login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

O veľkom kamarátstve

@ :: Poviedky ::     Oct 07 2018, 14:06 (UTC+0)

Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Rozpoviem vám príbeh o veľkom priateľstve Fonza, Berta a Hajči, ktoré takmer stálo Berta život, keby sa včas nerozpadlo, a Haja skoro zomrela, keď vzniklo. Ale poďme pekne po poriadku...
       Fonzo sa vlastne volal Alfonz, ale takto to menej lámalo jazyk. Berto bol zase plným menom Albert, ale to znelo príliš nóbl, akosi cudzokrajne. A Hajči bola v skutočnosti Anna, zvaná Hana, maznavo Haja a zdrobnelo Hajča. Alebo Hajči, v oslovení. Nikto sa už nepamätá, kde sa tie prezývky vzali – či im prischli ako drobcom, keď ešte nevedeli všetky spoluhlásky a sami seba takto nazvali, alebo až neskôr, keď už tvorili bandu, a prezývky si vybrali na dôkaz frajeriny. Každopádne ich takmer nikto nikdy, okrem úradov, nevolal skutočnými menami, a nikto by možno ani nevedel, ako znejú ich oficiálne mená. Je dôležité ešte povedať, že Berto a Haja boli súrodenci, Berto o tri roky starší. Bývali ob dom od Fonza, keď sa aj s rodičmi prisťahovali do Vsi. Bol to začiatok decembra, presnejšie, na Mikuláša, keď sa – najprv dvaja – po prvýkrát stretli.
       Haja mala vtedy čerstvo tri roky a Berto, ako druhý najstarší chlapec, si zvykol na úlohu jej osobného pestúna. Rozumeli si, a on sa jej rád venoval. Aj ona ho mala najradšej zo súrodencov – rada bola v jeho blízkosti, rada sa zúčastňovala na jeho výpravách, rada počúvala jeho polo poučné – polo zábavné historky, a najradšej mala, keď ju zobral na koníka, pretože vtedy mu stačila a mala dobrý rozhľad. Aj v ten pamätný deň, keď sa ozvalo zaklopanie a akési chlapské hlasy spoza dverí, ju mal Berto práve na ramenách, keď išiel otvoriť, zvedavý, čo to môže byť za čudo. No a to sa jej takmer stalo osudné.
       Za dverami totiž boli koledníci, čo na Mikuláša chodili po domoch vinšovať a vyberať odmenu. Čosi bežné vo Vsi, ale úplne nové pre prisťahovalcov, ktorí v predchádzajúcom bydlisku podobné zvyky nemali. Keď teda Berto otvoril dvere, vyskočil naňho prezlečený čert rohatý, brblajúc, chrchlajúc a hudrujúc, mávajúc vidlami a svojím vlastným chvostom. Nezareagoval pobaveným smiechom, ako sa čakalo, ale naozaj vydeseným výkrikom, za ktorým nasledoval obrovský skok späť, od dverí, a potom skutočný beh o život, čo najďalej od strašnej návštevy. Lenže beh s trojročným dievčatkom na ramenách, to nie sú ideálne podmienky pre žiadneho zo zúčastnených. Berto stratil rovnováhu, zanieslo ho do boku, malá Haja sa ocitla pred dubovými verajami prednej izby a vo veľkej rýchlosti do nich narazila, rovno hlavičkou. Hrozný úder ju zmietol z Bertových pliec. Ovalená spadla na podlahu, bez hlásku, bez pohybu, dokonca bez dychu. Len okamžitá pomoc zhrozených rodičov, ktorí ju rozdýchali a vzápätí tlmili otriasajúci plač, ju dokázala vrátiť späť do života. Mala šťastie v nešťastí – narazila širokou časťou čela, náraz sa tak trochu rozložil na väčšiu plochu, žiadna kosť sa nezlomila a ani krv sa nikde nezjavila. Len neskôr obrovská modrina. Berto mal však smolu ešte raz, keď ho otec za tento kúsok tak silno vybil, že vyzeral i plakal hádam horšie než chudák Haja a utekal sa skryť do humna za dom. A tam ho, takého, stretol Fonzo.
