login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

Trupáreň

@ :: Poviedky ::     Mar 08 2018, 02:37 (UTC+0)

Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie
Čas: začiatok 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Bola jar, teplá a slnečná, plná kvitnúcich čerešní s rojmi bzučiacich včiel. Mláky na cestách už úplne vyschli, ba začalo sa aj prášiť. Stáda opustili maštale, vymenili suché seno za zelenú pastvu a vtáky v hniezdach kŕmili mláďatá. Jar bola vždy symbolom zrodenia, prebúdzajúceho sa života. Ale nie pre Miňa. Ten, celý zúfalý, práve bežal ulicami pomedzi nízke domy so slamenými strechami. Starými bagančami zakopol o kameň a potom sa hneď zvrtol, takmer padnúc na chatrný plot z tenkých palíc, aby vbehol k švagrovi Peštovi do dvora. Napriek nedeľnému ránu jeho oči nevyžarovali pokoj, ako sa na tento deň patrí. Práve naopak. Priam šialene sa leskli a sálal z nich strach. Zastal až pred dverami do domu, siahol po kľučke, ale nestlačil. Všimol si, že pod holubníkom pred šopou stojí Pešta a pri ňom akýsi žobrák, potulný džad.
       „Vieš, kedy si dá gazda na obed slepačiu polievku?“ hľadel Pešta na džada trochu zvrchu.
       „Keď zabije sliepku?“ zaškeril sa džad v starom zimnom kabáte, čo azda pamätal Máriu Teréziu.
       „Keď si dá gazda na obec slepačiu polievku, znamená to, že sliepka bola chorá, alebo je chorý gazda. Gazdovia majú statky preto, lebo nedoprajú ani sami sebe. Rozumieš?“
       Džad prikývol, schoval svoj úsmev plný čiernych zubov a skúšal sa teraz tváriť vážne.
       „Vieš, čo je toto?“ ukázal Pešta na holubník.
       „Aj holubia polievka by stačila,“ džad prikývol v nádeji, že tu predsa len nešiel nadarmo.
       „Ešteže to! Teraz majú holuby vajcia a mladé, teraz sa nezabíjajú! Ale rozumný človek si postaví na dvore holubník. Ak si sám holuby nezoženie, skôr či neskôr sa mu tam nejaké nasťahujú. To nemusíš kŕmiť ani napájať. Samé si zoženú! V nedeľu potom stačí ošklbať dva, uvariť polievku, naplniť ich plnkou a máme čo na obed! A to mám päť detí!“ Vysoký Pešta, ako prečnieval ponad zhrbeného džada asi o hlavu, pri svojej reči mával rukami a vyzeral, že sa mu úloha poučujúceho poctivého živiteľa rodiny páči. Zato džad sa zhrbil ešte viac.
       „Ja nemám ani dvor,“ zašomral a nahodil sebaľútostný pohľad.
       „Tak poď! Dám ti krajec chleba s masťou!“ Pešta mávol oboma rukami naraz a zvrtol sa k domu. Až v tej chvíli zbadal Miňa, ako tam stojí, ako sa trasie a ako na ňom visí pohľadom.

