login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Petrolej pre Veronku

@ :: Poviedky ::     Aug 13 2018, 01:56 (UTC+0)

Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: okolo roku 1935
Autor: Slavomír Szabó

       Sobota je ten najlepší deň! To nemohol Veronke nikto vyvrátiť. Nikto! Vždy sa na ňu tešila už prinajmenšom od stredy. Predstava bijúcich zvonov, čo práve ohlasujú sobotňajšie poludnie, vyvolávala na jej tvári úsmev. Mala na to minimálne dva dôvody. Keď jej škola začína už ráno, po nej ju čaká jeden a pol dňa voľna! Teda, samozrejme, ak si odmyslí nedeľnú omšu, kde musí sedieť na chladnej lavici po boku matky i brata a dávať dobrý pozor. Pán farár, chrliaci z kazateľnice slová o láske, no i o pokušení, o svätosti, ale i o hriechu, o spasení, či o večnom zatratení, potom každý pondelok v škole skúša, čo presne hovoril. Ak by to nevedela, dostala by za trest prepísať šesťkrát celé dlhé stránky z katechizmu. Každý deň jedenkrát, to by prišla o všetky chvíle voľna v týždni. Samozrejme, okrem ďalšej nedele, keď by opäť sedela v kostole, aby pozorne počúvala kázeň. Tým druhým dôvodom, prečo sobotu milovala, bol chlieb. Už v piatok večer mama pripravila kvas a ďalšie ráno vstávala pred svitaním, aby vykúrila chlebovú pec, zamiesila cesto a nechala ho vykysnúť. Chlebová pec bola ozaj veľká, na desať bochníkov, a tiež na beľuše. Tie placky jej chutili viac ako čerstvý bochník, ale aj ten, najmä kým bol teplý, priam milovala. A dnešný deň, hoc chladivý až hrôza, s januárovými mrazmi, čo zaliezajú pod nechty a snehom takým vysokým, že si ľudia medzi domami robia cestičky lopatami, je práve sobota. Škola skončila, vo Veronkiných ústach sa rozplývala chuť beľušov a s rozšírenými zreničkami svojich nebesky modrých očí hľadela na Jana, svojho staršieho brata, čo jej len pred chvíľkou povedal, nech na neho počká, že ide po čosi do šopy. Zavŕzgali dvere, opäť vstúpil do kuchyne a v rukách držal sánky. Úplne nové.
       „Pozri sa, toto som urobil pre teba,“ hrdil sa, ako ich kládol na stôl, aby sa Veronka mohla lepšie prizrieť. Špičkou jazyka si olizoval hornú peru, keď ich hladil, ako sa hladí šteňa či malé dieťa a nadšene sa rozhovoril: „To sú iné, než ako si stále požičiavate. Nie sú na zvážanie dreva, nesedíš takmer na zemi, ale pohodlne, ako na lavičke. Aha, pozri tuto, vidíš? Dole som ti na kĺzanie urobil hotové lyže! Široké, ale nie hrubé, no udržia vás, aj keď sa budete spúšťať traja naraz. Nie sú síce také dlhé ako drevárske, ale o to pôjdu rýchlejšie! A sedieť budeš pekne vysoko, nepôjde ti všetok sneh do očí. Keď sa spustíš z kopca, akoby si sa vznášla vzduchom s anjelmi, akoby si mala krídla, čo ťa ponesú rýchlejšie, než letí kŕdeľ holubov. Sú nové, sú pevné, sú presne také, na akých sa vozia panské deti a urobil som ich pre teba!“
       Veronka ostala ohúrená. Zabudla zahryznúť do beľušov, ba zabudla, že vôbec nejaké drží a objala brata, hoc jej občas poriadne liezol na nervy. No dnes nie. Dnes bol tým najlepším človekom na svete, hoc vôbec nechápala, prečo to pre ňu urobil. Jednoducho, on rád majstroval. Keď jej ruky povolili, Jano zložil sánky na zem a Veronka sa na nich usadila ako na tróne.
       „Mama, môžem ísť von?“ zavolala do izby.
       „A chlebík teraz nebudeš?“ ozvalo sa nazad.
       „Potom, keď sa vrátim!“