       „Čo sa ti stalo?“ ozvalo sa Bertovi za chrbtom, keď si utieral posledné horúce slzy a smrkal. Rýchlo sa otočil. Oproti nemu stál asi rovnako starý chlapec s drevenou puškou v ruke, s mokrou ušiankou s trčiacimi chlpmi, zablatený ako hrobár. „A prečo máš napuchnuté oko a otlačené prsty na lícach?“ nečakal na odpoveď čudný zjav. „A kde máš čiapku? A kde máš kabát? Veď je zima...“
       Berto bleskovo premýšľal. Ako šibnutím čarovného prútika prestal mať chuť plakať, naopak, dostal chuť tváriť sa, že v živote neplakal. Ani keď dostal po zadku...
       „Lebo som sa pobil,“ povedal a vysmrkal sa tak chlapsky, ako sa len zmohol. „A mal by si vidieť jeho!“
       „A s kým si sa pobil?“ rozšíril oči s nefalšovaným prekvapením cudzinec.
„No s kým... S čertom!“
       „S tým Mikulášovým?“ roztvoril na dôvažok aj ústa.
       „Hej. Aj s Makulíšom. S oboma som sa pobil. Prišli k nám do domu, skočili na nás, najmä na moju sestru, a začali ju strašiť. Tak som sa pobil! A vyhral som! Museli ujsť komínom, najmä ten čert. A dobitý je viac ako ja! Vieš? Čiapka mi spadla, aj kabát mi strhli, ale vyhral som, lebo sa viem dobre biť. Rozumieš?“
       Bolo vidno, že predstava víťaznej bitky s čertom, a navyše aj s Mikulášom, urobila náležitý dojem. Cudzí chlapec natiahol ruku.
       „Ja som Fonzo.“
       „A ja Berto.“
       Jeden druhému sa očividne zapáčili. Berto chytil a znalecky v ruke ťažkal Fonzovu pušku a ten mu rozprával, kde je spúšť, kde muška, kde zásobník a ostatné vymoženosti. Potom mu poukazoval, kde je čia stodola, kde ich, kde susedova, kde sú v tej stodole skrýše, kde sa dajú pozorovať sliepky, kde holuby, kde sú diery v plote – skrátka, za neveľkú chvíľu sa obaja skamarátili, spoznali, a keď sa zotmelo, dohodli sa, že sa stretnú za domami aj zajtra. A tak to kamarátstvo začalo.

       Netrvalo dlho a Berto zase začal nosiť Hajku na pleciach. Pravda, dával si už väčší pozor a Haja sa tiež naučila lepšie sa tam držať a najmä dať si včas pred hlavu ruky a pripomenúť sa krikom, keď sa napríklad Berto s Fonzom – lebo tí dvaja chodili stále spolu – predierali kríkmi alebo liezli dierou v plote a úplne na ňu zabudli. Celkom prirodzene si všetci traja zvykli byť jeden s druhým. V novom bydlisku sa zabývali rýchlo, rýchlo si našli aj obľúbené miesta a obľúbené hry, a keď trocha podrástli, spolu aj pracovali – pásli husi, zbierali ostružiny, bielili plátno, vartovali kravy, opekali kukuricu či hádzali žabky v Svinke. Nikomu, ani im, ani rodičom, ani iným deťom to neprišlo čudné. Boli naopak radi, že sa navzájom strážili, lebo ako čas išiel, Berto mal niekedy celkom divoké nápady.
       „Včera som videl, ako si náš dedo vysypal tabak do zástery, potom k nemu pridal akési pomrvené lístky, zmiešal to dokopy a fajčil,“ povedal raz Berto, keď spolu v lete sedeli pri ohníku na brehu potoka.
       „Aké lístky?“ zaujímal sa okamžite Fonzo.
       „Takéto!“ povedal Berto a z vrecka vytiahol pomrvené zelené kúsky, ktoré vystavil na dlani.
       „Ukáž!“ vrhol sa na dlaň Fonzo a privoňal k nej, očakávajúc korenistú, tuhú vôňu tabaku, ktorá všetkých malých chlapcov na svete dráždi tajomstvom zámorských diaľav a dospelej mužnosti. Hneď sa však sklamane odtiahol.
