login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Americký sen

@ :: Poviedky ::     Dec 26 2018, 14:36 (UTC+0)

Miesto: Vyšný Medzev, okres Košice-okolie
Čas: začiatok 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Bolo to tuším na Sviatok stromov. Zvláštny deň, keď sa vzdáva úcta živému drevu, skrz ktorého máme plody, ktoré náš život robia lepším a krajším. Aj farár o tom vravel v kostole. Sedel som v lavici a počúval kázeň o svätom Sebastiánovi. Že nie náhodne je tento sviatok spájaný so svätcom, čo bol vojakom. Prestrieľali ho šípmi, keď ho priviazali o strom. Rímsky cisár sa nevedel zmieriť, že má medzi veliteľmi kresťana, tak Sebastiána popravili. Prešlo už vyše tisícsedemsto rokov od jeho smrti. Stalo sa tak dvadsiateho januára, keď duša šíriteľa posolstva viery opustila telo, aby našla pokoj v kráľovstve nebeskom. Strom skrz svoje korene vpíjal jeho krv a to je azda príčinou toho, že hneď druhý deň, teda dvadsiaty prvý január, sa stal Sviatkom stromov. V tom čase nemožno zaťať do živého dreva, neslobodno robiť štepy, ba ani furmani nesmú prechádzať vozmi cez les.
       „Vraj ak to nedodržíš, drevo zbesnie a prinesie ti nešťastie. Potom ťa v lese privalí, alebo ti stromy prestanú rodiť. Veď vieš Viktor, či nie?“ ticho sa ku mne naklonil Emil. Mal taký zvyk, že často hovoril ľuďom veci, ktoré všetci dávno vedeli. Netuším, či sa potom cítil dôležitejší, ale to ma vlastne nezaujímalo.
       „Skutočne?“ zatváril som sa hlúpo, ale pýtal som sa tiež len šeptom, nech neruším kázeň. Emil pochopil, že si z neho uťahujem a vystrúhal kyslú grimasu.
       Prišiel čas na spoločný spev, ženy otvárali svoje modlitebné knižky a ja som mal ešte chuť trošku do Emila rypnúť.
       „Niečo nové nevieš? Také, čo som ešte nepočul?“ pozrel som sa naň s úškľabkom.
       „Hej, viem. Na jar odchádza Michl za robotou do Ameriky. A nie sám. I ja idem. S Michlom spolu.“
       Myslím, že som v tej chvíli otvoril ústa a zabudol ich zavrieť. Kázeň, modlitby, spevy i svätý Sebastián ma už nezaujímali. Čakal som len na to, kedy bohoslužba skončí a dozviem sa viac.

       Takže Emil aj Michl sú už isto v Amerike! Videli more, čo ja nikdy neuvidím, oceán, čo si neviem ani predstaviť a zem, kde žijú Indiáni, bizóny, a kde sa robí za doláre. Presne takto som rozmýšľal, keď som koncom jesene sedel povyše dediny pod stromom a hľadel na zrelé jablká. Možno práve tie mi pripomenuli sviatok stromov, keď som sa o ich pláne dozvedel. Možno som si na nich spomenul len tak, azda aj od únavy zo zle platenej roboty drevorubača, keď oni robia za doláre. To, že sa za oceán vyberie Emil, ma neprekvapilo. Starý mládenec, stále iba sníval, mysľou lietal kdekade vo výškach namiesto toho, aby si raz pokľakol na zem a prizrel sa lepšie dákej žene pod sukňu. Ale Michl? Nechal tu syna, dcéru i ženu a šiel hľadať svoje šťastie. Doláre ešte domov neposlal, ani o žiadnom liste nič neviem, ale veď jeho Hermína nepatrí medzi tie, čo všetko vešajú ľuďom na nos. Michl nebol bohatý, skôr naopak. Zmohol sa len na malú drevenicu, takmer o nič väčšiu záhradu a azda najmenší dvor vo Vyšnom Medzeve. Bieda ho pritlačila, vidina peňazí a lepšieho žitia. I keď sa mi vždy zdal skromný, ak by sa neoženil, jemu by to azda i stačilo. Asi ho k tomu dotlačila Hermína. Asi sa jej nepáči, že drie v Bani Lucii, medzi chlapmi v pražiarni a ak tam pobudne ešte pár rokov, z toho horúceho vzduchu a plynov si načisto zničí pľúca. A potom, keď sa vráti domov, zavesia sa jej na krk deti, musí variť, pratať, prať, robiť poriadky, až kým neusnú, aby mohla zapáliť petrolejku a ničiť si oči v šere pri paličkovanej čipke. Ale čipkovanie jej ide. Možno vďaka tomu našporili na lístok na loď. To moja Žofia by ma nepustila nikam.
