login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Konečne je všetko, ako má byť

@ :: Poviedky ::     Mar 10 2019, 13:59 (UTC+0)

Miesto: Valaliky – časť Buzice, okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová


       Obraz prvý: Smarkatý

       Bože, už je to tu! Vinco! Konečne Vinco! I keď sama neviem, prečo mi tak chýba. Láska z detstva, ak to vôbec láskou možno nazvať, niekedy vyvolá úsmev, možno úškrn. Ale ja dobre viem, čo pre mňa vtedy znamenal. Ako som sa tešila do školy. Nie kvôli učeniu a skúšaniu, nie kvôli učiteľovi a už vôbec nie kvôli kamarátkam, ktoré sa mi vždy smiali, že som Vincova frajerka. Vlastne mali pravdu, či skôr, bola by som rada, ak by tak bolo. Ale veď to poznáte. Vinco bol milý, no detský, rovnako ako ja. Pamätám si, ako mi rozprával o svojej statočnosti, keď musel naháňať kravu až do Hanisky, a tiež ako ju zachránil na poslednú chvíľu, keď ostala stáť na koľajniciach a rútil sa na ňu vlak. Vypínal pri tom svoj úzky chlapčenský hrudník, akoby som mu mala pripnúť na košeľu medailu a hľadel mi rovno do očí, až som musela sklopiť zrak a pozerať radšej na špičky svojich bosých nôh. Vinco! Nikdy nebol ako valibuk, okolo ktorého by sa vlnili sukne tých najväčších buzických krásavíc. Ale vedel pekne rozprávať a rád i veľa sa smial. Vlastne, ak si pamätám, okrem mňa sa žiadnej nepáčil. A dobre tak! Takej by som oči vyškriabala! Ale potom? Po škole? Pätnásťročné dievča je už dievkou, ale pätnásťročný chlapec je iba taký, ako vravíme, smarkatý. Medzi parobkov nechodí, nemôže, nesmie! Chýbal mi. Celé tri roky som na tancovačkách spoznávala mládencov, niektorých skúsených, niektorých úplných chmuľov, ale žiaden z nich nebol ako Vinco. S ním som sa len občas videla na ulici, pozdravili sme sa a minuli. Dievka sa predsa nebude rozprávať so smarkatým! To by som sa potom dočkala výsmechu! Ale už je to inak. Vinco, a to od lanskej jari, je parobkom.

       Vinco mohol chodiť na tancovačky vlastne už vlani. Bolo to na Veľkú noc, keď mu buzickí parobci povedali, že by už mal zabudnúť na dreveného koníka (beztak nikdy žiadneho nemal) a stať sa rovný tým, ktorým patrí svet. Teda im. Parobok môže piť v krčme pálenku. Môže chodiť po dedine aj za tmy, keď chce aj do rána. Môže tancovať s dievkami na zábavách, líškať sa im, sľubovať aj modré z neba v oku prsteňa veľkého ako jablko, a ak je šikovný, môže im aj v noci klopkať na okienko, aby mu otvorili a viac už nepoviem! To aby sa to nedozvedel pán farár…
       Teda Vinco vo svoj veľký deň premeny prešiel zo stavu smarkatého chlapčiska na parobka s hrdou mužskou dušou. Stalo sa to v krčme u niny Pany. V niektorých dedinách povyšujú za parobka tak, že mladého chytia a hádžu do vzduchu, až kým ním nebuchnú o strop krčmy. Ak je veľmi ťažký a nedokážu ho vyhodiť tak vysoko, tak ním aspoň tresnú o podlahu. Ale buzickí mládenci sú iní. Načo koho hádzať hore dolu, keď sa radšej môžu opiť. A tak bolo i s Vincom. Kúpil liter pálenky, vraj platil tými najdrobnejšími mincami, a keď ich konečne všetky vyložil krčmárovi na stôl, bol asi o polovicu ľahší. Niektorí budúci parobkovia boli múdrejší alebo možno skúpejší, lebo pálenku si doniesli z domu. Takú lavórovicu, prečudesne pálenú, ale vraj dobre urobenú, po takej sa neslepne. Keď zaplatili svoj podiel, začal rečniť koma, teda chlap, čo viedol rituál. Pýtal sa ostatných, či má niekto niečo proti povýšeniu prítomných smarkatých. Nikto nič nenamietal ani proti Vincovi. A tak sa pálenka z prvej fľaše rozliala do pohárikov a ako prvý si s čerstvými parobkami pripil koma. Ako bolo zvykom, nik zo starých si nelial do hrdla všetko až do dna, hoc inokedy by neváhali. Teraz len do polovice a každý potom vychrstol zvyšok pálenky na tvár nového parobka. Prvý a posledný raz tak mohol urobiť bez toho, aby sa strhla bitka. To som však nevedela.