       Netrvalo to dlho, možno ani toľko nie, čo by stihli preletieť oblaky od Šibenej nad Čiernu horu, keď medzi hlbokými závejmi kluknavských uličiek kráčali dve dievčatá a jeden chlapec. Ťahali sánky. Veronka, Milka a Ondrej sa priatelili i dopĺňali ako lúčne kvety vo váze. Každý iný, ale predsa patrili k sebe. Iba sedemročná Milka s tenkými nôžkami, čo aj navlečené v hrubých pančuchách vytŕčali spod načuchrenej sukne ako ceruzky, bola od Veronky o dva roky mladšia; teraz vlastne iba prváčka. Ondrej, Veronkin spolužiak z triedy, bol od všetkých svojich rovesníkov o hlavu nižší, rovnako ako Milka len samá kosť a koža, až sa mu spolužiaci často smiali, že by mal vo vreckách nosiť kamene, aby ho neodfúklo. Veronka, vysoké dievča, z ktorého raz isto vyrastie krásavica, kráčala medzi nimi hrdo, vzpriamene a napriek vetru, čo roznášal kryštáliky zmrznutého snehu bodajúce do jej červených líc, sa usmievala.
       Trojica priateľov bola nerozlučná od vlaňajšieho predjaria. V tom čase, keď sa už február prevaľoval na druhý bok, ale zima ešte stále zatínala silné pazúry, bol na Dolinskom potoku uprostred dediny hrubočizný ľad. Dokonca taký hrubý, že k diere uprostred, čo ktosi vysekal sekerou, aby bolo možné nabrať vodu, viedli tri ľadové schody. Na poludnie však slnko trochu zosilnelo a tak prúd na dne potoka tiekol silne a rýchlo. Už od začiatku mesiaca tam často prichádzali nádenníci, robotníci od mäsiarov z bitúnka, aby krompáčmi lámali ľadovú masu na veľké kusy, nakladali na voz a odvážali. Všetko potom ukladali do jám, kde sa skladuje mäso. Ak je taká jama dosť hlboká a vykopaná v podlahe malej budovy s hrubými stenami bez okien, ľad tam vydrží až do ďalšej zimy a mäso sa nekazí.
       Milka sa vtedy hrala na potoku sama. S rozžiarenou tvárou sa šmýkala, párkrát spadla, ale vždy vstala, skrehnutými rukami zošúchala zo šiat sneh, a potom dostala nápad. Vzala dlhú drevenú palicu, rozbehla sa, palicu zapichla do diery v ľade a preskočila ju. Páčilo sa jej to, nevedno, čo si pri tom predstavovala. Otočila sa naspäť, opäť sa rozbehla a všetko zopakovala. Trvalo to krátko, ako lusknutie prstami, keď sa tentoraz palica zlomila a Milka spadla rovno do vody. Zima, taká silná až to bolelo, prenikla jej telom. Kričala. Chcela sa dostať hore, ale prúd, čo jej siahal skoro po pás, bol silný a ľad veľmi hrubý. Popri potoku práve prechádzali Veronka a Ondrej. Každý sám, ale počuli ju obaja a rozbehli sa k nej spolu. Veronka sa naťahovala, skúšala zachytiť Milkinu ruku, ale medzi končekmi prstov oboch dievčat ostával ešte priestor tak na jeden lakeť. Ondrej, hoc maličký a tenký, našiel viac odvahy a bez zaváhania skočil do diery. Schytil Milku za pás, a i keď mal čo robiť, aby sa nezlomil v kolenách, zdvihol ju hore. Konečne sa jej dlaň s Veronkinou spojili a tá ju vytiahla k sebe. Ondrej na druhý, na tretí pokus vyliezol von sám. Nikdy si to nepovedali, ba možno to ani netušili, ale odvtedy ostali spojení mocným putom, čo ich zväzovalo natoľko, že sa ani nemuseli rozprávať. Stačilo, aby si pozreli do očí a cítili, kto na čo myslí.
       „Pôjdeme na záhradu ku Gizele?“ prerušila chvíľku ticha Veronka a vzala Ondrejovi motúz, ktorým ťahal sánky, lebo mu už mrzli prsty.
       Rovnako ako Milka súhlasne prikývol.
       „Bratia mi vraveli, že tam včera boli. Len krátko. Gizela vybehla z domu a strašne kričala, že na jej záhrade nemajú čo robiť. Potom po nich hodila poleno, ale oni sa jej smiali a zguľovali ju. Že bola celá zasnežená a vrieskala, preklínala ich, tak potom odišli. Ak bude teraz doma, zo záhrady vyženie aj nás. Ale je to najlepší kopec v dedine!“ mudroval Ondrej.
       „A keby sme ju pekne popýtali?“ Milka vystrúhala nevinný úsmev, aký by určite zabral u každého dospelého, ale u Gizely istotne nie.
       Gizela, stelesnená chudoba, bývala v malom ošarpanom dome so svojim synom a sestrou. Slamená strecha sa už pomaly prepadávala, aj komín čnel nakrivo, ale nielen to bilo do očí. Na jej pozemku by ste nenašli kúsok rovného miesta, záhrada sa tiahla strminou do vrchu. I tak bola rada, že má aspoň niečo. Prespanka bez muža, bez poľa a s prázdnou komorou to má vždy ťažké. Aj jej sestra ostala starou dievkou, aspoňže bezdetnou a obe denne chodili po Kluknave, hľadajúc si dáku robotu. Akúkoľvek a za čokoľvek. Za pár vajec, za trochu slaniny, za hrnček múky. Dospelí ich ľutovali, ale deti nie. Netušili, nemohli chápať ťažobu osudu a smiali sa im. Najmä Gizele, lebo tá sa hneď tak rozčertila, až jej preskakoval hlas. Deti sú niekedy nevinné i kruté zároveň. Niektorí chlapci sa zabávali tým, že jej búchali na dvere a vykrikovali posmešky, aby ju nazlostili. Nečudo, že sa im potom nedovolila v záhrade sánkovať. Beztak tam chodili; s príchuťou zákazu to bola ešte väčšia zábava.

