login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Blázon, či hrdina?

@ :: Poviedky ::     Oct 15 2018, 03:10 (UTC+0)

Miesto: Valaliky - Bernátovce a Košťany, okres Košice-okolie
Čas: prelom tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       Jar už klopala na okno a príroda sa pomaly prebúdzala k životu, no ešte stále bolo chladno. Ráno cestou do školy hrial Irinu teplý čaj z raňajok, no takto popoludní ju premkla triaška. Možno od zimy a možno z Katkinho rozprávania.
       „Akože o ničom nevieš? Vždy, každý rok sa počas prvej pôstnej nedele pred Veľkou nocou hádže Šmertka. Zo slamy urobia dievčatá hlavu i trup a poobliekajú ju do starých šiat. Každá donesie, čo má – daktorá obnosenú starú bluzu, iná kabat, alebo fartuch. Vždy sa stretneme v inej rodine. A potom, keď je Šmertka ušitá a vyparádená, nesieme ju hore na pastvisko až k jarku. Vpredu ide vždy tá dievka, v ktorej dome sa Šmertka robila a za ňou kráčame my, čo sme pomáhali. Nakoniec tie, čo sa len prizerali. A ani chlapci nemôžu chýbať. Vlastne nie chlapci, ale parobci. Za nič na svete by som takú príležitosť nevynechala. Najmä teraz, keď postíme. Žiadne zábavy, žiadne tancovačky, žiaden spev, len ticho a modlitby. Aspoňže tú Šmertku môžeme ísť hádzať!“
       „To čo sa tak tešíš? Že ušijete slamenú figúru a ponesiete ju cez dedinu? To už je čo za zábavu?“
       „Aspoň sa zabavíme s parobkami. A všetci si spolu spievame.“
       „A potom?“
       „Bože, to kde si žila, že nič nevieš? Aspoň to, že je Veľká noc a že parobci chodia polievať, o tom si počula?“
       „Veď i k nám chodia. Ale o tej Šmertke veľa neviem.“
       „Chvála Bohu, už som si myslela, že ani nie si z nášho sveta. No čo so Šmertkou? Keď sme už pri jarku, zapálime ju a hodíme do vody. A potom sa pozeráme, ako ju prúd unáša. Cestou späť ideme, kto s kým chce. Vlani som šla hodný kus vedľa Pištu. Bože, všimla si si, aký je? Si videla, že keď sa usmieva, až sa mu zjavia jamky v lícach? Je mocný, má husté vlasy a keď otvorí ústa, všetci ho počúvame. A netrepe hlúposti, rozpráva pekne.“
       „Pišta má už osemnásť. My trinásť. Rozprávaš o ňom ako…“
       „A čo, že mám trinásť? Mňa už rodičia pustia všade tam, kam chodia dievky. Teba nie, ty si ešte decko a rozmýšľaš ako decko. Trinásť je trinásť, ale u každého je to inak,“ mudrovala Katka.
       „Chceš povedať, že tvojich trinásť rokov je iných ako mojich trinásť?“
       „A čo sa ja vôbec s tebou bavím! Si iba sopľavé decko, tebe ešte patrí do rúk handrová bábika, ale ja som už dievka so všetkým, čo treba.“
       Katka odula pery, odula líca, odula sa celá. Pozerala kamsi nahor, nuž teraz začala Irina.
