login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

A čo ja viem?

@ :: Poviedky ::     Apr 30 2018, 01:39 (UTC+0)

Miesto: Byster, dnes Sady na Torysou - časť Byster, okres Košice-okolie
Čas: máj 1939
Autor: Zuzana Kratyinová

       Nikdy by som si nepomyslel, že raz budem žiarliť na Máriu kvôli cigánom. Možno som sa kdesi v kútiku duše obával, že sa zapozerá do nejakého mládenca od nás z Bystera, azda by som pripustil, že sa usmeje na niekoho cezpoľného. Ale určite by som si nepripustil, že sa rozžiari a začne točiť bokmi pri pohľade na cigána zo Zdoby.
       Mária bola susedka z vedľajšieho domu a dlho som jej prítomnosť bral ako čosi samozrejmé. Tak ako vyšlo každé ráno slnko, alebo na tmavomodrej oblohe zažiarili hviezdy, práve tak nemenne sa každý deň z domu vynorila Máriina chudá tvár so svetlým vrkočom a bez veľkých rečí sa pridala ku mne. Nevolali sme sa k hrám. Proste tresli dvere či bránka, u nich alebo u nás, a už sme vybehávali von na ulicu. Spolu sme pásavali husi, neskôr kravy, delili sa o jablká, čerešne či chlebík, ale aj o tresty, keď nás učiteľ načapal pri opisovaní.
       Keby mi niekto pred rokmi povedal, že Máriu budem chcieť za frajerku, bol by som ho zmlátil. Veď kto by po nej túžil?! Chudá, až jej kosti trčali, ani cici, ani rici, s vlasmi, čo vyzerali ako ošťaná slama, s bledou tvárou husto posiatou pehami a vodnatými očami obrúbenými svetlými mihalnicami, až jej tvár svietila ako mátohe. Zopárkrát som ju aj zbil, pravda, nie silno, len tak akože. Ale nešla žalovať. Odvrátila sa, utrela si slzy aj sople do rukáva a potom, keď som to nečakal, mi celou silou ranu vrátila, až som sa kotúľal po tráve. Stukal som, akože ma to strašne bolí a ona sa cez slzy rozosmiala. Ja som sa pridal a bolo po bolesti, slzách, prieku. Nádherné časy. Škoda, že nemohli ostať.
       Mali sme štrnásť a boli sme posledný rok v škole. Ander, môj kamarát, sedel na opačnom konci triedy, učiteľ čosi neuveriteľne dlho vykladal, ničomu som nerozumel a hrozne som sa nudil. Predo mnou zasvietil Máriin dlhý a umne pospletaný blonďavý vrkoč. Hlavou mi blysla myšlienka a dlho som nepremýšľal, či je to správne. Hlavne, že bude zábava. Kto by tomu odolal? Potiahol som.
       „Au! Vinco!“ skríkla a v momente, ako sa jej hlava vrátila do rovnej polohy, otočila sa, blysla na mňa zlostnými očami a vylepila mi takú silnú, že aj keď všetko zabudnem, tak túto chvíľu si budem pamätať navždy.
       Trieda sa rehlila a hučala. Učiteľ čosi povedal a schmatol palicu. Len ja som ohúrený sedel a ukladal si všetko, čo som uvidel a čo som si náhle uvedomil, do duše a srdca. Mária mi pripadala zrazu iná. Netuším, ako sa to stalo, kedy a akým pričinením, no od tej chvíle to bolo najkrajšie dievča na svete. Ani som nevedel, či sa mi viac páči jej jemná tvár, už trochu opálená, čo pohltilo pehy, či jej veľké belasé oči, pučiace prsia, a či ma dostala tá riadna rana, ktorou ma obdarila a vyviedla z pokoja. Srdce mi búšilo a dušu plnilo zvláštnym nepokojom, ktorý nemohla vybiť ani učiteľova palica, keď som si musel ľahnúť na lavicu a švihal mi ňou po zadku. Zadok ma po čase prestal páliť, no srdce neprestávalo horieť. Vždy, keď o mňa Mária zavadila pohľadom, nemo som sa dohováral s jej očami a snažil sa to celé pochopiť. Márne.