       Vietor konečne ustal, na chvíľu sa spoza mraku vytrčil aj kúsok zubatého slnka, keď Veronka s Ondrejom a Milkou hľadeli na krivý komín, z ktorého sa nedymilo. To bolo dobré znamenie. Gizela so synom i sestrou nie sú doma. Asi kdesi čosi robia, možno niekomu kydajú hnoj, alebo rúbu drevo, to teraz nebolo dôležité. Stačilo otvoriť bránku, ani nemusia liezť cez plot a konečne vyskúšajú sane. Alebo nie?
       „Čo to je?“ rozbehol sa Gizeliným dvorom ku svahu Ondrej, ale hneď zastal. Záhrada na rozdiel od lúk, hôr, ciest i celej dediny, nebola biela. Akoby už spod snehu vytŕčala zemina. Aspoň tak sa to zdalo z diaľky. Ale veď to je nezmysel!
       „Hovná! Po celej záhrade sú zamrznuté hovná!“ rozhodila Milka rukami, keď prišla bližšie a odula pery, akoby ju zasiahla najkrutejšia krivda sveta.
       Gizela sa po včerajšom vyčíňaní musela veľmi zlostiť a túžila po pomste. Určite na tom robila celé hodiny. Nebolo ťažké si ju predstaviť, ako odsunula latrínu, ako naberala lopatou vlastné výkaly do vedra, roznášala ich a kydala na sneh po celej záhrade, len aby sa tam detiská nevracali a nezlostili ju.
       „Pôjdeme ku kaštieľu?“ navrhla Veronka.
       „Na ten malý kopec? To nie, prosím, nie,“ Milka sa až chytila za hlavu a Ondrej tiež mudroval, že sa predsa môžu aspoň raz, či zo dva razy spustiť. Zdvihnú nohy, aby sa nezašpinili a sánky sa pri ťahaní domov vyčistia aj samé.
       „Áno, sánkujme sa tu,“ spínala Milka ruky ako pri modlitbe, hľadiac na Veronku tak prosebne, až jej nebolo možné odolať.