       „Tak do Ameriky, Viktor, toho sa ti žiada? A ja tu ostanem sama s deťmi? A možno navždy?“ spustila na mňa ešte pred niekoľkými rokmi, keď som len tak skusmo nadhodil, že by som šťastie skúsil i ja.
       „Žofka, ako to myslíš, že navždy?“ urobil som sa trochu hlúpy. Myslel som, že mi začne pripomínať všetky historky o chlapoch, čo sa tam vybrali, fárali v baniach, no zavalilo ich a miesto muža s dolármi došla domov obálka so smútočným oznámením.
       „Nerob sa hlúpy! Dobre vieš!“
       „Neviem.“
       „Koľkým ženám sa stalo, že sa im muž prestal ozývať? Žiadne doláre, nič! Ženy plakali, smútili, iné sa tam chceli vybrať; v tom zúfalstve si mysleli, že si azda v Amerike svojho muža nájdu a potom... Potom sa niekto vrátil spoza veľkej mláky domov a hoc nerád, povedal pravdu. Že ten či onen kamarát, s ktorým sa tam vybral, v Amerike stratil rozum. Klamal úradom, že je slobodný a našiel si tam novú ženu, opäť sa oženil a založil si novú rodinu. Vykašľal sa aj na svoje deti, čo tu nechal!“
       Toto mi ani nenapadlo. Isto, mohol by som Žofii zasa spomenúť, koľko mužov sa vybralo do Ameriky, a keď sa o pár rokov vrátili, zistili, že majú doma o jedno malé decko viac. Vlastne nie oni, len ich ženy. Ale povedať to nahlas, bol by plameň na streche. Vrátil som sa radšej k nevere muža.
       „A ty si myslíš, že by som ti niečo také urobil? Koľkým sa to stalo? Iba niektorým. Ale koľko mužov posielalo a posiela domov peniaze, na to pozeraj! Potom sa ešte vrátia s ďalším tučným obnosom a postavia nový dom, kúpia lány zeme, kone a...“
       „Viktor, zabudni! Nie preto sme sa vzali, aby si ma tu nechal!“
       Môj americký sen sa rozplynul. Emilov ani Michlov nie.
       Pospomínal som si, vstal spod jablone a šiel domov.

       „More je veľké. Je také veľké, že ani nedovidíš na jeho koniec. Aj lode sú veľké, oveľa väčšie ako domy, ale keď ich prirovnáš k moru, to akoby si hodil zrnko maku do jazera,“ spustil Emil, keď sme sa na ďalšiu jar znova stretli. Žofia mi to povedala, keď som večer prišiel z roboty, že obaja chlapi sa vrátili. Boli preč iba čosi vyše roka. Hermíne sa vraj dobre uľavilo, lebo Michl za celý čas neposlal ani riadok, nieto ešte doláre.
       „A Amerika? Ako tam, veď hovor!“ posmeľoval som Emila, nech, preboha, neomieľa tie všeobecne známe pravdy, ale povie niečo, čo ma zaujíma.
       „V Amerike sme neboli.“
       „Ako to, že neboli?“ hľadel som naň a on, sediac na podstienku pred domom, začal vravieť pomaly, akoby rozmýšľal nad každým slovom. Hľadel mi pritom priamo do tváre, isto sledoval, či sa nezačnem smiať. Ak by som tak urobil, som si istý, že by hneď zmĺkol.
       „Šli sme vlakom. Teda tam, kam sa dalo. Niečo na vozoch, keď nám zastavili. Vo vlakoch bolo lepšie, do nich neprší. Mrcha počasie, poviem ti, tie dažde akoby nemali konca. A tak sme došli až na sever k moru. To vlastne ťažko opísať. More by mal každý človek vidieť aspoň raz, no to som už vravel. Práve bola hotová smršť. Vietor fúkal, šľahal nám vodu do tváre, ale nielen z dažďa. Keby si videl tie vlny! Búrka vyzerala hrozne aj z brehu a vôbec si neviem predstaviť, ako by sme sa mohli v takom počasí kamsi plaviť. Loďami, a to aj tými najväčšími, čo sú veľké ako kostoly, to kývalo, akoby sa mali každú chvíľu prevrhnúť. Pár vĺn sa vyvalilo až na palubu a poviem ti, človeka by to spláchlo ako nič.“
       „A z mora ste ochutnali? Je ozaj slané?“ tlačila sa mi na jazyk otázka.