       „Veď je to petržlen!“ zatiahol. „No áno, je!“ potvrdila vzápätí aj Haja, presne rozpoznajúc dôverne známu zeleninu. „To nie je žiadny tabak!“
       „Ale dedo si to dával do fajky. Na vlastné oči som to videl! Babka to zabudla na povale, viselo to tam viac než rok, asi mu bolo ľúto vyhodiť to. Alebo je to lepšie než tabak! Alebo zlepšuje chuť! Zobral som z toho, čo zostalo, a my to teraz môžeme vyskúšať...“
       „Ale deti nesmú fajčiť,“ namietla Haja a Fonzo prikývol.
       „Ále, čo sa bojíte, strachopudi...“ zasmial sa Berto a už balil sušenú vňať do nastrihaných novinových papierikov. „To len ženy nesmú. Však ti ani nenúkam. To si dáme len my, chlapi!“
       Netrvalo dlho a Fonza premohla zvedavosť i namyslenosť, že je chlap, a začal sa na fajčenie tešiť, lebo sa mu zdalo, že je to skvelý nápad. Haja len nesúhlasne sledovala, ako si vňať balia, ako ju pripaľujú, ako im ide dym zo všetkých možných otvorov, ako ich štípe do očí, ako sa smejú, ako sa tvária, že im to bohvieako chutí, ako hádžu ohorky do Svinky a ako si idú baliť ďalšiu. Naokolo v náznaku voňala známa kuchynská vôňa, avšak prebíjal ju strašný smrad.
       „Ja si už radšej ani nedám...“ povedal slabým hlasom Fonzo, keď Berto fajčil už druhú a núkal ho potiahnuť.
       „No čo si sa naľakal? Veď je to len fajčenie, to ešte nikomu neublížilo...“ zasmial sa sileným hlasom Berto, zelený ako petržlen a povracal sa do potoka. Vzápätí bezvládne odkväcol do trávy a Fonzo si ľahol vedľa neho. V ten deň bolo na Haji, aby oboch chlapcov napoly viedla, napoly vliekla domov. Presnejšie, najprv do stodoly, trochu sa z toho fajčenia spamätať, kým sa môžu ukázať rodičom na oči. Bála sa, či im nezostanú nejaké následky – táto príhoda však utužila ich spoločné priateľstvo, hoci bola i varovaním, čo horšie by mohlo prísť.

       Prišlo onedlho. Keď sa koncom vojny musel Ghillányi pratať navždy z dediny, zostalo na jeho statku množstvo rôznych vecí, o ktoré sa jeho bývalí robotníci a bíreši nestihli podeliť, pretože ich prehliadli. Pre deti to však bol dar z nebies – mohli sa v nestrážených chvíľach motkať po vybielených miestnostiach kaštieľa a hľadať poklady. Vždy čosi našli – či už medzi sutinou, alebo v zabudnutej skrini, v nenápadnom výklenku či v neobjavenej pivnici. Berto s Fonzom a Hajou sa tiež chodili potĺkať, probovať, či niečo zaujímavé nenájdu. Až raz naozaj našli v bývalej pivnici: fľašu akejsi pálenky. To im tam azda samotný čert s Mikulášom z pomsty nastražili.
       Vzrušený Berto preniesol fľašu pod košeľou rýchlo do spoločnej skrýše v stodole, prenasledovaný rovnako vzrušeným Fonzom a vydesenou Hajou. Možno majú ženy vrodený inštinkt v nedôvere k alkoholu. Obzvlášť ku kombinácii chlapov a neobmedzeného množstva alkoholu. Možno mala Haja už nejaké skúsenosti z domova, alebo z ulice pred krčmou, isté však je, že ju nález fľaše a predstava, čo budú chcieť chlapci určite skúšať, veľmi vystrašila a celú cestu sa im snažila pokusy vyhovoriť. Celou silou svojho detského hlásku a váhy svojho vplyvu v priateľstve naliehala, aby fľašu vrátili, alebo aspoň odovzdali doma, nech si ju užijú dospelí. Berto ju však odbíjal s tým, že je to príliš vzácny nález, že to bude ich poklad, spoločné tajomstvo, že je ufňukaná baba a že už je dosť veľký, aby sám vedel, čo by sa s takou fľašou dalo podniknúť. Možno mal tiež nejaké skúsenosti či zážitky z domova. Možno videl, že dospelí si odpíjanie z fľaše pochvaľujú, dopriavajú, opakujú pri každej možnej príležitosti, a považujú obcovanie s pijatikou za bránu do dospelosti. Alebo chcel zase frajerovať. Fonzo ho so skrývanými pochybnosťami verne nasledoval, i keď s istým znepokojením počúval i Hajino lamentovanie a nebol zďaleka taký nadšený ako Berto. Haja len so sebazaprením neodbehla nahlásiť fľašku domov, držalo ju ich priateľstvo. Neskôr to ľutovala...