       Peštov dom bol plný života. Deti sa práve o niečo hádali, jeho žena Agička sa zvŕtala okolo pece, bezmenný džad, ktorý sa v Nadošči objavoval opakovane, vybehol von s hrubo namasteným krajcom a takmer šliapol na kohúta, čo sa s krikom rozbehol do záhrady. Miňo už vyzeral viac zlostný než vystrašený, keď ho Pešta zavolal dnu, ale on nešiel, chcel s ním hovoriť osamote. Lavička pod orechom bola tým najlepším miestom.
       „Potrebuješ pomôcť s pohrebom?“ Pešta sa rovno pýtal, keďže v piatok zvonil v dedine umieračik a každý vedel, že Miňo ostal náhle bez otca. Pohreb má byť už v pondelok.
       Miňo zavrtel hlavou.
       „Takže?“ Pešta už nechcel hádať.
       „Pamätáš sa, ako tvojej Agičke vlani zomrela baba? Vtedy hovorila, že ju na druhý deň po pohrebe videla v pivnici, ako naberá zemiaky.“ Miňov hlas znel neisto, trochu roztrasene.
       „Hej. Riadne sa vystrašila. Veď vieš, ženy... V pivnici bola tma, to sa dalo čakať. Mala vidinu, keď na ňu toľko myslela a...“
       „Ja som v noci videl otca!“ vyhŕkol Miňo a príčina jeho rozrušenia už bola zrejmá.
       „Ako videl?“
       „Veď hovorím! V noci. Vieš, vonku začali vyť psy. Ale všetky naraz! Spíme v jednej izbe. Mária, ja i otec. On teda nespí, on leží na márach, kým ho pochovajú. Vlastne na doskách, čo sme opreli medzi stolom a stoličkami a prekryli obrusom. Už trochu páchne, tak sme pod obrus dali lavór s octovou vodou,“ Miňo sa zmätene rozhliadal naokolo, či ich niekto nepočúva a naraz stíchol.
       „Ako si videl otca?“ Pešta sa spýtal znova.
       „Na vlastné oči! V noci! Koľkokrát to mám povedať?! Šiel som von, že čo sa deje, lebo tie psy sa už nedali počúvať. Ale na dvore nebolo nikoho, ani nič iné, nič podozrivé. Tak som sa vrátil cez priklet do kuchyne a tam bol on! Stál pri hrncoch, voňal k handre, ktorou ich umyla Mária a potom si tú handru začal pchať do úst, trhal ju ako pes a hltal! Keď ma zbadal... Bože, ten pohľad! To ani neboli jeho oči!“
       „A potom?“
       „Čo potom? Čo malo byť? Môžeš mať otca rád ako chceš. Dosť sa nadrel, vychoval ma bez matky. Ale vydesil ma a vybehol som von. Bosý som bol, utekal som po ulici, nevedel som kam a naraz počujem, že za mnou niekto kričí. Ander, nočný vartaš. A vieš ako to je... Keď zavolá, musíš k nemu prísť a povedať mu, prečo si v noci vonku. Ak nie, môže ťa vziať do Ždane a dať na noc do áreštu, do berecinca, nech ťa ráno vypočuje richtár alebo žandári. A čo by som mu povedal? Že utekám pred nebožtíkom? A ešte mi napadlo, že doma ostala Mária. Tak som bežal ďalej poza záhrady a zasa domov. Anderovi som ušiel a keď som sa vrátil, otec ležal zasa na márach a Mária spala akoby nič.“
       „A ty?“
       „Čo ja... Ľahol som k nej, ale nespal som. Len som sa modlil. Až nadránom, už som aj videl, že obloha bledne, sa mi podarilo usnúť. Ale strhol som sa zo sna, ani ti nebudem hovoriť, čo sa mi snívalo, ale len čo som sa zobudil, obul som sa a bežal za tebou.“
       Pešta hľadel do spotenej Miňovej tváre, poriadne si ho prehliadal, rozmýšľal, či si z neho nerobí žarty, ale nakoniec predsa len navrhol: „Vieš čo? Pôjdeme k tebe. Pozrieme, či je nebožtík v poriadku a či ti nechýba v kuchyni handra. Ak nájdeme handru i otca ako má byť, tak sa ti to len zdalo.“
       „Nezdalo!!!“ Miňo až vykríkol, ale potom akoby sa spamätal a súhlasil.