       „Musíš jej konečne povedať, čo k nej cítiš. Vinco, veď už koľko rokov za ňou vzdycháš a nič z toho,“ hučal do mňa Ander hádam po stý raz. Priam z neho kričalo, aký je so sebou spokojný, taký spárovaný, taký na poriadku. Chodieval s Ančou za stodolu a už rozdával rady, o ktoré ho nik neprosil. Nechápal som, čo na nej videl. Taká obyčajná buchta. Ruky, nohy, vlasy, driek, šaty, všetko bolo na nej v poriadku a predsa sa mi videla nejaká obyčajná. Márii nesiahala ani po päty.
       „Čo mlčíš a čumíš, ako keby ťa bosorky opľuli? Veď to nie je urodzená slečna, ale obyčajné dievča, ako moja Anča...“
       „Pf!“ odul som líca.
       „Len sa nešker!“ zlostil sa Ander. „Myslíš, že pod šatami je iná, ako... ako...“ otočil sa na päte, až kým nezavadil pohľadom o cigánske chajdy Saná, Dežiho a Para a kývol ich smerom: „...ako napríklad hentie tam?!“
       Pohľadom som premeral tmavovlasý zhluk postáv, čo sa motali, pobehovali, či len tak posedávali pred dymiacimi ohniskami. Bolo ich priveľa, hoci mužov som nikde nevidel. Možno ešte kopali íl, miesili váľky, alebo pomáhali gazdom na poliach.
       Ako sa všetci pomestia do tých malých chájd? - prebleslo mi mysľou a zahľadel som sa na dve staršie dievčatá. Mali dlhé kučeravé vlasy, sivasté blúzky a farebné sukne, z ktorých im trčali opálené nohy.
       „Rozhodne je iná!“ povedal som pevne, keď som si predstavil svetlé vlasy, belasé oči a bielu pokožku, voňavú a hebkú.
       „Vinco, veď netáraj,“ rozosmial sa. „Vieš čo, poďme sa pozrieť.“
       „Kam?“
       „K cigánom. Priblížime sa potichu, zozadu, k Purnáčovi, na zadnej stene majú také malé okienko bez skla. Má ho prikryté len handrou.“
       Vyvalil som oči. „Ako vieš?“
       Zasmial sa a hvizdol. „Viem,“ tajomne vyhlásil a zatváril sa ako starý kocúr, čo sa práve chystá na ďalší úspešný lov.
       Vzmáhala sa vo mne zlosť. V čom je lepší odo mňa? Kedy ma vo všetkom predbehol? Isto to už vie aj s dievčatami. A ja ani frajerku nemám! Len túžim po Márii, vzdialenej a nedostupnej ako hviezdy na nebi. Kašľal som na Andreja, natiahol som nohy a rozbehol som sa do stredu dediny. Možno už tam bude Mária - pomyslel som si a tá myšlienka ma hnala vpred.