       Obraz druhý: Parobok

       „Marta, budem ešte dlho čakať?“ oborila sa na mňa Gita, keď som si ešte prezerala, či mám mašľu uviazanú rovno a či mi nevytŕčajú vlasy z vrkoča.
       „Ponáhľaš sa?“
       „Nie, ale nechce sa mi postávať.“ Gita odula pery a prekrížila ruky na hrudi. Bolo jasné, že už by najradšej tancovala, ale pravdu nepovie. Bojí sa, aby si Feri nenašiel inú krásavicu. Vlastne sa mi to aj potvrdilo, keď sme šli na Čorgov a už z diaľky počuli muziku.
       „Možno už začali. Isto už tancujú. Aj Feri,“ prehodila som, akoby nič.
       „Však to!“
       „Však čo?“ pozrela som Margite rovno do očí. „Neboj sa, keď ťa uvidí, na všetky ostatné zabudne a tebe bude srdce pišťať.“
       „Myslíš?“ Gitina nervozita akoby opadla, dokonca sa na mňa usmiala.
       „Jasne, veď to na ňom vidno! Už som počula aj také šepkačky, že Feri a ty...“
       „Kto to hovoril?“
       „Každý.“
       „Ozaj? Ozaj, ozaj?“ Gita už ani nechodila, ale rovno poskakovala ako kozľa, až sa jej skladaná sukňa nadvihovala a rozhadzovala rukami, ako keby siala pšenicu. „Ozaj, ozaj, ozaj?“ opakovala dookola a ja som mala trochu strach, či som to neprehnala. Veď Feri bol sukničkár, ale predovšetkým pijan a bitkár. Hlavne, že Vinco nič z toho. A Gita? No, vlastne do toho ma nič. Každý dostane, čo si zaslúži...

       Všetko bolo naopak. Ako slnko v noci či hviezdy za dňa. Každý dostane, čo si zaslúži? Gita sa zvŕtala v čardáši, usmievala sa a výskala od radosti, keď si Feri v čapaši plieskal po stehnách a ja…
       Keď som zbadala Vinca, bolo to ako pohľad do bystriny, v ktorej pláva zdochnutá ryba. Vlastne nepláva, len ju vlečie prúd. Razom ma prešla chuť vykrúcať sa s ním, ba čo i len sa na neho pozrieť. Inokedy bystrý pohľad zmútnel a vlastne vyzeral ako jedno hovädo. Knísal sa, zakopávajúc ľavou nohou o pravú. Aspoňže neslintal a nesťahoval si nohavice. Keď som prišla bližšie, až ma pálilo v nose. Smrdel ako pálenica. A okrem toho som cítila ešte čosi odporné, no nevedela som čo. Košeľu mal mokrú a skrkvanú, akoby si ju musel rýchlo oprať lebo... Fuj! Zvratky!
       „Marta, Martuška, dáme tanec? Už som parobok!“ postavil sa oproti mne, ale akoby mi nehľadel do tváre, ale kamsi za mňa.
       „Nedbám,“ najskôr som v rozpakoch súhlasila.
       „Ta poď,“ natiahol ruku, asi ma chcel pohladiť po líci. To neviem. No nech už chcel urobiť čokoľvek, podarilo sa mu len jedno. Pichol ma prstom do oka.
       „Marta, čo je? Vidíš? Kukaj na mňa! Marta, Martuška,“ zohol sa ku mne, ako som kľačala a kričala od bolesti a strachu. „Marta, veď nekrič a ukáž oko,“ nahol sa ešte viac, ale to asi nemal. Stratil rovnováhu a spadol. Jednu ruku som si držala na oku a druhou ho ťahala nabok, nech po ňom neposkáču tanečníci. Tanec vie byť riadne ohnivý, ešte by ho rozdupali ako kone.
       Keď bol Vinco v bezpečí, nechala som ho tam ležať a utekala domov. Bola som rozhodnutá, že už ho nechcem nikdy vidieť. A možno ani nikdy neuvidím. Ak, tak iba na jedno oko. Celou cestou som si nadávala do hlúpych husí. Hoci, keď husi trafia domov samé, ktovie, či sú vôbec hlúpe.