       „Ty si už dievka so všetkým? S čím všetkým? Si ako ovca, keď ju zduje. Bola si už aspoň na tancovačke, keď ste Šmertku vyniesli?“
       „Nie.“
       „Tak vidíš.“
       „Čo vidím? Si hlúpa? Veď celý čas hovorím, že Šmertka sa vynáša počas pôstu, to nemôže byť žiadna tancovačka, ani spev, iba cestou tam.“
       „A ktoré ste spievali?“
       „Šmertečko, šmertečko, dze ši prebivala? V ulici Ceplici, tam še umivala.“
       „Ste spievali v dedine po slovensky?“
       „Hej, žandárov sme nikde nevideli, tak sme skúsili. Keby išli okolo, no, nedobre by bolo... Vieš, že keď nám nerozumejú, rozoženú nás, lebo si myslia, že spievame proti Maďarom. Žiješ v Maďarsku, tak spievaj po maďarsky!“
       „I tak neviem, čo sa tak vytešuješ. Je tam toho, veď ste spievali jednu pesničku, hodili Šmertku do vody a potom ste šli domov. Čo je na tom také zvláštne?“
       „Ako vravím, si ešte decko, nerozumieš ničomu z toho, čo som cítila. Bože, dobre, že ťa nikam nepúšťajú. Vieš si predstaviť, čo sa odohrá pri prechádzke, kým dôjdeme do kúdeľnej chyže? Nevieš, aké je to prekárať sa s chlapcami, keď cítiš, že sa im páčiš, keď ťa očami pohládzajú a cítiš, že by ťa najradšej niesli na rukách. A potom počúvať strašidelné historky, pri ktorých tuhne krv v žilách a mráz ti behá po chrbte, až sa bojíš ísť domov. Napríklad o starom Palim, ktorý nezbohatol len tak. Býval obyčajným komenciášom, nemal ani vlastný dom, drel ako somár na cudzom za biednu odmenu, až kým stretol nejakú cigánku. Ponúkla sa, že mu vyveští. Marilo sa mu, že ju už pozná. Aj si spomenul. Videl ju v zime, keď spolu s ďalšími cigánmi v Myšli postávali na zamrznutom Hornáde. Ktorýsi z nich sekerkou vyrúbal dieru v ľade. Pali si vraj hodnú chvíľu pretieral oči, lebo neveril, že to, čo sa dialo, môže byť pravda. Aj si nebol istý, či nemá vidiny, keď cigáni ponárali malé deti do studenej vody. Zhrozil sa. Bol si istý, že deti ochorejú a pomrú, no cigánka mu vtedy hovorila, že takto ich kalia. Silné decko vydrží, prežije, ba bude ešte mocnejšie. Čo už. Ktovie, čo všetko cigáni ešte robia a aké sú ich zvyky. Niečo na tom musí byť, keď dokážu prežiť v takej psote.“
       „Tomu mám veriť?“ krútila Irina hlavou. „Veď aj cigánska matka má srdce. Kto ti to povedal?“
       „Nuž kto. Veď Pišta. A jemu to rozpovedal Pali. To jemu cigánka vyveštila, že z neho bude bohatý muž. Všetci sa smiali, no cigánka vravela, že stačí, ak zmení gazdu. Neviem teda, ako to vedela, ale pravda je taká, že Pali potom išiel do práce k novému gazdovi do Gyňova. Tomu práve začali kapať zvieratá. Boli choré, no nie hocijako. Niekto ich pobosoroval. A Pali, odkedy sa rozprával s cigánkou, odrazu vedel čo robiť. Stal sa z neho vychýrený bylinkár. Možno to v ňom bolo i predtým, ja neviem, ale odvtedy sa rozchýrilo, že je skúsený a veľmi dobrý. Nešlo len o to, že vedel, akú bylinku kedy a ako použiť, ale vedel aj to, kedy a kam ich ísť zbierať. A nielen tu na okolí. Chodieval až hen do Tatier. A ako už vieš, zachránil gazdovi majetok a ten sa mu bohato odmenil. A Pali bol vždy akoby zázrakom tam, kde ho potrebovali. Sotva dokončil liečenie u jedného gazdu, už na neho kdesi čakali iní so stonajúcim statkom alebo trpiacou rodinou. Jeden gazda mal syna, ktorý akoby ani nežil. Nejedol, nespal. Bol ako mátoha, bledý, neduživý, akoby ani nie z toho sveta, ako sa vraví. I jemu Pali pomohol. A z toho zbohatol tak, že mu už na jeho poliach pracujú iní komenciáši.“
       „Hej, dačo som počula,“ Irina už ďalej zbytočne otvárala ústa, lebo Katku nebolo možné prerušiť. Zdalo sa, že teraz zabudla i na Paliho, lebo jediné, čo jej behalo po rozume, bol opäť Pišta.
       „Ako mu krásne svietia oči. Ako sviečky potme. Keď sa na mňa pozrie, až musím sklopiť oči.“
       „Odkiaľ vieš, ako na teba pozerá, keď sklopíš zrak?“
       „Závidíš, či čo? Však samozrejme, že dačo vidím. A keby som aj slepá bola. Stačí počuť jeho hlas. Už len to, ako hýbe rukami, keď rozpráva, ako pohodí hlavou, či ako si prejde jazykom po spodnej pere. Mocné – mocné ramená, svaly aj spod kabáta vidno. Keby ma tak nimi objal a stisol! Veľmi po tom túžim A trocha sa i bojím. Čoho sa zvykneš báť ty?“
       „Choroby. Bolesti. Smrti...“
       „Ja som myslela na celkom iný strach. Taký s parobkami. So všetkým, čo môžeš prežiť spolu s mužom.“
       Irina si plesla po čele, a to Katku rozčúlilo.
