login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

Čas detstva

@ :: Poviedky ::     May 14 2018, 00:05 (UTC+0)

Moravská krajina

Miesto: Buková, okres Prostějov, Česká republika
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Skláňal som sa nad kusom papiera a kreslil. Na druhej strane stola sedel na lavici dedo opretý o stenu a spal. Zvykne si po obede zdriemnuť. Nikdy nie po ležiačky, lebo potom by to vraj bolo na dlho. Niekedy je to na dlho aj keď sedí, aspoň si myslím, lebo keď precitne, chytá sa za hlavu a horekuje, koľko času mu ušlo a robota sa sama neurobí. On asi pracuje, aj keď sníva. I teraz. Hlavu má sklonenú, div sa hrude nedotýka nosom, potichu si odfukuje a to by mal byť azda jediný prejav, že je nažive. Ale nie je. Z času na čas mu začnú kmitať prsty samé od seba, akoby obojručne solil krajec chleba. Alebo akoby hral na klavíri. To som už videl, ale klavír je pánsky nástroj, dedo hrá len na husličky, aj to málokedy. Prsty mu tak behajú samé od seba, lebo vyrába laná zo slamy a stále robí to isté dookola, takže občas mu ruky pracujú aj bez toho, že by to chcel, alebo že by bola niekde nablízku slama. Ktovie, aké kusisko neviditeľného lana už takto v spánku vyrobil. Lenže to sa mu vraj do práce nepočíta, neviditeľné lano si nekúpi nikto.
       Nikdy som poriadne nevedel kresliť, ale to mi vôbec neprekáža, aby mi to nerobilo radosť. Skúšal som práve stvárniť rytiera, najlepšie v boji a predstavoval som si, že tým rytierom som ja. Včera som bol u Tilky. Jej rodičia majú veľa všelijakých kníh. V jednej som videl obrázok bojovníka, sedel v brnení na koni a veľmi sa mi páčil. Rytier, ktorý vznikal pod mojimi rukami, stál na zemi. Ak mám byť tým rytierom ja, nemôže sedieť v sedle, lebo my koňa nemáme. Ani kobylu. Iba kozu a rytier na koze by bol na smiech. Rozhodol som sa, že keď už bude hotový, prikreslím k nemu les a voz. Aj voz bude bez koňa. Jednak neviem koňa nakresliť a tiež, ten voz nebude len taký hocijaký, ale tajomný, zázračný, možno strašidelný. Okrem mňa bol u Tilky aj Josef, a to je môj najlepší kamarát. Hovoril, že cestou na Protivanov je v lese obraz panenky Márie. Počul od svojho deda, vraj tam straší. Nie panenka Mária, tá tam nestraší. Práveže jej obraz tam zavesili, aby strašenie prestalo, ale asi to nepomohlo. Vraj veľa ľudí videlo, ako po tej ceste z času na čas ide voz bez koňa. Sám, len tak. Tilka hneď začala, že aj ona o tom počula, len si už nevedela spomenúť od koho. Na voze nikto nesedí, nik ho neťahá a i tak ide. Isto je v tom nejaké čaro, ale aké, to nikto netuší. Kým na to neprídeme my, tak sa to asi ani nikto nedozvie! Práve som si pozeral tú knihu s rytierom a bolo mi jasné, že taký bojovník by sa nejakého vozu nezľakol. Ak chcem byť ako rytier, musím mať dosť odvahy. Navrhol som Tilke i Josefovi, že sa k tomu obrazu panenky Márie spoločne vyberieme. Nesmieme večer zaspať a v noci tajne vybehneme von. Stretneme sa pod zvonicou alebo pri soche božského srdce Páně a tak tam zájdeme, počkáme na voz a zastavíme ho, aby sme zlomili kliatbu.
        „Akú kliatbu?“ Tilka na mňa vypúlila tie svoje veľké oči a mne bolo jasné, že ona sa bojí už teraz.
        „Neviem. Možno len takú, že kým ten voz nik nezastaví, tak musí chodiť hore dole,“ snažil som sa nájsť možné vysvetlenie.
        „Počul som o prekliatych rytieroch, mužoch i ženách, ale načo by niekto preklínal voz?“ pripojil sa Josef, ktorý hľadel do knihy spolu so mnou, ale listy som obracal ja, lebo on mal špinavé ruky.
        „Možno je na voze niečo cenné. A kto nájde dosť odvahy, aby ho zastavil, tak tomu to bude patriť,“ chcel som, aby sa nadchli obaja. Pravda, Tilku len tak niečo nezaujme. Oni majú všetkého dosť. Alebo aspoň viac než my. Polia s ražou i ovsom, veľa ovocných stromov, aj koňa a sliepok plný dvor, ba i keď je ten dvor ozaj veľký, tak ich sliepky chodia aj hore dole po dedine. Mne chodia sliepky iba po rozume. Najmä pečené. Veď celé dni jem iba pôstnu polievku.
       Tilku som odhadol zle. Záujem mala.
        „Mohli by byť na voze topánky?“ odrazu sa prestala báť.
        „Možno celá kopa. Veď čo ak to bol voz nejakého kupca, čo predával topánky?“
        „Dobre, tak tam pôjdeme,“ rozhodla sa a ja som sa usmial. Aj Josef sa usmial. Cítil som, že sme na začiatku veľkého dobrodružstva.