       V Bysteri je miesto, kam sa tešili všetci. Teda všetci chlapi, parobkovia i deti. Kam zbehli, len čo mali trocha voľna, keď nebolo treba ísť do školy, ani do kostola, na poli mali porobené, lúky pokosené, dobytok a kone v maštaliach.
       New York má Sochu slobody, Paríž Eiffelovku, Košice Dóm svätej Alžbety a Byster má šmykňu. Neveľké domy prikryté slamou, z kraja kondášov príbytok a vedľa pod šopou učupená kováčska vyhňa – šmykňa. Kováč tam podkúval kone, hneď vedľa chlapi mastili karty, cigáni zo Zdoby alebo Olčvára sa pristavili, aby zahrali niečo clivé či veselšie na husliach, mladí si tam dohadovali tajné randenie za dedinou, bavili sa, tancovali, deti sa preháňali okolo, kým ich matere nezahnali domov.
       Dúfal som, že Mária tam už bude. No nebola. Sklamane som sa obzeral okolo, no okrem koňa, čo netrpezlivo fŕkal, kým mu kováč pribíjal kovanými klincami novú podkovu, tu boli len starci, čo už hlučne obracali karty. Medzi nimi aj Máriin dedo. Aj som urobil krok, že sa ho opýtam, kde má vnučku, ale potom som si to premyslel. Aj tak mi to nepovie a ešte budem musieť znova počúvať tie jeho historky. V dedine ich už pozná každý a i mne ich rozprával viac než dosť. A ktovie, či to všetko, čo ako vojak vo veľkej vojne zažil, je pravda. Vraj ho zranili, potom uväznili a ako zajatec staval chrámy v Grécku, neskôr robotoval v Arménsku, šesť rokov pri Petrohrade, kde na drevených pluhoch oral ruskú čiernu zem. Napokon aj s ďalšími vojakmi, slovenskými, maďarskými a poľskými, ušli cez rozsiahle polia preč.
       „Tri! Tri dlhé mesiace nám to trvalo, kým sme sa dostali do Varšavy. Pešo sme šli, ani vozom, ani vlakom, vôbec nie po širokých cestách, ale po tých najneschodnejších a skrývali sme sa v lesoch, kríkoch, zahrabaní v lístí. Len čo sa niečo šustlo, tak sme sa báli, že nás tí šialení kozáci zajmú a odvedú naspäť. Už by si nás isto oveľa bedlivejšie strážili a môžbyť by sme robili otrokov až do smrti. Zažili sme peklo na zemi! Nie ako vy! Žijete si fajnovo, nikto po vás nestrieľa, nikto vás nedrží v reťaziach o hlade a smäde, nik vás nenúti drieť ako kone, do zodretia. Dnešní mladí sú zdochliaci, nič nevydržia. Rozmaznané je to všetko, len by sa mamičkiných sukní držali. Ale my, starí, my sme si prežili svoje!“
       No, treba mi toto počúvať? Radšej som vybehol na cestu, či Máriu neuvidím. Lenže okrem Andera, ktorý sa práve dovliekol, tam nebolo nikoho. Neprišli ani muzikanti. Motali sme sa tam nejaký čas, no keď sa začali dvíhať dedovia od kariet a prítmie sa spúšťalo na dedinu, rozhodli sme sa odísť. Dnes tu skapal pes. Zato minule tu bolo plno, keď prišli zdobianski cigáni a vyhrávali na husličkách. Aj Mária tu bola. Len stála a zasnene sa na nich dívala. Usmievala sa na tých privandrovalcov s kučeravými hlavami a kývala bokmi, až sa jej sukňa vlnila okolo bielučkých lýtok. Obďaleč sa dievčatá držali popod pazuchy v karičke, no ona sa nepridala.
       „Krásne hrajú.“ To mi vtedy povedala. „Hrajú tak dobre, že by som od radosti chcela vyskočiť a lietať. Vieš, tak hore, pod oblakmi, ako holubička. Občas prižmúrim oči a predstavujem si, že sa vznášam. Vtedy vidím Byster zhora. A som si istá, že ak by ma raz niekto vyniesol kamsi vysoko na oblohu, vyzeral by presne ako v mojom snení. Keď počujem tú muziku, akoby som tam už lietala! No ak čujem jemnú melódiu, chce sa mi plakať. Nie zo smútku. Skôr z akejsi krásnej clivoty, čo pramení rovno z mojej duše. Tak ako tá hudba z duše huslistu.“
       „Mala by si sa rozhodnúť, či chceš kvôli cigánom skákať a lietať, alebo smokliť do rukáva,“ zaškeril som sa, ale radšej som si mal zahryznúť do jazyka. Pretože Mária sa na mňa obrátila s očami plnými hnevu a vyštekla, že som iba hlúpy grobian, ba že možno ani nemám dušu a keď ju mám, tak aj tak neviem cítiť a vnímať nič okrem slaniny a pálenky. A vykričala mi toho oveľa viac, lenže som už zabudol čo, pretože ani polovici z toho, čo povedala, som nerozumel.
       „Vždy bola múdrejšia odo mňa,“ prezradil som večer utrápene svojmu starkému. „Vedela krásne, tak precítene recitovať a keď čítala z učiteľovej knihy, každý ticho počúval. Aj jej písmenká boli úhľadné, nie také rozlietané na všetky strany ako moje. Príklady vypočítala rýchlejšie, aj odpovede učiteľovi sypala vždy pohotovo a správne.“
       „Synu, dievky máš ľúbiť, a nie im rozumieť,“ to bola starkého rada, ale veľmi mi nepomohla.
       Mohol som bránkou trieskať koľko som chcel, Mária už od vedľa nevybehla tak ako kedysi za detstva. Keď sme sa stretli v kostole, neprišla za mnou, keď ma uvidela, radostne po mne nevykríkla, a keď sme sa zišli na spoločnej ceste domov, nepobehla, aby sme kráčali vedno. Naopak, spomalila a tmolila sa kdesi za mnou. Prečo mi radšej jednu nestrelila, takú poriadnu, ako kedysi a potom by bolo všetko ako predtým?!