       Slnko sa už prevalilo na druhú stranu oblohy. Počasie sa zmenilo, od Hornádu pofukoval chladnejší vietor, keď k cintorínu kráčali dve postavy. Možno ani nie kráčali, pretože jedna ťahala vozík naložený doskami a druhá ho tlačila. Šli mlčky, klobúky hlboko zarazené až nad oči, košele pozapínané až po krk. Boli to Miňo s Peštom. Darmo hľadali v kuchyni handru, nebolo jej. Miňo nechcel, aby sa pýtali Márie, či ju niekam dala sušiť, lebo potom by stále vyzvedala, načo im je a musel by jej klamať, alebo ju vystrašiť. Pýtať sa bude tak či tak. Ale aspoň trochu neskôr. Nebožtík ležal stále na márach a nič nesvedčilo o jeho nočných hodoch. Aj ústa mu pozreli, či tam medzi zubami neostala aspoň nitka, no nič nenašli. Miňo i tak trval na svojom, že nebohého otca videl hore a už to viac nechce zažiť.
       Vtedy dostal nápad. Ani sám nevedel, ako z neho vyliezlo jedno jediné slovo. Trupáreň. Ako myšlienka zo sna, zjavenie z nebies, či povestná slamka, ktorej sa chytá topiaci, naraz dostal nápad, že musí ísť na cintorín a urobiť z dosák malý drevený domček. Ak nie domček, aspoň dáku búdu, jednoducho niečo, kam možno uložiť nebožtíka, kým ho pochovajú. Nech si celý Nadošč myslí čo chce. Nech mu nadávajú do nehodného syna, čo dostane otca z domu skôr, než ho uložia do zeme. On vie, ako sa vyľakal. On ho videl. A po ďalšom stretnutí netúži. Preto prehováral Peštu, lámal jeho mienku, prosil ho a vyhrážal sa mu, že ho bude mať na svedomí, ak ho v noci trafí šľak. Pešta si najskôr pľasol po čele, že je to všetko sprostosť, Miňo mal vraj len vidiny a navyše, nebožtík má ostať doma až do času, kým ho neprenesú do hrobu. Ale Miňo sa nedal. Veď jeho žena Mária je Peštova sestra. Ako mu bude, ak odmietne, ak mu nepomôže, ak ho ozaj porazí a Pešta pre neochotu urobí zo svojej sestry vdovu? Nakoniec Miňo zvíťazil a šli hneď za stolárom, že chcú dosky. Veľa ich potrebujú, lebo postavia na cintoríne trupáreň. A teraz, napriek nariadenému nedeľnému pokoju, tlačili i ťahali vozík, aby sa pustili do svojho diela.

       Prešli roky. Už sa nikto z dediny nečudoval, čo za drevená búda stojí na kraji cintorína. Nebola vysoká, chlapovi tak po plecia a ani dlhá, sotva zakrývala mŕtvemu telo. Miňo musel ľuďom veľa vysvetľovať, prečo ju postavili, prečo otca nenechal doma, ale odniesol ho na cintorín už deň pred pohrebom. Netajil sa ničím. Riskoval, že ho vysmejú, budú naň ukazovať prstom, ale nestalo sa. Práve naopak. Len čo našiel silu, aby o svojom zážitku povedal nahlas, ozvali sa aj ďalší. Jeden z gazdov vravel, že aj jeho dedo chodil po smrti každú noc do komory a kým ho pochovali, zjedol pol boka slaniny. Peštova Agička tiež priznala pred všetkými, ako jej nebohá babka prišla do pivnice po zemiaky, ba našli sa aj takí, čo tvrdili, že im mŕtvi chodili na jablká, pchali si do úst plné hrste pšenice a žuli ju len tak. Inde ráno našli z celého pecňa chleba len jednu ohryzenú kôrku a vdova Jolana s plačom spomínala, ako jej nebohý muž po smrti odháňal sviňu od válova, aby sa sám vrhol na pomyje. Ba mŕtvi sa vracali často aj po tom, ako ich už uložili do zeme. Priťahovalo ich vždy jedno a to isté. Jedlo.
       Človek je zvláštny tvor, vždy hľadá vysvetlenie, nech sa vôkol neho deje čokoľvek proti rozumu. A vysvetlenie prišlo. Zem je veľká, žije na nej mnoho ľudí, rodia sa a umierajú a brána do neba je len jedna. Kým sa tam s každým porozprávajú, kým sa rozhodnú, či ho príjmu alebo pošlú do pekla či očistca, musia nebožtíci stáť v dlhom, dlhočiznom rade. Manna nebeská im do úst nepadá, veď ešte nevedno, či si ju zaslúžia, a sú isto veľmi hladní. Lenže Miňo to vyriešil! Miňo spasil Trstené a zachránil ho pred strachom z mŕtvych! Vymyslel trupáreň, a tak tam odvtedy nosili skoro každého zosnulého, čo sa pobral na onen svet. Nech nechodí po dome, nech ľudí neľaká, nech si zvyká na cintorín. A aby sa isto nevrátil, do trupárne nosievali k nebožtíkom i jedlo. Aspoň jedno denne, zvyčajne večer.
       Všetci boli spokojní, až na nočného vartaša Andera. Ten tvrdil, že odkedy na cintoríne stojí tá drevená barabizňa, bojí sa tadiaľ chodiť. Neraz vraj videl nebožtíkov ako hodujú, ba párkrát zbadal aj bieleho psa a predsa každý vie, že duša mŕtveho sa často ukazuje práve takto. Že keď ho zbadal na cintoríne prvýkrát, bežal za ním, ale pes sa mu pred očami rozplynul. Odvtedy Ander vartoval dedinu s modlitbou na perách. Modlil sa nahlas, niekedy len pri cintoríne, potom aj pri domoch, kde nedávno niekto zomrel a nakoniec odriekal dookola otčenáš celé noci bez prestávky, odkedy šiel strážiť dedinu až do svitania. Modlil sa viac než farár a veril, že len vďaka tomu sa mu zatiaľ nič nestalo.