       Konečne som dokreslil rytiera a teraz som sa chystal, že príde na rad ten les a voz, ale zlomila sa mi ceruzka. Dá sa ostrúhať, ale neviem, či môžem. Keď som to skúšal naposledy, porezal som sa do prsta a mama na mňa kričala, že už ma s nožom v rukách nechce vidieť. Možno by som mal vziať otcovu britvu. O tej nevravela nič. Dedo si práve v spánku odfúkol, nepokojnými prstami urobil ďalší kúsok neviditeľného lana, ale naraz sa pohol, zdvihol hlavu a otvoril oči.
        „Čo kreslíš?“ pozeral na mňa ešte rozospato.
        „Rytiera.“
        „Prečo rytiera?“
       Kývol som ramenami. Čo som mu mal povedať? Iba by sa začal z mojich predstáv smiať.
        „Vieš, boli časy, keď rytieri voľačo znamenali. Keď to boli cností muži a za spravodlivosť by bez váhania položili aj svoj život,“ povedal, zívol a sklonil sa nad moju kresbu.
        „Rytier mal brnenie, preto každý boj vyhral,“ povedal som hrdo, že i ja o tom niečo viem.
        „Jeník, vieš, nie vždy vyhrávali. Ba niekedy im bolo to brnenie na obtiaž,“ dedo začal rozprávať a ja som si už bol istý, že vytiahne niektorú zo starých historiek. Mal ich rád. Kedysi vraj dosť čítal a pamäť mu stále slúži. Aspoň tak o ňom každý hovorí. Knihy, ktoré sa mu páčili, prečítal aj desať krát. Musel si teda všetko pamätať. „Rytieri mali smolu napríklad vo veľkej bitke, keď sa Turci tlačili na sever a proti nim sa postavil náš markgróf (markrab), čo bol českým i uhorský kráľom. Volal sa Ľudovít (Ludvík). Bojovali ďaleko od Moravy, až za Budínom pri Moháči. Moravania Ludvíkovi pomáhali. Veď radšej zastaviť nepriateľa vo vzdialenej zemi, než si ho pustiť do dvora. Kráľove vojská tvorili najmä rytieri v brnení. Takú jazdu, ak sa raz vrhne do boja, ťažko zastaviť. Ale inak je vraj neobratná. A kráľovi rytieri sa vrhli na Turkov. Poľahky prerazili ich šíky, ale keď sa dostali doprostred ich vojska, obkľúčila ich ľahká turecká jazda a pobila ich. Turci vraj ešte čakali, že kedy príde hlavný útok a dosť dlho im trvalo, kým pochopili, že už vlastne vyhrali.“
       To je celý dedo! Musel mi to vravieť? Teraz, keď potrebujem pred svojou výpravou za tajomným vozom podporu, on mi tu hovorí, ako ľahko rytierov poraziť? Ale, veď vlastne sa nič nedeje. Beztak by som si do večera nevedel zohnať brnenie, ba ani meč.
        „Ale kráľ im to vrátil, nie?“ príbeh ma i tak zaujal.
        „Kráľ z boja utiekol, chcel si zachrániť aspoň holý život, ale ani to sa mu nepodarilo, lebo spadol z koňa a utopil sa v bažinách,“ dedo už vstával z lavice, ale rýchlo som ho zastavil.
        „To je isto celé zle. Veď ak by Turci nad nami vyhrali, tak by tu asi žili a ja som ešte v živote žiadneho Turka nevidel a tuším, že tu žiadneho ani nikdy neuvidím,“ snažil som sa vyviesť deda z omylu, ale nedal sa. Začal vravieť, že bitka pri Moháči nebola jediná.
        „Keď si po Ľudovítovi sadol na trón kráľ Ferdinand, Moravania mu dali na boj tristisícdvesto chlapov. Tri tisícky boli pešiaci a dvesto jazdci. Ale to boli Moravania! A nie hocijakí. V celom markgófstve (markrabství) ich poctivo vyberali. Príkaz znel, že do vojska musí z určených miest a dedín narukovať každý desiaty chlap. A tak aj bolo. Zanedlho po Moháči sa turecké vojská blížili k Morave, ale aj ku Viedni. A to bolo dôležité mesto. Kráľ potreboval ešte viac vojakov. Moravania zasa vyberali z ďalších miest a dedín každého desiateho muža a tak sa nazbieralo toľko vojska, že jedna časť išla strážiť hranice ku Znojmu a druhá časť brániť Viedeň. A vieš čo sa stalo? Turkom tam naložili poriadne na frak a ich sultán musel vydať pokyn na ústup. Porazili ich!“
       Dedova reč sa mi zrazu začala viacej páčiť. Najmä keď hovoril ešte o ďalších bojoch, lebo Turci sa vracali a vracali a Moravania vyberali do vojska vždy tak, že každý desiaty chlap musel do boja. Prižmúril som oči a chvíľku sníval.
        „Ak by teraz potrebovala Morava rytierov, bol by som ja tým desiatym a mohol sa rak stať hrdinom?“ opýtal som sa rovno. Dedo sa zasmial, postrapatil mi vlasy a prikývol.
        „Isto, Jeník, isto.“