       Pretože to dopadlo presne tak, ako to muselo dopadnúť. Tajomný obsah fľaše ochutnal v skrýši Berto silným dúškom. Mal pocit, že vypil žeravý oheň, a napriek ovocnej vôni mu to vôbec nechutilo. Tváril sa však lahodne, aby si glgol i Fonzo. Ten, s úplne rovnakými pocitmi, tiež zahral formu, aby nezostal pozadu, a aby si glgla i Haja. Tá však veľmi rozhorčene odmietla, a tak fľaša išla naspäť Bertovi. Nasledoval další mohutný glg (to bola súčasť večnej chlapčenskej hecovacej hry), ďalšie hranie pôžitku, ďalšie kolo. To tretie už potom začalo ísť samo, hrdlo znecitlivelo, žalúdok sa zohrial, hlava sa začala motať a vysielať smädné signály. Haja si neskôr nepamätala, ako dlho to trvalo, iste nie veľa, ale za chvíľu bolo pol fľaše fuč. Chlapci boli hluční, začalo ich zanášať, zrazu začali rozprávať hlúposti, nevedeli sa postaviť. Zdesená sledovala, ako sa po niekoľkých pokusoch o chôdzu zrútili akoby v bezvedomí na holú zem, červení, zelení, modrí, každú chvíľu inak, a zdalo sa, že sa už nepreberú. A trvalo potom veľmi, veľmi dlho, kým sa plačúca, bezradná Haja dočkala ich prvého pohybu. Keď už konečne obaja vyvrátili spenené a žlčovité zvyšky pitky, vedela, že už bude dobre. Teda – metaforicky. Pretože im bolo strašne zle. Ešte dva dni.
       Táto udalosť však mierne zamávala Hajinými pocitmi. Dobre si totiž zapamätala, že strojcom zlých príhod bol napokon vždy Berto, zatiaľ čo Fonzo sa obvykle iba pridával. Pôsobil skôr dojmom pokojnej, tlmiacej sily, kým Berto mal neustále nutkanie celú partiu viesť zlými chodníčkami. Ak sa vyskytol nesúhlas či dokonca odpor proti jeho nápadom, začínal sa vysmievať, zľahčovať, ba ešte pridal, akoby chcel dokázať, že ešte zďaleka nemá také zlé nápady, aby nemohol mať horšie. Haja začínala mať pocit, že by bolo lepšie, keby vedúcu úlohu v partii prevzal Fonzo a Bertove divoké nápady miernil. Ba raz mu to aj doma pred spaním spomenula:
       „Myslím si, Berto, že je Fonzo rozumnejší než ty. Nederie sa do neplechy ako ty, a ani sa nesnaží vtiahnuť ostatných za sebou... Mal by si byť ako on.“
       „Čo?“ vyprskol Berto. „Pche! Si ako malá! Ako strachopudka! Čo by sa kde mohlo stať? Bojíš-bojíš, maličká Hajička, všetkého sa bojíš, to všetci vedia! Len aby si raz nezomrela od strachu!“ A odvrátiac sa k nej chrbtom, zaspal. Aspoň sa zdalo. Haja si hlboko vzdychla – no Berto, ktorého Hajino hodnotenie urazilo, už spriadal pomstu.