       „Čokoľvek poviem, na všetko hľadíš ako sopľaňa! A tak ťa vidia aj iní. Jedného dňa všetci parobci už budú mať dievky ako ja a tebe sa ujde tak akurát škuľavý Jani!“
       „Jani je dobrý človek. Vyzerá ako vyzerá, za to nemôže. Pamätáš si, keď mu zdivela jedna krava? To bola vaša krava, veď aj pre vás pasie! Uviazal ju na remeň, ona sa stále chcela odtrhnúť a kým vám ju priviedol, až mu zmodrela ruka! Potom tou rukou nemohol hýbať dobrý týždeň. Nie každý je taký, ľudia si hľadia iba svojho, ale on sa správa tak, akoby tu bol pre všetkých.“
       „Veď vravím, blázon je to. Čistý blázon.“
       „Prečo blázon? On je len poctivý a statočný.“
       Katka mávla rukou a už jej nebolo, zmizla za bránkou plota. Irina bývala až na konci dediny a kým došla domov, chytali sa jej podivné myšlienky. Ľudia ako Pišta a Katka sú na pohľad krásni. Na Pištu pokukujú všetky dievky aj dievčatá, ktoré dievkami ešte len budú, ba hovorí sa, že často o ňom snívajú i mladé vdovy. Pritom je iba pekný. Rovnako ako Katka. Je ešte len školáčka, no už vyzerá ako hotová dievka. Ona, Irina, je tiež pekná, no skôr nenápadným spôsobom. Umárala sa len kvôli pehám a ušiam, čo trochu odstávali od hlavy. Ale Jani, ten to nemá ľahké. Chodí tak čudne, pravá strana tela mu visí nadol a ruka sa mu kníše, akoby v nej držal sekeru. Jednu nohu ťahá za sebou a v tvári stále akýsi kŕč, ba ešte aj reč má zvláštnu, ťažko mu rozumieť. Je samotársky a nemá ani kde bývať, ľudia ho vraj nechávajú prenocovať v maštali pri zvieratách. Už sa taký narodil a rodičia mu skoro pomreli. Irina si uvedomila, že o ňom veľa nevie. Niet divu, málokto sa pri ňom pristaví, aby sa porozprával, aby sa popýtal, ako sa mu vodí, čo cíti a či je šťastný.

       Akokoľvek sa Katka povyšovala pred Irinou, stretávali sa často. Jednak preto, že nemožno vymazať všetky spomienky, ktoré ich spájali, jednak preto, že možností ako sa zabaviť veľa nebolo. Aj doba pôsobila tak na ľudí, že sa voľky-nevoľky viac zomkli. Najmä po tom, ako Košice i všetky okolité dediny pridelili k Maďarsku. Veľa sa zmenilo. Veľmi veľa.
       Parobkovia, dievky i mladšie dievčatá opäť raz korzovali po ceste, tentoraz až po koniec Koštian, kde zastali. Predsa len, bol tam väčší pokoj, než uprostred ktorejkoľvek dediny. A Pišta zasa bavil spoločnosť.
       „Včera, keď sme šli na Všechsvätých, zahliadli sme, ako žandári vtrhli do domu krivého Laciho. Viete, ako ho zbili? Vraj voľačo hovoril v krčme proti Maďarom! Dakto ho nahlásil! Cez okno sme videli, ako sa Laci poskladal. Vôbec sa nebránil. Asi si vypil, mal plné ústa rečí, ale keď k nemu prišli, ležal poslušne na stole ako dáke teľa a žandári mu nakázali zobuť sa. Mlátili ho pelendrekmi po pätách. Celý čas sme sa dívali cez okno, ledva sme stihli utiecť, keď to skončilo. Ešte, že nás nezbadali! Ktovie, možno by nás aj boli zatkli len zato, že sme sa prizerali.“
       Irine sa nepáčilo, ako sa Pišta rehotal, akoby hovoril nejakú veselú historku zo zabíjačky.
       „No, to bolo teda hrdinstvo, zízať ako mlátia bezbranného. To hej, to z vás robí chlapov.“
       „Irina, si ozaj sprostá? Čo sme mali robiť?“
       „Neviem. Ale len tak zízať oknom, ako niekoho mlátia, ba ešte sa na tom aj zabávať. Či chceš byť za každú cenu zaujímavý? Alebo si len vymýšľaš? Lebo to nemusíš.“
       Katka prepichávala Irenu pohľadom, krútila hlavou nad takou opovážlivosťou. Pustiť sa do parobka, ktorý je najobľúbenejší nielen medzi dievkami, ale aj chlapi si ho vážia?