       Máme prázdniny a tak každé ráno musím Na Příhon a poobede tiež. S kozou. Tú pasiem rovnako ako Josef a Tilka. Ja mám len jednu kozu, Josef dve a Tilka štyri. Hneď blízko lúky sú aj polia. Občas sa nám stane, že sa chvíľu hráme, nedávame pozor a kozy nám vbehnú do obilia. To je potom kriku, keď nás niekto vidí! Tak nám gazdovia hrozia, že prídu za rodičmi a budú pýtať, aby sme im za to zrno dali z nášho. Pekne každý jednu tretinu. Ešte na to nikdy nedošlo, ale možno len zatiaľ. Teraz, keď som v škole skončil tretiu triedu, viem, že by to bolo veľmi nespravodlivé. Veď Josef a ja máme dohromady menej kôz ako pasie Tilka. Nie som si však istý, ak by došlo na odplatu, či by som to povedal. Isto by bolo spravodlivejšie, ak by nás potrestali podľa toho, kto má koľko kôz, ale potom by som sa asi pred Tilkou hanbil. Tilka je milá. Bola by vlastne celkom pekná princezná, ale ani to by som jej nikdy nepovedal. Isto by sa mi vysmiala. Ona sa občas rada vysmieva. Ale ak dnes v noci pôjdeme zastaviť neviditeľný voz a nájdeme na ňom nejaké cennosti, bude mi vďačná. Isto dostane strach, no to i ja, ale prekonáme ho a potom sa už budeme len tešiť. Musím byť teda statočný a nedať strach najavo. Musím byť ako každý desiaty!