       Rozhodol sa jej dokázať, že je strachopud. Rozhodol sa jej vyrobiť ducha. Hneď na druhý deň, keď si v rovnakom čase ľahli spať, chytil nenápadne krajčírsku niť, ktorú si cez deň pripravil ku posteli, a začal ťahať. Druhý koniec nite bol navlečený do ihly, ktorá bola zapichnutá do okenice, hneď pri skle. Okno bolo nezaistené, to si Berto postrážil, a začalo sa teraz pomaličky otvárať, pričom narážalo do druhého preskleného krídla.
       „Pozri, Haja! To okno! Hýbe sa! Samo!“ zasyčal Berto. Haja zmeravela a Berto cítil, ako ho cez perinu chytila za ruku. Stále poťahoval nitku a skutočne to vyzeralo, že okno otvára neviditeľná ruka, pretože vzduch sa ani nepohol.
       „Asi ku nám vchádza duch! Pozri! Už vidno jeho obrysy! Už vidno tvár...!“
       Haja vystrašene vykríkla a schúlila sa pod perinou, očakávajúc každú sekundu studenú ruku neviditeľného ducha na krku. Berto to už nevydržal a začal sa hlasno smiať.
       „Tak vidíš, že si strachopud! Bójí-bójí! To nie je duch, to je nitka! Aha!“
       Haja nevravela nič. Utierala si slzy strachu a poníženia, že sa dala takto nachytať – a naozaj bola vystrašená.
       „Kto sa bojí, nemôže rozkazovať. Len ten môže, kto sa nebojí. A ja sa nebojím ničoho!“ uzavrel lekciu Berto. V ten večer zaspal, sám so sebou spokojný, že má v partii navrch. Pred Hajou. Aj pred Fonzom! Keď mu to zajtra porozpráva, pochopí...

       A tak Berto, vedomý si svojej neotrasiteľnej pozície, rozhodol sa konečne na partiu vybaliť svoj najväčší poklad, svoj tromf, ktorý si šetril na nejakú zvláštnu príležitosť. Keď boli o pár dní všetci zase pri rieke, vytiahol nečakane spoza košele škatuľku.
       „Pozrite, čo mám! Zostalo to ešte po Nemcoch, čo bývali u nás. Našiel som to zapadnuté za doskami, kde spali. Asi im to vypadlo.“
       „Čo je to?“ zaujímal sa Fonzo. „Rozbaľ...“
       Berto roztrhol tvrdý papier a zvnútra sa vysypali ligotavé valčeky.
       „Fíha! Náboje do pušky!“ vydýchol Fonzo a ohmatával každý jeden. Boli pokryté akousi vazelínou, ťažili v dlani a ich ostrý hrot bodal do prstov.
       „Poďte, nakladieme ohňa a budeme ich hádzať do neho. Spravíme si ohňostroj!“ chcel sa rozbehnúť Berto. Ale Haja ho zastavila.
       „Berto, prestaň! To nie je sranda. To sú nebezpečné veci, nemôžeme ich hádzať do ohňa!“
       „A čože ty zase prekážaš?!“ nahneval sa. „Zase sa všetkého bojíš? Už som ti raz dokázal, že si strachopud. Tak uhni, nikto sa ťa aj tak nepýta!“
       „Fonzo, povedz mu!“ naliehala Haja. „To nie sú hračky, veď všetci vedia, že s vojenskými vecami sa nehrá! Keď to rodičia zistia, budeme bití!“
       Fonzo sa nerozhodne pozeral raz na náboje, raz na Haju a raz na Berta. Sám cítil, že niečo nesedí, že to nie je nevinná zábavka, že Haja má s obavami pravdu a že by Berto nemal vymýšľať. Mal tušenie, že tentoraz by mohli prestreliť – a čo viac, odrazu mu v pamäti jasne vyskočili spomienky na fajčenie a pitie, ktoré vymyslel Berto minule. Chvíľu nerozhodne postával, mlčal a rozmýšľal, čo povedať.
       „Fonzo, buď rozumný! Veď ty si múdry chlapec. Sám vieš, ako dopadli Bertove minulé nápady. Ja už vážne nechcem plakať kvôli vám, keď sa dačo zvrtne...“
       Fonzo sa na Haju usmial.
