login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Andrej je sviňa!

@ :: Poviedky ::     Jan 18 2019, 02:17 (UTC+0)

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová

       Andrej je sviňa! A to poriadne veľká! Keby ma zradil brat, bolelo by to menej. Veď rodinu si človek nevyberá, ale kamarátov áno. Boli časy, keď by som dal za neho aj ruku do ohňa. Keď sme si nemuseli nič vravieť, lebo stačilo, aby sme sa na seba pozreli a vedeli sme, čo si ten druhý myslí. Mohli sme zo seba čítať ako z otvorených kníh, aj keď pravda, doposiaľ sme toho veľa nenačítali. A veď načo, svet núka toľko možností, dobrodružstiev, zábavy, hier, toľko radostí a predstáv, že sa každý deň môžete stať tým, kým chcete. Boli sme šťastní rybári, čo chytili striebornú rybku. Pravda, nie v mori, len tuto u nás v Slanej, keď sme vstúpili do jej vôd a holými rukami zdrapili jalca. Položili sme ho na breh, hľadeli, ako sa striebristé šupiny krásne lesknú a čakali, či sa nezmenia na zlaté. Zlatá rybka predsa splní všetky priania, strieborná by mohla aspoň nejaké. Želali sme si, nech sme veľmi bohatí a aby sme našli poklad. Tak by sme si mohli kúpiť kone, na ktorých by sme sa vybrali do sveta za ďalšími dobrodružstvami. Inokedy sme sa hrali na rytierov, z lieskových palíc sme si urobili meče a stínali hlavy drakovi jednu po druhej. Všetkých sedem sme ich zoťali, aby sme zachránili dedinu. Pravda, každý z nás si pritom predstavoval, že vyslobodíme aj dáku krásnu princeznú, alebo aspoň fešnú Eržiku z dolného konca dediny, ktorá sa vkrádala do našich predstáv čoraz častejšie a častejšie. Ja by som jej pokojne daroval aj tých sedem dračích hláv, nech si ich napichne na drevené tyčky plota a z celého Gemera by tam prichádzali páni aj paničky, chudáci aj bosé tetky, len aby to čudo videli a povedali Eržike, že statočnejšieho chlapa ako ja na celom svete nenájde. Lenže Eržike neskôr narástlo brucho, skončila ako prespanka a stratila na čare, lebo už aj nám bolo jasné, čo a ako. Takú by som nechcel, ani keby ma celý deň obskakovala, i keď sa mi občas o nej sníva aj teraz.
       Lenže späť k Andrejovi. Minulo nám pätnásť a pre nás to znamenalo, že nastali časy najkrutejšej nespravodlivosti. Veď si to len predstavte - na pätnásťročné dievky už každý pozerá ako na dospelé, môžu chodiť s parobkami na tancovačky, na špacírky poprechádzať sa k hradu, ba rodičia im sami hľadajú frajerov, za ktorých by sa raz mohli dobre vydať, aby sa spojili ich pozemky, stáda a životy. A my? My sme nič! My sme pre dievky menej ako vzduch, len akýsi zasrani, čo už nie sú celkom deťmi, ale ani chlapmi, s ktorými by sa mohli frajerčiť.
       „Vieš, ako by sme to mohli zmeniť?“ opýtal som sa Andreja, keď sme sa napchávali nezrelými slivkami, sediac na pasienkoch a hľadeli na parobkov, čo práve kamsi kráčali v družnom rozhovore s našimi bývalými spolužiačkami.
       „No ako?“ cekol Andrej a pošúchal si trochu krivý nos, čo sa mu zlomil ako decku, keď spadol zo schodov.
       „Veď rozmýšľaj!“ zasvietili mi oči a z jemného úsmevu na mojej tvári mohol ľahko vyčítať, že ja som už na niečo prišiel.
       „Nič nezmeníš. Vydržíme ako ostatní, i keď musím priznať, že ja by som za Helenkou preskočil aj plot. Veď už som jej to aj povedal.“
       „Ozaj? A čo ona na to?“ prekvapil ma, toľko odvahy som nečakal.
       „Nič. Smiala sa.“
       „Smiala sa, alebo sa rehotala?“