       „Hnusne slané. Ale ešte k tej búrke. Teda, keď to tak besnelo, lode ostali v prístave. Ľudia vraveli, že treba prísť až na druhý deň. Tak sme šli do mesta a kúpili si lístky na plavbu. Ráno už len fúkalo, ale mraky sa ťahali od vidím do nevidím. A keď sme prišli zasa do prístavu, pozerali na vlny, čo neboli oveľa menšie ako včera, začali sme hútať. I keď sa to upokojí, čo ak príde búrka večer? Alebo na druhý deň, tretí, či o pár dní neskôr? Do Ameriky ideš dlho. Ak spadneš do mora pri brehu, možno sa zachrániš. Ale na mori, kde nevidíš žiadnu zem? Michl dostal strach. Vlastne sme ho mali obaja, ale on povedal prvý, že nikam nejde. A môžeš si ťukať po čele, mne sa len uľavilo. Lenže už sme nemali peňazí na cestu domov. Ani na jedlo, nieto ešte na vlak. Tak sme šli, ako sa dalo. Zásoby sa nám časom minuli, občas sme na pár dní našli dáku prácu a robili sme. Zvyčajne iba za to, že nám dali najesť. Mesiace trvala cesta nazad. Tu som doma, tu ostanem!“
       Všetko, čo vravel, mi znelo čudne. Takú diaľku sa trepať a nakoniec to v prístave vzdať? To ich oboch musí mrzieť. Alebo nie? Emil sa totiž naraz usmial a začal hovoriť, ako dopadol Michl. Že keď sa ukázal doma s ošúchaným kufrom, Hermína sa mu hodila okolo krku. Michl si rýchlo zhodil kabát a vypadla mu peňaženka. Hermína sa na ňu vrhla ako líška na zajaca. Otvorila ju a nič. Miesto radosti zo zvítania a láskania mu začala vyčítať, že všetko premrhal a nezarobil.

       Čas vo Vyšnom Medzeve plynul svojim pravidelným krokom. V Preihause, v tej budove, čo kedysi patrila pivovarníckemu cechu, sme sa teraz stretávali často. Koľko mužov tam práve bolo, sa dalo rozoznať už podľa toho, aký veľký oblak tabakového dymu stúpal oknami k oblohe. Obľube sa tešili najmä šachové turnaje a domino, v sobotu sa tu konali tancovačky. Emil patril k stálym hosťom a ja tiež. Michl nie. Možno to boli Hermínine výčitky, možno jeho vlastný pocit porážky, že sa zľakol mora a odriekol si tak lepšiu budúcnosť, to už neviem. Jednoducho, Michl sa vybral do Ameriky znova. Sám a pevne rozhodnutý, že i keď si peniaze na loď nenašporil, po ceste bude hľadať prácu. Prešla ďalšia zima, jar, leto a Michl sa znova objavil v meste. A hneď na druhý deň prišli za ním maďarskí žandári. Teraz sme ho aj s Emilom zbadali cez okno, ako kráča za richtárom.
       „Michl, ty si to?“ zakričal ako prvý Emil a ako rýchlo vstával od stola, zvalil figúrky na šachovnici. Bežal von a ja za ním. Michl stál pred Preihausom a čakal na nás.
       „Chlapi, vôľa je vôľa, ale osud je osud,“ začal trochu zoširoka a nám bolo jasné, že sa chce vyrozprávať. „Človek sa môže snažiť koľko chce. Robiť poctivo, hútať, rozmýšľať, mať tie najkrajšie úmysly, ale to nestačí. Aby mu bolo trochu lepšie, musí mať i šťastie.“
       „Myslím, pravdu vravíš. Ale i náhodné šťastie pomôže bez snahy iba nakrátko. Teda poctivá robota a dobrá myseľ musia byť tiež, však nenadarmo sa hovorí, že šťastie praje len pripraveným,“ Emil vlastne iba zopakoval, čo odznelo a pridal ešte čosi každému známe. Toho zlozvyku sa asi nezbaví. Mrzko som naň pozrel a potom som sa usmial na Michla.