       Nenáhlivým krokom sme sa presúvali nočnou ulicou. Ander a ja. Všade tma, len pred cigánskymi chajdami ešte blikali ohne a ozýval sa odtiaľ krik, smiech a spev. Znenazdajky sa pridali husle. Cigánky vstali a začali sa tanečným krokom obtáčať okolo ohnísk, popred plamene, okolo sediacich mužov. Husle zrýchľovali a ich tóny sa krútili v divokých melódiách. Cigánky sa nedali zahanbiť. Sukne sa im vlnili a zmyselnými pohybmi odhaľovali lýtka i stehná. Tváre a hlboké výstrihy bezočivo nakláňali k sediacim mužom, predvádzali sa a potom odbiehali, aby sa opäť vrátili. Prehýbali sa v driekoch dozadu, dopredu, nehanebne knísali bokmi stále rýchlejšie a svižnejšie.
       Tichučko som sa k nim blížil a uprene hľadel na to divadlo. Ani som si nevšimol, kedy zaliezli deti a starí do chájd. Husle dohrali. Napokon sa dievčatá rozbehli k prizerajúcim sa chlapom a stúlili sa do ich náručí. A potom to už bol iný tanec.
       „Tak už vieš, aké sú cigánky pod sukňami. Také isté ako iné, len tmavšie,“ povedal priškrteným hlasom Ander. Bol som ticho. Hádam má pravdu - pomyslel som si, keď som neskôr zaľahol do postele. No ja aj tak chcem len moju Máriu.

       Chcem Máriu, lenže ona sníva o cigánovi! O takom, čo by na ňu vyceril biele zuby a priložil si husle pod bradu. Vtedy je spokojná, usmievavá a za takým by šla aj na kraj sveta. O tom som bol presvedčený, to jediné mi dávalo zmysel a vysvetlenie, prečo ma tak obchádza. Aj som sa jej to nedávno opýtal, ale ona len znechutene vrtela hlavou a vravela, že ona rada tú hudbu, tie tóny, čo zohrejú dušu, naplnia srdce, rozihrajú žilky. Že zdobianski cigáni sú majstri v cifrovaní trilkov. Už ma to dievča hnevá, toľko nezrozumiteľných rečí, čo v poslednej dobe vypúšťa! Veď muzika ako muzika! Či nie? Aj som začal banovať, že neviem hrať na husliach, ale to sedliakovi načo? Viem poorať, zasiať, pokosiť, obriadiť statok, opraviť pluh, zjednať cenu za vajcia, mlieko alebo mäso na trhu, dokážem aj opraviť strechu. Ale fidlikať som nikdy neskúšal, však nie som cigán!

       O pár dní ma pristavili Mižo a Feri, že či nechcem zažiť srandu. A kto by nechcel?
       Netrpezlivo sme sa v dohodnutý čas s Anderom motali pri šmykni. Dedina tmavla, tíchla, len kde tu zahúkala sova, zamraučala mačka, rozbrechal sa pes, no inak nič. Odišli uvrieskané detiská, aj dievčatá, aj chlapov omrzeli karty. Už sme sa znepokojene začali obzerať, keď sme zrazu začuli kroky.
       „Tak tu ste,“ ozvalo sa a za hlasom sa vyrojili postavy. Mižo, Feri, Janči a Ďuri. „Ukradneme Dežimu voz a vyložíme cigánom na dom,“ nadchýnal sa Mižo.
       „Pff, len to?“ vyprskol Ander. „Narobíme sa ako kone, kým to vytrepeme na strechu. Musíme odmontovať kolesá, rozobrať voz a hore všetko poskladať. A treba nám rebrík. Ktovie, kde ho cigáni majú. Veľa roboty, málo zábavy.“
       Ander mal pravdu, ale keď som si spomenul, ako na cigánskych muzikantov zaľúbene hľadela Mária, nápad sa mi zapáčil. Treba im dať príučku! Všetkým. Najskôr týmto našim! Tak som prikývol.
       Chotár už celkom pokryla tma, keď sme sa celá banda vybrali po rebrinák. Bolo neskoro, ľudia už zaliezli do postelí, drichmali. Všetko sme hľadali v černi noci, no darilo sa nám...

       Ander mal pravdu, narobili sme sa ako otroci v ruskom zajatí, kým sme ten voz vytrepali Šaňoví na strechu. Tamtým dvom sa nedalo, lebo mali také rozbité chalupy, až sme sa báli, že sa to celé aj s vozom skydne dolu. A keby sme na streche boli aj my, to už by taká sranda nebola.
       Ražné steblá ma pichali do zadku, a bolo mi až horúco, ako som tam sedel a mocoval sa s kolesom. Ani tú strechu nevedia poriadne urobiť, zlostil som sa v duchu, lebo nahlas nadávať som nemohol. Ale keď sme konečne zišli dolu a vo svite mesiaca s potešením hľadeli na výsledok svojej roboty, chopila sa ma akási podivná pýcha. Voz sa týčil na streche so všetkým, aj s pripevnenými kolesami a v tej výške už nevyzeral tak chatrne ako inokedy, keď ho Deži ťahal aj s nákladom vysušených váľkov do dediny.
       Do perín som si ľahol až nadránom. Cítil som sa unavený ako pes a v okamihu som zaspal. Krátko na to, hneď ako kohút zakikiríkal, som však opäť skočil na nohy a tešil sa na deň, keď sa budem smiať ja.
       Nesmial som sa. Nedialo sa totiž nič. Ľudia len krútili hlavami, vraj voz na streche je starý žart a tí, čo tak urobili, budú asi chudáci, čo nemajú nové vlastné nápady. Okrem toho som ešte kdesi stratil klobúk. K večeru som už nevydržal a šiel som sa poprechádzať popred cigánske chajdy. Rebrinák bol stále na streche a cigáni sa motali okolo, no nik s tým nič nerobil, akosi im nechýbal.