       „Smiala. Aj sa trochu červenala, dala si ruku pred ústa, potom ju však zložila, biele zúbky jej svietili a nakoniec sa na mňa usmievala, až som ju mal chuť vybozkávať. Však som sa k nej aj nahol, ale ona sa hneď odtiahla, vraj či mi šibe, tuto uprostred dediny a za dňa...“
       „Takže ty si myslíš... Teda, mohlo by byť, že Helenka a ty...“ až sa mi ťažko hľadali slová a Andrej zatiaľ pozeral kamsi do diaľky, tváriac sa ako majster sveta.
       „Teda, čo si vymyslel?“ pozrel zas na mňa a ja som nechápal, o čom hovorí. Chvíľku mi trvalo, kým som si spomenul, že som vlastne chcel navrhnúť, ako si získať priazeň dievčat a rešpekt parobkov.
       „Myslím, že ten poklad na hrade nie je len výmysel. Aj dedo mi rozprával, že keď bol ešte chlapec, šli tam kopať, ale potom to vzdali.“
       „Prečo? Doniesli si odtiaľ iba mozole?“
       „Čoby! Vieš, ako je pod hradom ten prameň?“
       Andrej prikývol.
       „Videli pri ňom červeného muža. A počul si, čo sa hovorí? Že poklad na hrade zakopali červení zbojníci.“
       „Aký červený muž? Ten, čo sa tam šiel napiť, mal červenú košeľu ako cigáni, alebo aj červenú tvár ako hanblivá dievka, a či bol celý, celučičký červený? Koža, ruky, nohy, oči, všetko... Alebo červený od krvi? Počul som, že zbojníci chytali kupcov i chudobných pocestných, a nielenže ich okradli, ale potom sa zabávali tak, že do nich pichali nože, sekali im do bokov šabľami, prsty odsekávali, nikto to neprežil a červený od krvi je aj ten poklad. Samé nešťastie prinášal, preto ho zakopali a vraj každých sedem rokov spod zeme šľahajú modré plamene, aby to zlato očistili.“
       Konečne som si všimol, že Andreja môj nápad zaujal. Snažil som sa vyjaviť všetko, čo som kedysi o tom poklade počul, aby som ho celkom nalákal. Niektorí ľudia hovoria, že červení zbojníci sa stali z bielych mníchov, čo kedysi žili za kláštornými múrmi v Slavci. Iní, že po tom, ako Turci dobyli hrad, sa jeho vojenská posádka musela skrývať v lesoch. Nemali jedlo, iba zbrane a tak prepadávali každého, nehľadiac na to, či je to Turek alebo Maďar. Každopádne tí zbojníci sa vraj ukrývali v Diere červeného muža, čo je jaskyňa, kde by sa tiež možno dalo niečo nájsť. Isto však iba dáke zvyšky a mňa lákal ten zakopaný poklad.
       „Veď si to len predstav! Truhlice plné zlatých dukátov, každý z nich by bol hoden poriadneho koňa, šperky, náhrdelníky, prstene, náušnice, náramky, za aké by aj tá najkrajšia panička skákala cez plot za tebou a nie ty za ňou. Tiež diamanty, aké sa vkladali len do kráľovských korún a žeziel, perly, ktoré by sme ani nespočítali; tak to všetko by mohlo byť naše a nafúkaní parobkovia by spľasli, ponížene by nás zdravili, skladajúc klobúky z hláv a prehýbajúc sa v páse, ako sa na chudákov patrí. Helenka? Tá by od rozkoše žiarila, ak by si jej dovolil, aby sa na teba prisala ako kliešť. Alebo Eržika, pamätáš?“
       „Eržika je prespanka, po nej netúži nikto.“
       „Však hej. Ale na hrad pôjdeme. Dnes v noci. Dobre?“
       Andrej prikývol. Konečne! Mám ho, kde chcem! A až zbohatneme, budeme sa smiať tomu, ako sme potupne hľadeli na naše rovesníčky, ktoré o nás nemali záujem.
       „Ak by sa nám zadarilo, chcel by som mať slúžku,“ povedal som Andrejovi a jemu sa pod krivým nosom roztiahli ústa do úsmevu.
       „Aj ja. Ale štyri. Každý mesiac iné. Chodili by ku mne, predvádzali sa a ja by som rozhodol, ktoré budú poctené a môžu mi mesiac slúžiť.“
       No povedzte, treba viac dôvodov na to, aby sme rozkopali hoc aj celú horu?