       „Veď sama uvidíš. Laci isto kríva po tom, ako ho stĺkli. Veď hovorím, že sme to viacerí videli! Aj ten sprostý Jani šiel okolo, tak i on sa prizrel. No poviem ti, my sme síce zízali cez okno, no on sa triasol ako sopeľ. Keď neveríš nám, opýtaj sa jeho. Veď som počul, že sa ho zastávaš,“ Pišta sa znova zarehotal. Možno by ešte niečo dodal, ale naraz stíchol. Všetci stíchli, keď pozreli jedným smerom. Ku skupinke sa blížili maďarskí žandári. Za klobúkmi im povievali kohútie perá. A z druhej strany prichádzal práve Jani. Skôr sa knísal než šiel, jeho chôdza sa nedala pomýliť s nikým. Isto začul čosi z rozhovoru, zastal a hneď zasa odbehol kamsi do polí. Ktovie, možno sa hanbil pred dievčatami.
       Parobkovia sa prehnane zdvorilo pozdravili žandárom, ale tí si ich nevšímali. Náhlili sa, niekam mali namierené. Keď minuli kríky čo rástli na medziach, ktosi na nich zakikiríkal. Jani! Dievky i chlapi vypleštene zízali na ruku, ktorá sa vynorila zo spleti konárov, mávajúc na Maďarov. Tí, nevediac čo sa deje, bežali rovno tam. No ruka, čo na nich mávala, zrazu začala hádzať kamene. Jani trafil. Irina si všimla, že jednému žandárovi rozbil nos. Krv tiekla prudko, ako zo zajaca. Z kríkov vybehol Jani, kabátec prehodený cez hlavu, nech ho nespoznajú a utekal tak rýchlo, ako mu jeho knísanie dovolilo.
       Druhý zo žandárov sa asi zľakol, aby neskončil s rozbitou hlavou, alebo zo strachu o kamaráta nebežal za ním, iba kričal a hrozil, nadával maďarsky, že ak nezastane, raz ho nájdu a bude zle. Ba ešte horšie. No Jani nezastal.
       „Kto to bol? Poznáte ho?“ žandári sa vrátili a kričali na parobkov. Vrieskal ten, čo ešte mohol, druhý si len držal nos a ruky sa mu triasli od zlosti.
       Takmer všetci, ba dokonca aj Pišta, krútili hlavou, že nemajú tušenia, kto mal toľko drzosti. Iní sa tvárili, že maďarsky nerozumejú. Žandári sa otočili a odišli. Museli. Ten, čo krvácal, mal čo robiť, aby nekričal od bolesti.
       „Toto Jani posral. Neviem, čo by som s ním bol spravil, kebyže do nás budú rýpať. Jediné jeho šťastie, že ho nespoznali. Môžeme byť spokojní,“ utrúsil Pišta.
        „Ak môže byť niekto spokojný, tak jedine Jani. Darmo sa mu posmievaš, že škintá alebo že je škuľavý či sprostý. On tak možno vyzerá. Obaja ste včera videli, ako bijú Laciho. No ty, dobre že by si sa teraz do myšacej diery nevopchal. Čo si dokázal? Čo ste dokázali vy ostatní? Postaviť sa na stranu utláčaných, to nie. Iba pysky vám chodia ako kačke riť. Zato Jani konal, kde ste sa vy krčili ako vši. Čo z vás vlastne robí chlapov? Ste parobci, no aby ste sa nimi stali, vypili ste iba trocha pálenky. Možno keby ešte platili staré pravidlá, keď chlapcom sypali na pupok žeravé uhlíky, aby sa stali parobkami, to by vás už toľko nebolo. Parobok bol niekto! A dnes? Vtedy by sa ženy a deti nemuseli báť nahlas hovoriť vo vlastnej dedine po slovensky!“
       Irina stíchla. Prekvapene si utrela slzu, čo jej stiekla po líci. Nechápala prečo, keď necíti bolesť ani smútok. Bolo to sklamaním nad úbohosťou doby. No nik sa jej neposmieval. Všetci mlčali. Možno od prekvapenia, možno rozmýšľali, či nemá pravdu. Možno iba čakali, kto do Iriny začne rýpať ako prvý. No možno tiež, že v tejto chvíli túžili všetci mať v srdci kúsok ľudskosti a odvahy škintavého Janiho.




čitateľov: 483