       Obraz tretí: Frajer

       Moje prianie sa splnilo, Vinca som dlho nevidela. Vyhýbala som sa nielen miestam, kam chodieval, ale aj spomienkam. Až raz, keď sme sa s Gitou zarozprávali pred kostolom, som sa rozhodla ináč.
       „Ten hlupák si našiel inú?“ pýtala sa naň. Keďže jej najväčším strachom bolo, že si jej Feri nájde inú frajerku, myslela si, že žiadna dievka nevie parobkovi povedať nie. Držala sa ho ako ovce pastiera, až to bolo na smiech.
       „Nech si nájde hoc aj sto, mne je to jedno. Načo by mi bol ožran?“
       „To o Vincovi hovoríš?“
       Zaškerila som sa, že hej.
       „Veď som ho opitého ešte nevidela. A to je asi jediný z dediny.“
       Keď parobkov porovnáva s Ferim, pomyslela som si, tak to sú potom všetci svätí.
       „Si zabudla, skoro mi oko vypichol,“ predsa som len pripomenula.
       „Hej, podivne vyzeral, to je pravda. Ale opitý nebol. To len ktorýsi zo smarkatých na povyšovanie doniesol prečudesnú, ledabolo vypálenú samohonku z droždia a chlebových kôrok a ktovie z čoho ešte. Vraj smrdela, akoby pálili pomyje. Aj Feri z nej ochutnal. Že ho až striaslo a jeho pritom nezvykne. Tou samohonkou napokon polievali košele novým parobkom, tak niet divu, že Vinco smrdel. A on, neskúsený krčiem, bol jediný, čo mu z toho prišlo zle,“ nadala mi.
       Domov som bežala. Smiala som sa, cítila som sa šťastná. Hej, hnevala som sa na neho, ale čosi mi nesedelo. Vinco je predsa Vinco, to len tam bol niekým iným. Nie z vlastnej vôle. Nie preto, že by pil. Potácal sa, lebo nepije! Zbytočne som ho podozrievala. Stratený čas musíme dobehnúť. Ale i on je drúk! Čo ma nevyhľadal a nepovedal, čo sa stalo? Kde by sa s ním dalo stretnúť? Celkom nenápadne a akoby náhodou? Potom som dostala spásonosnú myšlienku - v kostole.
       Opäť prišla Veľká noc, a to znamená, že od piatku rána do soboty večera musia v kostole parobci s hasičskými sekerkami strážiť pri bočnom oltári Boží hrob. Naukladané kamene tvoria jaskyňu, vnútri ktorej je socha Krista. Spomienky sa mi zatúlali do detstva. Pamätám, že ako deti sme v zástupe kráčali a sochu bozkali. Povinne. Tak i teraz tam tak pôjdem. Keď Vinco bude toho roku tiež strážcom.