       Nedopadlo to dobre. Sedel som na kláte, na ktorom inak rúbeme drevo, no sám som sa cítil dobitý, dorúbaný, možno viac na duši, ako na tele. Išli sme v noci na hrad? Išli. Našli sme poklad? Hovno! Začalo to síce dobre, priam ideálne. Tma už dávno pokryla Brzotín i Silickú planinu, ale mesiac bol taký obrovský a taký jasný, že spolu s miliónmi hviezd zalial krajinu strieborným svetlom, až všetko vrhalo tiene. Niesli sme dva čakany, lopatu a nádej, že do rána sa naše životy zmenia. Veď sa aj zmenili. Ale nie podľa našich predstáv. Ešte skôr ako sme došli k zvyškom hradného múru, videli sme žiaru, akú vydá len vatra. Nie, neboli to modré očistné plamene, ktoré sa zjavujú len raz za sedem rokov. Bol to iba obyčajný oheň, čo založili parobci a teraz vôkol neho postávali s dievkami, spievajúc piesne, ba potom zazneli husle a začalo sa tam tancovať. Žmúril som oči a snažil sa rozoznať, koho každého tam vidím. Hľadal som najmä Prisku, lebo aj s ňou sa mi snívalo. Najmä posledný mesiac. Teda odvtedy, keď som ju zočil pri Slanej, ako perie bielizeň. Vtedy som šiel k nej, no nezbadala ma, a keď som sa jej prihovoril, tak sa zľakla, že spadla do vody. Hneď som po ňu skočil. Vytiahol som ju a ona sa triasla, premrznutá, a nadávala mi. No stále sa ma držala ako svojho záchrancu, alebo len dostala kŕče do prstov, no bolo mi to jedno. Pozeral som do jej modrých vyľakaných očí, na mokrú košieľku, čo jej tak necudne priľnula na telo a akosi tak prirodzene, bez rozmyslu, som sa k nej viac pritlačil. No vtedy sa mi vytrhla a šepla mi, nech nebláznim, veď sme uprostred dediny. Čo tým chcela povedať?
       To je jedno, čo chcela povedať! Teraz sa tam vykrúcala v tanci s dlhým Jančim, vodcom všetkých parobkov Brzotína a ja som si prial, nech mi radšej pukne srdce, lebo už u nej nemám šancu. Dlhý Janči sa naraz od Prisky odtrhol a vykročil do lesa sám, sťahujúc si už po niekoľkých krokoch gate, aby sa mohol vyšťať. Vtedy nás zbadal! Ani si nemusel volať posilu, zdrapil nás oboch. Mňa za vlasy a Andreja za košeľu. Kričal ostatným, že tu obsmŕdajú deti, špehujú a treba im dať najavo, kde je ich miesto. Tak nás zbili. Aj dlhý Janči, aj štrbavý Fero, aj chudý Bartolomej, aj rapavý Miki, aj všetci ostatní. Ani to by tak nebolelo, keby som nepočul, ako sa nám dievčatá smejú a navyše, keď sme potom odtiaľ ušli do dediny, ešte mi aj Andrej vynadal, že sa dal nahovoriť na tie moje detské nápady. Povedzte, chcelo by sa vám po tom všetkom ešte žiť?!