       „Prácu, aby som mal peniaze na loď, som šiel hľadať najskôr na juh,“ pokračoval Michl, Emilove múdrosti si nevšímal. „Dolná zem však nie je ako naša. Tu keď trčí konár z dvora na ulicu, môžeš si natrhať slivky i jablká, koľko len zješ. Ale Maďari to vidia inak. Len zopár jabĺk som odkmasol zo stromu a zrazu za mnou dobehli žandári. Vraj kradnem, som zlodej a mám ukázať svoje papiere. Veď som im aj ukázal svoj domovský list. A oni, že ma zatýkajú a eskortujú nazad domov. Viete si predstaviť tú hanbu, že by ma priviedli ako zlodeja? Keď sme na druhý deň išli sem, vypýtal som sa po ceste pri lese, že si musím uľaviť. Ďaleko som nešiel, nech nie som podozrivý, len za najbližší strom a tam som si stiahol gate. Keď sa mi však žandári otočili chrbtom, gate som si vytiahol nazad a utekal. Mal som šťastie, nelapili ma. Napadlo by vám, že sa budú kvôli jablkám trepať z tej diaľky až do Vyšného Medzeva, aby ma vyhľadali? I ja som sa vracal domov, lebo bez domovského listu by ma na žiadnu loď nevzali. Prišli sme skoro naraz. Ja predvčerom večer, žandári včera ráno. Šli sa na mňa pýtať za richtárom. A on, keď mu všetko vysvetlili, rozhodol, že pokutu za mňa zaplatí mesto, ale oni mi nechajú na radnici môj domovský list. No a potom mi richtár odkázal, že peniaze, čo za mňa zaplatil, musím vrátiť na radnicu. Lenže Maďari si neúčtujú len škodu za pár jabĺk, ale aj náklady na cestu žandárov. Skúsim si s richtárom dohodnúť splátky. Veľa toho nemám. Naozaj nemám,“ rozkladal Michl rukami, akoby od nášho rozhodnutia záležalo, na koľko splátok a akých veľkých mu mesto dlh rozloží.
       „A Amerika? Ešte tam pôjdeš? Nevzdal si sa?“ zaujímal som sa, ale Michl len kývol ramenom, spustil hlavu a šiel ďalej.

       Neviem prečo, ale ono to tak býva, že ak niečo nevyjde na prvý ani druhýkrát, človek skúša šťastie tri razy. Aj Michl, hoc sa im s Hermínou narodilo už tretie dieťa, ich druhý syn. Nastalo leto a čas, keď muži, čo nerobili v hámroch ani v bani, ba robotu nenašli ani v hore, chodili do lesa strúhať šindle. Bola to taká cesta z núdze, lebo šindle sa vždy predajú a človek aspoň nie je odkázaný na vôľu pánov. Toho leta šlo do lesov viac mužov ako inokedy. To Rimamuránska spoločnosť sa rozmohla, patrili jej bane, hutnícke pece, a tak najmä mnohí baníci z našich baní prišli o robotu. Michl sa však rozhodol inak, po svojom. Opäť, že pôjde do Ameriky, ale najskôr na juh, aby si zarobil na lístok. Medzi ľuďmi sa šepkalo, vraj Michl verí, že z juhu sa dostane do Ameriky aj pešo. Ale to mohli byť aj plané reči, vysmievali sa jeho trochu naivnej povahe. No stalo sa, že jedného dňa ho nebolo, nikto o ňom nič nevedel a Hermína opäť mlčala. Až keď sa jej iné ženy stále pýtali na muža, povedala, že šiel. Nevyzerala však radostne a možno ani neverila, že dáke doláre pošle. Ženy častokrát vytušia mnohé dopredu. Sú už také. Teda, aspoň tie, čo majú trochu citlivú dušu. V bohatstve vraj človek otupí, a to zatiaľ Hermíne nehrozilo.
       Prešiel rok, potom druhý, možno i tretí, to presne nepamätám, ale na Hermínu už mnohí pozerali ako na vdovu. Žiaden list, žiadna správa, žiadne peniaze.
       „A možno sa tam v tej Amerike práve žení!“ Žofia mi večer doma otĺkala o hlavu, keď som spomenul Michla. Typický pohľad ženy. Vravela to s takým odporom, až mi bolo jasné, že pre ňu by bolo oveľa prijateľnejšie, keby sa mu niečo stalo a bol by na druhom svete, než aby opustil rodinu. Môj mužský pohľad bol zas iný. Nech sa tam radšej ožení, ako by ho malo zavaliť v bani. To však ženy nepochopia a ani im to neradno vysvetľovať. Neobstáli by ste. Niečo mi však hovorilo, že Michl nie je ten, čo vyhľadáva každú príležitosť, aby mohol rozopínať blúzky dievok a prevaľovať sa v cudzích perinách. O to horšie, už som si myslel, že ho viac neuvidím.