        „Večer nikam nejdem,“ sotva sme sa stretli, Tilka to povedala tak, akoby nešlo o nič. A ja som pritom odvčera stále myslel iba na naše nočné dobrodružstvo. V mojich predstavách sme už zastavili voz, na ktorom boli nielen topánky, ale aj rytierske brnenie, veľa kníh a klavír, čo by som rád daroval dedovi, keď už mu tie prsty tak behajú. Isto by sa na ňom naučil hrať.
        „Prečo?“ vyhŕkol som, ale skôr než mi Tilka odpovedala, pridal sa aj Josef, že ani on nemôže.
        „Ale prečo?!“ spýtal som sa aj jeho.
        „Lebo,“ kývla Tilka plecom a tým to považovala za ukončené. Len Josef sa dal vysvetľovať, že v izbe s ním spí aj malá Mařenka a tá sa ešte občas počúrava a potom plače. Vtedy mama príde, a keď ju dá do poriadku, vždy pozrie, či je dobre prikrytý. Ak by ho tam nenašla, vraj zburcuje celú Bukovú, lebo sa bude báť, že ho ukradli cigáni.
        „Cigánov tu nemáme,“ snažil som sa zachrániť situáciu.
        „Už hej. Prišli na voze od Lipovej. Teraz som ich videl, keď som tu viedol kozy,“ Josef vztýčil hlavu, aby bolo jasné, že ho nepresvedčím, aj keby som sa chcel hádať. Bolo to azda preto, že on už neraz prekazil moje plány. Napríklad, keď som chcel ísť na Skalky, čo je najvyšší kopec v našej Drahanskej vrchovine. Kto by po tom netúžil, vyššie sa už na okolí ozaj nedá! Vtedy sme sa pohádali poriadne.
        „Predávajú cigánske prstienky? Budú ľuďom veštiť z ruky?“ Tilka náhle zmenila tému a Josef začal nadšene rozprávať, že on by si dal rád vyveštiť. Ale nemá peniaze. Keby mu však cigánka vyveštila, vedel by, kedy ich bude mať a potom by jej vraj mohol zaplatiť.
        „Otec vravel, že cigáni veštiť nevedia. Že si len vymýšľajú. Chodia tu, aby dačo predali, dostali na pár dní nejakú robotu, čosi vyžobrali a kradli,“ Tilka to povedala tak nahlas a tak sebaisto, že sa jej nedalo odporovať.
        „Dobre teda,“ snažil som sa zachovať pokoj v hlase, „pôjdem v noci sám!“
       Tilka i Josef stíchli a chvíľku na mňa pozerali ako na hrdinu. Potom však začal Josef. Vravel, že počúraná Mařenka nie je jediný dôvod, pre ktorý nepôjde. Tým druhým sú vlci.
        „Videl si už tu na okolí nejakého vlka?“ nedal som sa, ale trochu ma striaslo.
       Na Josefovu stranu sa pridala aj Tilka a hneď začala takú starú báchorku o gazdovi, ktorý šiel lesom na voze a vlci ho prepadli. Že švihal bičom, poriadne hnal svoje kone, tie beštie na neho cerili zuby, roztrhali by ho na kúsky a len tak tak sa mu podarilo uniknúť. Keď však prišiel domov, zistil, že jednému koňovi na nohe niečo visí. Pozrel sa bližšie a videl, že o nohu sa zahryzol vlk a tak silno sa držal, že si ho dotiahol až do stajne. Div ho neporazilo a mal čo robiť, aby vlka vyhnal.
        „I tak pôjdem!“ nedal som sa.
        „No dobre,“ trochu zahanbene hlesol Josef. „Ale teraz sa poďme okúpať.“

       Na Příhone bolo jazierko. Nie veľké, ale stačilo. Keď to tak vezmem, chodili sme tam každú sobotu a celé prázdniny. Kozy sa pásli a my sme vždy niečo stvárali. Často sme chytali žaby, ktorých tu bolo veľa a kadejaké. Najviac sa nám páčili zelené rosničky. Radi sme ich hádzali za krk. Najmä Tilka pri tom výskala, až nám zaľahlo v ušiach. Keď na jar vo vode plávali ikry, volali sme to žabie periny a ohadzovali sa nimi. To vám poviem, keď vám také plná hrsť ikier pristane rovno v tvári alebo na hlave, nie je to žiadna slasť. A zle sa vyčesávajú, vlasy bolo treba vždy umyť. Najradšej sme však mali leto. Vtedy tu bolo rušno. Jazierko sa vlastne každý rokom zväčšovalo, lebo ľudia tu chodili kopať íl a robili si z neho váľky (vepřovice). Občas sme im pomáhali. Niekedy nám za to aj niečo dali, ale nikdy nie veľa. Domy z váľkov sú pre chudobných, bohatí ich majú z kameňa, chodia poň do lomu Hôrka.
        „Zahrajme sa na rytierov!“ napadlo mi odrazu, keď sme už boli vo vode, slnko nám pieklo rovno na hlavy a jedným okom sme stále pozorovali kozy, či sa už neblížia k poliam.
        „Ako sa to hrá?“ napodiv to zaujalo Tilku viac než Jozefa.
        „Urobíme si z rákosia čákovy! Veď ty to vieš, vlani si si jeden urobila. A z palíc meče!“
        „A z blata brnenie,“ navrhol nečakane Josef a mňa to prekvapilo.
        „Ako?“
        „Keď sa natrieš poriadne blatom a necháš ho na sebe vyschnúť, tak to máš,“ vysvetlil a mne sa v tej chvíli rozžiarili oči.
        „Dobre,“ prikývol som a rozdelili sme si prácu. Tilka, napriek tomu, že bola odo mňa len o rok staršia, vedela dobre prepletať pálku, isto by už zvládla aj košík, ale teraz robila také jednoduché čákovy, len aby držali na hlave. Josef šiel pohľadať konáre na meče a ja som sa natieral hlinou. Celý. Aj hlavu, lebo ak mám byť rytier, tak poriadny. Keď už som vyzeral ako socha, či aspoň hlinená figúrka, postavil som sa na trávu, tvár otočil k slnku a čakal, kým to na mne uschne.
        „A teraz poďme! Bráň sa!“ schytil som jednu z palíc, čo medzitým doniesol Josef. Tilka stihla urobiť zatiaľ iba jeden čákov, tak sme sa dohodli, že bude patriť víťazovi.
        „No poď!“ schmatol druhú palicu Josef, prižmúril oči a začal okolo seba švihať, akoby odháňal muchy.
        „Krásna princezná, ten čákov bude môj!“ mierne som sa ešte pred Tilkou uklonil, ona sa usmiala a potom som zúrivo vykročil, držiac palicu oboma rukami. Zahnal som sa a švihol Josefa z plnej sily do ramena. Josef spadol na zem a rozplakal sa.
        „Si sprostý? Prečo ho biješ? Veď je to hra!“ hodila Tilka čákov na zem a kľakla si k Josefovi. Ten plakal ďalej, i keď sa za svoje slzy isto hanbil. Aj ja som sa hanbil. Pred Tilkou. Urobil som prvé, čo mi napadlo - rozbehol som sa preč, do dediny medzi domy.