       „Nemusíš kvôli nám plakať,“ povedal, ale predstava, že Haji na ňom záleží, mu zrazu zohriala srdce. V tej chvíli v ňom prevážil pocit silného chlapa (no, chlapca...), ktorý si musí poradiť pred ženou (no, dievčaťom...) v každej situácii. Akosi inak, pyšnejšie, sa vystrel a položil Haji ruku na rameno.
       „Neboj sa, nič sa nestane. Pozabávame sa, poď!“
       No v Haji sa práve čosi zlomilo. „Keď ste takí, choďte si sami! Už nikdy vás nechcem vidieť!“ A so slzami v očiach odbehla.
       Prečo na ňu nikdy nedajú? Prečo sa vždy musia vyťahovať? Čo sú niečo viac, keď sú chlapci? Ale či sa doteraz nehrali spolu, či si nerozumeli? Prečo si nedali povedať a nehrali sa zase v potoku, ako kedysi?
       Sedela vo vysokej tráve na brehu, keď z diaľky počula slabé pukanie. Chlapci na vrchu kopca predsa len naložili oheň a hádzali do neho náboje. Nuž, nech sa len zabávajú, keď sú takí! Jej také zábavky netreba! A začala premýšľať, či nebude lepšie začať sa viac stretávať s dievčatami z dediny.
       O chvíľku sa pred Hajou zjavil Berto. Mal naširoko otvorené oči, bol úplne spotený, mal zafúľanú, červenú tvár a roztvorené ústa, ktorými rýchlo dýchal.
       „Tam, tam...“ ukazoval na kopec, z ktorého práve pribehol. „Fonzo, Fonzo... Asi má vystrelené oko... umiera!“
       Haja sa so zatajeným dychom a zlou predtuchou obzrela, kam ukazoval. A naozaj! Z kopca sa tackal Fonzo, držal si oboma rukami tvár a spomedzi prstov mu doďaleka svietila – o tom nemohlo byť pochýb – jasne červená krv.
       „Čo sa stalo?“ otočila sa Haja na Berta s bolestným výkrikom, ale iba zbadala, ako ten mizne v húštine, utekajúc pred tou hrôzou, pred zodpovednosťou, pred krvou a pred dospelými. Tiež pred Fonzom. Žiadna ozajstná odvaha mu už nezostala; ak ju aj kedy mal...
       Bola to teda Haja, ktorá musela odviesť zakrvaveného, oslepeného Fonza k dospelým, potom do nemocnice, kde všetko vysvetlila, čeliac rodičovskému hnevu, ba i pár buchnátom. Potom i ona plakala za Fonza, že bol tak škaredo ranený, za Berta, že tak zutekal, že nepomohol, že sa ukázal nie ako kamarát, nie ako odvážny chlapec, i za seba, že sa v ňom tak sklamala.

       A ako to celé dopadlo?
       Fonzovi oko nakoniec zachránili. Ale už nikdy naňho dobre nevidel. Zostala mu jazva na celý život ako pripomienka ich trojčlennej partie, ich kamarátstva, ich divokých nápadov a divokých následkov, pretože už nikdy potom nič podobné neskúšal. Od tých čias sa totiž už nikdy s Bertom nestretol. Okrem oficiálnych príležitostí a rodinných stretnutí už nikdy spolu netrávili čas – možno to bolo kvôli sklamaniu z kamaráta, ktorý mu nepomohol, alebo to bol pud sebazáchovy, ktorý mu velil Bertovi sa radšej vyhýbať. A nejaký čas sa vyhýbal aj Haji. Kým obaja nepodrástli. Potom si ju akosi zase začal všímať – i ona jeho. Už nemala tie dievčenské chudé tvary. Zaoblila sa do ženských rozmerov; a keď bola súca na vydaj, odsťahovali sa spolu do mesta, aby si založili rodinku tam. A Berto? Zostal doma. Nemožno na záver povedať, že by sa nepoučil. Už totiž nemachroval. Ani sa nevysmieval. A ani nerobil neplechu. Nemal totiž s kým.
       Až po dlhom čase si našiel nových kamarátov, nové záujmy v živote, zase začal byť dôveryhodný; a nakoniec zdedil aj dom, v ktorom kedysi dávno, ešte ako chlapec, zvíťazil nad čertom i Mikulášom. Ak si to dobre pamätá...


čitateľov: 613