       Prešli dva dni. Ak by ktokoľvek prišiel do Brzotína, poprechádzal by sa medzi jeho domami, kaštieľmi a kúriami, vypil by v krčme za pohár dobrého vína a pohľadom spočinul na stádach kráv a oviec, pomyslel by si, že je tu všetko presne rovnaké, ako pred rokom, pred dvoma, pred desiatimi. Pre mňa však už nebolo nič také, ako predtým. Ulice, kde som sa hrával ako dieťa, stromy na ktoré sme liezli, potok v ktorom sme sa kúpavali i všetko ostatné sa mi odrazu zdalo akési cudzie. Ba i ja sám sebe som si pripadal ako človek, ktorý sem nepatrí. Nie medzi týchto ľudí, nie do tohto kraja, ale kde je potom moje miesto? Hľadal som vysvetlenie, ale márne. Hĺbal som vo svojej duši, kládol si otázky, no odpovede neprichádzali. Bolo mi mizerne a nakoniec sa mi zdalo, že už necítim vôbec nič. Akoby som sa zmenil na prázdny krčah, lebo ktosi, či čosi zo mňa vylialo všetku minulosť a záleží len na tom, čím sa znova naplním. Nedávne spomienky sa mi zdali cudzie, akoby to bol život kohosi iného, nie môj. A možno je to tak aj dobre. Začnem odznova. S Andrejom alebo sám. Úškrny, či rovno smiech parobkov i dievok sa ma už nedokáže dotknúť, lebo moje srdce zatvrdlo a až sa tu raz stanem veľkým pánom, dám im to všetkým vyžrať! Mojim jediným spojencom ostal teda Andrej i keď moja dôvera k nemu trochu utrpela. Pravda, nadával mi, nazval ma deckom, ale predsa to, čo mu ponúkam ja, mu nikto iný neponúkne. Tak som mu povedal, že pôjdeme na hrad ešte raz. Dáme si pozor, či tam niekto nie je. Ak by sme niekoho zbadali, radšej sa vrátime. Ale ak sa k nám osud priaznivo nakloní a nebude tam ani nohy, tak to celé rozkopeme, kým až po lakte nezaboríme ruky do truhlíc plných zlata.
       „Ja ti neviem,“ mykol Andrej ľahostajne plecom a dodal, že tieto dni vyzerajú daždivo, všade samé blato a teraz sa mu nechce.
       Čo s takým kamarátom? Nebudem čakať! Rozhodol som sa, že keď sa spamätá, pôjdeme spolu, ale dovtedy tam môžem kopať sám. A ak poklad nájdem bez neho, nech si trhne nohou...

       Nepršalo. Aspoň že to. Mesiac nežiaril. Z miliónov hviezd ostali len dve aj tie práve ukryl bachratý mrak. Tma bola hustá, čierna, černejšia už ani nemohla byť. Možno by sa dalo povedať, že kto má trochu rozumu, sedí doma pri peci, napcháva sa kapustou, alebo sa túli pod perinou k žene, či mláti neposlušné deti. Šiel som i tak. V jednej ruke čakan, v druhej lopata a v očiach očakávanie nakoľko dnešná noc zmení môj osud. Kráčať s niekým, alebo kráčať sám je naozaj rozdiel. Zvuky, čo ku mne doliehali zo všetkých strán, vyvolávali tie najčudesnejšie predstavy. V ševelení lístia som počul šepot červených zbojníkov, ktorých dlane už oblapili rukoväte šablí a teraz sa chystali, že ma chytia, ozbíjajú a zamordujú, ale nie hneď. Pomaly, mučením, takže budem skuvíňať a prosiť ich, nech čo najskôr dokonajú svoje dielo, lebo smrť je lepšia ako utrpenie v neznesiteľnej bolesti. Keď niekde zavŕzgal strom, znelo to, ako by dáky netvor z hlbín zeme roztvoril papuľu plnú ostrých zubov a chystal sa ma rozhryznúť na polovicu. Kdesi obďaleč zahúkala sova. Alebo to bolo tajné znamenie duchov padlých rytierov, ktorí si takto odkazujú, že je ďalšia obeť na ceste? Sprostosti! Všetko sú to samé sprostosti! Stojí za to prekonať trochu strachu a potom už vylihovať v obrovskej posteli pod hodvábnou perinou a premýšľať len o tom, či zájdem s grófom na poľovačku, alebo poctím nejakého zemana tým, že prijmem jeho pozvanie na večeru.
       Zem bola samé blato, šmýkalo sa a mal som čo robiť, aby som nespadol. Najmä tam za dedinou, keď som stúpal do svahu a srdce mi búšilo ako zvony na kostolnej veži. Ostávalo už len zopár krokov. Vedel som, že o chvíľu dôjdem k starej vodnej priekope a odtiaľ je to už ku zrúcaninám len kúsok. Zastal som. Na chvíľku. Vyvalený strom sa priam núkal, aby som si sadol na jeho kmeň a odpočinul si. Čo po tom, že bol mokrý! Gate mi zvlhnú, potom sa vysušia. A tak som sedel, vnímal len vlastný dych a túžil aspoň po troche svetla. Ak sa mesiac neukáže, poklad neuvidím i keby som ho mal priamo pred nosom. Treba trochu počkať. To sa vyplatí. Isto sa to vyplatí...