       Opäť prišla jeseň, čas zrelých jabĺk. Tohtoročná úroda sa vydarila a nebol by to Vyšný Medzev, keby sa ľudia nepustili do výroby muštov. Práve bol u nás Emil, spolu sme lisovali jablká, keď dobehla domov Žofia, že sa po rokoch Michl vrátil. Nie ako boháč, nie s kufrom plným dolárov, ale predsa šťastný, že mu ostalo to, čo je človeku najcennejšie. Život. Nechali sme robotu tak a šli rýchlo za ním. Ba nielen my, veľa chlapov i žien sa tlačilo pred jeho malým domom a on, sediac na lavičke pri svojej Hermíne a deťoch, práve začal rozprávať.
       „Teda, nech netrepem všetky zbytočnosti, čo by zabrali aj pár dní, poviem len toľko, že som si už tam na Dolnej zemi dával pozor, aby som neodtrhol ani jablko, čo nie je moje, neulomil kukuricu z poľa, ani nevyhrabal zemiak. Robil som viac ako inokedy a šiel stále ďalej na juh. Ba došiel som aj k moru, ale nie k takému, odkiaľ sa plavia do Ameriky. Potom ďalší smer mojej cesty ukázalo vždy ranné slnko. Za ním som šiel, na východ. A prišiel som do krajiny, kde chlapi nosia turbany. Zaostalá zem, tmaví ľudia s krivými šabľami, ale veď všade sa cení práca, nie? Núkal som sa im do roboty, ale nerozumeli mi. V jeden večer som zabúchal na dvere veľkého domu a ukazoval, že chcem jesť a spať. Zavolali ma dnu a veru som už nehladoval. Dobre ma pohostili a aj miesto mi dali na slame v stajni. No ráno, ešte som ani oči neotvoril, zdrapli ma dáki chlapi a odviedli na pole. Tam orú ešte dreveným pluhom a ukazovali, že mám robiť i ja. Pochopil som, že chcú, aby som si odpracoval, čo som zjedol. Lenže som robil celý deň a večer ma už neodviedli domov, ale kamsi inam a tam... No, tešili sa, keď odchádzali, asi na mne zarobili, lebo ma tam predali ako otroka. S pluhom na poli, s drevom v lese, každý deň som robil s takými, čo sa tam dostali rovnako ako ja. Jedla len toľko, že na prežitie, spánok v jame na slame, vždy obklopení strážami, a kto nevládal robiť, toho popohnali palice i bič.
       Vedel som, že ak neutečiem, nedožijem ani staroby, lebo skôr umriem od vysilenia. Utiecť však nebolo ľahké a kto sa o to pokúsil, toho strestali tak, že bol vôbec rád, ak to prežil. Musel som si všetko premyslieť. Blízko poľa bol les a v ňom vyvrátený strom. Pod koreňmi jama a naokolo veľa lístia. Dobre som si to všímal, keď nás na poludnie pustili trochu do tieňa, aby sme niečo zhltli. A raz tak pri obede som sa robil, že ma bolí brucho a musím si ísť uľaviť. Keď som im na chvíľu zmizol z očí, vliezol som pod korene a zasypal sa lístím. Nevracal som sa, strážnik ma hľadal, a keď ma nenašiel, vyhlásil poplach. Pešo i na koňoch sa strážnici rozbehli všetkými smermi. Ale ja som dole čušal, ani som sa nepohol. Hľadali ma do večera, isto obehli všetky okolité cesty a prekutrali les. Vzdali to až za tmy. I tak som po ich odchode ešte zopár hodín čakal, kým som sa osmelil, vyšiel von a šiel smerom, kde slnko zapadá. Zväčša po nociach, cez deň som sa skrýval. Až keď som videl, že som v krajoch, kde muži turbany nenosia, začal som si hľadať prácu. Väčšinou za jedlo a prosil ľudí, čo šli na sever, či ma môžu trochu odviezť vozom. Tak som sa vrátil. Nie, nie, nie! Už nikdy žiadna Amerika! Snažil som sa, ale nemal som šťastie. Už budem len tu, doma.“
       Keď som naň pozeral, keď som počúval ten neuveriteľný príbeh, bolo mi jasné, že na jeho putovanie ľudia tak skoro nezabudnú. Ba stane sa legendárnym pre celý Vyšný Medzev. Lebo človeka, čo zažil toľko na svojich cestách za americkým snom, sme tu ešte nikdy nemali a azda ani mať nebudeme.

čitateľov: 1757