       Som čistý trubiroh! Chudák, ktorého si nikdy žiadne dievča nevšimne! Tilka je moja najlepšia kamarátka a Josef môj najlepší kamarát. A teraz? Čo ak som mu tú ruku polámal? Budú sa ešte so mnou hrať? Cítil som strašnú hanbu i zlosť a najhoršie na tom bolo, že som sa hneval sám sa seba. Potreboval som do niečoho buchnúť, alebo sa aspoň poriadne vybehať. Práve som šiel okolo domu, kde býva Tilka, keď z ich dvora vybehli dve cigánky. Pozreli na mňa prekvapene, lebo som bol stále celý od hliny s palicou v rukách. I ja som na ne pozrel prekvapene. Obe mali čosi pod dlhými sukňami, niečo veľké a vypuklé a jedna z nich, čo sa ma azda zľakla, to pustila. Spod sukne jej vypadla sliepka.
        „Zlodejky!“ vykríkol som z celého hrdla, zdvihol palicu a rozbehol sa oproti nim. Aj ony sa rozbehli, ale nie ku mne. Otočili sa a utekali. No ďaleko nie, lebo neboli také rýchle. Jednej som strčil palicu medzi členky a vyvalila sa na zem. Ozval sa krik a kotkodákanie. Jasné, aj táto mala pod sukňou sliepku. Ešteže to videl Tilkin otec, čo sa práve vracal domov. Pribehol sa k nej, schmatol ju za ruku a už ju nepustil.

        „Ten čákov si zober. Patrí ti,“ dávala mi ho do rúk Tilka, keď prišla ku nám do dvora a priviedla z pastviska našu kozu.
        „Josef je v poriadku?“ spýtal som sa.
        „Hej. Ale nechcel prísť. Hanbí sa, že plakal.“
        „Nech sa nehanbí. Aj ja by som plakal na jeho mieste.“
        „Zajtra už bude všetko dobre,“ možno by sa ja usmiala, ale čosi jej v tom bránilo. Hľadela na mňa akosi inak než doteraz, až mi akosi začalo vyschýnať v hrdle a cítil som, že sa mi trochu chvejú nohy. „Ale v noci ten začarovaný voz nehľadaj. Nechoď tam. Sľubuješ?“ kládla mi na srdce.
        „Prečo?“
        „Lebo,“ odbila to jediným slovíčkom, ako mala vo zvyku. „Ale nechoď. Prosím.“
        „Dobre.“
       Zasa stála a mlčala. Až po chvíľke z nej vyšlo, že ľudia z Bukovej potulných cigánov vyhnali a vraj všetci rozprávajú len o tom, ako som sa s palicou postavil dvom zlodejkám. Že som ochránil dedinu.
        „Si hrdina,“ dodala.
       Usmial som sa. Aj ona sa usmiala. Konečne.
       V ten večer som šiel spať šťastný.

čitateľov: 1656