali a odfukovali. Z času na čas sa ešte prehrabli v plechoch, no už nevládali. Vstali, azda ich ťažilo v bruchu a s podivnými úsmevmi hľadeli na mamu, na sestry i na mňa. Až ma z tých vyškľabených pohľadov mrazilo.
       „Wo ist deinen Mann... Tvoj muž?“ zaznelo z čista jasna.
       Mama sa zhrbila, akoby sa chcela zmenšiť, zmiznúť hneď a zaraz a oči jej bezradne blúdili.
       „Ist er ein Partisan!? Soldat? Sprich!“
       V kuchyni sa rozhostilo desivé ticho. Mame sa roztriasla brada a potriasla hlavou. Z očí sa jej rinuli slzy.
       Zvierala som Gitku a Aničku za plecia a pomkýnala ich k dverám. S očami uprenými k stolu, so zžieravým pocitom v útrobách som sa snažila o jediné: zmiznúť s najmenšími von. Videla som, ako sa jeden z nich vrhol na mamu a začal ju ohmatávať. Zazrela som, ako sa ďalší dvaja pohli od stola k Márii a Ilonke, jeden sa potkol a spadol, zato druhý ich chytil za ramená. Rozplakala som sa. Túžila som sa zachrániť a chcela som pomôcť mame a mojim sestrám. Dvere boli tak lákavo blízko a ja som si v tej chvíli nepriala nič iné, len aby sme všetky vybehli von.
       „Haža!“ zaznel zúfalý výkrik.
       „Mária,“ triasol sa mi hlas, hľadiac na sestru, akoby nás mohla spasiť.
       V jej očiach bolo všetko. Bolesť, žiaľ, strach, obžaloba.
       Vykríkla len: „Bež!“ A sotila Ilonku k dverám.
       Ako v nočnej more som sledovala Ilonkin beh, zachytila Máriinu bledú tvár a jej ruky, ktorými sa snažila pred násilníkom ubrániť, uši mi trhali aj mamine výkriky. A bolelo to, veľmi to dusilo a drásalo, no už bez zaváhania som rýchlo vystrčila tie dve z dverí, schmatla Ilonku za ruku a spolu sme vybehli na dvor a potom von na ulicu. Neprestali sme plakať a utekať. A sotva som vedela kam. Chcela som len bežať a nikdy sa nezastaviť. No vzápätí ma zachytila nejaká drsná ruka v tmavozelenom mundúre s dôstojníckymi výložkami.
       Neujdeme! Nikam neujdeme, zaúpela som v duchu. Začala som kopať a búšiť doň päsťami. No premohol ma a stisol mi obe ruky.
       „Ruhe!“ vyštekol až ma oblial pot. „Was ist passiert? Čo stalo?“
       V okamihu, ako to pochopil, ťahal ma, aby som mu ukázala kde bývame, a tak sme sa všetci hnali späť. Teraz som už ťahala ja jeho, bežal, malé sestry zaostávali.
       Dôstojník vtrhol do domu a zaznel výstrel. A potom sme už len videli, ako ženie rozgajdaných vojakov preč. Keď prechádzali popri nás, schytila som mu ruku a posiala ju bozkami. Prikázala som sestričkám, aby na mňa ešte chvíľku počkali a sama som vošla do kuchyne. Mama s Máriou plakali v objatí, šaty mali dotrhané, triasli sa, ale na to najhoršie nedošlo. Chvalabohu, prišli sme včas. Zavolala som sestričky, sadla na hokerlík a ako som civela na plech s nedojedeným mäsom, pocítila som, ako sa mi dvíha žalúdok. Prelomená vo dvoje som vracala tak dlho ako nikdy, akoby sa moje telo chcelo zbaviť nielen jedla, ale aj pocitu zo všetkého zlého, čo sa nám stalo.

       Vojna trvala tak dlho, akoby sa nemala nikdy skončiť. Keď sa dedinou začali šíriť zvesti, že sa Rusi blížia, potešili sme sa. Počuli sme o nich kadečo, ale vedeli sme aj to, že oslobodzujú jednu dedinu za druhou. Istotne sa dlho nezdržia. Za zimného dňa, práve vtedy, keď obloha priam zosivela množstvom prelietavajúcich lietadiel, zjavil sa na prahu vojak, celý v bielej uniforme. Okamžite som ho spoznala, bol to nemecký veliteľ, čo zachránil mamku a sestru pred údelom horším ako smrť. Za chrbtom mu zabučala krava. Berie nám ju? Premklo ma zdesenie.
       „My preč. Zober. Odpustenie,“ ustúpil nabok a za ním sa zjavila nejaká cudzia kravička. „Rusi idú. Pozor. Horší ako zver!“
       Hlavou jemne kývol, azda niečo ako pozdrav, zvrtol sa a ako biely prízrak sa vytratil preč.
       Po čase, keď zaznela guľometná paľba, čakali sme krutú odvetu, boj, ale nestalo sa. Žiadne delá, bomby, výbuchy, jednoducho sa naraz v dedine zjavili Rusi. Prišli, väčšina zakrátko odišla, pár sa ich zdržalo na jeden deň a bolo po vojne. Ešte dlho sme neverili, že je koniec. Koniec by mal byť šťastný a to bez otca nešlo. No prešli týždne a on stále neprichádzal. Čo ak zahynul a už sa nevráti? Nie, to si nesmieme ani predstavovať!

       Po niekoľkých mesiacoch mama klesala na duchu, nádej sa vytrácala. Stále častejšie zamyslene hľadela do prázdna, a keď som ju vyrušila, utrela si oči. Nevnímala ani jar, ani rozkvitnutý máj, ani slobodnú krajinu. A potom, keď v dedine vyhlásili jednu z najkrajších správ o slobode v celej Európe a kapitulácii Nemecka, zadupotali na priedomí čižmy, dvere sa bez zaklopania otvorili, pomaly, akoby váhavo, a stál v nich otec. Na pleci mal pušku. Chcel nám toľko povedať, ale nezmohol sa ani na slovo. Niekedy plačú aj muži a nemusia sa hanbiť za slzy. Až v tej chvíli som uverila, že je konečne mier.



čitateľov: 1251