       Nie, to nebol dobrý nápad. Spúšťať sa na sánkach so zdvihnutými nohami zo strmého kopca má svoje nevýhody. Nemožno pribrzdiť, nemožno meniť smer, nemožno nič, iba sa oddať jazde. Sane zrýchľovali pekelným tempom a s pocitom letu anjelov sa to ozaj nedalo porovnať. Na malom hrbolci vyleteli do vzduchu a zvyšok svahu sa Veronka, Milka i Ondrej dolu kotúľali. Neboli bieli od snehu. S jeho čistotou to nemalo nič spoločné. Práve naopak. Len ťažko sa zdržiavali, aby nevyvrátili svoje žalúdky. Nemohli sa jeden na druhého ani pozrieť. Ondrej nadával ako starý chlap, také slová by pred dievčatami inak z úst nevypustil. Milka sa rozplakala a Veronka sa celá triasla, utierajúc si chladnou snehovou guľou tvár ušpinenú od výkalov. Domov! Musia ísť ihneď domov! Nech sa deje, čo sa deje, aj keď sa na nich rodičia vykričia, aj keď dostanú bitku, takto tu ostať nemôžu. Rozbehli sa. Spolu. Nikto nič nehovoril, len bežali, ani sa nerozlúčili. Vedeli, že ich doma čaká hotová pohroma.

       Neprešli ani dva týždne, keď sa Veronka vrátila zo školy nesvoja. Bol už večer, vonku tma, v ten deň sa učili popoludní.
       „Máš hlad?“ opýtala sa jej mama zvŕtajúc sa v kuchyni.
       „Nie.“
       „Niečo sa stalo?“
       Veronka kývla plecom.
       „Chceš sa aspoň napiť čaju?“
       „Chcem si ľahnúť,“ v tvári bledá Veronka prešla neistým krokom k dverám do izby a sadla si na zem. Natiahla ruky a začala si rozväzovať šnúrky na jednej z bagandží.
       „Zasa ťa bolí hlava?“
       Veronka neodpovedala, len skleneným zrakom hľadela na zobutú topánku a potom na druhú nohu.
       „Milka je chorá už týždeň! Od tej vašej nepodarenej sánkovačky! Ako ste len mohli... A Ondrej ako? Prišiel dnes do školy?“
       „Hej, prišiel.“
       „A je mu niečo?
       „Nič.“
       „Tak si ľahni, čaj ti prinesiem,“ skončila mama krátky rozhovor a šatku si posunula hlbšie do čela, ako mala vo zvyku vždy, keď bola trochu nervózna. Alebo len neistá? Neistá čím? To presne nevedela.
       Keď Veronka s námahou vstala, krútil sa s ňou celý svet. S jednou nohou bosou a druhou obutou prešla k posteli a ani sa nezobliekla. Tak ako bola si ľahla na perinu a pozerala na strop. Zdalo sa jej namáhavé i dýchať. Akoby vzduch oťažel, nehýbal sa, či rovno nejestvoval. Strop pred jej očami postupne mizol. Najskôr po častiach, ktoré zakrývalo niekoľko čiernych škvŕn, čo mohutneli, rozrastali sa, až nakoniec zmizlo všetko svetlo. Ostala len čierna tma, v ktorej sa mamin hlas prichádzajúci z kuchyne stišoval, strácal, mizol do nenávratna. Tmu naplnilo ticho a naraz hlava nebolela, nebolelo nič, vlastne už nič nejestvovalo.
       „Mama, poďte sem! Veronka...“ zakričal Jano, keď sa vrátil odkiaľsi domov, vošiel do izby a zbadal nehybnú sestru ležať s otvorenými očami. „Mama, rýchlo!“
       Pribehla okamžite. Darmo Veronkou triasli, darmo sa ju snažili posadiť, že sa tak rýchlejšie preberie. Hlava jej visela odkvecnutá, ruky nevládne vedľa tela, bola len ako veľká neživá handrová bábika.
       „Jano, utekaj po tetu Zuzu. Bež!“ mama skríkla a Jano poslúchol.
       „Dýchaš moja? Dýchaš?“ strčila Veronke pod nos naslinený prst a celá stŕpla. Zdalo sa, že jej dcéra nedýcha.