       Zmena prišla až s furmanom Janom, keď si mal pochovať matku. Starý mládenec, ba vlastne už postarší muž, čo sa nikdy neoženil, dostal pred rokmi dobrý nápad. Ženy z Nadošča to mali do Košíc ďaleko, ale chodiť tam na trh predávať mlieko, maslo, vajcia a sliepky chcela každá. Vzal starý rebrinák, vytrhal bočnice a na boky nabil hrubé pevné dosky, takže z oboch strán urobil akési lavičky. Tak začal voziť ženy do mesta.
       Každé skoré ráno za svitania, okrem nedele, čakal uprostred dediny a ženy k nemu prinášali plné trávnice všetkého, o čo mohol byť v meste záujem. Naložili mu vždy za plný voz. Potom posadali z oboch krajov na dosky, nohy im viseli dole a Jano popohnal kone. Všetci v dedine tým boli nadšení, odviezol ich do mesta až k hotelu Schalkház a čakal do poludnia, kým sa ženy vrátia. Nič sa nekradne tak, ako dobré nápady. Nuž nečudo, že o pár mesiacov chodili z Trsteného každé ráno už tri upravené rebrináky a ich majitelia museli medzi sebou o priazeň žien bojovať. Veď to nerobili zadarmo, i keď peniaze videli málokedy. Dostávali však múku, chleby, langoše, maslo, slaninu, kadečo. Preto sa každý pohonič snažil nevynechať ani jednu príležitosť. Jano dokonca ani dni, keď mu nebohá matka ležala v trupárni, aby ju zakrátko uložili do hrobu k otcovi.
       A práve v taký čas sa v meste zdržal, lebo jedna z tetiek, čo šla predávať do domov ku Židom, voľajako poblúdila a všetci na ňu čakali. A keď už čakali veľmi dlho, ostatné ženy sa ju vydali hľadať. Tetka sa po chvíľke vrátila a ďalej sa čakalo na tie, čo po nej ešte stále pátrali, chodili po domoch a vypytovali sa. Návrat do Nadošča bol ozaj neskorý, vlastne až podvečer, ale inak to vyzeralo ako zvyčajne. Pri prvom dome čakali deti, aby bežali materiam v ústrety a už z diaľky kričali, či im nezabudli z Košíc priniesť praclíky. Niektoré kúpili, niektoré nie, lebo treba šetriť. Ale Jana pohľad na sklamané deti, čo len pozerajú na tie, ktoré práve jedia, nijako nedojímal. V hlave mu vírila jediná myšlienka. Musí sa postarať o kone a potom rýchlo niečo navariť nebožke matke, nech jej to zanesie do trupárne. Keď nakoniec vychádzal z domu s miskou mliečnej zemiakovej polievky a kráčal k cintorínu, bola už tma.

       „Miňo, vstávaj!“ búchal ktosi v noci na okno chalupy. Po chvíľke sa z neho vytrčila rozospatá hlava. Pri dome stáli tri postavy: Jano, Pešta a vartaš Ander.
       „No?“ hlesol Miňo. Z jeho prekvapivého výrazu nebolo možné poznať, či vôbec vie, kto za ním v túto hodinu prišiel.
       „Ty si postavil trupáreň, ty si na vine! Teda ty a Pešta, ale jeho sme už zobudili. Janova mama sa zjavila! Jano jej priniesol polievku, ale sotva urobil od trupárne zopár krokov, počul za sebou šramot. Utekal, na ulici sme sa zrazili. Šli sme sa tam pozrieť a naraz sa nám do cesty postavil biely pes! Nie je náš, nie je z dediny.“
       „Ona to bola. Ona! Moja mama!“ zajachtal Jano hneď ako vartaš Ander dohovoril.
       „A čo mám s tým?“ Miňo stále nechápal.
       „Nebudem vonku sám! Kým tu nebola trupáreň, mŕtvi chodili len po svojich domoch a pivniciach, ale teraz? Ty si tomu príčinou, tak sme rozhodli, že pôjdeš s Peštom do trupárne a požiadaš Janovu mamku, nech všetkým nebožtíkom povie, aby sa nevracali a nestrašili!“
       Miňo chcel namietať. Odvrknúť, že je to sprostosť, veď on tu mŕtvych na prechádzky nevolá, nemôže za to, ale keď videl, ako tam Pešta odovzdane stojí a čaká, vzdal to. Andera ešte nikdy nikto neprehádal, nezvykne sa s ľuďmi maznať, veď preto robí vartaša. I keď sa už dlhšie hovorí, že mu z toľkého nočného modlenia začína preskakovať, lepšieho zatiaľ nenašli. Tak o chvíľku zavŕzgali dvere a Miňo už stál na dvore.