       Neviem, ako som naň hľadela, ale musel to cítiť. Keď sa nám konečne stretli pohľady, jeho pery sa roztiahli šťastne a doširoka. Dokonca natoľko, až to začalo pohoršovať Máriu, najpobožnejšiu starú dievku v dedine. Prebodávala nás nenávistným pohľadom a čosi si mrmlala. Nerozumela som jej presne, lebo farárovu kázeň si predsa len netrúfla prekričať, no jedovato šomrala čosi o treste na každého, kto sa opovažuje rehotať nad Božím hrobom. To už je údel starých dievok. Nerozumejú láske a všade vidia zlobu. V kostole sa dá nanajvýš usmievať. Dobrým miestom na všetko ostatné sa javila záhrada Vincových rodičov. Lebo hoci bol Vinco parobkom iba rok, povyšovanie smarkatých sa tentoraz nemalo konať v krčme, ale práve u nich v záhrade. Jeho dedo bol kedysi krčmárom, v pálenke sa vyznal. Najskôr každú pozrie, okoštuje, aby to nedopadlo ako vlani. Tam u nich, po povyšovaní, tam sa o nás nikto starať nebude.

       V záhrade bolo živo. Starí parobkovia si z tých čerstvých s hlasným rehotom uťahovali, nahlas sa grgalo a počula som aj špľachot zvratkov. To ktorýsi smarkatý nezvládol toľko dospelosti naraz. Tí, čo pili prirýchlo, sa opierali o stromy alebo zbierali silu driemajúc v tráve. Nebolo teplo, ale ich hriala pálenka. Vinca som však nevidela. Ktosi zavolal moje meno. Prebehla som ešte raz očami po záhrade. No hlas, Vincov hlas, teraz už riadne hlasný, mi pomohol. Stál za plotom na rebríku k pôjdu.
       „Lezieš hore či nadol?“
       „Nadol. Pospať som si chcel,“ odvetil zívajúc.
       „A si si pospal?“
       „Nestihol som.“
       „Tak potom prečo lezieš dole?“
       „Keď ťa vidím, spať sa mi nechce, “ usmial sa a oblizol si pery.
       Nevedela som čo povedať, no nebolo ani času nič vymýšľať. Zletel z rebríka ako vrece s uhlím. Naľakane som vykríkla, no on zľahka vstal, akoby sa prebral ráno z postele a parobci, ktorí sa na môj krik otočili, nechápali čo sa deje, iba hlúpo a zvedavo o mňa opierali okále.
       „Čo zízate?!“ dupla som nohou.
       „Si ako rozkvitnutá makovička,“ usmial sa Vinco, dívajúc sa na moju červenú sukňu.
       „Nestoj, poď už!“ súrila som.
       „Už aj idem, Martuška! Pozri, tuto cez plot preleziem, nestihneš ani len zaklipkať očami a som pri tebe!“
       Prelezie plot? Plán mal dobrý, no inak to už slávne nebolo. Gate sa mu zamotali. Aby ich uvoľnil, silno trhol nohou a potom som už len počula krátky praskot a rovno pred očami som zbadala Vincovu holú riť. Bola pokrytá červenými vyrážkami a vyzerala ako muchotrávka s farbami naopak. Bože, celý Vinco je naopak! Neviem, či som bola zlostná, sklamaná či smutná. Neviem. Viem len, že som sa znova rozbehla.
       „Marta, veď ostaň,“ mával za mnou pravicou, zatiaľ čo sa druhou rukou snažil zakryť si zadok. „Dokedy sa budeme takto míňať? Praskli mi gate, a čo má byť. Myslíš, že by som ťa nemal rád, keby ti spadla sukňa? I tak ťa prídem poliať, nemysli si!“ nevzdával sa.
       Akoby sa jedna moja časť zlostila, ba zúrila, do akej hanby ma zakaždým dostane. No moje srdce bolo naplnené láskou. Knísalo sa na vlnách nežných a hrejivých pocitov. Čomu mám veriť? Poradí mi niekto? Koho sa opýtať? Mamy? Učiteľa? Dievčat? Farára? Ani jedna z možností sa mi nevidela. Celú noc som nevedela zaspať. Predstavovala som si nežnosti, objatia, nesmelé i smelé bozky, dotyky dlaní i tiel. Všetko to, o čom som už toľko počula a po čom túži každé dievča, každý mládenec a možno úplne každý človek na svete, nevynímajúc ani tú kyslú starú dievku z kostola. V tme som videla Vincovu tvár a jeho veselé oči, v tichu som počula jeho hlas, ktorým volá moje meno. Ba videla som aj, ako na lúke tancovali ľahkonohé víly oblečené v trblietavých nariasených šatách a ja som sa zvŕtala v ich strede. To sa mi už snívalo. Už viem, prečo sa hovorí, že zamilovaný človek stráca rozum.