       Nech sa dialo čokoľvek, s čím si niekto v Kluknave nevedel rady, každý šiel za tetou Zuzou. Ak niektorej žene v dedine zomrel muž, každá sa snažila vydať čo najskôr, nech má rodina svojho živiteľa. Tete Zuze ten jej padol vo vojne, ale ona sa rozhodla inak, než bývalo zvykom. Vzala život do vlastných rúk a otvorila si obchod. Učila sa, ako objednávať tovar, ako viesť účty, ako robiť všetko tak, aby sa jej darilo. A keď sa jej obchod rozbehol, po večeroch si ešte stále nachádzala čas, aby čítala knihy a dozvedela sa čo najviac o bylinách i liečení kadejakými práškami či tinktúrami. Pomohla mnohým. A teraz ju k Veronke potrebovala bezradná matka.
       „Dýcha, ale veľmi slabo. A srdce jej bije,“ povedala teta Zuza ticho s prstami priloženými na Veronkinom krku, keď prišla, aby pomohla.
       „Spí? Prečo sa nedá zobudiť?“ Jano sa pýtal možno až naivne. Odpoveď asi poznal vopred, ale prial si, aby sa mýlil.
       „Je v bezvedomí. Nič necíti, nič nevidí, nič nepočuje. Možno má i horúčku,“ priložila jej teraz ruku na čelo, „a podľa toho, čo ste mi hovorili, je asi otrávená.“
       „Čože!“ zhíkli mama s Janom odrazu. Mama hneď dodala, že otrávená byť nemôže, veď nič nezjedla a obed mali rovnaký.
       „Nemusela nič jesť. Otrava nie je len z jedla. Mohla dačo vdýchnuť. Nosom, ústami, mohla si len otráveným prstom utrieť pery. Nakazila sa.“
       Mama išla tetu Zuzu prebodnúť očami, Jano počúval so sklonenou hlavou. A stiahlo mu hrdlo, keď začul, že Veronka sa nemusí dožiť rána.
       Občas sa objavia možnosti, ktoré znejú na prvé vypočutie strašne, ba sú nad ľudské chápanie. Možnosti, ktoré vyzerajú bláznivo, či rovno šialene, ale nemožno ich odmietať. Najmä ak nik nepozná žiadne iné východisko. Keď sa mama opýtala, čo môžu urobiť, teta Zuza hovorila pomaly, rozvážne a dávala pozor na každé slovo.
       „Aby sme nakazenú, či otrávenú mohli uzdraviť, musíme ju znova otráviť.“
       „Nerozumiem,“ mamin roztrasený hlas prechádzal do plaču.
       „Musíme Veronku otráviť. Ale nie tak, aby zomrela. Iba tak, aby zomrela tá nákaza, čo je v nej a Veronka mohla časom vyzdravieť.“
       „Ako to urobiť?“
       „Naliala by som do nej za lyžicu petroleja. Dosť na to, aby sa otrávila, ale prežila to. Isto, nejaký čas jej potom bude zle, dokonca veľmi zle. Bude mať horúčky, môžu jej opuchnúť pľúca, neudrží jedlo v žalúdku. To však časom prejde. Iba ak by bola už natoľko slabá, že by... Milkina mama to nedovolila. I tam som bola. Ale Milka nie je na tom až tak zle, ako Veronka. Nepoznám inú možnosť. Hovorím vám znova, ak chceme, aby prežila, treba jedno zlo zlomiť druhým.“
       Netrvalo dlho a Jano priniesol do izby fľašu a lyžicu. Veronku posadili, zdvihli jej hlavu, nasilu otvorili ústa a potom do nich vliali páchnuci petrolej. Stiekol jej dolu hrdlom, no nezrobilo to s ňou vôbec nič. Ani sa nestriasla. Až v noci začala stonať. Prebrala sa, bola pri vedomí. Strašne zvracala. Dávali jej piť, ale vyšla z nej i tá voda. Triasla sa, koža na nej priam horela. Opäť si ľahla, blúznila, niečo šepkala, no nik jej nerozumel. Potom zaspala. Zobudila sa ráno. Cítila sa zle. Príšerne. Ťažko sa jej dýchalo. Ale ako plynul čas, ako odsypával hodinu po hodine do nenávratna, našla toľko sily, aby sa posadila. Aby rozprávala, aby sa už dokázala napiť čaju, aby niečo malé zjedla. O pár dní vyzdravela. Vyliečená otrávením. Vyšla pred dom, kde už na ňu čakal Ondrej. Kluknavou sa rozliehal hlas malého zvona. To bil umieračik. Veronka s Ondrejom kráčali ako mnohí z dediny na cintorín. Na Milkin pohreb.















čitateľov: 1555