       Každý cintorín, či už starý alebo nový, zarastený alebo parádny, bohatý a plný mramoru, alebo len s drevenými krížmi, ale každý, každučký má v sebe niečo tajomné, skľučujúce, naháňajúce strach, ak ním človek prechádza v noci. Presne tak to cítili aj Miňo s Peštom, keď mlčky, pomaly a s nastraženými ušami kráčali pomedzi hroby ku trupárni. V rukách držali palice, čo vzali po ceste zo zeme, ale čo pomôže kus dreva proti prízrakom? Svätenej vody si mali priniesť, ale to Miňoví napadlo až neskoro. Už boli celkom blízko, ostávalo možno tak zo tridsať krokov. Zrazu sa pri veľkom kríži ukázal biely pes. Pešta po ňom hodil palicou, ani sám nevedel, prečo to urobil. Psa trafil, ten zaskučal a utekal preč.
       „To si nemal!“ soptil Miňo.
       „Si osprostel? Keby to bol duch, drevo cez neho preletí! Alebo by sa rozplynul, ak ho trafíš. Vyletel by do výšky a začal nám krúžiť nad hlavami, aby nás vyľakal. Ale tento ušiel. A vieš, prečo ušiel? Lebo je z mäsa a kostí. Normálny pes!“
       „Čí pes?“
       Pešta už chcel kývnuť ramenami, že nevie, všetkých psov nepozná, ale vtom sa od trupárne ozvali jasné zvuky. Najskôr niečo ako vzdych, potom potiahnutie nosom a šramot.
       „Otčenáš, ktorý si na nebesiach...“ začal Miňo odriekať modlitbu. Nič lepšie mu v tú chvíľu nenapadlo, len skúšať to, čo chráni Andera už celé roky.
       Zato Pešta sa uklonil, akoby mal predstúpiť pred veľkomožného pána a s pokorou kráčal ďalej, aby pozdravil a požiadal o pokoj v dedine.
       „Duch! Dvaja!“ ozvali sa zrazu od trupárne výkriky. „Som ti hovoril, žeby sme mŕtvym jedlo nebrali!“ pokračoval ktosi ďalej, zatiaľ čo ďalšie hlasy čosi nezrozumiteľne bľabotali. To už došlo aj Miňovi, že hladní nebožtíci by takto nevystrájali a rozbehol sa k trupárni.

       Už dlho nebol berecinec, ako ľudia v Ždani volali žalár, taký plný. Ander s Janom, Peštom a Miňom tam priviedli troch potulných džadov. Ráno im žandári poriadne naložia! Ak príde džad do dediny, nesmie v nej ostať na noc, pokiaľ mu richtár nedá povolenie. A boli títo za richtárom? Neboli! Žobrať môže, ale nesmie nič ukradnúť, ani si bez zvolenia požičať. A títo? Kradli jedlo nebožke! Vykrúcali sa však, vyhovárali, no nakoniec priznali, že už roky chodia takto po večeroch na cintorín a nikdy to nikomu neprekážalo. Iba ak tomu psovi, čo bol neraz pri miske skôr než oni. Že by nikomu neublížili, nebožtíkov sa nikdy ani nedotkli, neokradli ich, dokonca aj keď mali lepšie topánky či šaty ako oni. Vartaša Andera však neuprosili. Bol na nich tvrdý, ako všetci z dediny od neho chcú. No len čo celu zamkol a vracal sa nazad, pustil sa do Miňa a Peštu, že trupáreň treba zbúrať a ľudia si musia nebožtíkov do pohrebu držať doma. Tak po niekoľkých rokoch v Nadošči skončila éra trupárne. Stavby, akú dovtedy nemala azda žiadna iná slovenská dedina.










čitateľov: 1688