       Z diaľky zaznel dupot konských kopýt. Skryl som sa do krovia, cesta vedľa mňa bola prázdna. Ak niekto tadiaľ prejde, bude lepšie, ak ma neuvidí.
       „Psst!“ ozvalo sa odkiaľsi zozadu a skôr než som stihol otočiť hlavou, ucítil som ostrie dýky na chrbte. „Slovíčko a je po tebe,“ zašepkal mi ktosi do ucha a jeho hlas sprevádzal smrad hnijúceho mäsa. I tak som otočil hlavu. Tvár, ktorú som zbadal, ostane v mojej pamäti nadosmrti. Spolovice človek, spolovice kostlivec, z líc mu opadávalo mäso, miesto očí len čierne jamky, v ktorých sa hemžili červy a pery na ústach chýbali úplne. Ba vlastne to už ani neboli ústa, len dva páry zhnitých zubov, čo sa na mňa cerili, pripravené prehryznúť mi hrdlo. Strach, čo ma v túto chvíľu premkol, snáď ani nemožno opísať slovami. Na cestu vybehol kôň a v jeho sedle sedela žena. Krásna ako víla, zlaté vlasy jej viali na všetky strany, útlymi rukami zvierala uzdu a jasnými očami hľadela vpred. Odrazu sa k nej vyrútila tlupa pekelných netvorov, rovnako odporných a zlovestných ako ten, čo mi pritláčal dýku na chrbát.
       „Seriem na teba, tamtá sa mi páči viac,“ zachrčal mi opäť do ucha, odsotil ma, až som spadol tvárou na zem a on sa rozbehol medzi ostatných. Krásnu vílu zhodili z koňa, šmarili ju do blata a strhávali z nej šaty. Ich hrozivý smiech sa odrážal od skál. Vstal som, bojujúc sám so sebou, či ju skúšať zachrániť, alebo si ratovať vlastný život. Zmocnila sa ma úzkosť, nohy ma zradili a znovu som padol na zem.
       Naozaj som padol na zem. Ležal som pod mokrým vyvaleným kmeňom stromu a premýšľal nad podivným snom. Je to vari náhoda, že som usnul a prisnil sa mi práve na tomto mieste? Bolo to azda nejaké znamenie, či varovanie? Hrýzol som si spodnú peru a triasol sa od strachu i chladu. Nie! Ja sa nevzdám! Vstal som a kráčal ďalej k hradu. Ostávalo už iba pár krokov, keď som začul akýsi šepot. Zastal som a načúval.
       „Však sa toľko neodťahuj. Pritúľ sa. Ja ťa zahrejem. Ty moja, moja, moja...
       „Aké máš teplé ruky, ozaj hrejú...“
       „No vidíš, ako je nám spolu dobre. Vieš, ako dlho som na túto chvíľu čakal?“
       „Tak ma bozkaj. Bozkaj ma! Teraz môžeš!“
       Pod nohou mi praskol konár.
       „Do riti!“ zaznel hlas a mne už nebol neznámy.
       „Andrej?“ zvolal som do tmy. „S kým si tu? Vy chcete nájsť poklad bezo mňa?!“ vzmáhala sa vo mne zlosť spravodlivých.
       „Ty somár! Ty decko! Čo tu chceš?!“ z tmy sa vynorili Andrej s Helenkou, držiac sa za ruky. „Zmizni! Bež si tie poklady hľadať inam a pamätaj si, že ak niekde niečo cekneš, zmlátim ťa, až ťa ani vlastná mater nespozná.“
       Natiahol ruku. Ustúpil som krok vzad. To nebol dobrý nápad. Šmykol som sa, zletel do blata a Andrej mi kľakol na hruď. Pred tvár mi strčil zovretú päsť.
       „Teba som tu chcel najmenej!“ zlostne zasyčal.
       „Však ho udri, keď chodí zízať,“ rozhnevane vyhŕkla Helenka.
       Andrej udrel. V ústach som pocítil sladkú chuť krvi.

       Domov som sa vrátil mokrý a špinavý. Košeľu som nenaplnil zlatými krvavými dukátmi, len krvavými slinami, čo mi vytekali z vylomeného zuba.
       Andrej je sviňa. Veľká sviňa! Keby ma zradil brat, bolelo by to menej. Veď rodinu si človek nevyberá, ale kamarátov áno. Boli časy, keď by som dal za neho aj ruku do ohňa. Keď sme si nemuseli nič vravieť, stačilo, aby sme sa na seba pozreli a vedeli sme, čo si ten druhý myslí. To je však už len minulosť!


čitateľov: 1444