       Nastal pondelok, presne mokrý Veľkonočný pondelok. Túžila som, aby ma parobkovia pooblievali, ale tiež som sa zlostila. Dokonca natoľko, že som sa rozhodla urobiť im na zlosť. Vinca som chcela nazlostiť, no nie veľmi, len tak, aby sa dlho nehneval. Vedela som, že prídu s prázdnymi vedrami a budú si chcieť nabrať vody. Trvalo mi to dlho, ale nakoniec sa mi predsa len podarilo uvoľniť reťaz, vytiahnuť ju zo studne a ukryť doma v skrini. Tak prišli. Hľadeli a nevedeli, čo robiť. Ani neviem, ktorý z nich dostal nápad, že si povyťahujú a pospájajú opasky. No, nie sú celkom sprostí. Ale zájsť po vodu k susedom by bolo ľahšie. Keď opasky pospájali, nad studňu sa nahol Vinco. Nakláňal sa hlbšie a hlbšie. Potom ho nebolo. Len smiech i krik zároveň. Tiež volanie. To prichádzalo spod zeme. Vraj: „Pomoc!“ To vyvolalo ďalšiu salvu smiechu. Rýchlo som bežala do izby, dvere na skrini sa prudko rozleteli a o chvíľu som podávala parobkom reťaz.
       „To on chcel okúpať teba a nie naopak!“ Feri, ktorého dych zasa páchol špiritusom, mi ju vytrhol z rúk a ja som sa modlila, nech ju tam nehodí celú. Nech nepadne Vincovi na hlavu, nech ho neomráči, nerozbije mu hlavu, nech sa neutopí. Našťastie, nič z toho sa nestalo, Vinca vytiahli a potom uviazali na reťaz vedrá.
       „Ty prvý!“ kázali Vincovi a ja som tušila, že to nebude taká bežná oblievačka. Skôr akt pomsty. Najmä keď mi ostatní držali ruky a viedli ma k nemu ako teľa na bitúnok. Premočený Vinco sa rozohnal, že ma obleje. Ktovie či preto, že mu v topánkach čvachtala voda, alebo je ozaj taký ťarbavý, ale pošmykol sa a vedro mu vyletelo z rúk. Ozvala sa rana. Na tvári som pocítila niečo teplé a musela som prižmúriť oko. Z rozťatého obočia mi doň stekala krv. Parobkovia začali Vincovi nadávať. On sklopil hlavu a odišiel. Ja som sa zvrtla, vbehla do domu a pribuchla dvere. Výslužku nedostanú. Niet času. Musím nájsť obväz. Ani večer na tancovačku nepôjdem...

       V utorok ráno sme sa stretávali pri potoku na Čorgove. Pre dievky to bol deň odplaty. Beztrestne sme mohli pooblievať tých parobkov, ktorí obliali nás, alebo tých, ktorí sa nám páčili. S hrnčekom v ruke som kráčala priamo k Vincovi. Oči sa nám stretli, usmievali sme sa na seba, a Vinco, očividne šťastný, že ma vidí, si rozopol košeľu a odhalil hruď.
       „Chceš ma obliať, alebo mi rozbiť hlavu?“
       Neodpovedala som, len naň vychrstla všetku vodu. No, až tak veľa jej nebolo, ale dostal to priamo do tváre.
       „A teraz do mňa hodíš ten hrnček?“ ukázal naň.
       „Mala by som?“
       „Ak ma máš aspoň tak rada, ako ja teba, tak nie.“ Usmial sa. Potom ma jemne pohladil po hlave. Či vlastne po obväze. Opýtal sa ma, či to ešte bolí.
        „Bolelo ma viac, keď sme sa nevídali,“ ani neviem, ako to zo mňa vyšlo.
       „Ja som v taký čas trpel ako zviera. Ale už nechcem trpieť,“ chytil ma za ruku a ja som vedela, že konečne je všetko, ako má byť.

























čitateľov: 1268