       Keď sme sa v ďalší večer opäť motali pri šmykni, bolo pri nej plno. Muzikanti vyhrávali, vyškierali sa na naše dievčatá a keď nehrali, dievčatá tancovali karičku bez muziky a samé si spievali. Mária sa tentoraz točila s nimi. Sukňa a svetlovlasý vrkoč sa krútili s ňou a ona sa usmievala na všetkých. Na všetkých, okrem mňa. Ani si ma nevšimla. Oprel som sa o strom a civel do prázdna. Ander sa kdesi za stodolou túlil k svojej Anči. Chlapi a dedovia mastili karty. Deti sa naháňali za loptou z kravskej srsti. Proste pohoda.
       Naraz sa ozval Dežov a Šaniho žalostný krik. O voze na streche už museli vedieť od včerajšieho rána, ale zjavne ich to netrápilo. Až teraz, keď ten rebrinák potrebovali. Chodili hore - dolu a horekovali, vraj komu kedy čo spravili, že im toto urobili, lebo to isto nemohol dať hore jeden, ale viac chlapov naraz. Usmial som sa a pomädlil som si ruky. Máriin skúmavý pohľad som si všimol až v poslednej chvíli. Hľadela na mňa z kruhu dievčat, dobre videla to gesto a vykročila priamo ku mne. Premeriavala si ma takým zvláštnym pohľadom a keď zastala oproti, hlesla: „Vinco, máš s tým niečo?“
       „S čím?“ tváril som sa akoby nič.
       „Vieš dobre,“ zdalo sa mi, že ma vyšetruje ako žandár.
       „Nie. Nemám s tým nič,“ zaklamal som, ale vtedy na seba upozornil Šani. Spoza košele vytiahol niečo čierne a spľasnuté a držal to všetkým na očiach.
       „Toto som našiel na kraji strechy. Nie je to naše.“
       Bol to môj klobúk. A vedela to aj Mária, lebo takú stužku okolo mal iba ten môj. Videl som, že ho spoznala. A videl som aj to, ako stiahla pery do úzkej prísnej čiarky.
       „Decko! Si stále také decko! A furt budeš! A ja som čakala, celý čas som dúfala, kedy z teba bude chlap!“ zvolala na mňa, zvrtla sa a chcela odísť. Rýchlo som ju schmatol za ľavú ruku. V tej chvíli sa napriahla a pravačkou mi celou silou vylepila, až ma naklonilo na stranu. Držal som si líce a hľadel jej do očí. Stála bez pohnutia a ja som zrazu nevedel, čo mám urobiť, len som tušil, že niečo musím. Teraz a tu, inak mi odíde a nikdy nebude moja! A tak som ju jednoducho oblapil oboma rukami okolo drieku, pevne, aby mi neodskočila a pritisol svoje ústa na jej. Asi som ju prekvapil, lebo sa nemetala, ani ma nemlátila. Ak aj odíde, budem mať aspoň túto spomienku - prebleslo mi mysľou, a tak som ju bozkával, bozkával a neprestával, akoby som celkom stratil hlavu. Teda, hlavu som stratil, hlavu určite...
       Keď som Máriu pustil, zistil som, že ma kára iba tak naoko, nech ju nemajú v dedine za pobehlicu, ale usmieva sa a nikam sa nechystá odísť.
       „Vinco, panebože, čo si toto neurobil skôr?“ šepla, keď sa na nás prestali všetci dívať, ale urobila to tak, aby som to začul len ja.
       „A čo ja viem?“ kývol som ramenom a usmial som sa. I ona sa usmiala. Na mňa. Moja krásna Mária.

       Ozaj, môj starký mal predsa len pravdu. Dievky treba ľúbiť, nie im rozumieť.




čitateľov: 1182